Pokračovanie: Do Španielska na bicykli - príchod k oceánu

Už od zimy som preto spolu s kamarátmi rozmýšľal, čo bude našim cieľom a čo sme schopní zvládnuť. Po zvažovaní alternatív sme sa nakoniec rozhodli pre Santiago de Compostela v Španielsku. Nevedeli sme, koľko kilometrov denne spravíme, ani to kde budeme spať. Denný priemer sme si stanovili na nejakých 170 km, aby sme tých približne 3500 km zvládli za 3 týždne...

Prvá časť: Do Španielska na bicykli.

9. deň: Zürich (SUI) – Bern (SUI)

Po niekoľkých dňoch sme ráno na chvíľku uvideli modrú oblohu. Bol to dobrý signál. Hneď ako sme vyrazili a vymotali sa z mesta, sme začali stúpať. Z vrchu sme videli celý Zürich. Bolo síce zamračené, ale oproti predošlým dňom celkom teplo. Príroda tu bola pekná, lesy, lúky. Po 40 km sme prvýkrát zastavili, aby sme niečo zajedli. Našli sme malé potraviny v neveľkej dedinke. Po jedle sme pokračovali smerom do dažďa. Zakryli sme teda batožinu a išli zmoknúť. O niekoľko kilometrov sa to úspešne podarilo .


Do toho prišlo ešte stúpanie cez les, kde pršalo najviac. Dážď za jedným kopcom ustál a cesta bola odrazu suchá. Akurát začalo fúkať oproti. Ale lepší protivietor ako dážď. Občas sa dokonca ukázalo aj slnko. Dali sme dole jednu vrstvu oblečenia a išli ďalej. Po 100 km sme videli pri ceste Lidl. Bola by škoda sa tam nezastaviť. Ceny rovnaké, ako v iných Lidloch. Znovu sme si pripadali bohatí . Na slnku som za ten čas sušil vložky z tretier, ktoré celkom oschli. Keď sme už dojedali a pomaly sa chystali odísť, prišla k nám staršia pani a hodila 5 cukríkov so slovom: Dezert. Poteší aj takáto drobnosť, aj keď neviem, kto mi môj podiel zjedol. Prestávkou sme sa zrejme vyhli ďalšej búrke, pretože sme išli už iba po mokrých cestách.

Hore kopcom nás začal obiehať motorkár. Išiel však dosť pomaly. Dolu kopcom sme ho predbehli my. Motorka zrejme veľký výkon nemala, keď išla po rovine 35 km/h. V miernom kopci nás znova dobehol, tak som sa zaradil za neho. Išiel v podstate naším tempom, tak sme sa za ním niekoľko kilometrov vyviezli. Po chvíli sa naše cesty rozišli. Pred Bernom sme nemohli pokračovať po hlavnej ceste, lebo tam bol zákaz cyklistom. Poučení z Rakúska sme už nič neriskovali a išli po cyklochodníku. Ten viedol všelijakými cestami, cez les, cez obytné štvrte. Na jednom mieste nebol dokončený a nebola to pre nás najlepšia cesta. Mimochodom, už znovu pršalo. Do Bernu sme tak prišli za dažďa. Viceho skoro zrazil autobus, ktorý mu nedal prednosť. Našťastie to ustál. Cez most sme prišli do pekného centra Bernu. Toto mesto ma veľmi oslovilo. Po asi polhodine strávenej v centre sme išli niečo nakúpiť. Kým sme boli v obchode, za Maťom prišiel jeden Čech, ktorý išiel takisto do Santiaga. Kvôli času si to rozdelil na tri etapy. Tohto roku chcel dôjsť len do Ženevy, o rok sa do nej vrátiť a pokračovať ďalej. My sme z Bernu spravili ešte asi 15 km a zamierili si to do kempu. Neďaleko kempu nám zatrúbilo, myslím že posledné slovenské auto. Dnes sme mali čas si oprať veci a osušili sme ich pomocou fénov.
Dĺžka trasy: 139,86 km
Čas jazdy: 6:24:31
Priemerná rýchlosť: 21,82 km/h
Nastúpané metre: 1209 m

10. deň: Bern (SUI) – Viry(FRA)

Neveril som, keď nás ráno zobudilo slnko. Hneď sa vstávalo pozitívnejšie. Z rána bolo hneď pár kopcov. Všetko by bolo v pohode, keby ma nezačala bolieť ľavá achilovka. Prvé kilometre boli najhoršie. Potom som to trochu rozkrútil. V zjazde sme došli do mesta Fribourg. Za zákrutou sme vyšli na most, z ktorého bol pekný výhľad na celú historickú časť mesta.


Značenie nás trochu poplietlo a tak sme sa pýtali ľudí na smer. Museli sme ísť na inú cestu. O pár kilometrov sme sa ešte uistili pri trojici starších ľudí. Bolo ťažké ich pochopiť. Rozprávali všetci naraz, pán a pani po francúzsky a ďalšia po nemecky. Ale išli sme dobre. Boli tu prudké zjazdy dole a prudké kopce. Ale po väčšine krátke. Po ďalšej tridsiatke kilometrov sme prišli do historického mesta Payerne, kde sme sa najedli. Z neho sme znova nevedeli nájsť cestu na náš smer. Nakoniec sme sa opýtali miestnych a tí nám ukázali značku. Bola na zemi. Najprv sme vyšli na kopec a potom sme pokračovali mierne dolu, držiac svižné tempo. Až kým sme neprišli k zákazu cyklistom a museli zísť z hlavnej cesty. Cesta pre cyklistov nás znova viedla okolo kukurice, zbytočne hore – dole, pričom hlavná cesta išla stále dole. Po asi 10 km sme sa napojili na pôvodnú cestu. Slnko začalo celkom pekne pripekať a tak som už chcel zastaviť, aby som zobliekol návleky a termotričko. Zastavili sme v jednom stúpaní, kde mi už bolo fakt horúco. Stúpanie nemalo konca a išli sme hore asi 10 km. Aj keď to nebolo nič strašné, Feke unavil Števa a Maťa tým, že išiel vpredu nerovnomerným tempom. Na konci nás čakal dlhý zjazd až do mesta Lausanne. V podstate sme cez neho len preleteli. Odfotili sme sa pri Ženevskom jazere a išli ďalej. Pri obchode sme znova zastavili, aby sme niečo zajedli. Keď sme vychádzali z obchodu, zrazu k nemu prišla veľká skupina cyklistov. Bolo ich asi 30, chlapci aj dievčatá. Pýtali sa nás odkiaľ a kam ideme a koľko to je kilometrov. Jednalo sa o Američanov, takže neviem či im „Slovensko“ niečo hovorilo. Najedení sme sa s nimi rozlúčili a vyrazili. Cesta viedla popri jazere až do Ženevy, kam sme dnes chceli dôjsť. Znovu sa začalo mračiť aj trochu popŕchať. Zakryli sme teda batožinu. Cesta okolo jazera bola zrazu uzavretá a museli sme ísť obchádzkou. Tá viedla od jazera hore kopcom, potom chvíľu dole, znova hore a tak ďalej. Namiesto 2 km sme zrobili asi 5. Čím sme boli ďalej od jazera, tým viac pršalo. Ďalšie obchádzky sme už preto odignorovali. Išli sme teda po hlavnej a v Nyone sme prišli na dôvod obchádzky. Konali sa tam cyklistické majstrovstvá Európy juniorov. Bolo už po nich, ale ešte sme stihli prejsť cieľovou rovinkou. Vedľa cesty viedol chodník pre cyklistov, ale tie my neobľubujeme. Po chvíli nás však predbiehala polícia a ukazovala, aby sme naň išli. Tak sme museli. Na ňom dostal Maťo defekt, keď prešiel po väčšom kameni. Pre toto ich nemáme radi. Mal som pocit, že napriek tomu, že ideme celkom rýchlo, aj tak nám cesta trvá nejako dlho. Najhoršie bolo, že už z diaľky bolo vidno Ženevu a nie a nie do nej dôjsť. Nakoniec sa to však predsa len podarilo. Krátko sme sa previezli centrom a zamierili k jazeru. Tam nás oslovil jeden Čech. Porozprával nám nejaké zaujímavosti o Ženeve, odfotil nás, aj na svoj foťák a išli sme hľadať miesto na spanie.


Ženeva je už obklopená Francúzskom. Vybrali sme sa teda smerom na hranice. Cez neveľký hraničný prechod sme okolo 20,00 vstúpili na územie Francúzska. Hľadali sme nejakú peknú lúku pod lesom, kde sa zložíme. Slnko tu zapadalo až po 21,00, takže sme mali stále dosť času. Nemali sme už vodu, ktorú sme potrebovali aj na večer a ráno. Benzínka už nebola nikde, tak sme zastavili pri nejakom bare. Bol piatok a ľudia tu už boli podgurážení. Popýtali sme si vodu a čašníčka nám ju bez problémov nabrala. Kým ju naberala, jedna dáma sa chcela opýtať odkiaľ sme. Pochopil som to už skôr, ale nechal som ju vytrápiť sa . Nakoniec s pomocou celého baru poskladali vetu: „Where do you from?“ Všetci sa čudovali, že sme došli až zo Slovenska. Rozlúčili sme sa a išli sa „ubytovať“. Po chvíli sme našli pekné miesto vedľa kukurice. Z hlavnej cesty na nás vidno nebolo. Večer bola zima, ako každý večer. Po večeri sme išli spať. Kým som zaspal, rozmýšľal som, že ma to už veľmi nebaví. Najradšej by som bol v tej chvíli doma. Bola to moja najväčšia kríza počas tejto cesty.
Dĺžka trasy: 174,77 km
Čas jazdy: 7:29:18
Priemerná rýchlosť: 23,33 km/h
Nastúpané metre: 1550 m

11. deň: Viry(FRA) – Ars sur Formans(FRA)

Po prebudení to znova nevyzeralo s počasím najlepšie. Bolo zamračené a čakal som, kedy sa rozprší. Dnes sme pre zmenu štartovali zjazdom, preto sme mali priemerku po 10 kilometroch o akej sme ani nesnívali. Hneď za tým však prišiel kopec. Mal cez 5 kilometrov. Mňa zasa bolela achilovka, občas aj koleno a navyše mi opuchla noha pri členku, lebo ma niečo poštípalo. Nebola to najlepšia kombinácia, ale napriek tomu sa mi išlo dobre.


Po zjazde išiel na špicu Števo. 10- kilometrový úsek mal znova jeden kopec a jeden zjazd. Na mojom úseku som si zjazd neužil, ale ťahal som iba hore kopcom alebo po rovine. Až Maťo nás v zjazde doviedol do mesta Nantua. Bola síce nedeľa, ale našli sme tam otvorený obchod, tak sme nakúpili na celý deň. Niečo sme zjedli priamo tam. Ja som zobral pre istotu tabletku proti alergii. Na benzínke sme chceli nabrať vodu, ale poslali nás nabrať si ju do kempu. Ten bol na druhej strane jazera, tak sme radšej pokračovali. Doplnili sme ju po niekoľkých kilometroch v bare. Medzitým vyšlo slnko a začínalo byť teplo. Išli sme medzi kopcami viac – menej po rovine. Zrazu sme v miernom zjazde uvideli dolu rovinu, do ktorej sme mali namierené. Zjazd sa zmenil na prudší s pár peknými serpentínami. Dole sme zapli „tempomat“ a išli pohodovou tridsiatkou. Tu dole sa oteplilo a sústavne svietilo slnko. Značky ukazovali na Lyon, cez ktorý sme chceli ísť, ale najprv sme ešte chceli zájsť do Arsu. Preto sme si radšej pozreli mapu. Zastavili sme rovno na odbočke, po ktorej sme mali pokračovať. Zobliekol som si tu tiež bundu, ktorá začala byť nadbytočná. Pôvodne som trasu plánoval cez Bourg en Bresse, ale ostatní ma zrušili, že nebudeme robiť zbytočne zachádzky. Teraz, keď si pozerám mapu, tak sme zachádzku aj tak spravili. Cez Bourg by to bolo ešte o niekoľko kilometrov kratšie. Cestou sme minuli niekoľko odbočiek za sebou a tak sme si ju predĺžili.


Vtedy sme to nevedeli. Nevadí. Pokračovali sme teda a spravili si menšie preteky. Šprintovali sme po rovinke päťdesiatkou a užívali si prázdne cesty. Takáto hra sa nepáčila Števovi s Maťom, ktorí boli znovu vzadu. Nejako sa za ten čas zamračilo a z diaľky už bolo vidno prichádzať dážď. Ani Francúzsko teda neprejdeme suchí. Začalo to miernym mrholením, ktoré sa pomaly stupňovalo. Do toho zafúkal aj nepríjemný vietor. Pred chvíľou nadbytočná bunda bola opäť potrebná. Zakryli sme batožinu a mohli pokračovať. Krátko po tom, čo mi premokli tretry, prestalo pršať. Trochu ma to vytočilo. V jednom kempe sme sa zastavili, aby sme sa informovali o cenách kempov vo Francúzsku. Kilometrov sme mali pre dnešok ešte málo, tak sme išli ďalej. Vzali sme si odtiaľ aspoň mapu kempov v blízkom okolí. Opäť sme minuli jednu z odbočiek na skratku a tak robili stále väčšiu zachádzku. Tých križovatiek tu bolo plno a okolie ciest lemovali desiatky rybníkov. Medzičasom aj oschli mokré cesty. Cez Chalamont a Marlieux sme nakoniec došli do Chatillon sur Chalaronne. Tam sme si uvedomili, že sme išli asi zlými cestami lebo do Arsu nám chýbalo ešte asi 20 km.


Celý tento úsek odtiahol vpredu Vice. Cesta bola rovná, bez jedinej zákruty. Akurát sme občas išli hore alebo dole kopcom. Už znovu začalo pršať a tak sme posledné kilometre išli fakt rýchlo, aby sme zmokli čo najmenej. Nakoniec sme prišli relatívne suchí. V Arse sme si pozreli miestnu baziliku a išli do kempu. Ten bol doteraz najlacnejší. Stál nás len 26 eur. Stany sme hneď nepostavili, ale čakali sme kým prestane pršať. Na večeru sme uvarili polievku s cestovinou, ak sa to tak dá nazvať. Skôr to boli cestoviny bez polievky. Nemalo to žiadnu chuť, ale zjedol som to, aby som zaplnil žalúdok. Mali sme k dispozícii aj práčku, tak sme si mohli všetko špinavé oprať.
Dĺžka trasy: 153,54 km
Čas jazdy: 6:10:45
Priemerná rýchlosť: 24,84 km/h
Nastúpané metre: 1157 m

12. deň: Ars sur Formans(FRA) – Noirétable (FRA)

Veci sme si ráno museli obliecť mokré, vo vlhkom prostredí nevyschli. Nemám rád ten pocit, keď na seba obliekam mokré veci. Na raňajky sme znovu nič nemali, tak sme vyrazili s cieľom hľadať obchod. Ten sme našli po desiatich kilometroch v mestečku Trévoux. Po nedeli, počas ktorej sme poriadne nejedli, sme chceli konečne niečo poriadne sýte. Tak sme sa aj zariadili. Kúpili sme 3kg zemiakového šalátu, 1kg šunky a 5 veľkých bagiet. Ako dezert bola ešte Nutella, ktorú sme už nezjedli. Ponúkol som sa, že ju ponesiem ja. Upevnil som ju na batožinu a vyrazili sme. Bolo už asi 11,00. Hneď na prvom retardéri mi Nutella vypadla, rozbila sa na ceste a boli sme bez dezertu . Do Lyonu sme to mali už iba necelých 20 km. Nechceli sme ho len tak preletieť a preto sme sa trochu previezli uličkami a nakoniec sme vyšli po veľmi prudkom kopci ku kostolu nad mestom. Bol odtiaľ veľmi pekný výhľad na historický Lyon.


Ako sme sa vozili, všimol som si francúzske vlajky na každom autobuse, čo mi prišlo trochu podozrivé. Vtedy som si spomenul, že vždy počas Tour de France majú Francúzi štátny sviatok. Dúfal som, že to nebol presne tento deň, tak som písal bratovi nech mi to zistí. Medzitým sme vyrazili z mesta. Chceli sme doplniť vodu na jednej benzínke, ale nemali tam vodovod. Potom už žiadna nebola, tak sme išli s tým, čo sme mali. Znovu sa terén začal vlniť. Stúpania to neboli vôbec strašné. Potom sme pokračovali popri rieke, kvôli ktorej sa cesty pekné stáčali dolinou. Príroda mi tu veľmi pripomínala tú našu. Občas tu bola nejaká dedina, ale ľudia akoby v nich nebývali. Aj áut bolo akosi málo, čo nám vyhovovalo. Fekemu už voda došla a neskôr sa priznal, že ide bez nej už od Lyonu. Nejako sme sa však podelili. Na konci tohto úseku bolo dlhšie stúpanie, v ktorom sme sa znova rozdelili na dve skupiny. Na vrchu sme sa počkali v jednej dedinke. Bol tu úplný pokoj, akoby to bola koncová dedina. Nikde nikoho. Odtiaľ sme išli prevažne dole až do mesta Feurs. Sýte raňajky nám pomaly pretrávili a išli sme hľadať Lidl. Od brata som stále nemal odpoveď, ale už som to ani nepotreboval zisťovať. Keď som sa jednej dvojice pýtal na Lidl, tak mi povedali, že zrejme bude zatvorený, lebo majú dnes sviatok. Predtucha sa potvrdila, ale našťastie nám odporučili Carrefour. Ten mal byť otvorený aj v tento deň. A aj bol. Poriadne sme sa tam najedli a konečne aj doplnili vodu. Z mesta sme odchádzali okolo 19,00, no slnko bolo stále vysoko. Hneď za mestom bola asi 15 km dlhá rovinka, na ktorej sme mohli zablokovať volanty. Z väčšej časti ju odtiahol vpredu Števo, čo ho zrejme vyčerpalo, lebo v nasledujúcich kopcoch začínal strácať. S Vicem aj Fekem sme nasadili vyššie tempo, keď sme už boli iba v trojici. Mne sa išlo výborne a užíval som si tieto kopčeky. Problém mi ale znova robila achilovka. Mal som pocit, že mi ju každú chvíľu roztrhne. Pomaly sme si už začali obzerať okolité lúky, kde by sme rozložili stany. Počkali sme ešte na métu 2000 km, spravili si fotku a začali intenzívne hľadať. Po dlhšom zvažovaní sme nakoniec skončili na lúke nad cestou. Stany sme mali postavené na naklonenej rovinke, čo robilo problémy najmä v noci, keď sme sa šmýkali dolu. Preto sme sa občas budili s hlavou v strede stanu.
Dĺžka trasy: 152,25 km
Čas jazdy: 6:59:13
Priemerná rýchlosť: 21,79 km/h
Nastúpané metre: 1450 m

13. deň: Noirétable (FRA) – Saint Angel (FRA)

Ráno bolo trochu zamračené a na lúke bola rosa. Po zbalení sa a raňajkách sme vyrazili relatívne skoro. Za skoro považujem okolo 9,00. Aj keď časové pásmo tu bolo samozrejme rovnaké, slnko oproti Slovensku meškalo asi hodinu a pol až dve. Preto tu bolo o tomto čase dosť chladno. Na neďalekej pumpe sme doplnili vodu. Ja som si dal sťahovací pás na pätu, aby som ju zafixoval. Z rána sme ešte pokračovali v stúpaní zo včerajška, asi 10 km. Následne sme zjazdom došli do mesta Thiers.


Serpentíny boli ešte aj priamo v meste. Z mesta sme pokračovali smerom na Clermont – Ferrand. Cesta tu išla menšími hupmi hore-dole. Dolu kopcom sa to dalo pekne rozbehnúť do proti – kopcov, čo si niektorí neuvedomovali. S Fekem nás preto vytáčalo, keď sme museli za nimi vzadu brzdiť. Asi 20 km pred Clermontom naletel Feke na kameň a štikol tak dušu. Defekt sme opravili a pokračovali. Značky na Clermont však v jednom momente zmizli a preto sme spravili asi 5 km zachádzku. Vrátili sme sa naspäť a naslepo sme prešli pár kruháčov. Nakoniec sa značky znova objavili. Na začiatku mesta dostal defekt aj Števo. Autá v meste chodili dosť rýchlo a na tesno okolo nás. Nemal som dobrý pocit z toho mesta a cítil som sa v ňom dosť neisto. Asi prvýkrát počas celej cesty. Dojem mi trochu vylepšilo pekné centrum mesta, takže na Clermont nebudem spomínať v zlom. V Carrefouri sme sa zastavili na obed. Po dlhšom čase sme sa znova najedli ako ľudia, keď sme mohli využiť stôl a stoličky v obchode. Vonku sa medzičasom dosť oteplilo a teplota bola cez 30 °C. Ešte v meste sme začali stúpať do kopca. Spočiatku sa to javilo ako krátky kopček, no nebola to celkom pravda. Prvých pár kilometrov odtiahol vpredu ešte Maťo, potom som išiel dopredu ja. Trochu som si pohneval zvyšok, keď som nasadil vraj rýchle tempo. Je pravda, že sme obehli aj pár cyklistov bez batožiny . Zo 400 m n. m. v Clermonte sme vyšli nad 1000 m n. m. Potom nasledoval prudký kopec dole, kde som bez pedálovania išiel skoro 80 km/h. Slnko pekne pripekalo a mne sa išlo výborne. Stále sme sa držali na úrovni okolo 1000 m. Zhora boli pekné výhľady na okolie. Užíval som si to. V jednom zjazde sme vošli do mestečka a niečo malé rýchlo zjedli. Bolo asi 18,00. Na večeru sme ešte nenakupovali, počítali sme s tým, že dôjdeme do mesta Ussel a tam si nakúpime. Trošku sme sa však prepočítali. Pri obchode som mal trochu nakrivo prednú brzdu, aspoň som mal taký pocit. Preto som ju vycentroval. Chyba.


Dal som si dole z nohy aj sťahovací pás. Nemal som pocit, že mi pomáha a na druhej strane som nechcel, aby ma zle opálilo . Potom sme vyrazili na posledný úsek dnešného dňa. V pokračovaní zjazdu som išiel vpredu a pri brzdení do jednej zo serpentín zrazu niečo hlasno prasklo. Brzda mi sekla plášť a v momente som šiel na ráfiku. Mal som aj šťastie, že som nebol až tak veľmi rozbehnutý a že som rýchlo zabrzdil. Plášť bol už nepoužiteľný. Preto som nasadil ten, ktorý som menil pred Salzburgom. Predná brzda pri brzdení stále vydávala zvláštne ťukanie, tak som ju radšej už nepoužíval, aby sa mi nestalo to, čo pred chvíľou. Zapôsobilo to na moju psychiku, čo sa aj odzrkadlilo v nasledujúcich zjazdoch. Pred každým som si nechával väčší odstup, lebo samotnej zadnej brzde som až tak veľmi nedôveroval.

Potom som musel na každej rovinke a v stúpaní dobiehať zvyšok. Ussel mal byť vo výške asi 600 m n. m., tak sme už stále očakávali nejaký dlhší zjazd. Namiesto toho to bolo stále hore – dole. My sme navyše bojovali s časom, aby sme o 20,00 stihli obchody v Usseli. Defekt nás neočakávane zdržal a preto sme mali čo robiť. Asi 10 km pred mestom bol konečne dlhší zjazd, v ktorom som zaostal a spolu so mnou aj Maťo. Preto sme išli v dvojici vzadu a už sa neponáhľali. Ussel bol vymretý. Prišli sme tam krátko pred 20,00. Nanešťastie, obchody boli otvorené do 19,30. Znova som počítal s večerou v podobe vody. V meste sa konala nejaká akcia, kde bolo dosť ľudí, tak sme sa tam išli pozrieť. Boli to Dni mesta Ussel, kde ponúkali predajcovia rôzne produkty. Aj potraviny. Kúpili sme si jeden veľký chlieb a paštéty. Nebolo to najlacnejšie, ale jesť treba. Predavač po zistení, že ideme do Santiaga nám dal ešte jednu paštétu bonusovú. Na jarmoku som si aj nastavil brzdu, ktorá už potom išla ako mala. Po doplnení vody v neďalekom bare sme išli hľadať miesto pre stany. Po asi 5 km sme sa zložili na lúke hneď vedľa cesty. Bola tam dosť vysoká tráva, ale aspoň sme spali na mäkkom.
Dĺžka trasy: 182,96 km
Čas jazdy: 7:38:16
Priemerná rýchlosť: 23,95 km/h
Nastúpané metre: 2171 m

14. deň: Saint Angel (FRA) – Badefols sur Dordogne (FRA)

Zobudil som sa na strašnú zimu. Vstali sme asi o 7,00, slnko už svietilo. Nie však na naše stany, ktoré boli v tieni. Celá lúka bola biela od rosy. Na raňajky nám zo včera nič nezvýšilo. Znovu sme teda vyrazili hladní. Už som si na to pomaly zvykal. Profil bol pokračovaním toho z predošlého dňa. Hore – dole. Až tak ma to už nebavilo. Najedli sme sa až po 30 km, keď sme konečne natrafili na nejaký obchod. Bol to menší súkromný obchod, takže aj ceny boli vyššie. Potom nás mierne mrzelo, že sme s jedlom ešte trochu nepočkali, lebo asi o kilometer ďalej bolo na kope viacero veľkých obchodov, aj Lidl. Potrebovali sme ešte vodu, tak sme si to namierili k baru, kde nám ju zhovorčivý čašník bez problémov dal. Spytoval sa nás na cestu, ako v podstate všetci. Rozprávali sme sa aj o Tour de France. V ten deň prechádzal pelotón okolím Lyonu. Opýtali sme sa ho aj na profil smerom na Bordeaux. Povedal, že nás čaká ešte pár kopčekov, ale potom to už pôjde z kopca. Tak nejako to aj bolo. Viac sme išli dole a preto nám aj kilometre ubiehali rýchlejšie. Pred mestom Tulle sme začali v zjazde brzdiť, lebo sme si neboli istí či nemáme pokračovať práve cez neho. Nakoniec sme ho obišli obchvatom, ale v jednom úseku bol zákaz cyklistom. Zvažovali sme ako ďalej, ale napokon sme pokračovali po tejto ceste s vedomím, že prinajhoršom zistíme, aké majú vo Francúzsku pokuty . Prešli sme cez jeden tunel a zákaz skončil. Čiže sme sa to nedozvedeli. 60 km od raňajok sme zastavili na obed v Brive la Gaillarde. Zišli sme do nižšej nadmorskej výšky a bolo už znovu pekne horúco. Nakúpili sme si v Lidli, kde boli okrem nás asi 5 ľudia. Z toho jedna predavačka. Aj na tú sme museli pri pokladni čakať. Ešte v meste sme doplnili vodu a pokračovali. Značky po vedľajších cestách na Bordeaux zmizli a museli sme si pomôcť s GPS. Po vedľajších cestičkách sme sa predsa len dostali na cestu, ktorú sme potrebovali. Občas nám zatrúbilo nejaké auto, aby nám vyjadrilo podporu. Vždy sme im aspoň zdvihli ruku. Stále sme mali nasadené vysoké tempo, držali sme rýchlosť okolo 30-35 km/h. V Le Lardin Saint Lazare sme došli na križovatku, kde sme si mohli vybrať či budeme pokračovať smerom na Périgueux alebo Bergerac. Na Bergerac to vyzerali byť bočnejšie cesty, tak sme išli radšej tam. Príroda tu bola fakt pekná. Išli sme popri rieke, áut bolo málo a ja som si to užíval. Ani presne neviem, prečo sme zastavili v jednom mestečku a skryli sme sa pred slnkom do tieňa. V tom prišiel z domu pán a pýtal sa nás či nechceme vodu. Vo fľašiach nám už pomaly začínala vrieť, tak sme neodmietli. Bola prefiltrovaná a hneď to bolo cítiť. Za týmto mestom nasledovalo pár kopcov. Feke išiel vpredu a muselo sa mu ísť veľmi dobre, lebo nahodil dosť rýchle tempo. Rýchlosť nám pod 20 km/h neklesla a nebola to iba naklonená rovinka. Cítil som, že musím ťahať. Aj preto Maťo zaostal a s ním aj Števo. Na vrchu sme zjedli keksy a zišli do ďalšieho pekného mestečka. Do skál tu boli vybudované domy a vyzeralo to veľmi zaujímavo. Preto tu aj bolo strašne veľa turistov. Chceli sme tu nájsť nejaký väčší obchod, ale nič tu nebolo, tak sme išli ďalej. Po pár kilometroch už bolo väčšie mesto aj nejaké pútače na obchody. Ale Fekemu strelil plášť. Maťo s Vicem ostali pri ňom a ja so Števom sme išli medzitým nakúpiť. Maťo zle pochopil moje inštrukcie, kde majú hľadať Lidl a preto si centrum mesta pozreli trikrát. Posledný krát, keď sme už pokračovali z mesta preč. Napojili sme sa na nejakú bočnú cestu, kde bol ešte zimný posyp. Cesta viedla nad dvoma peknými meandrami rieky. Medzi nimi sme museli prekonať asi 3 prudké kopce. Po poslednom zjazde sme opäť zišli na hlavnú cestu a smerovali do kempu. Došli sme v celkom dobrom čase, ale recepcia v kempe už bola zatvorená. Zhodli sme sa, že stany si tu napriek tomu rozložíme a ráno podlžnosti vyrovnáme. Kemp mal peknú lokalitu, priamo pri rieke. Komáre tu našťastie neboli. Po niekoľkých dňoch sme mali stany znovu na rovine a k dispozícii sprchu. Dnes mi pre zmenu dobre padla studená. Mali sme priestor oprať si veci, čo sme samozrejme využili.
Dĺžka trasy: 180,02 km
Čas jazdy: 6:48:51
Priemerná rýchlosť: 26,41 km/h
Nastúpané metre: 1266 m

15. deň: Badefols sur Dordogne (FRA) – Dune du Pyle (FRA)

Na raňajky sme si uvarili párky. Tie sme už dlhšiu dobu nemali, tak nám dobre padli. Po zbalení sme vyrazili popri rieke smerom na Bergerac. Ten bol vzdialený necelých 30 km.


Znovu nám fúkal vietor jemne do chrbta a išli sme rýchlo. V Bergeracu sme potrebovali nájsť cykloobchod, aby sme niečo dokúpili. Po ceste sme žiadny nevideli, tak som sa opýtal na informáciách. Bol kúsok odtiaľ. Števo potreboval plášte, Maťo si kúpil brzdové gumičky. Trochu sme sa motali po meste, kým sme našli správnu cestu na Bordeaux. Všade v meste už boli plagáty propagujúce Tour de France, ktorá sa tu mala konať zhruba týždeň po našom prejazde. Dnes bolo znova pekne horúco, aj keď to vietor trochu zmierňoval. Feke na svojom úseku nasadil tempo okolo 40 km/h aj viac a nikto na tom svojom úseku nechcel ťahať pomalšie. Preto sme takto pokračovali asi 50 km. Profil bol nenáročný a vkuse sme išli po rovine. Kopce tu existovali len v podobe nadjazdov. Po zhruba 80 km sme zastavili, aby sme niečo rýchle zjedli. Po prestávke sme ešte trochu pokračovali po rovine, ale potom nasledovali kopce. Prechádzali sme vinárskym krajom a všade, kde som sa pozrel, boli vinice. Po viacerých kopcoch nasledoval dlhší zjazd do Bordeaux. Na jednom semafore v meste, keď sme mali červenú, si iný cyklista v pohode na červenú prešiel. To som si myslel, že v pohode, kým som ho neuvidel 10 metrov za prechodom ako nabúral do zaparkovanej motorky a zosypal sa na zem. My sme pokračovali už na zelenú do centra. Povozili sme sa po uličkách, ktoré boli dosť špinavé. Mestá v tejto časti Francúzska už mali úplne iný charakter, ako tie na východe. Tu sa mi až tak veľmi nepáčilo, ale možno len preto, že sme videli už veľa, fakt krásnych miest. Pozreli sme si miestnu baziliku a išli nájsť nejaký obchod. Zastavili sme pri Carrefoure a nakúpili. Cenovo bol tento obchod dosť porovnateľný s Lidlom, tak sme ich vo Francúzsku veľmi často využívali. Zjedli sme 3 veľké koláče s mliekom a opäť sa vydali na cestu.


Chceli sme ešte nabrať vodu na benzínke, ale predavačka nám ju chcela predať. Až takú núdzu sme nemali a preto sme šli ďalej. Keď sme sa už pomaly rozbehli zastavil nás Maťov defekt. Našťastie sa to stalo hneď pri reštaurácii a tak sme mohli doplniť vodu. Zadarmo. Potom sme sa už definitívne vymotali. Bol som vpredu a vyšiel na mňa rovný úsek. Iba bolo vidno ako sa cesta na konci zužuje, ale otáčať s volantom nebolo potrebné. Už som sa pomaly chystal striedať a ísť dozadu, ale zbadal som nejakého cyklistu pred sebou, tak som ho chcel dobehnúť. Aj som ho predbehol a pokračoval. Keď som sa znova chystal dozadu, uvidel som ďalších cyklistov asi kilometer pred nami. Rozhodol som, že dobehnem aj ich. Išli sme vkuse 40 km/h. Keď som ich dobehol, zistil som, že ide o starších pánov . Za nami sa tak vytvoril celkom pekný vláčik cyklistov. Keď som asi po 25 km konečne vystriedal, tak som s jedným z pánov prehodil pár slov.


A dokonca vedel po anglicky. Nanešťastie sme odbočili k obchodu, kúpiť ešte chlieb na večeru, na ktorý sme zabudli. Preto nám ostatní cyklisti odišli. Oceán bol už veľmi blízko a bolo to cítiť aj vo vzduchu. Nebolo už tak horúco ako v priebehu celého dňa. Smerovali sme k miestu, ktoré sa volá Dune du Pyle, čo je obrovská kopa piesku. Nasledovali sme značky a neboli sme už ďaleko. Už aj v okolí bolo vidno piesok a ihličnaté lesy. Ešte sme museli prejsť jeden kopec a prišli sme k oceánu. Bol to dobrý pocit prejsť zo Slovenska až k brehom Atlantiku. Preto sme sa tu odfotili, ale k dune nám ešte pár kilometrov chýbalo, tak sme pokračovali. V okolí bolo veľa kempov a tak sme si mohli vyberať. Nakoniec sme si vybrali dobre, priamo z kempu viedli schody až na vrch, 100 metrov vysokej, duny. Po sprche a rozložení stanov sme chceli stihnúť západ slnka. Ten sa ale nekonal, lebo sa zamračilo. Aj tak sme si zhora užili pekný pohľad na oceán. Nakoniec sme zišli aj k vode a Feke sa v nej aj vykúpal. Ostatní sme nejako nemali chuť. V kempe sme si ešte uvarili večeru a po nej zaľahli.
Dĺžka trasy: 196,65 km
Čas jazdy: 7:20:07
Priemerná rýchlosť: 26,81 km/h
Nastúpané metre: 725 m

16. deň: Dune du Pyle (FRA) – Bayonne (FRA)

Ráno sme si ešte raz vybehli na dunu. Oproti včerajšku, kedy tu bolo strašne veľa ľudí, tu dnes vládol pokoj. Stále bolo zamračené, ale na dážď to nevyzeralo. Na raňajky sme si znovu uvarili párky, na osobu o dve viac. Po nich sme vyrazili, ale bolo už dosť neskoro. Okolo 10,00. Hneď po štarte sme začali stúpať do kopca. V nohách som spočiatku cítil bolesť, kým som to trochu neroztočil. Potom to už bolo dobre. Spočiatku zaostával Feke, ktorý mal pravidelne ranné krízy. Išli sme rovnobežne s oceánom, ale prakticky sme ho vôbec nevideli, lebo všade naokolo boli ihličnaté stromy, cez ktoré nebolo vidno nič. Aj tak to bolo veľmi zaujímavé a páčilo sa mi to. Občas sme prechádzali nejakým strediskom s plážou a hneď tu bolo veľa ľudí. Práve v takých miestach sa začali objavovať paralelne s cestou aj chodníky pre cyklistov. Bolo nám divné, prečo na nás hneď začali trúbiť autá. A to nás posielali na cyklochodník. Keď nás to už nebavilo počúvať, tak sme naň išli. Po asi 70 km sme zastavili na prvú prestávku, aby sme niečo zjedli. V Lidli sme kúpili litrovú zmrzlinu a keksy, čo sa nám osvedčilo najmä počas horúcich dní. Počas prestávky začalo pomaly pršať.


Po niekoľkých dňoch sme sa znovu pripravovali na dážď. Rozdiel oproti alpským dažďom bol ale v teplote. Tu taká zima nebola a až tak mi nevadilo, že prší. Po pár kilometroch aj tak prestalo a vyšlo aj slnko. Teplota bola okolo 20 °C. Išli sme celkom rýchlo aj napriek miernemu protivetru. Okrem pár kopcov sme išli prakticky celý deň po rovinke. Pomaly sme už začínali byť hladní a preto sme chceli nájsť nejaký obchod. Raz sme zbytočne odbočili do centra prímorského strediska Capbreton. Boli tam strašné zápchy a kopa ľudí. Začínal som byť z toho nervózny. Nakoniec sme sa odtiaľ vymotali a pokračovali po hlavnej ceste. Obchod sme našli v správnej chvíli, lebo sme už boli poriadne hladní. Nakúpili sme bagety, šunku, zeleninu a omáčku k tomu. Najedli sme sa kvalitne a išli dokončiť dnešnú etapu. Už sme sa nachádzali v regióne Baskicko a bolo to vidieť aj na ľuďoch. Tí boli „živší“ ako Francúzi. Trúbením nás skôr povzbudzovali ako vyháňali na cyklochodník. Pred mestom Bayonne sa znovu začalo schyľovať k dažďu. Začínal fúkať silný vietor a blížili sa tmavé mračná. Ešte sme si museli nakúpiť na večeru aj raňajky, tak sme na rýchlo zašli do obchodu. Po nakúpení sme chceli nájsť nejaký kemp. Bolo ich tu viacero a my sme si vybrali hneď prvý. Recepcia bola už zatvorená, ale rozhodli sme sa zopakovať taktiku spred pár dní. Rozložili sme si stany na jedinej voľnej parcele a išli sa osprchovať. Z vedľa na nás divne pozerali ľudia naokolo, čo nás znervózňovalo.


Po asi hodine zaparkovalo pri našich stanoch auto s mladým párom a vraveli nám, že majú rezerváciu na „našej“ parcele. Znovu baliť a ísť hľadať iný kemp sa nám nechcelo, tak sme to chceli nejako vyriešiť. Pár bol z Kanady z Quebecu, čiže vedeli po anglicky aj francúzsky. Ponúkli sa, že nám pomôžu prekladať do francúzštiny na recepcii. Išli sme teda na recepciu, kde nikto nebol. Po asi 15 minútach prišla pani, ale oznámila nám, že kemp je plne obsadený. Nás to veľmi nepotešilo. Kanaďania boli milí a navrhli panej, že sa s nami podelia o svoju parcelu. Tá súhlasila a dala nám aj dobrú cenu. Pár sa s nami rozlúčil a išli na nejakú party k vode. My sme sa navečerali a išli spať.

Dĺžka trasy: 171,03 km
Čas jazdy: 6:18:27
Priemerná rýchlosť: 27,1 km/h
Nastúpané metre: 787 m