Reportáž: ŠKODA DAVORIN Slovak Paradise 2014 - samozrejme na vode

Kto by si nechcel pobikovať v raji....Teda mám na mysli Slovenský raj. Navyše pre mňa sa jedná o lokalitu, kde som nikdy predtým nebol a tak bolo o programe na sobotu rozhodnuté. A „trochu“ blata k tomu predsa nemôže nikomu uškodiť .

Takže predpoveď vyzerá naozaj dobre. Vraj všade inde okrem východu má byť škaredo. Mám to ja ale šťastie... Realita vyzerá asi tak, že sedím v aute a čakám do poslednej chvíle na štart pretože ukážkovo leje. Nakoniec sa ešte štart posunie o 30 min, a tak si posedím o čosi dlhšie .


S tým, že bude poriadne mokro som ale rátal a nechal Epica pekne doma. Trať by nemala byť ani príliš technická a  siaham po svojom HT s jednoprevodníkom a 42z adaptérom na kazete. Do blata asi najlepšia kombinácia...


Takže fajne usedený sa radím na štart spolu s ostatnými na dlhej 84 km trati pozostávajúcej z dvoch okruhov. Nie je nič lepšie ako sa bez poriadneho rozjazdenia a zahriatia driapať hneď po štarte do dlhého kopca. Karel Hartl si okamžite ide svoju vlastnú ligu a my sa za ním postupne zoskupíme asi do 6 člennej zostavy. Stúpanie je viac menej po štrku a voda špliecha na všetky strany. Chvíľu mi trvá než si zvyknem, že pod zadkom nemám nič čo by tlmilo rázy od terénu. Ani zadný plášť mi moc nepomáha, keďže je to taká úzka „nudla“ do blata . Záver dlhého kopca je celkom technický po poriadne klzkých skalách a koreňoch. Trochu sa ešte motáme hore-dole na hrebeni a začína sa zjazd po úzkej asfaltke. V ňom idem za Jarom Buchtíkom, ktorý si to celkom púšťa. Poviem vám, že jedna ostrá zákruta ma na tej mokrej ceste veru poriadne prekvapila . Točíme na chodník a vybiehame na lúku. Míňam prvý bufet, ale vody mám až po krk .


Chalani sú kúsok predo mnou a o chvíľu som u nich. Ibaže začína úsek, ktorý je asi najviac charakteristický pre toto podujatie. Klasické drevené lávky ponad vodu typické práve pre rokliny v Slovenskom raji. Pešo v normálnych topánkach je to pohoda, ale v tvrdých tretrách, za mokra a s bikom v ruke mi moc do smiechu nie je . Predstava, že si v závere sezóny zlomím nohu na dákom blbom rebríku mi na rýchlosti príliš nepridávala, a tak mi opäť všetci trochu prchli...


Stále prší, ale to je v túto chvíľu skôr lepšie pretože blato na lúkach sa toľko nelepí. Akurát fajne fŕka do očí... Práve v takom rýchlom zjazde fŕka veru poriadne, ledva čosi vidím a  vybieham z lúky na cestu. Na chvíľu nevidím žiadne značky ale kúsok pokračujem a v diaľke vidím „fáborky“ aj jedného regulovčíka na kopci. Takže ideme ďalej... Cesta vedie po asfalte, ktorý strieda ďalší chodníček vedúci na lúku. Už ako tak zmierený s počasím a blatom si veselo pokračujem keď tu zrazu... cieľ. Cca po hodine a čosi ma posielajú do druhého kola, ale keďže jedno má mať cca 42 km je mi to trochu divné. Prvé čo ma napadlo je, že trať bola a čosi skrátená pre blato a ako som sa do poslednej chvíle zašíval v aute asi mi to uniklo. Nie som si ani vedomý zlého odbočenia a tak jediné čo mi zostáva je pokračovať ďalej.


Znovu stúpam do úvodného štrkového kopca. Vidím ako sa vracia jeden biker z krátkej po defekte a tak sa ho teda pýtam či už niekto z dlhej prešiel. Jeho odpoveď: „si prvý“ bolo presne to čo som vôbec nechcel počuť . Hneď mi bolo všetko jasné a povedal som si, že prejdem okruh ešte raz a kuknem ako sa mi to vlastne celé podarilo. Celkom ma ešte pobavil rozhovor s dvoma chlapmi, ktorých neskôr míňam. Pýtam sa ich to isté čo chalana predtým a ich odpoveď v zmysle „ak ma nikto nevidel tak nevadí“ ma dobre pobavila . Takže opäť rýchly zjazd, rebríky a  zjazd po lúke. Práve tu si všimnem šípky prudko doľava ktoré mi vďaka fŕkajúcemu blatu unikli.... jednoducho moja chyba, značenie bolo dobré. O kúsok ďalej sa trať znovu spája a tam som sa aj napojil.


Takže pokračujem ako predtým na prvom mieste a tesne pred cieľom ukazujem, že končím. Trochu si oddýchnem, umyjem bike, potom seba a hodím si „šlofíka“ v aute čakajúc na mamu a Lenku, ktoré šli na túru. Keď ale vidím v akom stave prichádzajú do cieľa chalani z dlhej trate už mi ani nevadí moje DNF.



Neskôr prestalo pršať a blato na lúkach začalo byť poriadne lepkavé. Hlavne druhé kolo muselo byť po predchádzajúcom prejazde jazdcov z kratšej trate skutočný zážitok. Dokonca už aj taký „blatošlap“ ako Karel Hartl povedal, že ho bolo naozaj „hodně“ . Kája nakoniec aj vyhral v čase 4:38 hod a medzi ženami zvíťazila Barbara Škandíková za 5:58 hod.

ŠKODA DAVORIN Slovak Paradise bolo zároveň aj finále troch sérií: Slovak XCM série, ŠKODA Bike Open Tour a tiež finále Slovenského pohára. Aj vďaka tomu bolo vyhlasovanie o čosi dlhšie ako zvyčajne ale myslím, že s tým musel každý rátať a navyše záverečná tombola určite potešila nejedného účastníka aj bikom. Mňa naopak potešilo celkové 3. miesto v Slovak XCM sérii .

Celkovo sa mi organizácia podujatia páčila a rád by som sa týmto poďakoval všetkým, ktorí priložili ruku k dielu. Dúfam, že nabudúce sa mi podarí trať prejsť už celú a na konci si len zotriem prach z reťaze .