Tri dni v divočine alebo kde sa vlastne na východe bajkuje?

Pamätáte si ešte predĺžený víkend na prelome augusta a septembra? Dobrý, že? Ako pre koho. Pre kamoša, ktorý z Košíc sťahoval priateľku asi žiadna výhra, ale pre mňa – hell yeah! Sťahovanie totiž znamenalo prázdne auto pre mňa a môj bajk zo západu na východ plus nocľah v metropole východu. Teraz vôbec nehovorím o Prešove, sorry koňare (hoci o EnduRobovi sa mi už aj sníva, pri najbližšej príležitosti som tam ako na koni).

Základom dobrého bajktripu je poctivé podceňovanie a nulová príprava. Nikdy nezabudnem, ako som sa prvýkrát prihlásil na dlhú na Kráľovskom maratóne bez akéhokoľvek štúdia mapových podkladov. Prišiel som do cieľa desať minút pred zotmením, všetko zbalené, v strede lúky jediné auto, domov ma musel prísť odšoférovať zhodou okolností ten istý kamarát, čo ostatný víkend sťahoval priateľku, pretože občerstvovačky od polovice trate už boli dávno zbalené a ja som bol v stave niekde medzi delíriom tremens a kómou. Top výjazd. Nikdy nezabudnem.

Jediné, čo som spravil bolo, že som napísal do košickej témy na fóre, kadiaľ dole z Kojšovky a určil si smer jazdy – západ. Jou, a aby som nezabudol, ešte som si vypočul báársjaké výhovorky mojich parťákov, prečo nemôžu ísť so mnou. Potom som len počúval ich plač, že za celý víkend nič nemohli ísť jazdiť, pretože na západe celý čas pršalo. Na vianoce môžu pod stromčekom odo mňa čakať len lieky na demenciu.

Začiatok

Štartujem o šiestej ráno z KVP smer Šusterák. O Šusteráku len toľko, že je to najstráženejší trail, na akom som zatiaľ jazdil. Kamery si nemôže dovoliť len tak hocikto.


Na FB odoberám novinky od probajk združenia KECY. Sú to veľmi talentovaní stavitelia trailov. Mal som tú česť previesť sa po úplne novom traily s názvom Držhubu. Ešte mal tie barančeky, ako malé bábo na prstoch, keď je dlho vo vode. Dobré to tam bude, keď to celé dokončia. Normálne by som si vedel predstaviť bajkdovolenku v Košiciach.



Z Bankova ďalej na Kojšovku som už nešpekuloval a ako som na červenú značku nastúpil, tak som ju sledoval až na vrchol. Keď som videl „veľkosť“ zjazdovky na Jahodnej, tak som sa ani neunúval to obchádzať a pekne som to potlačil a čekol trať, ktorú tam majú chalani od väčších zdvihov.


Raňajkoval som na terase zatvoreného bufetu na Jahodnej a doprial som si aj jednu malú kofolu na Lajoške. S prestávkami mi cesta na Kojšovku trvala presne 4 hodiny. Košičania museli byť všetci partizáni a oslavovali piatkové SNP do tuha, inak si neviem vysvetliť, že som nestretol žiadneho bajkera. Prvý bajker, s ktorým som prišiel do kontaktu bol až Bratislavčan nad Gelnicou.

Na Kojšovke bolo hojne česačov čučoriedkových krovísk, tak si vravím aspoň odplašili medvede. Z Kojšovky som sa pustil podľa odporúčaní po červenej značke ponad Kojšov. Fakt pekný zjazd. Vrch mal normálne až fatransko-tatranský charakter. Trošku som sa aj vyváľal v čučoriedkovisku, našťastie vyoberanom do poslednej bobule, takže som nebol do fialova.


Dobre sa mi išlo, aj som si to púšťal, aj ten vietor do vlasov pod prilbu sa mi dostal. Samozrejme som to niekde prepálil a kým som si uvedomil, že idem zle, stratil som sto výškových metrov. V takýchto prípadoch, sa treba vždy vrátiť, inak sa zamotáte ajajáááj. Vedomý tohto bajkerského pravidla, som samozrejme pokračoval ďalej v zjazde. Bola to síce zvážnica, žiadny singel, ale nejakým osobitým spôsobom ma fakt bavila. Strmá bola. To bolo to, čo ma bavilo. Zastavil som, až keď som zavoňal brzdy. Celý tento špás ma stál extra hodinu, možno viac. Nakoniec som si našiel nejakú zvážnicu a vrátil sa späť na červenú. Červená pokračovala vo svojej kvalite aj ďalej. Neviem presne, čo sa tam teraz deje, ale vyzeralo to, ako keby menili trasovanie. Stará červená išla po bočnom hrebeni, na mape ide trošku bokom. Nešiel som stále po červenej, ale viac menej intuitívne, okrem posledných asi 2 km, ktoré boli výdatne blatové (ťaží sa všade a veľa) to bola paráda.

Zo Striebornej som sa pustil po modrej do Gelnice. Bola tam takáto rozkošná značka, ktorú som určite dodržal v celom rozsahu zjazdu po danej komunikácii. Je to moje oficiálne stanovisko.


Zjazd začal po zvážnici, ale po cca dvoch km, som zbehol na singel. Treba mať šťastie, neviem ako som si to všimol. Je to ďalší zo strážených trailov na východe. Tentokrát to neboli kamery, ale tradičná forma ochrany – plot. Našťastie bránička bola odomknutá.


V Gelnici som plánoval obed. Nakoniec som sa tam tretrou zeme nedotkol. Spomínam, pár rokov dozadu, Funradio robilo anketu o najzbytočnejšie mesto Slovenska, „vyhrala“ Hnúšťa...

Z Gelnice ma čakal prehup do Sloviniek. Hneď nad Gelnicou stretávam prvého bajkera môjho tripu - Bratislavčana. Košický bajker ostáva pre mňa abstraktný pojem, ktorý poznám len z fóra, ale v teréne som ho ešte nevidel. Bratislavský bajker ma zašikoval hore najrozumnejšou cestou, za čo som mu vďačný. Podľa Cykloservera by tam mala byť značená cyklotrasa, ale nejako som tam žiadne značenie nevidel. Na hrebeni si ešte vymeníme kontaktné údaje a každý si ide svojou cestou. Zjazd do Sloviniek je zvážnica a ja už mám toho aj dosť. Výhľad na Slovinky a Poráčsku dolinu hodnotím pozitívne, ale vymenil by som aj za obyčajný kebab z hlavnej stanice.


V Slovinkách nič nie je. Tak len meditujem na lavičke pred kostolom. Vedel som, že na konci Poráčskej doliny je nejaké nové zrekonštruované rekreačné zariadenie, ktoré môže za to, že cyklokemp v Poráči skončil. Idem ďalej. Dolina je to pekná, ale nie je to top ako sme zvyknutý z pohľadníc alebo z predvolebných billboardov jednej nemenovanej politickej strany, ktorá použila švajčiarske kopce, aby ukázala svoju národnú hrdosť. Sú tam dva väčšie brody. Pred prvým som zosadol, že ho odfotím. V tom ma predbehla asi krásna baba (videl som len zozadu) na Lefty kanóndele. Čumím jak puk. Vyhladovaný, po celom dni v divočine, toto?! Neverím. Cez brod prešla ako nič. Mala taký zvláštny grif, aby si nenaliala vodu do tretier. V takýchto chvíľach, treba grif logicky odkukať a aplikovať. Nie som logický bajker. Suchou tretrou to nebolo. V Poráč Parku som sa usušil, napojil a aj dobre najedol. Naozaj tam dobre varia.

Ráno v Košiciach som tak rozmýšľal, že by som mohol potiahnuť na Palcmanskú Mašu, ale zjazd z Kojšovky ma stál až príliš veľa času. V Poráč Parku som ostať nechcel, tak že skúsim dedinu, dúfajúc, že sa niekto nado mnou zľutuje. Z Poráčskej doliny do Poráča je to fakt pekná morda, síce po asfalte, ale asi tisíc výškových som spravil na tých dvoch kilometroch. V Poráči som sa aj rozprával s nejakým chatárom, aj s nejakou tetou z ulice, ale nevydalo. Stále som mal čas do zotmenia, tak som sa rozhodol pre Spišskú Novú Ves. Išiel som po červenej do Matejoviec. Naozaj som si užil tento úsek trate. Lúky, pasienky, lesíky, delikatesa na záver dňa.



V Spišskej práve oslavovali dni mesta, ubytovacie kapacity v okolí vybúkované na 85 percent. Čo Vám poviem, treba sa vedieť narodiť pod šťastnou hviezdou. Nakoniec som spal v penzióne Nemo. Odporúčam. Rodinný, malý penziónik na okraji Spišsskej, na skok od Slovenského Raja. Vlastní ho manželský pár na dôchodku. Perfektní ľudia. Ako z učebnice. Až mi to prišlo také neslovenské.

Koniec prvej časti. Pokračovanie druhého a tretieho dňa uverejníme o týždeň.

Trasa: http://www.cykloserver.cz/tipy-na-vylety/detail/?d=164202