Pokračovanie: Tri dni v divočine alebo kde sa vlastne na východe Slovenska bajkuje?

Zaujímavé putovanie na horskom biku po kopcoch Muránskej planiny na východnom Slovensku. Prečítajte si zážitky a príhody z druhého a tretieho (posledného) dňa. MTBiker Quidoo má svojský štýl písania a jeho cestopis určite stoji za to.

Prvú časť: Tri dni v divočine alebo kde sa vlastne na východe bajkuje?.

Deň druhý

Štartujem smer Novovesská Huta po cyklotrase, ktorá vedie na štyri pretočenia pedálmi od penziónu. Ideálne ráno prerušuje len občasné zacenganie môjho kravského zvona, ktorý nosím pripnutý na batohu vždy, keď idem do medveďolokalít. Cyklotrasa je to romantická a pohodová. Toto ale neplatí pre posledné dva kilometre pod sedlom Čertova hlava. Tam je to síce šlapateľné na bajku, ale s prestávkami. Potím krv, premáham sa a trpím. V Slovenskom Raji som bajkoval prvýkrát. Páčilo sa mi. Triumfálny je hlavne príchod na Palcmanskú Mašu. Výhľad na priehradu spolu s bačom a ovečkami špatí len nefunkčná sedačková lanovka po mojej pravici.


V Dedinkách sa vyvalím na pláži a spomínam na detstvo na Slnečných jazerách v Senci. Dám si ešte skorý obed a vďaka tejto neplánovanej rekreácii prejdem v ten deň až 40 kilometrov.


Pozerám ešte SHMU a radar. Valí sa na mňa pekný bordel. Hovorím si prečkám. Som predsa rozumný chalan. Ale keďže mi už bolo dlho, tak som sa vydal ďalej na cestu. Netrvalo dlho a hľadal som strom, pod ktorý sa schovám. Celé zle. Normálne by som išiel na internet a nič neriešil, ale teraz som musel šetriť baterku, keby niečo. Hodinu a pol so svojimi myšlienkami. Ty vole, samý hnoj.



Pokračoval som po červenej značke na Besník a Telgárt. Trasa to bola miestami celkom náročná, kvôli prebiehajúcej ťažbe. Sem tam niečo padnuté cez cestu, ale v únosnej miere. Rozbité veci od traktorov som musel tlačiť. Úsek je to pekný, ale po zvážení všetkých pre a proti neodporúčam na bajku, aspoň pokiaľ sa tam neutíši ťažba. V Telgárte som zbehol na pizzu a ubytoval som sa v Penzióne u Hanky. Na TV Doma som si ešte pozrel Hitovicu a išiel spať. Bol to veľmi intelektuálny deň.

Deň tretí

Muránska planina je moja srdcovka. Nikdy nezabudnem, ako som sekol obidve kolesá, práve na Muránskej planine. Dve veci o tomto národnom parku sú dôležité. Poprvé, je tu naozaj veľké množstvo cyklotrás, zvážnic a lesných ciest. Všeobecne, je to asi najviac probajkerský národný park na Slovensku. Nepoznám nikoho, kto by tam mal opletačky s ochranármi. Samozrejme, sú tam lokality, kam bajk nepatrí, ale väčšina je normálne prístupna. Podruhé, nikoho tam za celý deň nestretnete.







Z Červenej Skaly idem po zelenej cyklotrase až ku Ľadovej jame. Okrem jedného úseku, je to celé po asfalte. Ďalej idem po rudnej magistrále, ktorá je krásne šotolinová. Strieda sa les, lúka, les, žiadne single, ale nevadí, je to aj tak nádhera. Je to značené ako bežkárska trasa, ale najbližšia civilizácia je tak 15 km. Tipujem, že ročne to dajú tak traja bežkári max, z toho je jedna Kuzminová. Na Nižnej Kľakovej stretávam prvých ľudí. Víta ma mladá partia od dreveného stola. Vysmiati ako lečo, hneď po ahoj, sa ma pýtajú, či viem opravovať autá. Áno, boli z Bratislavy. Áno, vytiahol som sadu mojich imbusov. Áno, roztláčali sme diesel. V tom prichádza bajker. Čech. Ide mojim smerom. Potešil som sa, že nepôjdem sám. Mladí nám ale referujú, že úsek na Burdu je neprejazdný kvôli polomu. Rozprávajú o bajkeroch, ktorí tadiaľ išli včera, a o tom, že ešte tak nadávajúcich ľudí v živote nestretli. Čech volí dole hore obchádzku, ja si vravím, že pár stromov ma predsa nemôže odradiť a zostávam na hrebeni. Šesť kilometrov som išiel tri hodiny. Môj nový osobný rekord. Najprv popadané stromy. Kus roboty cez to poprehadzovať bajk. Potom zablúdenie v nejakej mladine. Najprv tam bol chodník, potom nebol a keďže z neviem akého hlúpeho dôvodu sa nikdy nevraciam, pokračovanie bolo čisté psycho. Zázračným spôsobom sa v časopriestore prederiem na zvážnicu, po ktorej vedie červená značka. Je rozbitá od lesníkov ako ekonomika SR v 1993. Aspoň tí Škóti majú rozum. Sadám na bajk. Strašné zvuky zozadu. Zosadám a kontrolujem koleso. Rychloupinák je uvoľnený. Ani radšej nerozmýšľam kde a ako. Prejazd mladinou si vypýtal svoju daň. Na zvážnici zablúdim druhýkrát. Idem úplne na najzbytočnejšie miesto na planéte. Zvážnica je nakoniec tak zahádzaná, až sa úplne stratí. Vraciam sa späť. Naozaj sa vraciam na spornú križovatku. Bolo to jednoduché. Proste sa vrátiť a porušiť vlastné zásady. Dostávam sa do bodu, keď mi do sedla Burda chýba tak 500 metrov. Ďalší polom. Pol hodina života skončila nenávratne v čiernej diere.







V sedle vznikol odštepný závod Bučina Zvolen a Smrečina Banská Bystrica ako joint venture. Inak si to vysvetliť neviem. Asi tisíc ťažobných mechanizmov, čulý ruch, búdky na prespanie. Z Burdy sa púšťam cez Zbojskú do Brezna. Chvíľu mi trvalo, kým som sa naučil opätovne bajkovať, predsalen som dlho na bajku nesedel. Zjazd to bol ok, ale taký ten cyklotrasovo-zvážnicový. Popravde, ani na nič iné som chuť nemal. Stačilo. Pôvodne som do Prešova nešiel, pretože som sa obával, aby som sa nezrazil s koňom (pozerajúc dnešné správy 22. sept. s kovbojom preháňajúcim sa po nočných uliciach Prešova celkom pravdepodobné). Ale svojmu osudu človek neutečie.


Tento bežal oproti mne po ceste kúsok za Zbojskou, ale hneď ako ma zbadal, zastavil. Z druhej strany naňho trúbilo Punto s lukratívnou ŠPZ Poltáru, ale s koňom to ani nepohlo. Do Brezna som dorazil práve vo chvíli, keď začalo pršať a pršalo celú cestu vo vlaku až do Bratislavy.
Ak by som sa nezamotal druhý deň na Palcmanskej Maši a potiahol ďalej cez Muránsku Planinu, ten polom by som do tmy určite nezvládol. Niekedy to nesilenie vecí má niečo do seba. Počas tripu som mal viac šťastia ako rozumu. Bol to prvý trip takéhoto charakteru v mojom živote. Som zvedavý, čo bude ďalší skvelý nápad bez prípravy. Ževraj maratón v Istebnej 4. októbra má niečo do seba...
Trasa: http://www.cykloserver.cz/tipy-na-vylety/detail/?d=164202