Cyklokros C2 - Udiča: Niečo zo zákulisia

Október je mesiac, ktorý mení tradičné stereotypy pre väčšinu pravidelne trénujúcich cyklistov. Telo už nedokáže absorbovať ani tú najmenšiu dávku, ktorá by sa dala ešte ako tak nazvať tréningom, po dlhej sezóne unavená telesná schránka sa do kopca už vlečie ako smola. O hlave už ani nehovorím. Ak by ma niekto chcel teraz presvedčiť, aby som začal jazdiť preteky po okruhoch a to hodinu „na krv“ asi by som ho rovno poslal na vyšetrenie a debatu k „doktorovi Horáčkovi“.

A predsa sa nájdu ľudia, ktorí to dokážu, v niektorých krajinách je to dokonca skutočne populárne. Keďže október je mesiac, ktorý rúca stereotypy, tak prečo nepripraviť pieskovisko pre bláznov.


Cyklokros kategórie C2 je podujatie pod hlavičkou UCI a to je organizácia, ktorá veľmi rada vystrčí ruky s jasným gestom - plaťte. Okrem poplatku za C2 sa teda treba aj pekne krásne postarať o rozhodcu a plne akceptovať všetky jeho maniere. Za krátku históriu tohto krosu v Udiči sa tu už vystriedalo zopár zaujímavých „týpkov“, preto sme všetci vo veľkom očakávaní, čo za čudo nám sem UCI pošle práve teraz. Začalo to drobným Poliakom ako vystrihnutým z komediálneho seriálu Benny Hill, pokročilá plešinka na temene jeho hlavy priam vyzývala k poklepaniu presne ako v tomto seriáli. S kabátom minimálne o dve čísla väčším pôsobil ako strašiak v poli. Obhliadka trate ho veľmi nezaujímala, zato káva – tak tá nesmela chýbať.

O rok neskôr si to sem priamo z Vuelty, kde pôsobil ako hlavný rozhodca, namieril energický Belgičan Luc. Charizmatická osobnosť, ktorá si nemusí nič dokazovať, takže dobrými radami rozhodne nešetrí, naviac ho nesmierne zaujímajú okolité pozemky, dôchodok sa blíži a budúcoročný kros by už chcel sledovať z balkóna priľahlej novostavby. Asketický mních to tiež rozhodne nebol, takže syry, lososy, kávy a archívne vína mizli v jeho žalúdku ako v čiernej diere. Na oplátku nám servíruje príhody s Armstrongom, Nibalim... UCI ešte raz ďakujeme. Tentokát je to pohoďák zo Záhrebu, ktorý po každej súkromnej otázke iba vyplašene skloní svoju vysokú postavu a ticho odpovie “žena by ma zabila“.


Slovenský cyklistický fanúšik je náročný, nástupom Sagana na vrcholnú cyklistickú scénu sa veľa zmenilo, stačí sa previesť na cesťáku, vyvetrať hlavu a často sa stane že domov dôjdete ešte viac psychicky unavený – to vtedy keď sa Vám na zadné koleso zavesí borec, ktorý sa včera pozeral na etapu „Túúúr“ a dnes sa svoje dlhodobé skúsenosti rozhodol odovzdať jazdcovi, za ktorého zadným kolesom sa celý čas vezie.

Niečo podobné samozrejme funguje aj pri rozhodovaní, či si cyklista neurobí v nedeľu švih do Udiče na cyklokros, ale kto by sa tam samozrejme trepal, keď tam neštartuje ani „Nýýs“ či ako sa volá. Predstava veľa ľudí odchovaných dlhodobým komentovaním cyklistického diania je samozrejme rozprávková. Taký Sven alebo jemu podobný Belgičan sem samozrejme nepríde len tak na guľáš. Za štartovné, ktoré by bolo treba vysoliť aby ste na mimo zmluvný pretek dotiahli majstra sveta by ste si dokázali kúpiť úplne nové auto.

Chcete vidieť budúcu hviezdu, teraz jazdiacu v kategórií U23, pretekať na Slovensku? Samozrejme všetko je možné, stačí maličkosť – zaplatiť mu cestu, ubytovanie a poslať štvorcifernú sumu na jeho účet. Slovenskému cyklistickému fanúšikovi je toto všetko samozrejme dlhodobo jasné až do chvíle, keď treba cyklistov naozaj podporiť svojou účasťou a sponzorov presvedčiť, že pustiť nejakú tú „korunku“ bolo rozumné, – bohužiaľ.


Iba zopakujem že víťazmi dvoch hlavných pretekov sa stali M. Haring v sobotu a M. Lasák v nedeľu. Na pretekoch ostatných kategórií je najfascinujúcejšie pozorovať rodičov mladých nádejí. Veľká vďaka, že sem zatiaľ nechodí „sociálka“, niekoľko teenagerov by totiž nutne muselo skončiť v „spároch“ sociálnej siete, po vypočutí komentárov na ich jazdu od svojich vlastných rodičov. Značným pozitívom je, že počty detí na pretekoch neustále narastajú.


Je nedeľa večer po zázemí cyklokrosu ani stopy, všetko upratané, čisté. Pre mňa osobne je cyklokros divadlo, ktorému síce nerozumiem, jazdiť by som ho určite nechcel, ale na ktoré sa vždy rád pozriem.

Ďakujeme všetkým ľuďom, ktorí sa pričinili, že sa niečo podobné mohlo konať aj na Slovensku, takisto všetkým ľudom, ktorí si sem našli cestu aby tvorili kulisy divadla.

Andrej Trško