S partiou v Taliansku na Monte Zoncolan so stúpaním až 20%

Rád by som sa podelil so zážitkom z leta, ako sme boli s partiou v Taliansku na pár dni pojazdiť. Prvý deň Passo Falzarego a Passo Giau, druhý deň Passo Fedaia a Passo Pordoi, tretí deň po tomto rozjazdení sme sa vybrali do Ovara na Monte Zoncolan.

Trojhodinová cesta autom ubehla rýchlo, dobrá hudba a zábava v aute spravili svoje. Keď sme prišli do Ovara, po Zoncolane sme tam nenašli ani stopy. Tabuľa, plagáty či iná viditeľná reklama, vôbec nič. Tak sme sa zo dvakrát previezli autom po Ovare, kým sme našli odbočku s maličkou tabuľou vo veľkosti označenia WC v hypermarkete, ktorá ukazovala smer Zoncolan. Zaparkovali sme to na parkovisku pri nejakých domoch a lekárke, ideálne miesto. Zhodili bicykle, obliekli sa, plní odhodlania a chute... Dali sme si pár kilometrov mestom, ja s kamarátom možno 5km, ďalší dvaja kamaráti asi 10km. Nikomu sa nechcelo rozohrievať, veď Zoncolan nás rozohreje jedna radosť.

Profil

Pod začiatkom stúpania ešte v Ovare je krásny oblúk s názvom Zoncolan, pár zákrut a začína prijateľné, asi 10 percentné stúpanie. Presne ako som písal, ideálne na zahriatie. Prvé dva kilometre sú relatívne okej, hlavne na druhom kilometri to trošku upustí od sklonu, v dedinke sa ide možno 200 metrov takmer rovinou. Ideálne na napitie, chytenie tempa a šliapeme ďalej. Cítil som, že som vo forme, išlo sa mi veľmi dobre, mal som svoje tempo, slniečko začalo svietiť, až som sa začal nepríjemne potiť.


Moja forma skončila skôr ako začala, hneď za prvou zákrutou za dedinou. Tabuľa, ktorá ukazovala 17 percent zrejme neklamala. Zrazu som cítil, že sa mi pod nohami dvíha úzka asfaltová cesta, ktorá je kvalitou pripomína nové slovenské diaľnice. Každým otočením do pedálu som myslel, že sa cesta dvíha stále viac a viac. Po možno kilometri to máličko, ale skutočné máličko upadlo a ja som len márne tlačil do páčky prehadzovačky, ani kompat 34-28 a najľahší prevod mi nestačil. Snažil som sa sústrediť na cestu, ale nedalo sa, myšlienkami som bol skôr v tom, že či sa otočím hneď teraz ku autu alebo až za 5 minút. Moja kadencia bola obdivuhodná...


Po treťom kilometri prišlo labúžo pre moje nevytrénované nohy, veď som nemal v júli nabehaných ani 1000km v tomto roku. Z ničoho nič, ako som ledva tlačil do pedálov, tak sa mi cesta nenormálne dvihla pod nohami. Nevedel som, že či sa neprevrátim dozadu, ale šalovalo ma aj do boku. Bolo to nepríjemné. Úsek, kde kamarátov Garmin Edge 500 ukazoval 18, niekedy aj 20 percent bol taký, že to slovami neviem opísať. Každé otočenie pedála bolelo viac a viac – lýtka, stehna, zadok, nefungovali ani pľúca. Keby som vzal na geriatrií dýchací prístroj nejednému dedkovi, aj tak by mi nepomohol. Pri pohľade na tachometer som videl moju aktuálnu rýchlosť, ktorá bola 0,0 km/h. Nie, nestál som na mieste a neodpočíval som, ale išiel som tak pomaly, že môj tachometer mi ukazuje až od 3,4 km/h, no žiaľ, miestami som išiel pomalšie, takže nič neukazoval. Mal som pocit, že porušujem zákony fyziky, keď som ešte nespadol vľavo, vpravo alebo dozadu. Počas tohto krkolomného úseku som bol taký smädný, že som mal úplne suché ústa. Žiaľ, pri tej rýchlosti a danom kopci sa nedalo ani len napiť, nedovolil som si pustiť jednou rukou riadítka a napiť sa, proste sa nedalo, lebo by som spadol. Moje vyčerpanie bolo také, že som asi na minútu v jednej ľahšej zátačke zastal, strelil do úst gél a trošku vody.


Ďalšie dva či tri kilometre neboli o nič príjemnejšie, bolo to viacmenej podobné a ja som išiel na pokraji zrútenia. Šliapal som len silou vôle, pretože jediné čo som chcel bolo, aby som to vyšľapal. Ak by som to aj vzdal, tak by som vedel, že som urobil maximum. Niekedy v tom čase ma predbehli dvaja kamaráti, ktorí išli v Ovare o pár kilometrov viacej na rozjazdenie. Prvý išiel fajn tempo, na jeho smolu si zabudol vody na hoteli a tak si dal aspoň dve fľašky malej minerálky do batohu. Veru to bola smola, lebo nechcel zastať a nedokázal ich za jazdy vytiahnuť, aby nespadol. Niekedy v polovici sa mu to podarilo, keď nastal asi tak 300 metrov rovinatejší úsek. Keď ma obiehal druhý kamarát, tak nechcel vôbec komunikovať. Pýtal som sa, ako sa mu šlape na prevode 34-23, keďže si vzal len 23-ku kazetu. Podľa jeho výrazu tváre som poznal odpoveď, hoci pôsobil nemo. Musel strašne závidieť moju 28-zubovú kazetu. Myslím, že v tom čase by ma najradšej zhodil z bicykla.

Okolo siedmeho a ôsmeho kilometra prišiel opäť prudký, nepríjemný sklon cesty. Nazval by som to, že ten sklon bol doslova jedovatý. Kľučkovanie od strany na stranu, bolesti nôh, kŕče, smäd..., to všetko sa opakovalo, ako keby som prežíval déja vu z pred pár minút. A to déja vu sa stála vracalo a vracalo. Keď ma predbiehal chodec idúci peši, bolo mi úplne jasné, že moje tempo ja smiešne.


Po kilometroch trápenia prišlo zmiernenie cesty, sklon nebol už taký prudký, dovolil som si za jazdy sa napiť, dať si musli tyčinky, opäť sa napiť. Záver bol už len banálna formalita, z ktorej som bol sklamaný. Na kopci nebolo okrem jednej búdky so suvenírmi nič. Jedna búdka s jednou ženou, ktorá aj tak nemala pánske trička ani mikiny s logom Zoncolanu, proste takmer nič. Okolo asi 20-30 kráv, ktoré si vychutnávali vysokohorské slnko a zelenú trávu, nič viac a nič menej. Po čase prišla skupinka nórskych a dánskych cyklistov, ktorá to tam aspoň trošku oživila, aby sa Zoncolan podobal na kopec, kde chodia cyklisti, a vlastne kde vôbec chodia ľudia. Trošku oddychu, pár fotečiek, 300 metrov cesty k dákemu bufetíku v ktorom sedelo pár ľudí, pohľad na lanovku/vlek a ide sa dole.




Zjazd v skutku nepríjemný, žiadne zvodidlá, podo mnou asi 100 metrové zrazy, dosť blbý pocit. Keď sa miestami objavili zvodidlá, tak boli skôr provizórne, pretože by som cez ne preletel ako nič, prípadne by som sa skotúľal popod ne. Vľavo od zvodidiel akurát tak vrcholky ihličnatých stromov, skôr by ma tam zožral medveď, ako by ma tam niekto našiel. Pri jednom úseku som skúsil pustiť brzdy. Gravitačná sila, 20 percentné klesanie a 5 sekúnd bez bŕzd znamenalo rýchlosť 70 km/h, čo som skoro nechápal. Našťastie sme všetci šťastne prišli k autu, hoci ja s kamarátom sme šli rovno dole, dvaja kamaráti to vzali ešte cez Monte Crostis...

Až pri aute som pochopil, že prečo na Zoncolane stretnete len tak máličko ľudí, ak vôbec nejakých. Kto ten kopec šľapal, tak sa tam už zrejme nechce nevrátiť a opäť ho šľapať.

Údaje podľa Stravy na Zoncolan: 10.1km, prevýšenie 1,181m, sklon 12%, môj čas 1:57 hod.

Viac info o samotnej trase sa môžete dozvedieť na http://www.climbbybike.com/climb.asp?Col=Monte-Zoncolan&qryMountainID=36

Z cesty cez Monte Crostis