Pokračovanie až do cieľa: Z Bratislavy do Benátok. Sám.

V prvom rade by som chcel vyjadriť vďaku všetkým čitateľom, či už tu na MTBiker, alebo na Facebook–u, ktorí ma svojimi pozitívnymi komentármi povzbudzujú aj do ďalších podobných expedícií. Ešte by som rád upresnil, že to bola moja prvá cyklocesta dlhšia ako 3 dni. Preto bolo aj viac batožiny (z neskúsenosti, radšej viac ako menej). Avšak to, že som všetko z už spomínaných 60kg využil, dokážem práve v tomto článku. Nasledujúce riadky opíšem posledné 4 dni svojej prvej veľkej sólo cesty.

Prvá časť: 1.-6. deň cesty: Z Bratislavy do Benátok. Sám.

7. deň

Zobúdzam sa do krásneho rána. Na modrej oblohe zase len zopár bielych ovečiek. Po vyčerpávajúcom včerajšku, kedy som márne hľadal kemp a pedáloval veľa hodín, sa pozitívna energia hneď zrána iste zíde. Naraňajkoval som sa na lavičke v kaplnke, zbalil stan, nahodil všetko na bicykel, nabral vody z prameňa a vydal sa na cestu. Večer som si ani nevšimol, že ma Alpy už totálne pohltili. Nemám sa však prečo čudovať, som asi 30 kilometrov pred Innsbruckom. Inú značku by ste tu už asi hľadali márne, všade zelená na Innsbruck. Dnes to mala byť zase oddychová etapa na načerpanie síl, viac kilometrov som však urobil včera pri hľadaní kempingu a tak som si to ešte skrátil. Preto som sa nikam nenáhlil. Po asi 10 kilometroch cesty sa začalo trošku zmrákať. Čím viac som sa približoval k Innsbrucku, tým vyššie sa dvíhali kopce okolo mňa.


Do mesta Innsbruck som dorazil ešte pred obedom, mohlo byť 11 hodín. Je to však veľké mesto, hneď zo začiatku olympijská dedina, ktorá dnes slúži ako sídlisko. Po chvíľke po moste cez Innsbruck do historického centra. Uvedomujem si taktiež, že moja trasa po Dunajskej a Innskej cykloceste tu končí, v Innsbrucku musím odbočiť na juh smer Taliansko. Zastavujem sa preto na benzínke, kde sa mi podarilo kúpiť mapu ako šitú pre mňa – Severné Taliansko v ideálnej mierke. Čo viac si priať.


Za mostom som chvíľku pobehal s bicyklom po centre, popozeral mapky a fotky na informačných tabuliach. Hodiny však ukazovali pol 12 a ja som si predsa neprišiel urobiť prehliadku Innsbrucku, ale bicyklovať. Pozrel som preto na zajtrajšiu etapu. Tá mala byť z Innsbrucku do talianskeho Vipitena, kde som mal prespať a ďalší deň sa pokúsiť zdolať vysnívaný Penser Joch Passo Pennes. Čas som mal dobrý a Vipiteno bolo od Innsbrucku bezmála 60 kilometrov. „To dám, to je v pohode“, povedal som si, a už som pálil cez mesto. Hneď za Innsbruckom pár strmých serpentín po hlavnej. hneď podo mnou autá uháňali po diaľnici. Za mnou som síce trošku zbrzdil kamión, vodič bol však maximálne tolerantný, išiel za mnou kľudne asi 10km/h nejakých 200 metrov. Hneď ako to bolo možné, som sa mu uhol do výklenku pri ceste (dovtedy totiž lemovali cestu skaly, krajnica takmer žiadna). Ešte mi aj zablikal a s úsmevom na perách kývnutím ruky pozdravil a poďakoval. Ešte nejaké fotky nad Innsbruckom a ideme ďalej!



Hore budova s turistickými informáciami pripomína časy zimnej olympiády v tomto meste. Tu sa už cesta začala len pomaličky kľukatiť. Krajnica bola úplne v pohode, vodiči tolerantní. Počasie pekné, slnko raz za čas vykuklo spoza mrakov. Išlo sa dobre. Výhľady, ako ináč, fantastické.


Jedna vec sa mi ale absolútne prestávala páčiť. Bola to cesta. Tá sa vždy len dvíhala. Je pravda, že úsek od Innsbrucku (môj koniec Innskej cyklocesty) po hraničný prechod Brennero som nemal takmer vôbec zmapovaný (Rakúsko totiž nemá Google Street, teda neprešiel som ho ako Taliansko). Vedel som však, že prekročením hranice s Talianskom ma čaká krásny cyklochodník vedľa cesty (pozrite si na googli napríklad úsek za prechodom Brennero). A čo bolo najhoršie, mapa Innskej cyklocesty už dole nevidí, a nová mapa Severného Talianska nevidí zas až do Innsbrucku. Išiel som teda naslepo, smer hraničný prechod Brennero. Samozrejme, ešte aj tu som poblúdil. Zlá odbočka doprava a nastúpaných 300 výškových metrov ani neviem ako. Hore krásna typická alpská dedinka. Domáci ma posielajú späť dole na križovatku, kde som mal pokračovať rovno. Rýchlym zjazdom sa teda vraciam na hlavnú cestu a pokračujem.
FOTO – Dedinka.jpg
Serpentíny naberajú na sile. Aby som bol presnejší, na sklone. Cítia to nohy, cítia to ruky, slnko pripaľuje. Miestami mám chuť sa spustiť späť do Innsbrucku, ale pokračujem. Magnézium vo fľaši ide na odbyt veľmi veľmi rýchlo, vždy však príjemne zvnútra ochladí a dodá energiu. Ale míňa sa...
Po chvíli sa mi vynára, pre Slováka, neuveriteľný pohľad. Ako vidím, diaľnica je riadne nado mnou. Ani neviem kedy sa takto dvihla. Vidieť ale takéto podporné pylóny, na ktorých je cesta, autá, kamióny, autobusy... No neskutočné. Stojím, fotím. Pozornejší uvidia hore kamión .



To však ešte ani netuším, že sa dostanem na jej úroveň. Áno, serpentínami. Strmými serpentínami. Cesta ma nenechá vydýchnuť ani na chvíľu. Každé kilo váhy ide do kolien. Zase sa ozýva bolesť kolena a členka. Sakra! Koleno sa zniesť dá, ale ten členok. Presnejšie je to zapálená achilovka (tí, ktorí to zažili dobre vedia o čom vravím). Tá bolí už aj pri chôdzi, nie to pri váhe seba a plne naloženého bicykla, na ktorom si veziete život na 2 týždne. Bolesť a strmú cestu však vždy prekryje nejaký ten pekný pohľad. Ďalší a ďalší sa ukáže za každou zákrutou. Naozaj, je to na nezaplatenie!


Napravo zrazu potok. Začína sa riadne ochladzovať. Z brašne vyberám termoprádlo a šušťákovú bundu proti vetru. Napravo studnička s pitnou vodou. Už ju bolo treba. Voda totiž bola už len na dne fľašky. Do jednej fľaše voda, do druhej voda a 3 tablety magnézia (áno, riadne prekračujem dennú dávku). Krátky oddych prospel aj členku. Vyrazil som a asi za 4 kilometre sa nado mnou znova zjavila diaľnica. Teraz to bolo však ešte úžasnejšie. Každý vieme, akým tempom sa stavajú diaľnice u nás. Práve preto som si nevedel vysvetliť, čo je to budovať ich tu.


Za poslednou serpentínou (fakt dlhočiznou, po takejto ceste je už dlhý v tomto sklone každý meter) som sa už dostával na úroveň autostrády.


Krátky oddych pre bolesť členka a za zákrutou parkovisko pre kamióny. Som hore! Zvládol som to! Vidím domy, vidím ľudí, BRENNERO! Tieto posledné metre, aj keď mierne do kopca, ubiehali už rýchlo. Až hore sa dozvedám, na čo som sa to (nevedomky) dal. Brennero je v nadmorskej výške 1400 m. n. m. No vďaka, toto bola vážne podpásovka! Keďže som vyrážal z Innsbrucku, ktorý leží vo výške 574 m. n. m., a mal to byť oddychový deň, pekne som si naložil. Hneď po príchode do Talianska nejaké fotky. Toto je predsa pamätný moment!



Pokojným tempom prechádzam Brennero, keď tu zrazu spoza mňa výkrik: „Slovenskooo“. Brzdím, otáčam sa. Na moje prekvapenie, boli to dvaja Česi. Párik, ktorý tu bol na turistike a akurát vyrážali späť do Innsbrucku. Po tom, čo sa dozvedeli, že som cestu z Innsbrucku pred malo chvíľou zdolal na ťažko tak ako ma vidia, nechceli veriť. Utvrdil som ich však, že som si to celé odmakal. Pani, ako pravá mamička, sa ma hneď spýtala na vek a na to, ako sa s tým vyrovnávajú rodičia. So slovami, že ona má dvoch starších synov, ale iste by ich takto nepustila, sme sa schuti zasmiali. Pán ma utvrdil v názore, že odtiaľ až do Vipitena je to už len z kopca, čo ma v tej chvíli náramne potešilo. Ešte fotky, slová na povzbudenie a zaželanie šťastnej cesty a môžem ísť!


Hneď za Brennerom na vytúžený cyklochodník. Ale ale... Chodník ide dole, avšak protivietor ma doslova tlačí späť hore, takže zas a znova moje šťastie. Musím mierne pedálovať, je to však neporovnateľne ľahšie ako z Innsbrucku hore. Hreje ma vedomosť, že už dnes do kopca nepôjdem. Až do Vipitena je to predsa dole! Cyklochodník tu vedie rôznymi krásnymi úsekmi. Niekedy je hneď pri ceste, neskôr sa už rútim po starej železnici, na ktorej je natiahnutý asfalt. Okolo železnice stará stanica, svetlá pre rušňovodičov. Všetko tu nechali, krásne to dotvára atmosféru, doslova na vás dýcha história. Veľmi ma tu nadchlo to, ako majú riešené prechody cez staré železničné tunely, keďže je tam tma. Cyklista vojde – rozsvietia sa svetlá na pohybový senzor – cyklista prejde – zhasnú. Na Slovensku? O tom si fakt nemôžeme dovoliť ani len snívať. Neskutoční tí Taliani. Tento úsek odporúčam naozaj každému, obrovský zážitok toto prejsť.



Ako som už vyššie spomínal, tento cyklochodník ponúka aj nezabudnuteľné výhľady, tak nejaká ochutnávka a viac v galérii pod článkom .



Do Vipitena dorážam podvečer, je asi 18:30. V meste je už takmer všetko zatvorené. Jedno je však otvorené – servis pre cyklistov! To mi je momentálne veľmi nápomocné, keďže pred pár dňami som zlomil stojan. V servise mi hneď (asi za 2 minúty) namontujú nový, silný stojan. Pri odchode sa ešte spýtam na kemping. Predajca mi ochotne podáva mapku mesta a zakresľuje do nej miesto kempingu, kde presne mám ísť. Poďakujem, rozlúčim sa, trošku ešte popozerám mesto (ozaj pekné historické jadro) a poberiem sa do kempu, ktorý je asi 2 kilometre za mestom.
Do kempu prichádzam o 19:15. Na recepcii však nikto nie je. Zatvorili o 19. Hneď som si spomenul na jeden český blog, kde kolega cykloturista spomínal, že ak prídete do kempu po zatváracej dobre, a odídete pred otvorením, tak logicky, neplatíte ?. Otvárali o 6:00, tak som si povedal, že ráno vstanem skôr, zbalím sa a vyrazím. Veď treba mi aj tak vyraziť skôr. Zajtra ma predsa čaká najnáročnejší deň – prejazd na ťažko cez horský prechod Penser Joch Passo Pennes s nadmorskou výškou 2211 m. n. m. Po dnešných nečakaných 1400 m. n. m. to bude iste zabijak!
Rozkladám stan, vybaľujem a suším veci, sprcha, wifi, skype domov, fotky na facebook, uvariť polievku v altánku a idem spať. Veď na to, že dnes to mal byť oddychový deň s 32 kilometrami, som to prehnal už dosť. Ale je tu aj jedno obrovské pozitívum – som o deň vpredu!

Po 7. dni

Naplánovaná vzdialenosť: 32,8 km
Prejdená vzdialenosť: 102,36 km
Čas na bicykli (celkový): 50:03:54
Žiadny defekt, nový stojan.

8. deň

Je ráno. Slnko ešte nevyšlo a mne už zvoní budík. 5:15. Aha, to kvôli tomu neplateniu. Spánok ma však nepustí, prestavujem budík na 7:30. O 8 som zbalený, nahadzujem veci na bicykel, ešte povinný skype domov so sľubom, že večer minimálne SMS (dohoda vždy podľa dostupnosti wifi – buď hovor na skype, alebo SMS – ka domov že som v poriadku ). Prechádzam okolo recepcie, zdravím sa a bez zastavenia a zaplatenia odchádzam. Obzerám sa, či si nespomenú. Ale kemping je dosť veľký a majú asi plno, ani si to nevšimli. Plán mi vyšiel, aj napriek tomu, že sme sa ešte aj pekne na recepcii pozdravili.

Na hlavnej ceste mám už plnú hlavu toho, aká bude cesta hore. Áno, google mi ju ukázal. Ale reálne byť dole, po 7. dňoch bicyklovania vkuse (ešte aj ten včerajší, ajajáááj) to už je niečo iné. Som ale prekvapený, že aj napriek včerajšiemu vyčerpávajúcemu a najmä absolútne nečakanému prechodu cez Brennerský priesmyk som absolútne v pohode, plný sily a chuti. Tá ma však rýchlo prejde...

Bočím z hlavnej cesty. Nápis Penser Joch Passo Pennes – 16 km vo mne vzbudzuje rešpekt už na jeho úpätí. Ide to však nejako veľmi hladko. Cesta sa dvíha len veľmi pozvoľna. Obehuje ma skupinka 4 cyklistov na MTB bikoch, samozrejme brašne by som hľadal márne. Behom prvých 3 kilometrov ma obehne mnoho cyklistov a motorkárov. Extrémista s brašňami podobný mne však ani jeden. Akurát nechápavé pohľady cyklistov na karbónových cesťákoch ma trošku zneisťujú. Ďalšia značka – Passo Pennes – 13km. Prešiel som 3 kilometre prakticky po rovinke. Na tom niečo bude. A aj bolo. Za miernou ľavotočivou zákrutou sa na mňa z ničoho nič vyvalí stena. A to doslova. Cesta sa proste dvihne. Druhý najľahší prevod a poďme na to. Veď som sa na to psychicky pripravoval pol roka, tak čo! Na 3. fotke vidno Vipiteno – mesto, z ktorého som dnes vyrážal.




Cesta sa dvíha každou jednou zákrutou. Áno, pohľady a výhľady čím ďalej tým krajšie, naozaj sa to slovami nedá opísať. Ale to ma neodľahčuje, stále si ťahám so sebou svoju váhu a váhu bicykla s nákladom. Cítia to kolená, cítia to členky, cíti to telo aj bicykel. Vážne som chcel toto?


Pokračujem hore. Ochladzuje sa. A čo je horšie, začína pršať. Vyťahujem termoprádlo, šušťák, pláštenku na brašne. A „upaľujem“ stále vyššie a vyššie. Cítim doslova každý meter. Za to, čo som včera považoval za strmú cestu by som teraz dal... Ale nie, pokračujem. Hore ma ženie túžba po vrchole, túžba po spustení sa dole, po fotke na vrchole cesty aká na Slovensku nemá ani obdobu.
Po dlhom dlhom čase šliapania do pedálov, bojovania s vetrom aj dažďom sa končí les. Začínajú hory v pravom slova zmysle. Naokolo sú to už len skaly, spevnené svahy, dole spády do údolia. Presne na to som čakal. Teším sa však zbytočne. Aj napriek tomu, že už začínam vidieť vrchol, ma naň ešte čaká zdrvujúca cesta.



Zastavujem, fotím bicykel, fotím výhľad. Čím ďalej, tým viac cyklistov na ľahkých cestných karbónoch obdivuhodne prikyvuje hlavou a dvíha prsty pri prejazde okolo. Jeden starší pán na cestnom Specialized dokonca pri mne zastavuje. Najprv si poriadne prehliadne mňa, potom bicykel, a nakoniec z neho vyjde: „Slovak power, you and Sagan“. S úsmevmi na tvárach sa lúčime, ja ďakujem, a on ma ešte povzbudzuje, že vrchol už nie je ďaleko.
Nebudem sa tu ďalej rozpisovať, ale pridám radšej zopár faktov, fotky z výstupu pod článok a video. Takže FAKTY:
- z Vipitena som vyrážal o 9:24, vrchol som dosiahol o 13:52
- 16 kilometrov som teda zdolal priemernou rýchlosťou 3,55 km/h (samozrejme rátané aj s prestávkami)
- počasie neprialo, dážď aj vietor
- achilovka zase robila problémy, koleno už v pohode
Tu je sľúbený zostrih z prechodu + zjazd (za otrasy sa ospravedlňujem, kamera bola prichytená na prednej brašne, takže skáče):


Samozrejme odporúčam zapnúť HD alebo FullHD rozlíšenie . Video predsa ukáže viac ako fotky.



Ešte fotka z vrchu, potom dlhý neopísateľný zjazd (viď video). Príroda cestou dole je ozaj krásna, nedá sa to opísať, treba to zažiť. Vidno to takisto aj ak si to prejdete na googli . No a myslím že cyklistom opisovať pocit z 35 – kilometrového zjazdu netreba .



Odporúčam prejsť si ešte fotky pod článkom.
Koncom zjazdu je na ceste množstvo tunelov. Cez kratšie môžu prechádzať aj cyklisti, pred dlhšími je značka zákaz prejazdu cyklistom a nádherné obchádzky krásnou prírodou okolo tunelov. Jednoducho radosť. Dole sa už začínajú skaly a strmé zrazy dvíhať nad cestu, neskôr cesta okolo nádherného hradu, posledný tunel a vytúžené Bolzano. Tu sa ubytovávam v hosteli pri železničnej stanici, ktorý je krásne moderne zrekonštruovaný. Odrazilo sa to, samozrejme, na cene. Noc s raňajkami ma vyšla 35€, avšak ani som neváhal, keďže za minulú noc v kempe som „ušetril“ . Po takýchto dvoch dňoch, aké som mal teraz, som sa ale neskutočne tešil sa posteľ. Vyložil som sa na izbe, prechádzka po krásnom cyklistickom meste (taká sieť cyklistických chodníkov, to je ako zo sna), malý nákup na večer a nejaké zásoby na ďalší deň a na izbu skypovať s rodičmi. A to som ešte nevedel, čo sa mi stane zajtra...

Po 8. dni:

Naplánovaná vzdialenosť: 82 km
Prejdená vzdialenosť: 84,6 km
Čas na bicykli (celkový): 57:35:20
Žiadny defekt, bez technickej poruchy.

9. deň – prvý, ktorý absolútne skazilo počasie

Áno, na tento deň, aj napriek tomu, že začal veľmi pekne, sa mi spomína ťažko. Ráno po prebudení krásny deň, užil som si prejazd Bolzanom, hneď za mestom, samozrejme plynule, som sa napojil na krásne upravený cyklochodník okolo rieky.



Asi po 15 kilometroch sa to ale pokazilo. Najprv sa zatiahlo ťažkými mrakmi. A potom tá najhoršie vec, ktorej som mal už fakt dosť – protivietor. Ale tento bol už iné kafe, tento sa už ťažko zvládal. Napriek váhe bicykla + mňa = niečo okolo 135 kg ma to hádzalo z jednej strany cyklochodníka na druhú. Párkrát som dokonca musel odopnúť tretru a zastaviť, lebo by ma zhodilo dole. Vietor bol naozaj tak silný, ako som ešte nikdy nezažil. O malú chvíľu sa k tomu pridal aj jemný dážď. V kombinácii so silným protivetrom to bolo, ako keby do mňa neustále pichali špendlíky (cyklisti iste poznajú). No nedalo sa, ale bol som uprosted „ničoho“. Cyklisťák vpredu, cyklisťák vzadu. Musel som odšliapať neskutočne nízkou rýchlosťou za vynaloženia obrovského úsilia proti vetru s dažďom aspoň do najbližšieho mesta.


Z denníka z toho dňa mám zaznačené toto:
„Dnes prvý deň, ktorý absolútne nevyšiel podľa plánu. Všetko skazilo hrozné počasie a to protivietor ktorý ma jednak vynášal z cyklochodníka a nedovolil sa mi ani rozbehnúť a k nemu sa pridal ešte aj hnusný studený dážď. Urobili mi z tejto etapy peklo a po 44 km som zastal v mestečku San Michele All" Adige a ubytoval sa. Čiže Lago di Garda zajtra, aj miestni mi povedali že zajtra má byť počasie dobré.“ 
Áno, ozaj to bolo také hrozné. Ako hovorím, horšie počasie som na bicykli nezažil. Trošku mi to síce narušilo plány, ale nesúril som (pozorní čitatelia totiž vedia, že pred 2 dňami som si 1 deň nadbehol). Nechcel som sa zraniť alebo ochorieť, a keďže búrka neutíchla ani po káve v kaviarni v mestečku San Michele All" Adige, tak som sa tam aj ubytoval v nejakom „Familienhoteli“. Počasie sa večer zhoršilo už neskutočne, bola to búrka na pohľadanie. Bol som veľmi rád, že som bol v hoteli, pretože stan by tú noc vonku iste neprežil. Ešte fotka z čakania pod mostom počas búrky a súhrn dňa.

Po 9. dni

Naplánovaná vzdialenosť: 152 km
Prejdená vzdialenosť: 44,3 km
Čas na bicykli (celkový): 60:14:26
Žiadny defekt, bez technickej poruchy, otrasné počasie.

10. deň – neplánovane posledný

Keďže som mal včera deň na nič, skoro som aj skončil a „presedel a preležal“ som celé poobedie na izbe, tak dnes som vstal skoro. Veľmi skoro. Už o 5:30. Po otvorení okenice som neveril vlastným očiam. Keďže včera som zaspával v búrke, daždi, vetre, hromoch a bleskoch, veľmi ma to nabudilo energiou a už som nezaspal, ale pobalil sa a išiel nahadzovať veci na bicykel.


Dole som zišiel okolo 5:50, na recepcii už premávka ako keby bolo 10. Ľudia na káve, raňajkách, v dobrej nálade do nového dňa.
Visutý cyklomost určený len pre chodcov a cyklistov - radosť jazdiť .



Dnes je prvý deň, kedy mi vietor fúka do chrbta. Keďže idem aj s tokom rieky (nie proti toku, ako tomu bolo doteraz (VŽDY!), spolu s vetrom do vytvára neskutočne príjemné a rýchle cestovanie (tachometer neklesá pod 32 km/h). Prechádzam malým priesmykom, spúšťam sa, a je to tu – Lago di Garda.




V Torbole nejaké fotky, ale zbytočne sa nezdržiavam, a podľa plánu vyrážam z Torbole na juh po východnej strane jazera. Približne v tretine jazera v Malcesine sa zastavujem v reštaurácii s výhľadom na jazero a dávam si, keďže som v Taliansku, pizzu a kávu. Na to, že je ešte len 11 hodín, mám už za sebou 75 kilometrov a stále som ako nový!



Z Malcesine po obede mi to ide znova ako po masle. Vietor do chrbta, krásny slnečný deň, cesta takmer rovná. Výhľady na jazero neopísateľné. V Lazise sa moja cesta okolo Lago di Garda končí, bočím na kruhovom objazde na Veronu. Mierny stupák za Lazise a tak už zjazd a rovinka až do Verony. Do Verony prichádzam o 16:20. Dnes mám za sebou už 135 kilometrov, ale počasie, na aké som za celú cestu natrafil po prvýkrát a Benátky ma ženú vpred. Postupne prechádzam cez San Bonifacio, Lonigo, Rubano, obrovské mesto Padova, Dolo, Mira až do Benátok. Prekvapilo ma výborné značenie vo Verone a Padove. Obával som sa, že v týchto mestách poblúdim a stratím veľa času. No nestalo sa tak, išlo sa krásne plynule podľa značiek. Od Verony sa mi vietor zasa krásne opiera do chrbta, je to radosť z jazdy. Cyklochodníky som už nechal za sebou, je to celý čas po hlavnej ceste s dopravou, avšak hlavná ťarcha ide cez diaľnicu a hlavnú cestu severnejšie odo mňa. Nakoniec po tom, čo som čítal o úzkom moste z Venezie do starých Benátok, v Benátkach sadám na vlak a most si už za tmy užívam z vlaku. V starých Benátkach som o 23:15. Ulice sú plné ľudí, pozerajú na mňa ako na blázna (chalan s naloženým širokým bicyklom po uliciach preplnených ľuďmi). Ale zachraňovala ma asi tá slovenská vlajka. Ubytovanie sa mi podarilo nájsť hneď pri stanici – Hotel Guerrini. Večer rýchla sprcha a užívať si nočné Benátky. Nákup suvenírov (bez masiek to nejde), káva (zaslúžená), wifi rodičom, ktorí boli nesmierne radi, že som v poriadku a už budem cestovať domov – vlakom.
Tak posledný deň bol ozaj nečakaný. Večer po pohľade na tachometer som myslel, že si zo mňa robí srandu, svietilo tam neuveriteľných 263,12 kilometra. Takéto niečo som vážne nečakal, ale bol som neskutočne rád, že som to zvládol. „Heroický výkon, takto sa jazdia svetové tour“, pomyslel som si. Akurát, oni to urobia za polovičku môjho času .
A na druhý deň už o 11 vlakom domov, pretože som chcel stihnúť turnaj v plážovej hádzanej o 3 dni . Všetko vychádzalo podľa plánov, cesta vlakom domov sa akurát trošku predražila, ale nebudem teraz ešte naháňať nervy.

Po 10. dni

Naplánovaná vzdialenosť: 134 km
Prejdená vzdialenosť: 263,12 km
Čas na bicykli (celkový): 73:48:21
Žiadny defekt, bez technickej poruchy, prvý deň (a zároveň posledný), ktorý všetko vyšlo!



Celkovo túto expedíciu hodnotím veľmi kladne. Ozaj, z každého hľadiska. Naučilo ma to neskutočnej samostatnosti, spoznal som štáty, ľudí, životnú úroveň a obrovské rozdiely medzi našou krajinou a krajinami západnými. Nabral som kopec skúseností, vyskúšal si bicyklovať v rôznych nadmorských výškach (čo na Slovensku takmer ani nie je možné), v rôznych prostrediach, na rôzne vzdialenosti. Mal som možnosť byť 10 dní totálne sám, iba s tým, čo som si viezol. Absolútne som si prečistil hlavu, rozmýšľal iba o problémoch na ceste. Hovoriť o tom, ako sa človek cíti a ako rozmýšľa dlhú dobu sám sa nedá, to sa dá ozaj iba zažiť. Veľa ľudí to však nevie pochopiť. Verím aj im. Je to ťažké. Ale ako skúsenosť výborné. Nik vás na bicykli nezdržuje, nemusíte sa zastavovať ak dostane defekt partner, tempo, prestávky, to kde zastavíte – všetko si určujete sami. Ale zase, nemáte sa s kým porozprávať, celý deň je to monotónne (ja som to riešil slúchadlami – bez nich by som to asi vážne nezvládol, najmä prvé dni). Po pár dňoch som sa ale naučil vnímať cestu bez hudby, užívať si okolie, prírodu atď... Nehovoriac o tom, že kondička šla riadne hore, sila v nohách takisto – veľmi mi to pomohlo v letnej príprave. Takže ako som už povedal, nevidím jediné negatívum cesty a veľmi sa teším na prípadné ďalšie! Či už sám, alebo s niekým, to možno záleží práve na TEBE!

A teraz ešte galéria