Na cesťákoch v Taliansku: Výstup na Passo Fedaia a Passo Pordoi

Nedávno som písal o výstupe na Monte Zoncolan, dnes napíšem niečo k Passo Fedaia a Passo Pordoi. Nepochybne ide o dva krásne horské priechody v talianskych Dolomitoch, z ktorých spomienky stoja za to.

V júli sme boli s kamarátmi na výlete v Dolomitoch, aby sme si prešli pár známych kopcov na cesťákoch. Večer pred spaním sme si spoločne pri notebooku vybrali trasu, ktorú ráno pôjdeme. Ubytovanie v Selva di Cadore nám dávalo veľa možností, od Passo Giau, cez Passo Staulanza, Passo Falzarego až po Fedaiu či neďaleké Passo Pordoi. Náš cieľ bol jasný - Marmolada, teda Passo Fedaia a ďalej na Passo Pordoi. Už pri notebooku som sa potil, keď som videl profil trate. Najskôr 5 kilometrový zjazd, potom presun miernym kopcom do Malga Ciapela a odtiaľ približne 8 kilometrov pod Marmoladu na Passo Pordoi. Zjazd do Canazei a hneď 7 kilometrové stúpanie na Passo Pordoi. Následne zjazd dole, kúsok hore, kúsok dole, až ma pri počítači rozboleli nohy. Odhodlanie nám však nechýbalo, ani dobrá nálada.

Posledné prípravy

Prišlo osudné ráno, keď skôr ako budík nás o šiestej ráno zobudili hodiny na kostolnej veži. Aj tak sme ešte pospali dve hodinky, kým sme sa stretli na raňajkách v kuchyni. Ovsené vločky, mlieko, pečivo, lekvár či čaj, raňajky, za aké by sa nehanbili aj v tých najlepších hoteloch... Posledná možnosť využiť WC, niekto radšej dvakrát, kamarát Peter až trikrát. Vravel, že to je z jedla, ale podľa mňa to bolo zo strachu z profilu našej “etapy”. Iontáky, musli tyčinky, gély, klasické Horalky priamo z domova, to všetko sme už mali v bundách. Vonku príjemných 10 stupňov, talianske počasie na notebooku zobrazovalo prehánky na poobedie.

Ide sa na Passo Fedaia

Po peknom zjazde do Caprile, kde mi prefúkalo snáď všetky kosti, som mal pocit, že aj Horalky sa mi klepú v bunde od zimy. Ale kdeže, to bol môj mobil, ktorý ma otravoval a ktorý zároveň slúžil ako GPSko na zaznamenávanie trate pre Sports-Tracker a Stravu. Pár kilometrov ľahučkého stúpania, kde okrem množstva motorkárov, cyklistov a miestnych obyvateľov lemovali ulice aj stáda oviec, sa nám pred očami postupne začal zjavovať náš prvý cieľ – Marmolada. Nikto z nás síce presne nevedel, že čo nás čaká a ako to vyzerá, ale profil a percentá z internetu nám kadečo napovedali. Prvý vážnejší kilometer ešte držal náš pelotón o štyroch ľuďoch pohromade, ale ten ďalší to rozbil na dve grupettá. Prvá skupinka uprchlíkov mala čo to už pred Talianskom našliapané, takže si išli svoje konštantné tempo bez problémov. Ja s domestikom sme začali mať problémy hneď na úvod. Rovný úsek cesty, dá sa povedať, že bez jedinej zákruty, ktorý bol dlhý 3 kilometre a mal solídnych 12-percentný sklon narobil poriadne problémy. Vo veľkej miere išlo o psychologický efekt, keď človek videl tú nekonečnu cestu pred sebou, za chrbtom cesta ubúdala len veľmi pomaly a k tomu občasná tma pred očami od nemohúcnosti, proste veľmi nepríjemná situácia. Situácia sa zhoršovala natoľko, že som využíval celú šírku cesty, od prvého okraja po ľavý, avšak nebolo to zo zvedavosti a záujem o pohľad na krajnicu, ale potreboval som si zmierniť sklon trate.




Tri kilometre trápenia a kľučkovania sa blížili ku koncu a ja som pred sebou konečne videl zákruty, mostíky, krásnu zelenú prírodu všade okolo.


Tá krásna príroda okolo sa mi okamžite pretransformovala na škaredú a nepríjemnú cestu s prudkými zákrutami, ktoré nemali konca kraja. Tri kilometre zákrut, pár dlhších roviniek a vytúžené Passo Fedaia pred nami. Na kopci nás nečakalo skoro nič, jedna tabuľa oznamujúca Passo Fedaia, jeden malý obchodík s jedlom a suvenírmi a dvaja naši zmrznutí kamaráti, ktorých dopĺňalo pár cyklistov, ktorí práve vybehli na Fedaiu. Pár rýchlych fotiek, nákup magnetiek, pokochanie sa pohľadom na Marmoladu, jazero Lago di Fedaia a šup dole.


Zjazd z Fedaie smerom na Canazei bol úžasný, krásna scenéria, výborný asfalt, desiatky cyklistov na ceste, bolo si čo vychutnať a hlavne bolo na čo pozerať. Vidieť mohutné skaly posiate snehom v polovici júla, popod ktorými sa preháňa množstvo cyklistov, radosť žiť!


V dedinkách v blízkosti Canazei to žilo, množstvo turistov, ktorí prichádzali hromadne autobusmi a motali sa po uliciach, ktorí občas na prechodoch skákali do cesty ako v počítačovej hre Grand Theft Auto či Carmageddon, tak to tvorilo neopísateľnú atmosféru.

Výstup na Passo Pordoi

Pred samotným stúpaním na Passo Pordoi som cítil únavu, ktorú na mne zanechala Fedaia. Aj keď sme sa pred stúpaním počkali a náš pelotón štyroch ľudí začal výstup hromadne, opäť sa ukázala forma a tak sme ostali len dvaja.



Naše tempo pomaly klesalo, klesalo a klesalo, nepomohol ani konštantný 7-percentý sklon stúpania. Prvé kilometre v lese, sem-tam výhľad niekde na dedinu pod nami, sem-tam lanovka nad nami, občas vlek pod nami, zjazdovka vedľa nás, pár autobusov Japoncov s fotoaparátmi a tabletmi v rukách, ktorí si nás občas fotili ako opice, keď nás obiehali, ale aj pár cyklistov.



Po vybehnutí z lesa všade okolo krásna príroda, človek si vychutnával každý pohľad okolo, škoda, že každé zašliapnutie do pedálu bolo unavujúce. Passo Pordoi nie je vôbec ťažký kopec, ale u nás už pracovala únava z predošlého dňa (Passo Falzagero a Passo Giau) a tiež únava z pred dvoch hodín v podaní Passo Fedaia. Tento horský prechod si dovolím označiť za najkrajší, pretože posledné dva kilometre stoja skutočne za to, vrchol kopca lemujú obchody a reštaurácie, tisíce ľudí na parkoviskách a v reštauráciach, stovky áut, desiatky autobusov a veľké množstvá cyklistov a motorkárov všade naokolo.


To je Passo Pordoi! Stretnutie nášho pelotónu v reštaurácii pri croissante a čaji, vybalenie plášteniek pred prichádzajúcim dažďom a zjazd do Arabby. Aj tento zjazd patrí k tým najkrajším, ktoré som mal možnosť ísť. Jediné mínus spočíva v absencii zvodidiel okolo celej cesty, päťdesiatmetrové zrazy, proste adrenalín bez tých zvodidiel.


Z Arabby do Selva di Cadore to bolo už nezaujímavé, dole kopcom, hore kopcom, dole kopcom, hore kopcom, rovinka a hotovo, viacmenej nič čo by stálo za komentár. Za ten čas sme však stihli zmoknúť, vymrznúť, spotiť sa a ešte raz zmoknúť. Aj keď som posledné kilometre šliapal z posledných síl, určite tento deň stál za to. Prejdených 81,7 kilometra, nastúpaných 2212 výškových metrov (podľa Garmin Edge 500) a vyslovených asi tisíc nadávok počas šliapania, to všetko sú spomienky, na ktoré nezabudnem.

Mapa Passo Fedaia a Passo Pordoi