Cesta z Londýna do Amsterdamu na fixed gear cez 4 krajiny s dĺžkou 535 km

Ahojte volám sa Peter, mám 28 a som z Martina. Od malička som sa venoval hokeju, ale v 18-ke po sezóne som sa rozhodol ísť na pár mesiacov do Londýna, ale miesto pár mesiacov, som tam ostal skoro 10 rokov.

Začiatky a cesta k fixed gear

Fixed gear ani sám už neviem, ako ma to vlastne napadlo, ale pamätám si, keď som prišiel do Londýna a vtedy to tam začínalo byť populárne, ale skôr free wheel ako fixed gear. Je to jedno prevodové ale s voľnobehom. Tým pádom sa musia namontovať aj brzdy a zdalo sa mi to byť veľmi praktické. Takže som si povedal, že raz, keď budem viac zarábať, tak si aj ja postupne niečo také poskladám a nakoniec som si aj jeden poskladal. Tak ma to chytilo hlavne kvôli tomu, že mám rád adrenalín, rýchlosť a bike nemá brzdy (jediná brzda je vlastne miesto voľnobehu, keď v rýchlosti zasekneš pedál, ako keby si pedáloval dozadu, tak tým si zabrzdíš). Ja som sa až tak veľa nenabrzdil, keďže mám rád adrenalín, takže som v rýchlostiach prebiehal pomedzi auta a na červené som sa prekľučkoval vždy nejakým spôsobom... Keďže sa vyznám lepšie v bicykloch, tak som začal skladať aj fixie na zákazku pre ďalších ľudí. V Londýne je viac menej stará škola, takže ľudia si dávajú skladať fixie na rámoch a súčiastkach z 80-tých rokov.

Môj bike

Som trošku pedant, takže si potrpím na to, čo skladám a každých 5-6 mesiacov si spravím nový bicykel. Momentálne mám fixie poskladaný z 80-tých rokov. Rám ešte kedysi jazdil na Tour de France a je značky Concorde, trubky od Columbusu, rám bol navrhnutý a stavaný pre holandských jazdcov, ale ak sa nemýlim bol vyrábaný Talianmi, sedlovka, predstavec a riadítka sú od japonského výrobcu Nitto. Je to výrobca zameraný hlavne pre japonský Keirin závod, čo je niečo ako naša dráhovka, len sú tam trošku pozmenené pravidla. Kľuky sú prvá generácia Dura Acea, tanier je od francúzskeho výrobcu, na ktorom sa nachádza 46 zubov, zadné koliesko je taktiež Dura Ace a používam 15 zubové. Ráfiky sú čisto čierne bez brzdového povlaku značky Mavic NE190, ktoré sa používali na konci 80-tých rokov vypletané na dráhových nábojoch Miche Pistard s DT Swiss špicami a Michelin Pro4 Service Course. Na záver sedlo on talianskeho výrobcu Selle San Marco Concor taktiež z obdobia 80-tých rokov.


Popravde od malička som sa zaujímal o bicykel a keď som nebol na hokejových tréningoch, tak som bol určite na bicykli niekde v horách. Pamätám si každý bicykel, ktorý som mal, ale na ten prvý obzvlášť nikdy nezabudnem. Bol to tak isto fixed gear, len mal trošku menšie kolesá a zdá sa mi, že som mal aj kolesá na bokoch, aby som nepadol . Neskôr, keď som mal asi 9 - 10 rokov, tak som dostal môj prvý naozajstný horský bicykel pod stromček od rodičov, ktorým sa chcem aj týmto poďakovať, že ma vždy podporovali a podporujú v športe, keďže už sa mi moc do tej školy nechcelo. Moja prvá veľká jazda bola s mojim ocom a dvoma kamarátmi, keď som mal asi 10 rokov a zobral nás na bicykli na Martinské Hole, čo je asi 1450mnm a 12km vkuse do kopca. To si pamätám ako teraz. Nešlo to tak ľahko, ako mi bolo povedané, ale asi vďaka tomu nebolo dňa, kedy by som nebol niekde v horách na bicykli.

Fixed gear z Londýna do Amsterdamu

Keď som sa presťahoval do Londýna, tak už toľko času na to bicyklovanie nebolo a preto som musel vymyslieť niečo nové. Po čase ako som spomínal som začal skladať bicykle a neskor prišiel prvý fixie a popri tom som spoznal môjho dobrého kamaráta Federica, s ktorým sme začal jazdiť po meste a neskôr sme išli skúsiť aj z Londýna do Brightonu. Bolo to asi 90km, čo nebolo až také strašné. Neskôr sme išli jazdiť do Paríža čo najviac km po celom meste v čo najväčšej rýchlosti bez jedného zastavenia a nakoniec minulý rok sme prišli s asi zatiaľ s najbláznivejším nápadom, ísť na fixed gear z Londýna do Amsterdamu. Veľmi sme to ani nenaplánovali dopredu, nezarezervovali sme si žiadne ubytovania, nemali sme moc naplánovanú trasu, len sme predbežne mysleli asi v ktorých miestach by sme mohli prespať a že by sme to chceli zvládnuť do 5 dní. Bolo to okolo 450km, ale nakoniec sme to prešli za 4 dni a prešli sme cez 4 krajiny dohromady 535km. Večer pred odchodom som mal taký adrenalín, že som ani moc toho nenaspal.

1. deň - Krásny a slnečný

V prvý deň ráno po zobudení som si dal ľahký stretching, na čo som aj neskôr vlastne doplatil. Spravil som si vodu do fľaše zniesol bicykel a šiel som sa stretnúť s ďalšími dvoma kamarátmi Federicom a Alessandrom. Nasledovala káva a nastavenie prvej trasy na GPS z Londána do Doveru a vyštartovali sme. Prvý deň bol krásny a slnečný. Veľa sme ani nestáli lebo sme boli plný energie, až kým sme nenatrafili na našich jednoprevoďákoch na par dobrých kopcov, ktoré nám preverili nohy.


Neskor sme trošku poblúdili, ale nakoniec sme prišli do Doveru, odkiaľ sme si kúpili lístky na trajekt do francúzskeho Calais. Keď sme si konečne sadli na trajekt, tak ani neviem ako, ale sme hneď aj pospali a zobudili sme sa, až keď boli v našom prvom cieľovom meste. V Calais sme to vôbec nepoznali a nevedeli sme ako je to s ubytovaním a obzvlášť, keď v ten istý deň hralo Francúzsko futbalový zápas na MS v Brazílii, takže sme si zobrali prvé ubytovanie ktoré sme našli keďže sme boli veľmi unavení a nevedeli sme presne, čo nás čaká ďalšie dni.

2. deň - Žiadne kopce, všade iba nádherne upravené polia, bezvetrie a bolesť začína

Na druhý deň sme za zobudili boľaví, hlavne zadky z našich sediel, ktoré boli z 80-tých rokov ako aj celé bicykle. Ale v ten deň som začal pociťovať aj trošku bolesť v achilovkách, čo nebolo silné, ale zas ani nič príjemné, keďže achilovky sú pri bicyklovaní veľmi potrebné. Takže sme sa vybrali na ďalšiu cestu z Calais (Francuzka) do Bruges (Belgicka). Počasie bolo úplne nádherné, žiadne kopce a všade iba nádherne upravené polia a bezvetrie. Začiatok dňa bol veľmi bolestivý kvôli našim sedlám, ale postupne sa bolesť stratila. Neskôr nás aj zastihla v Belgicku malá prehánka a keďže sme boli asi v trištvrte cesty veľmi unavení, tak sme sa rozhodli na chvíľku nehať nohy oddýchnuť. Nakoniec sme prišli do Bruges, kde v ten deň boli pre zmenu tiež veľké oslavy, keďže hrali Belgičania zápas na MS v Brazílii. Hneď ako sme sa ubytovali, sme si samozrejme dali sprchu a išli sa najesť. Neskôr sme ani nestihli plánovať cestu na ďalší deň, pretože sme hneď zaspali.

3. deň - Nekonečná cesta a nepriazeň počasia

Na tretí deň, keď sme sa zobudili nám nebolo všetko jedno, keďže na nás doľahla veľká únava a moje achilovky boli na tom veľmi zle. Riadne mi opuchli, pretože na oboch som dostal zápal. Nerád prehrávam, tak som nemohol dopustiť, že by to tým končilo. Radšej som si dal raňajky, ktoré obsahovali vajce na tvrdo, ryby v konzerve a pár rožkov.


Nakoniec sme sa vybrali na dlhú a bolestivú cestu z Bruges (Belgicko) do Goedereede (Holandsko), ktorá trvala o dosť viac ako prvá. Keďže som nemohol moc vystierať achilovky a ešte k tomu všetkému Alessandrovi sa zalomila skrutka na sedle, takže sme počas cesty museli vyhľadať bicyklový obchod, kde mu ju prevŕtali a nahodili novú, aby mu držalo sedlo v rovine.


Cesta bola nekonečná a počasie nám veľmi neprialo. Popŕchalo a ešte aj vietor do nás fúkal obzvlášť, keď sme prechádzali v Holandsku cez most, na ktorom sme sa aj zhodli, že niekde par km za Zeeland Bridge si nájdeme ubytovanie.


Neskôr sa ukázalo, že to bolo nemožné, pretože cez víkend tam akurát začal najväčší holandský festival, kvôli ktorému sme nemohli nájsť žiadne ubytovanie a tak sme museli bicyklovať po tme ďalších 35km. Nakoniec sme našli ubytovanie v jednej malom mestečku Goedereede a myslím, že to bol aj najkrajší zážitok z celého dňa, keďže nás tam vítali, ako keby sme boli na ceste okolo sveta. Za smiešnu sumu sme dostali nóbl izby v malom, ale zato nádhernom hoteli pri rieke s krásnym výhľadom. Bolo neskoro večer a tak sme si dali sprchu, večeru a hneď išli späť.

4. deň – Amsterdam!

Na štvrtý a zároveň aj posledný deň ráno, keď sme sa prebudili, bolo trošku pod mrakom. Naše telá boli úplne vyčerpané a moje achilovky veľmi opuchnuté a ani som nemohol kráčať, ale zaprel som sa lebo je to posledný deň na bicykli. Išli sme sa najesť, ponaťahovať si trošku triesla a nakoniec sme vyštartovali z Goedereede (Holandsko) do Amsterdamu (Holandsko). Začiatok bol veľmi pomalý, pretože sme boli veľmi unavení, ale nejako sme sa zapreli a aj cez tú bolesť a únavu sme si nahodili dobré tempo. Zastavili sme sa až v Rotterdame, čo bolo cca na pol ceste. Dali si jesť a kávu na posilnenie a dlho sme sa nezdržali, lebo sme mali ešte nejaké tie km pred sebou. Po ceste asi 25km pred Amsterdamom, sme dostali prvý defekt a ešte sme nakoniec aj poblúdili a predĺžili si to o vyše 25km.


Nakoniec sme boli vyčerpaní, že sme mali nechuť aj bicyklovať, ale konečne sme dorazili do Amsterdamu. Bolo asi 9 hodín večer a ako prvé sme sa išli poriadne najesť do Burger Kingu . Neskôr sme sa vybrali hľadať ubytovanie, v čom sme nemali vôbec šťastie, až na koniec po krúžení okolo Amsterdamu a úplne vyčerpaní o 3 ráno sme našli jeden hotel. Prvé čo sme sa spýtali bolo, či môžeme mať bicykle na izbe alebo na dákom stráženom mieste a odpoveď bola samozrejme nie, ste v Amsterdame meste bicyklov. Ale keďže sme boli takí unavení fyzicky a psychicky, že sme si iba vonku pri rieke pozamykali bicykle a išli sme sa ubytovať. Na ďalší deň sme už vôbec nebicyklovali a boli sme sa iba prejsť kúsok od Hotela na pizzu a nakoniec sme opäť pokračovali v dospávaní.

Cyklistické začiatky

Týmto sa chcem poďakovať môjmu ocovi Petrovi, ktorý ma priviedol ku bicyklovaniu a vždy tvrdému tréningu aj keď nie vždy si myslíme, že rodičia majú pravdu, keď sme v určitom veku, ale verte nik iný by nám nedoprial len to najlepšie ako vlastný rodič. Tým sa chcem poďakovať aj mojej mame Emílii, ktorá mala so mnou to strpenie v detstve, mojej sestre Zuzane, ktorá sa o mňa bála, keď som sa túlal na bicykli v Londýne po nociach a mojej priateľke Nine, ktorá ma podporuje každý deň vo všetkých mojich bláznivých nápadoch a stojí pri každom mojom rozhodnutí.