Rozhovor so Zoltánom Bujnom

Zoltána Bujnu nie je nutné nijak zvlášť predstavovať. Snáď každý návštevník si všimol jeho reportáže z Expedície Perzia 2005 a keďže je Zoltán už doma (teda na Slovensku), spravil som s ním menší rozhovor, ktorý nájdete v článku...

Prešiel si náročnú trasu, na ktorej dĺžku keď pomyslím, nie je mi jasné, ako je možné ju prejsť sám a s výbavou, ktorá sa musí zmestiť na nosič biku. Ako sa cítiš?

- Práve pred týždňom som sa vrátil a myslím si, že dni na biku kvôli samote a horúčave boli fakt ťažké, ale teraz tie šedé dni bez výzvy sú pre mňa ešte ťažšie.

Počas expedície si prešiel rôznymi krajinami, rôznymi podnebiami a bol vystavený riziku na každom kroku s tým, že by bolo asi veľmi ťažké sa zo vzniknutého problému dostať svojpomocne. Čo bolo pre teba najťažšie? Čo bolo naopak nečakane ľahké?

- Pred expedíciou som mal celkom veľké obavy z priesmykov nad 2000 metrov, ale našťastie som ich celkom ľahko zvládol. Takisto som bol upozornený na veľké horúčavy v Iráne a Turecku, a keďže som sa na to doma nevedel pripravovať, znamenalo to veľkú námahu pre moje telo.

80 dňová expedícia sa asi nezaobíde bez starostlivého plánu. Mal si ho do detailov spracovaný? Riadil si sa podľa neho? Vychádzalo ti to?

- Áno. Tejto expedícii predchádzalo deväťmesačné plánovanie a príprava, počas ktorej som cestu naplánoval až po Teherán. Plán bol rozpracovaný detailne na dni, čo sa mi podarilo viac menej dodržať. Cestu späť som už plánoval len na dva – tri dni vopred, lebo kvôli veľkým prevýšeniam a nepredvídateľnému počasiu sa na dlhšie nedalo.

Na dlhej ceste, väčšinu času sám... Zažil si nejaké svoje krízy, keď si mal chuť sa otočiť a ísť domov? Čo ťa motivovalo? Kto ťa najviac podporoval?

- Samozrejme počas cesty som prežíval krízy. Asi najťažšia z nich bola okolo 50-tého dňa, keď som mal silnú hnačku, a cítil som sa veľmi slabý, ale takú krízu som nikdy nemal, aby som sa otočil a vzdal, lebo ma vždy motivovala pamiatka veľkého cestovateľa Ármina Vámbéryho.

Ak už ich máš k dispozícii, uvedieš pre čitateľov nejaké štatistiky?

- Expedícia trvala 80 dní, počas ktorých som prešiel bikom 6358 km, vlakom 4100 km, autobusom 400 km, kamiónom 250 km a loďou 150 km. To je spolu 11258 km, z čoho vyjde denný priemer 140 km a z toho 80 km na bicykli.

Keď idem ja na bike (a to veľmi často nebýva), zo zásady si na biku niečo pokazím. A to chodím tak 50 km. Ty si prešiel 6358 Km. Koľko defektov si mal? Dá sa to spočítať? Mal si nejaké iné technické závady?

- Mal som jeden nešťastný týždeň , počas ktorého som mal 20 defektov, ale to iba kvôli nevhodnému výberu pneumatík. Ináč iné technické problémy som nemal, lebo firma Kenzel mi zabezpečila špeciálne vybavený bicykel na ťažkú expedíciu podľa mojich predstáv.

Ako som písal, prešiel si mnohými štátmi, stretol mnoho ľudí z rôznych etnických skupín. Ktoré krajiny a ľudí si mal rád? Ktoré sa ti naopak hnusili?

- Veľmi milo ma prekvapil Irán, kde sú ľudia priateľskí, pohostinní, bezprostrední a otvorení. Naopak, vo východnom Turecku ma často naháňali a kurdskí pastieri a ich deti hádzali po mne kamene.

Na čo si sa tešil po návrate domov? Čo ti počas expedície z bežného života nechýbalo?

- Samozrejme v prvom rade moja rodina a priateľka, z nich som mal najväčšiu radosť po návrate. Vzhľadom na druhú otázku, by som skôr vedel odpovedať na to, čo mi chýbalo: nedeľňajšie obedy s rodinou, aktuálne informácie „z nášho sveta“ a objatie mojej kamarátky.

Často si posielal reporty a fotografie. Mňa prekvapila nielen ich kvalita, ale aj spracovanie, všetky prešli cez nejaký software. Ako si písal reporty? Ako si upravoval fotky?

- Fotky som poslal neupravené, priamo z fotoaparátu na server Mtbiker. Písanie reportov bolo veľakrát komplikované, lebo kým som sedel v kaviarni, musel som zabezpečiť vhodné miesto pre bicykel. Kaviarne boli hlučné, zadymené, a sústrediť sa v takom prostredí bolo náročné.

Taká typicky slovenská otázka: koľko to stálo? Koľko peňazí si minul? S akým rozpočtom si narábal?

- Strava, ubytovanie a ostatné výdavky vyšli okolo 700 USD, takže priemerne denne na 9 USD. Samozrejme celá expedícia spolu s vybavením aj s potrebnými dokladmi bola oveľa drahšia.

Akým spôsobom si sa stravoval? Asi si mal obmedzené množstvo oblečenia, ako si to riešil? A čo starostlivosť o telo? Maséri asi nablízku neboli, že? " title="

- Potraviny som si zabezpečil zo supermarketov, ale v Iráne sa často stalo, že ma pozvali na večeru, a vtedy sme sa podľa miestnych zvykov stravovali posediačky na zemi. Mimoriadne problémy s oblečením som nemal, nakoľko firma Infit zabezpečila vhodné technické oblečenie tak na daždivé a veterné ako aj na suché počasie. Snaha o starostlivosť síce bola, ale v praxi sa to dalo realizovať priemerne raz do týždňa.

Ocitol si sa niekedy v ohrození? Pociťoval si nebezpečenstvo? Vedel ti niekto zaručiť ochranu?

- V ohrození som sa cítil vo východnom Turecku, a spoliehať som sa musel len sám na seba.

Keby si niekoho svojimi reportami a rozhovorom posmelil na podniknutie podobnej túry, odporučil by si mu to? Zopakoval by si si to?

- Nie, ešte raz by som si to už nezopakoval. Myslím si, že Irán a Turecko sú nádherné miesta, ale cestovanie inými cestovnými prostriedkami v týchto vzdialených a horúcich štátoch je oveľa príjemnejšie.

No a na záver, taká zdvorilostná formulka... Ak máš ešte niečo na srdci, sem s tým. A ak sa ti ešte chce písať, napíš niečo pekné návštevníkom MTBiker.sk a nepochybne tvojim fanúšikom " title="

- Som rad že sa mi podarilo absolvovať expedíciu po stopách dunajskostredského orientalistu a cestovateľa Ármina Vámbéryho do Iránu, a teraz by som rad odovzdal štafetu pre ďalšieho cyklistu, ktorý by budúci rok išiel do sveta a postupne nás informoval o jeho ceste cez Mtbiker.sk


S pozdravom

Zoltán BUJNA
cykloturista

Ďakujem za rozhovor

---

Reporty z Perzie nájdete tu: Expedícia Perzia 2005