Reportáž: Salzkammergut Trophy 2015 alebo aj poriadne dlhé rakúske saunovanie - Moja najobľúbenejšia akcia v celom kalendári

Bez tejto 211 km dlhej a bláznivej trasy si už sezónu ani neviem predstaviť. Tých 7000 výškových metrov sa dá spraviť vlastne aj niekde u nás, ale zaručene to nebude taká zábava. Väčšinou si tento fakt uvedomím až s odstupom času a najmä po ďalšom extrémnom ročníku. Vodu pre tento krát vystriedala pravá sauna...

Ako už tradične, do Bad Goisernu beriem so sebou Lenku aj mamu. Okolo 14:00 nás privíta slnkom zaliate údolie a taktiež Ewige Wand týčiaca sa priamo nad naším hotelom – ešte aj z postele mám neustále na očiach tú skalnú rímsu.


Baby idú na prehliadku stánkov a obchodíkov a ja prevetrať stuhnuté telo okolo jazera. Ešte predtým si vybavím bikecheck – teda kontrolu biku, čo je podmienka pre štart na najdlhšej trase. Špeciálne z toho dôvodu mi kamarát prezrel ešte cez týždeň všetky ložiská, nech nie je nikde vôľa a všetko je v poriadku. S papierom OK vo vrecku si už konečne môžem dať okruh okolo nádherného Hallstattského jazera.



Akurát prejazd historickým centrom Hallstattu nebol najlepší nápad, pretože je tu kvantum ľudí, z veľkej časti najmä aziatov, a každý jeden má v ruke table do ktorého hľadí. Trošku trpezlivosti a o pár minút si môžem dokončiť okruh. Bikecheck mám hotový a registrácia je už len otázkou pár minút. Ešte ma čaká kuknúť tradičné expo, dnes ale s konkrétnym cieľom. Počas týždňa sa mi totiž minul veľmi dôležitý faktor úspechu – ochranný krém na zadok. Po nejakej chvíľke snorenia po stánkoch už som ale komplet pripravený na zajtra...

Skorý štart

Keďže štart je o 5:00 tak si väčšina myslí, že najväčším problémom je vstať tak skoro ráno. Ja si ale myslím niečo iné - ďaleko väčší problém je večer zaspať. Človek totiž vie o skorom vstávaní a podvedome vytvára na seba tlak, aby čo najrýchlejšie zaspal. Samozrejme čím viac sa nedarí, tým je to horšie. Mnohí skúsení borci túto vec riešia napríklad práškom na spanie. Mne stačilo poobede vysadiť kávičkovanie a o 03:20 vstávam celkom oddýchnutý – teda vzhľadom na situáciu. Stačilo by možno aj neskôr, ale ja s plným bruchom jazdiť moc neviem.


Ako každý rok, tlačím vločky a čumím do tej tmy. Už viem čo ma čaká, prebehnem očami profil a pri poslednej kontrole počasia s teplotami atakujúcimi 30 C si môžem len povedať: „Dnes sa budem piecť ako kurča na grile“


Aj toho najväčšieho odporcu skorého vstávania musí atmosféra na štarte presvedčiť o opaku. Ťažko sa opisuje, jednoducho treba zažiť. Minulý rok sa mi darilo, a tak mi moje štartové číslo umožňuje napochodovať dopredu medzi špicu. Z druhej rady som tu veru ešte neštartoval, veď za nami sa tlačí ďalších 700 ľudí. Nič už teda nebráni konečne vyraziť...



Na štarte ešte niektorí majú rukávy alebo dokonca aj bundy, ale mne už teraz príde, že je teplo. V prvom kopci s prevýšením cca 1000m ani nehovorím. Ide sa mi ale výborne, akurát ešte stále trávim raňajky. Po očku si strážim, aby som nešiel cez svoj limit. V polovici ma obiehajú dvaja kamaráti zo Slovenska, ktorých štartovalo na najdlhšej trase cca 17, plus tento rok aj jedno dievča – Barbara Skandíková. Inak na kratších trasách je Slovákov a najmä Čechov tradične ako maku.


Obloha je bez jediného mráčika a už cestou hore obdivujem ranným slnkom nasvietený Dachstein. Keď na vrchole vyleziem spoza horizontu kopca je to niečo úžasné. Skoré ranné akcie majú svoje čaro.


Bufety sú ako vždy vynikajúce, zatiaľ len mením fľašky a strkám banány do vreciek. Pri stúpaní na Hutteneckalm dobieham Roba Čunderlíka, ktorému sa zatiaľ nejde moc dobre.


V následnom zjazde nás čaká prvý technický úsek po spleti koreňov a skál, ale keďže je oproti minulým rokom poriadne sucho tak je to malina. (Reportáž: Salzkammergut Trophy 2014 - zaručene bez prachu) Taktiež si užívam singel, ktorý nás postupne privedie k prvému prejazdu cez Ewige Wand. Horšie, že keď vojdem do druhého a aj dlhšieho skalného tunela nevidím ani prd.


Len sa poriadne krčím (predsa len to nerobili pre extra vysokých bikerov) a rukou sa odrážam od skaly. Fakt nepríjemný pocit ale našťastie je to len kúsok. Vychutnávam si aj malý skalný drop a postupne zjazdujem až do Bad Goisernu. Kamenné schody, singel popri rieke a o chvíľu opäť stúpam. Medzitým na rovinách sa seriózne hákuje a v jednom vláčiku ma pre zmenu obieha zase Robo.


Konečne sa po dlhom čase cítim super v kopci. Hlavne som medzičasom prišiel na to, prečo mávam kŕče v slabinách (ako napr. v Kitzbuheli). Na vine boli už „vycvakané“ kufre na tretrách a tým pádom mi v nich noha trochu lietala. Po výmene za nové už je všetko OK. Tiež som to ja blbec mohol spraviť už dávno...

Približne na 55 km nás čaká nepríjemné stúpanie po strmej asfaltke a po nej celkom zaujímavý zjazd po prudkej zjazdovke plnej voľných kameňov. Borec vedľa mňa si to púšťa akoby nič a o chvíľu už vyberá bike z kríkov. Následne nastala asi jediná zmena oproti minulému roku a pribudlo nám jedno kratšie ale nepríjemné stúpanie. Potom už mierny a dlhý zjazd k ďalšiemu bufetu aj s tradičným tunelom.


Stúpanie na Tauernkreuzung opäť ubehlo celkom svižne a hurá do krásneho technického zjazdu. Pri obchádzaní asi jediného blatového koryta na celej trati sa mi zlomí špica na čo ma upozorní fakt, že sa mi následne motá do prevodov. Takže ju pekne obmotám okolo druhej a ďalších 120 km si užívam krásnu osmičku. V náročných úsekoch po skalách mi to krásne hrkoce ale hlavne, že sa točí.

Pomaly ale isto začína pripekať. Ja ale spravím chybu v tom, že prešvihnem jeden bufet pretože si myslím, že onedlho pod kopcom bude ešte jeden (ako po minulé roky). Lenže nie je. Našťastie vo vrecku mám tyčku a nejaký gél a vodu si beriem z potoka. Trochu trápenia ale nakoniec sa vyškriabem na vrchol. Keďže je to taká slučka tak hore sa míňame s tými, ktorí ešte len začínajú zjazd – na morál ako stvorené. Pripájame sa k borcom na 120 km trase, ktorí medzitým odštartovali o 9:00 na druhý zjazd po singloch a taktiež na opätovný prejazd Ewige Wand. Ako vždy je už plnka. Problém so svetlom je rovnaký a normálne sa pred tunelom vytvorí vďaka tomu malá fronta. Zase nič príjemné keď nevidím ani na centimeter pred seba a vpredu aj vzadu kopa bikerov. Potom už všetko odsýpa ale v strmým točkách na šotoline cítim, že mi akosi pláva predné koleso. No jasné, pomalý defekt. Dole je našťastie zóna, kde čaká sprievod pretekárov a od jedného si požičiavam veľkú pumpu a dofúkavam. Na schodoch je opäť tlačenica, ale o chvíľu sa už odpájame do ďalšej extra slučky, kde razom nie je ani nohy. Počujem ako mi stále po troškách ubúda z predného kolesa. Tmel už som dlho nedolieval a tie zvyšky robia čo môžu. Nakoniec zastavujem, dávam dole koleso ale keď vidím, že na nižšom tlaku to ešte drží, tak dušu ešte nedávam a na ďalšom bufete opäť dofúkavam. Ešte si trochu posyčí, ale potom už je pokoj. Ďaleko horšie je to ale s tým teplom. Nohy by aj šli no v dlhých úsekoch na slnku sa začínam hrozne trápiť. Parádny technický zjazd z Hochmuthu si ale ešte vychutnávam a konečne sa mi ho podarí zdolať skoro celý v sedle – v jednom úseku mi to pokazil zlý výber stopy. V následnom 20 km prejazde okolo Hallstattského jazera dúfam, že sa trochu dám dokopy.



Minulý rok mi to vyšlo dokonale a práve druhá polovica ma dostala na celkové 32. miesto. Lenže to vtedy lialo. Teraz na mňa čaká Salzberg a jeho „úžasné“ serpentíny, do ktorých sa akurát opiera slnko najväčšou silou.


Hrozne sa trápim ale stále idem na biku. Kúsok pred koncom už nemôžem a v momente keď zliezam vidím ako ma cvaká fotograf – dokelu aj s tým. (Titulka)



Za serpentínami prichádza ale to úplne najlepšie v podobe asi najstrmšej asfaltky v celom Rakúsku. Je tu aj tradičná „fun zone“ s komentátorom ale mňa zaujíma len jedno – kde je dáka studená voda. V tom ju uvidím. Nádhernú veľkú železnú kaďu. Opieram bike, dávam dole prilbu a okuliare a celý aj s nohami tam vojdem. Pridávajú sa aj ďalší a takto sa tam člapkám a oblievam asi 10 min. Medzitým ma samozrejme obieha kopec borcov, ale mne je to úplne jedno. Záverečné úseky po asfaltke je problém vôbec vytlačiť na pešo – fakt nechápem, ako ten asfalt pokladali...


Po rýchlom zjazde a prejazde popri vodopádoch je na rade ďalší bufet, kde ma čaká aj Lenka a mama. Tu sa pri nich zdržím a snažím sa dať aspoň trochu dokopy.


Opäť už ideme aj s borcami z kratšej trasy a o vodu je doslova boj. A to ma čaká ešte nádherných 700 výškových metrov na vrchol Rossalmu v krásnom otvorenom stúpaní. Do polovice to ako tak ide, ibaže potom už hľadám každý jeden prameň a potôčik z ktorého lejem na seba vodu alebo sa tam čľapkám. Vďaka teplu mi už dlhšiu dobu vôbec nejde jedlo a ísť len na kúskoch banánov nie je boh vie čo. Samozrejme zďaleka nie som jediný, kto sa tu pečie a trápi a vytvára sa už solídny lazaret – najmä tí pomalší z kratšej trasy už sú miestami poriadne na dne. Niektorí sedia v tieni, prípadne stoja vedľa biku a neveriacky ešte hľadia na ten profil. Nejako sa na Rossalm vydriapem a dlhý rýchly zjazd k jazeru Gossau ma aspoň trochu preberie.


Samozrejme môj vytúžený čas pod 12 hod je už „pasé“ ale v hlave si ešte prerátavam, že pod tých 13 hod by to ešte šlo. Ibaže tým som si na seba uplietol poriadny bič a namiesto toho, aby som to v pohode dobojoval tak idem na svoje úplné dno síl. Záverečný kopec je jedným slovom strašný a po ňom už je to taká zvlnená časovka pri ktorej sa stále pozerám na hodiny a šliapem akoby mi išlo o víťazstvo. Nakoniec ako vždy v super atmosfére prechádzam cieľom – 12:58 hod.

Časový limit 16 hodín

Vďaka tomu so mnou nie je reč asi ďalších 20 min počas, ktorých len mrmlem mame a Lenke nech na mňa lejú vodu. Navyše ma neskutočne pália aj chodidlá. A vraj športom k zdraviu. Všetko ale prejde a potom už si užívam ten pravý „finišerský pocit“. Síce som si nesplnil cieľ, ale aspoň ostala motivácia na ďalší rok. Zvíťazil Andreas Seewald z Nemecka za 9:50 hod a mne môj čas stačil na 94. miesto. V limite dokončilo 424 borcov – takže „úmrtnosť“ tradične vysoká. Najlepším Slovákom bol Dušan Šimo za 11:55 hod a Barbara Skandíková došla v peknom čase 14:28 hod na 2. mieste v kategórii. Medzi ženami celkovo zvíťazila Milena Cesnakoná z Česka za parádnych 12:49 hod

Na tých čo bojovali na trati o čosi dlhšie čakal v závere ešte jeden bonus. Hodinu pred koncom limitu (ten je po 16 hodinách – teda 21:00) sa zotmelo, zdvihol sa vietor a prišla pekná búrka. (V druhej časti reportáže píše o búrke Peter, ktorého aj zastihla.)

Najobľúbenejšia akcia v celom kalendári

Na námestí lietali plagáty a poháriky a my sme sediac v jedálni trochu ľutovali bojovníkov na trati. Na druhej strane podobnú búrku som tu už neraz zažil a stále mám pocit, že to bolo ďaleko lepšie ako ten výpek. Aj v tom počasí si poslední užili tradične poriadny aplaus...
Záverom už sa musím iba opakovať. Taká atmosféra akú človek zažije na tejto extrémnej trase sa len ťažko opisuje. Už keď si myslím, že ma tu nemôže nič prekvapiť, tak opäť príde niečo nové. Za všetko hovorí asi najlepšie fakt, že zo „Salzky“ je moja najobľúbenejšia akcia v celom kalendári.

Druhý pohľad bojovníka

Autor druhej časti reportáže: PETER1014


Salzka - pre niekoho maratón, ktorý je od rodnej hrudy veľmi ďaleko na to, aby sa tam trepal. No treba vidieť, ako to v tom svete vyzerá. Najmä keď sa jedná o trať 211 km, ktorú už mám raz úspešne prekonanú. Preto som si povedal, že raz je malo a je čo zlepšovať. Minulý rok preto padlo rozhodnutie prihlásiť sa na krutých 211km a 7119 výškových metrov znova. Vyplnenie formuláru bolo rýchle ale už horšie sa realizovala tá príprava. Každý kto okúsil čo to je ráno o piatej sa postaviť na štart a potom stráviť celý deň v sedle, vie o čom je reč. Ale pekne postupne, isto základom zdolania tejto trate sú najazdené kilometre no s tým ruka v ruke vy aj nastúpane výškové metre. Moje tréningy preto mali podobu od 45 po 65 a viac km s výškovými niečo okolo 800-900 m. Možno sa to nebude zdať ako podstatný faktor no dôležitá na tejto trati je aj samotná psychika, v krízových momentoch je viacej rozhodujúca ako samotný tréning. Už o piatej ráno som sadal do sedla s tým, že som odhodlaný dokončiť v časovom limite a neúspech tento deň nieje na programe. Poučený z prvého úspešného pokusu som zvolil inú stratégiu, nesledoval som časové limity ich stíhanie a kalkulovanie koľko si môžem dovoliť. Tentokrát som si povedal, že trať si idem užiť a vychutnať, čo sa nakoniec aj podarilo. Viacej som sa sústredil na stráženie si tepovej frekvencie a kadencie. Táto stratégia sa začala vyplácať, postupom dňa som si zachoval rezervu na časových kontrolách okolo 50 minút, čo bolo pre mňa viac ako dostačujúce.

Tento rok nás na štarte o piatej čakalo ozaj príjemné počasie, jasne obloha nikde hmla ani nízka oblačnosť, čo je na tento kraj dosť nezvyčajné. Štandardne prvý kopec 11 km na rozohriatie dáva z rána zabrať. Hneď po skončení asfaltu a nájazde do lesíka sa cesta zužuje a začína sa problém s upchávaním trate. Zopár ľudí nútene zasadá a čím sa trať úplne zapchala ide sa dole zo sedla a tlačíme žiadna radosť, sklon nieje tak veľký, aby bolo potrebné tlačiť no nemám na výber zosadám aj ja idem v kolektívnej blbosti zhruba 100 metrom hore kopcom.


Foto: sportoraf.com

Na konci prvého stúpania cca 10 Km (Raschberg) sa naskytne parádny pohľad na okolité kopce, ktoré pomaly ale isto začína zalievať slnko.


Foto: sportoraf.com

Prvý prejazd cez Ewige Wand (cca 27km) s výhľadom na Goisern bez hmly si užijem len jedným okom hold nieje času na kochanie sa rannou scenériou. Pri nájazd do druhého okruhu v Goisern na ceste neďaleko kempu zhadzujem kolenačky návleky na ruky a vestu ( priateľka mi ich vyzdvihla na dohodnutom mieste, toď Rakúsko človek si nechá veci odložení na trati a po čase ich tam nájde to by sa u nás doma stať nemohlo).


Foto: sportoraf.com
Druhý okruh lepšie povedané prvých 100 km trate sa ide skutočne dobre, teplota viac ako optimálna, slnko hreje, ale našťastie nepáli ešte tak nepríjemne, aby človeka odrovnalo. Po okruhu „naviac“ sa po výživnom výšlape zase napájam na spoločnú trať, objavujú sa pretekári z 119 km trate a že ich je neúrekom. Ťažko si nájsť miesto. S malou dušičkou dúfam, že druhý prejazd cez Ewige Wand (104km) prebehne v pohode a nikto sa v tuneli neporúča k zemi.


Foto: sportoraf.com


Foto: sportoraf.com

Našťastie sa nič také nestalo a môžem pokračovať ďalej k časovej kontrole na moste v Goisern. O 14:50 som na moste v Goisern (132km) na limit 15:45 je rezerva viacej ako dobrá, čaká ma tu priateľka moja - súkromná občerstvovačka. Vymením rukavice, ponožky dolejem do vaku môj života budič PEPSI, 2x Redbull do fľašky, namazať reťaz a pokračuje sa ďalej.


Foto: Veronika Latáková
Cesta okolo jazera Hallstat je vyšliapanie sa po "rovine”. Organizátori to celkom dobre vymysleli pred výživným výšlapom na Salzberg (153km) so sklonom cez 22%.


Foto: sportoraf.com

Po vydriapaní sa najstrmšou časťou trate sa dostávam na predposlednú časovú kontrolu, po ktorej nasleduje nekonečné stúpanie na Roßalm. Niekedy mam pocit, že to nemá konca kraja, človek sa každým šliapnutím dostáva vyššie a vyšššie. Snáď už ani nie je kam vyššie stúpať, ale vrchol je stále v nedohľadne. Výhrou bolo, že pri výstupe na Roßalm sa obloha mierne zatiahla a slnko z nás nerobí kurence na grile. Nechcel by som tu byť pred dvoma hodinami, keď na oblohe nebolo poriadne ani mraku a šotolina sa rozpálila do nepríčetna.

Ale podarilo sa, začína zjazd a terén sa vlní až k občerstovačke (165km), niečo treba zjesť. Syr, ktorý som si pri každom zastavení stratil po celom dni tvar aj farbu, ale chuťovo s ním problém nie je. Vo vaku je vody dosť, preto nejak moc nedopĺňam a pokračujem ďalej. Užijem si zjazd k jazeru Gosausee (179km) letmo zistím, čo je to nové a už sa rútim dole asfaltom ústrety poslednému zákernému stúpaniu.


Foto: sportoraf.com
Zhruba o 19:46 sa dostávam na poslednú kontrolu (196 km), takmer pol hodina k doru je pre mňa viac ako uspokojivý výsledok tento rok. Do cieľa ostáva už len nejakých 15 km z toho veľká väčšina sa ide dole kopcom a potom už len rovinkou okolo jazera do cieľa v Goisern. Spokojnosť a eufóriu zo zdolania trate náhle pokazilo počasie, spúšťa sa vietor začína mrholiť. Zo slabého dažďa to prechádza do búrky a ako bonus blesky. Prejazd posledným lesom idem po tme a len dúfam, že netrafím nejaký kameň alebo nechytím nejakú jamu. Podarilo sa vymotať z lesa a vychádzam na križovatke medzi Gossau a Hallstatom po ceste tečú potoky vody, vietor je neskutočný. Asi po 300 m sa pokračovať ďalej nedá, vietor nabral na takej intenzite, že šliapanie je nemožné. Slimačím tempom sa mne a zopár ľuďom, ktorí ešte ostali na trati podarilo schovať v zastávke autobusu. Naokolo lietali listy, konáre, z pekného dňa sa stala celkom vážna vec a som rád, že som sa schoval. Potom čo sa počasie umúdrilo prichádzam do cieľa v Goisern, v meste Hasiči zábrany pred cieľom pováľané, toto asi nebol búrka štandardného charakteru. Môj výsledný čas je 16:10:01, nebyť tej búrky, bolo by to na oko lepšie.


Foto: Veronika Latáková

Záverom by som dodal asi toľko, kto si chce užiť celý deň na biku v prostredí aplských kopcov, vodopádov lúk a lesov, váhať netreba. Stačí iba odhodlanie, pevná vôľa a túžba dosiahnuť cieľa, v mojom prípade aj veľmi tolerantná a chápavá priateľka, ktorá oželela mesiac pred maratónom bez mojej spoločnosti. Začo jej ďakujem ?