Zdroj: Ján Litavský a team www.1000miles.cz

POMALY, ALE ISTO alebo 1000 MILES ADVENTURE 2015 v mojom podaní (1. časť)

32 komentárov

johnnySVK 30.07.2015 15 fotografií   Expedicia Reportaz 1000 Miles

Predpokladám, že väčšina z vás, ktorá navštevuje aspoň trošku pravidelne stránky MTBIKER, vie, čo sa zhruba skrýva pod názvom „1000 MILES ADVENTURE“. Pre vás ostatných len taká základná informácia: ide o non-stop preteky bez zabezpečenia naprieč Českom a Slovenskom o celkovej dĺžke približne 1000 míľ, tj. niečo málo cez 1600km. Zakladateľ a hlavný organizátor preteku je český extrémny biker Honza Kopka, prvé preteky sa išli v roku 2011. Trasa je vopred daná pomocou GPS a organizátor sa ju snaží viesť čo najväčšou divočinou, ako je len možné, teda prevažne ťažkým terénom - lesmi, horami a dolami a preteku sa môže zúčastniť každý, ktorý sa pohybuje po trati vlastnou silou.

 

Vo veľkej miere sú to najmä cyklisti, ale nájdu sa aj kolobežkári alebo chodci. Podrobné informácie o preteku si môžete naštudovať na oficiálnej stránke http://www.1000miles.cz . Tak tejto akcie sa mi podarilo tento rok zúčastniť. A čo je prekvapujúce, preteky som aj dokončil.
Príprave na túto, na prvý pohľad, „šialenosť“, som venoval zvýšenú pozornosť, ktorá si určite zaslúži samostatný článok. Tak o tom niekedy nabudúce. Poďme sa venovať Míľam.

Žiadne iné slovné spojenie nevystihuje lepšie moju účasť na tohtoročných Míľach ako práve to staré známe „POMALY, ALE ISTO“. Už pred štartom som si povedal, že sa tým budem riadiť, nech sa deje, čo sa deje. Nebudem s nikým pretekať, nenechám sa nikým vyprovokovať k prenasledovaniu a nebudem sa nútiť do kritického vyčerpania. Mal som v pláne sa fyzicky zničiť len tak „light“. Skrátka si zvolím také tempo, aby som sa dostal do cieľa v jednom kuse a relatívne živý. Veď predsa nemám ambície na popredné priečky, takže nemalo by to zmysel. A víťaz dostane taktiež „iba tričko“, akurát je na ňom napísane WINNER. Lenže 1000 Miles Adventure sú preteky, ktoré vo veľkej miere prinútia každého svoje počiatočné plány revidovať. Samozrejme, ja som nebol výnimka.

Po nekonečnej ceste vlakom z nášho hlavného mesta na úplne najvýchodnejší východ východného Slovenska, som stál v nedeľu, 5.7.2015, v Novej Sedlici na štarte spolu s takmer 159-timi pretekármi. Nakoľko som mal napozerané videá z predchádzajúcich ročníkov, spoznával som niektorých najznámejších pretekárov z minulých ročníkov – Petra Ozogáňa – chodcu ufóna, Filipa Degla a Jana Tyxu – cykloufónov, ďaľšieho vysokého cykloufóna s rohami Jirku Beyka Mílu s cykloufónkou a zároveň frajerkou Jankou Doležalovou, mimochodom tohtoročnou českou majsterkou v 24-hodinovke MTB, Uweho Mosiga z Nemecka a ďaľších iných. Len na vysvetlenie, termínom „UFÓN“ sa nazývajú míliari-cyklisti, ktorý celú trať absolvujú pod 9 dní v prípade mužov, a pod 11 dní v prípade žien. V prípade chodcov a kolobežkárov je ufón každý, kto dokončí celú trať. V prípade jednorukých cyklistov, ktorí dokončili preteky, sa zaviedol termín „Štěpánek“. Znalci vedia. Medzi týmito pretekármi som sa pohyboval ja a aj ďalší dvaja fóristi z MTBIKERa – „Lost“ a “stefanvanicky”.

Pred štartom som ešte absolvoval povinnú registráciu a váženie. Moja váha, 107,3 kg, ma upokojila. Bola totiž jasným dôkazom toho, že by som mal mať dostatok energie v prípade, že budem jazdiť “na tuky”. I keď ja som bol pokojný, predštartovná nervozita v pelotóne musela byť veľká, keďže všetky WC v registračnej budove sa podarilo upchať.



1.deň – 5.7.2015 – ŠTART, Nová Sedlica ( 421 m.n.m. )



Oficiálny čas štartu bol pôvodne naplánovaný na 15:00, ale nakoľko meškal vlak s pretekármi, štart sa posunul na 16:00, čo mi vôbec neprekážalo. Krátko pred štartom sme všetci dali ešte foto pod štartovným oblúkom a tradičný pokrik tešiacich sa ľudí “HURRRRRÁÁÁÁ“ . Nasadil som moje najobľúbenejšie a jediné fotochromatické cyklookuliare, prehodil pár slov s “Lost-om”, zaznel výstrel a bolo odštartované.

Prvých pár kilometrov sa išlo po asfalte dole briežkom, na Míle veľmi svieže tempo. Tyxa sa od prvým metrov usadil na čele pelotónu. Nakoľko som ho chcel vidieť v akcii, toto bola jediná šanca. Do prvého stúpania,po dedinku Ulič, som uzatváral pelotónik, kde on bol v popredí. A to bolo všetko . Už som ho nikdy nevidel. Od tej chvíle som si šiel vlastné preteky riadiac sa heslom v nadpise článku. V tento deň som ešte v jednom stúpaní, klesaní, stretol aj Štefana Vanického. Padlo pár slov. A tiež som ho už nikdy nevidel ?. Počasie bolo od začiatku veľmi horúce, slnko nás nepríjemne opekalo. Počiatočné kilometre ubiehali síce veľmi pekne, voda v hydrapaku ale rýchlo ubúdala. Pitný režim sa stal na tých pár horúcich dní, čo nás čakali, to najdôležitejšie, na čo som myslel takmer neustále. Začínal som ľutovať, že som si nezadovážil elektronický merač prietoku vypitej vody, ktorý sa upevňuje na hadičku. Prvú povinnú kontrolnú SMS-ku som posielal o 19:48 na 57. km od štartu, medzi Porubou pod Vihorlatom a Jovsou. Spomínam to preto, lebo pri písaní tejto SMS-ky som si zložil z očí okuliare a prevesil ich cez bowden na ráme. Odoslal som SMSku a vyrazil som. Asi tak o 10 minút som si spomenul, že jazdím bez okuliarov. Nakoľko som tú SMSku posielal z miesta, kde bola lúka s vysokou trávou, nevedel som si predstaviť, že by som sa mal vrátiť a hladať ich tam. Úsek, kde som ich pravdepodobne vytratil, mohol mať dĺžku asi 2km. Okuliarom som venoval minútku ticha a mierne deprimovaný som pokračoval ďalej. Slnko postupne zapadalo a mne sa naskytol z Vihorlatských vrchov krásny pohľad na Zemplínskú Šíravu. ( Áno mami a oci, presne na tú Šíravu, však vy viete ). Podvečer som sa dostal k prvému brodu cez rieku Laborec medzi obcami Zbudza a Nacina Ves. Riečka bola krásne teplučká tak akurát, po horúcom dni to bolo vítané osvieženie. Po pár kilometroch nasledoval druhý brod cez rieku Ondava medzi obcami Nižný Hrušov a Dlhé Klčovo. Tentoraz už za tmy. Taktiež fajn osvieženie. Neskôr som sa dozvedel, že Kopkovci fotili na tomto brode. Žiaľ, bol som na ňom cca o hodinku skôr ako oni, takže pekné foto do albumu z tohto miesta mi chýba. Po tomto brode som šiel spolu s pretekárom č. 53 – Martinom Olejníkom. Na moje pomery mal pekne rýchle tempo, ale nakoľko som nemal v pláne sa motať po Slánskych vrchoch v noci sám, snažil som sa ho držať. Počas prechodu nejakým poľom mi pred bicyklom prebehol jeden dospelý diviak a za ním dva malé diviačiky. Zastavil som a zmeravel. Dospelé diviaky mi nevadia, ale mláďatá ?? Šak viete, čo sa hovorí: “ Ak mladé zakvičí, máš problém” Našťastie len potichučky prebehli a bol pokoj. Pár 100m ďalej od diviakov som “hodil tigra” cez rajdy. Vbehol som predným kolesom do nenápadnej jamky, ktorá bola hlbšia, ako som si myslel. Naštastie, škody boli minimálne, trošku oškreté koleno, bicykel celý. Mrákoty spôsobené neskorou nočnou hodinou boli zrazu fuč. Vošli sme do Slánskych vrchov a zistil som, že v lese je v noci väčšia tma ako na poli. Po pár kilometroch sme už vchádzali do dediny Banské. Bolo 01:30 v noci. Nechcel som to hneď na začiatku prepáliť a tak som sa od Martina odpojil a začal som hľadať nejaký nocľah. Všimol som si, že na terase domu smútku pred vchodom do dediny úž spí nejaký míliar. Tak som sa k nemu pripojil, rozložil som karimatku a zaľahol. Budík som nenastavoval, veril som miestnym kohútom. Paradoxne ma ráno zobudil štekajúci pes.

Štatistika za 1. deň:

- Prejdená trasa: 123km
- Stúpanie: 2796m / celkovo 2796m
- Klesanie 2980m / celkovo 2980m



2.deň – 6.7.2015 – Banské ( 327 m.n.m )



Vďaka štekajúcemu psíkovi sa mi podarilo vstať pár minút po 04:00 ráno. Dokonca predbehol aj kohúta. Zistil som, že vody mám tak asi 3/4L, na raňajky nič normálne, len nejaké tyčinky. No čo už. Pobalil som sa a vyrazil na cestu. Už o piatej ráno bolo neprímne teplo, časom sa to len zhoršovalo. Trasa pokračovala ďalej za dedinou lesnou asfaltkou, ktorá sa nepríjemne kľukatila a stúpala a stúpala. Až do Herlianskeho sedla do nadmorskej výšky 660m. Ako budíček fajn. Prvá dedinka, kde boli otvorené potraviny, bolo Chrastné. Po 30-tich kilometroch. Naraňajkoval som sa, nakúpil som si jedlo, napojil sa, naplnil hydrapak. Len tak naokraj, vážení čitatelia, prosím neraňajkujte na Míľach tresku v majonéze, zvlášť keď je vonku nad 30 °C. V mojom prípade to naozaj nebol dobrý nápad. Síce chutila, ale zdržala sa krátko. Teta v predajni mi ešte vraví, že pred chvíľkou tu taký istý ako ja zabudol peňaženku. V nej nebol žiadny doklad totožnosti a ani žiadny iný kontakt. Nič iné ma nenapadlo, ako zobrať tú peňaženku so sebou a keď stretnem míliara rútiaceho sa v protismere, bude mi jasné, že je to on. Ale nič také sa ani po dvoch hodinách nestalo, tak som začal tuho rozmýšlať, že čo s ňou. Zavolal som Honzovi Kopkovi, že mám pre neho jednu peňaženku. Odovzdal som mu ju na chate Hrešná, ktorá je pre míliarov už pár rokov občerstvovacou stanicou. A v tomto horúcom počasí veľmi vítanou. Na Hrešnej som pobudol cca 30 minút, počas ktorej som si doprial dva nanuky na vychladenie motora a pokračoval som ďalej. Nejakým spôsobom som sa dostal až pred Margecany. Tam som stretol človeka, čo fotil do MTbikeru – aj sa predstavil, ale moja hlava deravá si meno akosi nezapamätala. Veľmi sa mu ospravedlňujem. Spravil mi pár fotečiek, za čo mu ďakujem. Snáď ich niekde v budúcnosti nájdem. V Margecanoch som chcel ísť na obed-varené jedlo raz denne musí byť. Bol som prekvapený, na výber boli až dva podniky. Nejaká pizzeria a krčmička, kde síce jedlo nevarili, ale len zohrievali. Vybral som si krčmičku. Mali tam aj fajné zákusky. Okrem normálneho jedla som si doprial ako štartér mega veľký karamelový veterník. Spolu so mnou tam boli ešte dvaja míliari, časom prichádzali aj ďalší. Za Margecanmi sa odbočilo na nechutné kamenisté stúpanie k nejakému kameňolomu, pre mňa to znamenalo tlačenie biku. Vedel som, že predo mnou je blízko pár míliarov, lebo som natrafil na dve voľne pohodené mláčky nie veľmi starých zvyškov po dáviacom reflexe. Nečudoval som sa. Ak si dali obed v Margecanoch, v tomto stúpaní a horúčave, hmm. Je to divné, ale potešilo ma, že mne sa také niečo nestalo. Predčasne. Začalo mi byť zle od žalúdka, šlapalo, resp tlačilo sa stále horšie. Ale zaťal som sa, plytvať sacharidami ich rozhadzovaním navôkol som neplánoval. Prišla osviežujúca letná búrka a s ňou moje prvé zmoknutie na Míľach. Nijak dramatické, len osviežujúce. Žalúdok sa upokojil. Vrchol stúpania bol niekde pod Krompašským vrchom cca 964 m.n.m. Potom už len klesanie. Pri klesaní na jednej úzke lesnej cestičke sa oproti mne vyrútilo stádo kráv. Nepočítal som ich, odhadom asi milión. Nehľadal som žiadny konflikt, tak som odstavil bike na okraji cesty. Kravy prišli ku mne. A pozerali. Dosť tupo. Zasekli sa. Nechceli ísť ďalej. Asi 10 minút sa nič nedialo, začal som byť mierne nervózny. Trochu som odstúpil od bicykla, jedna krava sa odvážila oňuchávať mi moje kapsičky na jedlo, ktoré som mal prichytené na rajdách. „Heš, heš“, vravím jej. Nie som skúsený pastier kráv a ani som nevedel, ako sa správa takéto stádo. Zobral som zvyšky odvahy, malý drevený konár na odstrkávanie hovädziny a vybral som sa predierať krajom cesty v úmysle, že sa popri nich nejako prešmyknem. Kravy namiesto toho, aby pokračovali pekne po cestičke, sa rozhodli ju opustiť a vydali sa po stranách medzi stromy. Podotýkam, že po krajoch cesty bol na jednej strane zalesnený zráz smerom dole a na druhej smerom hore. A ony sa všetky predierali pomedzi stromy, hore aj dole. A uvoľnili mi celú cestu. Nečakané, ale potešilo. Cítil som sa ako Ježiš, keď sa pred ním rozostúpilo more. Aj s malým konárikom sa dajú robiť veľke veci. Na konci stáda som očakával naštvaného pastiera, ktorý ma sprdne, že som mu stádo nahnal do lesa. Nikto tam nebol. Kravy sa asi samé vydali na prechádzku. Krásny zážitok. Také niečo doma pred telkou nezažijete. ( FOTO_3_kravy )
V ten deň teplo zo mňa žmýkalo vodu úžasným tempom. Tankoval som vždy, keď to bolo možné. Myslím, že tento deň som napĺňal svoj 3L vodný vak asi 4x + nejaké tie kofolky na Hrešnej a v Margecanoch. Dokopy som vypil určite cez 15L tekutín. Už ma boleli pery, čo som stále ťahal vodu z hadičky.

Podvečer na poliach pred Spišskou Novou Vsou som na natrafil na míliarov a pripojil som sa k nim. Určite viete, že v noci je v okolí ŠNV väčšia tma ako štandardne inde. Pár kilometrov za ňou sme traja zalomili na záhradke nejakého penziónu za obcou Hrabušice.

Štatistika za 2. deň:

- Prejdená trasa: 142km
- Stúpanie: 3779m / celkovo 6575m
- Klesanie 3466m / celkovo 6446m



3.deň – 7.7.2015 – Hrabušice ( 548 m.n.m )



Vstávali sme čosi neskôr, po 05:00. Chalani boli ale šikovnejší, zbalili si svoje veci o 10-15 minút skôr ako ja, takže vyštartovali skôr. Mimochodom, toto sa mi stávalo stále počas celých pretekov. Vždy mi to balenie spacáku, karimatky a vecí trvalo akosi dlhšie ako ostatným. No čo už. Zvykol som si. Hneď ráno niekde za Spišským Štiavnikom som stretol PRESS/TV autíčko, vkusná fotečka bola na svete. Fotograf mi ešte oznámil, že som si nejako moc zdriemol. Ževraj predo mnou išlo okolo už 10-15 míliarov. Ach jaj. Ale mi ten deň pekne začal.
Tretí deň sa išlo popod Nízke Tatry. Keď tak nad tým premýšľam, pre mňa asi fyzicky najťažší deň zo všetkých. Z tohto dňa si veľa nepamätám. Len tlačenie, teplo, teplo a tlačenie, smäd, ovce, medvedie stopy. A ešte jeden silný zážitok súvisiaci so smädom, vyčerpaním a slivkami.

Počas dňa bolo viac miest, kde som musel tlačiť bycikel. Lenže od Važca po vodnú nádrž sa tlačil bike na moje pomery až príliš často. K pokoju mi nepridávali ani medvedie stopy, ktoré som nachádzal na chodníku. I keď bratia Česi „zlomyselne“ vraveli, že sme si medveďov vymysleli, aby sme boli aspoň v niečom zaujímaví. Skrátka nám ich závidia. Im v lesoch pobehujú iba 4 králiky a jeden jeleň. A všetkých som stretol. Ale vrátim sa k slivkám. V tom strašnom výpeku, keď som sa snažil šetriť vodu ako som len vedel, lebo som netušil kde natrafím na studničku, mi cca asi 2km pred vodnou nádržou Čierny Váh došla voda. Stres a panika. Tak trošku som z minulých fotiek a videí vedel, čo ma čaká. Je to krátke a prudké stúpanie na násyp k nádrži. Prišiel som popod nádrž a pozrel som hore. Oblial ma pot, čo bolo divné, lebo v tom čase som už bol taký vyschnutý, že som sa hadám aj potiť prestal. Cesta na vrchol mohla mať tak 100m výškových ( aspoň mne to tak pripadalo ) na šialene krátkej vzdialenosti. V podstate to bolo ako bratislavská korčuliarska hrádza od čističky po Čuňovo, akurát 100m vysoká. Sklon rovnaký. Bez vody som sa začal tlačiť bike prvým úsekom. Bol som presvedčený, že tam v polovici niekde uschnem. Ale spomenul som si na papagája z vtipu, ktorý nepotrebuje perie a tlačil som ako v tranze. Prvý úsek vytlačený. Čakal ma ešte druhý, s tromi ramenami schodiska, sklon cca 50° - 60°. To som tiež akosi zvládol. Zhora počas tlačenia na nás ( bolo nás tam viac )pozerala jedna slečna „žiletkárka“. Už dávnejšie som sa rozhodol, že jeden bidón vody od nej kúpim. Aj za 5 evri. Vlastne mi stačil len jeho obsah, bidón si môže nechať. Na vrchole som jej oznámil tento môj zámer, len sa uchychňávala. Ale povedala, že si môžem odpiť. Vopred som ju varoval, že v tom prípade celý bidón exnem. Tak to povedala: „ohooo, tak to teda nie !“ Tak som pokračoval po asfaltke okolo nádrže smädný ako ťava. Na začiatku zjazdu mi Kopkovci urobili ešte jednu fotečku a pustil som sa do zjazdu po asfaltke. Trasa samozrejme po krátkej chvíľke bola odklonená z asflaltu do lesa na rozbitý kamenistý zjazd. Mám pocit, že 90% míliarov túto odbočku prehliadla a musela sa štverať nazad. Ja naštastie nie, lebo predo mnou šiel Radek Zemandl a ten ma na to pokrikom upozornil, pričom on sám si to pustil troche nižšie ako chcel. Po nejakej chvíľke som natrafil na domček, bolo pri ňom zaparkované auto, okenice otvorené. Bol som rozhodnutý si ísť pýtať vodu. Behal som okolo domu, klopal na okná. Pes vo voliere štekal ako besný. Nikto neotváral. Až sa mi veriť nechcelo. Po 5 minútach obliehania domu som sa na to vykašlal a pokračoval som po trase ďalej. Prišiel som do dedinky Svarín. Na jej samotnom okraji bol rozostavaný domček a vo dvore vedľa neho som uvidel klasickú ručnú pumpu. Vbehol som do dvora, uvidel som chlapíkov na stavbe. Nechcel som byť hulvát a spýtal som sa, či si môžem načapovať vodu. Bol som zachránený. Počas toho ako som sa napájal a člapkal v nej, som si uvedomil, že ja som bol nielen smädný, ale aj hladný. A to vo chvíli, keď si jeden z murárov išiel umyť dve veľké slivky. Pozrel som mu na ruku v ktorej ich držal. Trošku sa preľakol, že mu ju chcem odhryznúť. “Čo chceš za tie slivky?”, spýtal som sa. “Nič, tu máš”. Začal som ich jesť, medzitým mi doniesol ešte ďaľšie 4ks. Neviem ako je to možné, ale vládal som zjesť už iba dve. Síce ma nikdy nezachránili ako stroskotanca na mori, ale v tom momente som sa tak cítil. Dojedol som ich, ešte sme pokecali o tom, čo tam robím, o čo mi ide a kam sa vlastne chcem dostať. Potom sme sa rozlúčili.

Asi 200m ďalej som stretol Radka ako ide z krčmy tiež už napojený. Tak sme šli spolu. Obaja sme boli dosť hladný, moje slivky ako energia dlho nevydržali. V Kráľovej Lehote sme sa zastavili v bufete, kde nič normálne nemali, len kofolu a nanuky. Dal som 2x túto dvojkombináciu a šli sme. Tesne pred odchodom zrazu dorazil Peter Krajčovič alias Lost. Pozeráme trošku vyjavene na seba. Obaja sme boli prekvapený, že sme sa stretli. Ja som predpokladal, že Peťo je už dávno za horami-dolami a on si myslel, že už tam naozaj je ?. Chvíľku sme pokecali, nechal som ho ešte pokofolovať, a šiel som s Radkem ďalej. O pár kilometrov bola naštastie pri ceste koliba, kde sme sa zastavili a konečne si dopriali, čo žalúdok pýtal. Po obede nasledoval stupáčik a potom už krásny singláčik do Liptovského Hrádku. V meste som si chcel nakúpiť, nabehli sme do Lidlu. Nechcelo sa mi nechávať bike vonku, daváť všetko dole z rajdov, tak som zobral bike do predajne. Piktogramy na dverách to vyslovene nezakazovali. A predstavte si, aj tak ma z predajne vyhodili. Pár krát som to v Rakúsku spravil s cestným bicyklom a nikomu to nikdy nevadilo. Ale nakoniec som si nakúpil. Kúsok cez mesto sme šli popri Váhu. V ňom si pár míliarov doprialo osviežujúci kúpeľ. Ja som pokračoval v ceste. Podvečer, niekde pred Liptovskými Kľačanmi som šiel už s Lost-om a Davidom Voříškom. Dohadovali sme sa, že budeme spoločne nocovať. V Kľačanoch si Lost šiel načapovať vodu, ja s Davidom sme cca 50m od neho zastavili pri dome a pýtali sa na cestu ďalej, na nocľah, atď. Bicykle sme nechali tak, aby ich Lost, keď pôjde okolo, videl. Samozrejme si ich nevšimol. A my sme si nevšimli, že už išiel. A tak nejako sa skončilo naše trio. Výsledok toho bol, že Lost si myslel, že sme pred ním, a tak sa ponáhľal ako drak, aby nás dobehol. A na noc sa začal sám štverať lesom, takým hnusným stúpaním smerom na Prednú Maguru. A my dvaja obozretní míliari sme radšej zalomili v posedoch pod lesom. Lost, máš môj rešpekt, to by som v noci nikdy nešiel sám. Medvede si na teba už brúsili zúbky. Máš šťastie, že si taký chudý.
Celkový sumár dňa nebol bohvieaký, neskoro som vstal a spať sme šli už po 20:00.

Štatistika za 3. deň:

- Prejdená trasa: 105km
- Stúpanie: 2582m / celkovo 9157m
- Klesanie 2382m / celkovo 8828m



4.deň – 8.7.2015 – Posed za Lipt. Kľačanmi ( 740 m.n.m )



Toto bol jednoznačne najviac tlačiaci deň zo všetkých. Vstávanie klasické, 04:00 a už som s Davidom tlačil bike smerom na Prednú Maguru. Hnusné a dlhé. Zjazd kamenistý, človek si v ňom moc na HTčku neoodýchol, stále na nohách. Pravidelne ma v takýchto zjazdoch boleli lýtka. Deň opäť horúci, už mi to bolo jedno. Dáko som sa udržiaval v pohybe. Vedel som, čo ma v ten deň čaká, a síce turistika na Krížnu. Avšak ešte predtým sa bolo potrebné vyštverať na Ráztocké sedlo . Tiež pekná malina. Tlačenie po lúkach v tom teple má svoje čaro. Vrelo odporúčam. Za sedlom po zjazde bol indiánsky tábor, v blízkosti neho tabuľka so šípkou a s nápisom VODA. Také tabuľky ja rád. Napojený pokračujem ďalej.

Krížna, obávaný kopček míliarov vo Veľkej Fatre s vrcholom v nadmorskej výške 1570m. Tesne pred stúpaním, za Vyšnou Revúcou, som sa vykúpal v potôčiku, namočil som dres a dal som si ho pod prilbu. Aspoň nejaká ochrana pred páliacim slnkom. Dres dlho mokrý nevydržal, uschol za pár minút. Bicykel som tlačil slimačím tempom na Krížnu asi 4 hodiny. Opäť kritická situácia s nedostatkom vody. Približne 2km pod vrcholom bol váľov, z ktorého pijú ovce. Bol som smädný, ale napiť sa som si netrúfol. Aspoň som opäť namočil dres. O cca 500m ďalej som našiel malinký pramienok, z ktorého som sa však už napil. Naokolo som nevidel žiadne ovčie exkrementy, tak som to považoval za zabezpečné. Zvyšných 1,5km na vrchol bol už len formalitou. Zistil som, že keď mám dostatok vody, zvládnem toho celkom dosť. Urobil som si zopár fotiek a ponáhľal som sa dole. Chvíľku to klesalo po chodníčku mierne po hrebeni, potom už po kamenistej ceste. Zas si človek v zjazde neoddýchol. Čo už. Nebol som tam preto, aby som oddychoval. Trasa viedla cez parkovisko na Malom Šturci. Parkoval tam kamionista s novozámockou ŠPZtkou, od ktorého som vydrankal vodu. V tom čase som akurát dobehol aj nejakú babu míliarku, nespomeniem si však , že ktorá, to bola. A keď videla, že mi kamionista čapuje vodu, s radosťou sa pridala. Odtiaľ šiel pekný zjazdík. Úplne náhodou som natravil na Davida Voříška, tak sme šli spolu do Turčianskych Teplíc. Tam sme sa zastavili na obed. Pomaly sa zmrákalo a vyzeralo to na mokré poobedie. Začalo pršať, intenzita sa zvyšovala. Ale bolo teplo. Obliekol som pláštenku, návleky na tretry a poď ho do dažďa. Chvíľku trvalo, kým mi obed zašlapal. Pred obcou Budiš sa odbáčalo vľavo do lesa. Prekvapil ma mohutný príval energie. Ten segedínsky guláš mal fakt silu. V miernom stúpaní som začal šlapať ako o dušu. Sám som bol prekvapený. Ale povedal som si, že keď to teraz ide, aspoň si urobím radosť. Človek nikdy nevie, ako dlho mu to vydrží. V tomto stúpaní som dobehol ďaľšiu míliarku, Katarínu Ludvíkovú, jedinú Slovenku, aj keď žijúcu v Čechách ( je celkom možné, že to bola tá istá baba, čo na Malom Šturci ). Zjavne nebola na obede tam kde ja, pretože ledva pretáčala pedálmi. Galantne som ju zanechal samú so svojím trápením a pokračoval som ďalej v stúpaní. Na vrchole stúpania označenom ako Štyri chotáre, som si dal pauzu, popozeral som si mapku, návleky som si z tretier dal dole a vymenil ich za sáčky , ktoré som si obul pod ponožky, dal som si kávičku, pozrel správy, pospal si. Konečne prišla Katarína. Išli sme spolu do zjazdu. Katarína prvá. Zo zadnej pozície som sledoval jej techniku pri zjazde a uvedomil som si, že jej akosi nestíham. Tsiii pááána. No nič. Musel som sa riadne sústrediť na zjazd, aby som si hanbu nespravil. Medzitým stihla vytratiť fľašu s vodou, čo si nevšimla a trielila ďalej. Ja som si to ale všimol, zastavil som, napchal flašu pod dres a šiel som ju naháňať ďalej. Na najbližšej rovinke som ju dobehol a odovzdal jej vytratený materiál. Potom nás niekde za Nedožermi-Brezanmi čakal malý brodík cez dáky potôčik. Nasledoval úsek cez polia. V jednom momente, už sa zvečerievalo, sme šli okolo posedov, na ktorých už netrpezlivo sedeli poľovníci. Zjavne sme im plašili zver. Na okraji dedinky Malinová bola nejaká reštaurácia. Katarína bola hladná, potrebovala sa najesť. Ja sám na noc nejazdím, tak som sa šiel najesť opäť, aj keď som jedol asi pred 2,5 hodinami. Neľutoval som, takú pizzu som už dávno nejedol. Po asi 30-45 minútach sa pri nás zastavili ďalší míliari. Poľovníci v ten večer asi veľa toho neulovili. ? Už väčšia skupinka asi šiestich bikerov sme za tmy a dažďa prišli do dedinky Tužina. Potrebovali sme nejaký suchý nocľah pod niečím, čo má strechu. Mierne pripitá skupinka mladistvých dievčat z miestnej diskotéky, zjavne ohúrená našimi svetlami, nám začali v momente vysvetlovať, kde sa tu dá prespať. Všetkých sedem naraz, asynchrónne. Jedna sa nám dokonca ponúkla, že si zbehne pre bicykel a pôjde nám to miesto ukázať. Našťastie sme ju od toho nápadu odhovorili. Slušne sme poďakovali a šli sme do noci hľadať to miesto. Mal to byť amfiteáter na okraji dediny. Po menšom blúdení sme ho našli. Na betóne hlavného pódia som sa vyspal doružova.

Štatistika za 4. deň:

- Prejdená trasa: 120km
- Stúpanie: 3884m / celkovo 13 041m
- Klesanie 4011m / celkovo 12 839m



5.deň – 9.7.2015 – Amfiteáter, Tužina ( 418 m.n.m )



Ráno bolo pre mňa kruté. Zobudil som sa a posadil som sa na karimatku s vystretými nohami. Začal som šípiť menší problém. Svaly na nohách, predovšetkým kvadricepsy, boli ako z kameňa aj keď som ich nenapínal. A tá bolesť. Toto bolo pre mňa niečo nové. Nejako som to predýchal a horko-ťažko som sa postavil. Podarilo sa mi urobiť zopár drepov. Čím viac som drepoval, tým sa to zlepšovalo. Keď už to bolo relatívne OK, pobalil som si veci a opäť posledný vyštartoval za ostatnými, ktorý ma tam bez mihnutia oka zanechali. Strašne zle sa mi šlapalo, zle, zle, zle...A ešte aj kopec k tomu. No celé zle. Toto má byť predsa deň, keď sa dostanem do CP1. Ten mal byť na 536. Km, to znamená cca 46km od Tužiny. Vždy, keď sa na niečo veľmi teším, niečo musí zákonite plynúť pomalšie. Teraz to boli jednoznačne ubehnuté kilometre. Teploty už neboli také drastické, ale boli stále vysoké. Pár kilometrov pod kopcom Homôlka, mi došla voda, zas som vbehol do nejakého dvoru pri ceste a problém vyriešil. Hore na kopci, teraz už tesne pod Homôlkou, bol pamätník SNP. Tu som stretol spolunocľažníkov. Ja som nezastavoval, šlapal som ďalej. Vedel som, že CP1 sa pomaly blíži. Zrazu bola predo mnou strmá lúka, ideálne miesto na CP1. Aké bolo moje sklamanie, keď som na jej vrchole nič nenašiel. Mimochodom, CP1 bolo od tohto miesta ešte viac ako 10km. A žiadna rovinka, samé tlačenie, strmé zjazdy. Akoby niekto chcel, aby sme si to pred checkpointom ešte riadne vychutnali. Trpezlivosť ruže prináša, môj prvý checkpoint na Míľach v histórii som dosiahol o 11:35. Ako máte možnosť vidieť, z Tužiny som ráno vyšiel cca o 5:00, do CP1 som prišiel 11:35, tzn. CP1 som dosiahol po 6hod. 35min. Vzdialenosť 46km. Závratná priemerná rýchlosť cca 7km/h. Vlastne, táto rýchlosť sa nijako nevymyká z priemeru, akú som mal počas celého pohybu po slovenských horách. Na CP1 som vládla pohodička, dobrovoľníkov ochraňovali dvaja huňatí bodyguardi, z nich jeden mi chcel stále ujedať z rohlíka. Strávil som tam cca 40 minút a vydal som sa smerom na CP2. Niekoľko kilometrov pred Trenčínom sa mi v jednom zjazde zamotal do prehadzovačky konár, ktorý ohol pätku prechadzovačky. Reťaz mi začala preskakovať takmer na každom pastorku, posledné dva najväčšie boli ešte použiteľné. Síce som mal náhradnú pätku, ale nechcel som ju ešte použiť, nakoľko pätka nebola zlomená a preteky boli len vo svojej prvej tretine. Musel som odbočiť z trate a nájsť v Trenčíne cykloservis. Podarilo sa, i keď to znamenalo zachádzku dokopy asi 8km a miernu časovú stratu. Keď už som bol v Trenčíne, zastavil som sa v reštaurácii u Zaja. Odporúčam. A ešte sa mi podarilo vypýtať od čašníka dve igelitové vrecia na smeti. Vedel som totiž, že ma pri Trenčíne čaká brod cez Váh a chcel som byť naň pripravený. Naboso do brodov zásadne nechodím a je fajn mať nohy v suchu. Pred brodom som natiahol vrecia na bosé nohy, okolo lýtok som obmotal lepiacu a zvyšok vreca odrezal. Natiahol som podkolienky a pustil sa do brodu. Bolo po daždi, Váh bol rozvodnený, vody veľa, kamene klzké. Brodenie mi dalo riadne zabrať. Neskôr som sa dozvedel, že nejakého míliara tam aj spláchlo a trošku si s bikom zaplával. Už len kúsok cez Biele Karpaty a bol som na slovensko - českej hranici. Pomaly sa zvečerilo, jazdil som sám. V lese ma dobehol ďaľší pretekár, mladý chalan. Spustil som na neho po slovensky. Vysvitlo, že mi nerozumie. Bol to nemec. Tak sme sa začali baviť po anglicky. Prichádzali sme k lúke, kde boli natiahnuté drôty, ktoré ohraničovali pastvinu. Trasa viedla skrz ňu. Bolo ich nutné podliezť. Aspoň som si to myslel. Išiel som prvý. Vak na chrbte sa mi zachytil do drôtu, zrazu kopanec a ja do kolien. Hneď som pochopil, že je to elektrický ohradník. Nemec na mňa nemo pozeral, že čo to robím, potom postúpil do strany a ukázal mi, ako krásne sa dá ten drôt odvesiť, pretože po stranách mal plastový držiak na to určený. Trošku zahanbený z mojej nevedomosti sme išli ďalej. Stmievalo sa stále viac a viac a mne bolo jasné, že táto noc už ani zďaleka nebude horúca. Skôr to vyzeralo na dosť sviežu noc. Zalomili sme to na kopci nad obcou Mirošov. Prvá noc v Česku. Ale aká. Zima. Zima. Zíííííma. V noci bolo asi 6-7 °C, môj spacák Husky Mini s komfortnou zónou okolo 10-12°C kapituloval. Zabalil som sa ešte do izotermickej fólii, aby som to vôbec nejako prežil, aj keď mi už bolo jasné, že sa nevyspím. Zuby mi drkotali tak, že som mal obavy, že si odhryznem z jazyka.

Štatistika za 5. deň:

- Prejdená trasa: 107km
- Stúpanie: 3094m / celkovo 16 135m
- Klesanie 3223m / celkovo 16 062m



6.deň – 10.7.2015 – Kopec nad dedinou, Mirošov ( 460 m.n.m )



Môj deň blbec. Nemec vstával o 04:00, ja som nemusel, ja som nespal. Vraví mi: „Konečne prvá noc čo som sa nespotil v spacáku.“ Na odpoveď som sa nezmohol. Zbalil si veci a zdrhol. Ja som skrehnutý vyšiel zo spacáku, navliekol som mokré a studené cyklooblečenie a pobral som sa ďalej. Táto noc ma naučila jednej zásadnej veci. Ak mám pocit, že bude studená noc, pôjdem spať vo veciach, v ktorých som celý deň bicykloval a je úplne jedno či sú na mne v tom momente vlhké alebo smradľavé. V noci aj tak na tele vyschnú. Toto som praktizoval po celý zvyšok míľ a fungovalo to. A ešte som ušetril čas s prezliekaním, keďže žiadne sa nekonalo. Bol som rozhodnutý poslať svoj spacák poštou domov. Vo Vizoviciach som začal hladať obchod s turistickými potrebami. Miestni obyvatelia mi vysvetlili, že zbytočne. Mimochodom, po celých Vizoviciach pobehovali tlupy ľudí oblečených v čiernom. A bolo ich veľa. Neskôr som sa dozvedel, že v tom čase sa v meste konal festival Masters of Rock.
Za Vizovicami vybehol z dvora čierny labrador a začal bežať popri mojom bicykli. Vyzeral, že je rád, že ma vidí a chce sa hrať. Ja som mu povedal niečo po slovensky a v tom momente ma uhryzol zozadu do pravého stehna. Uff. Už som siahal po peprovom spreji, že sa mu za to poďakujem, ale z dvoru vybehli jeho majitelia a začali psa karhať. Ešte sa ma spýtali, či som v poriadku. Skontroloval som nohu, vyzerala, že je ok, mal som tam iba otlačky jeho zubov. Mimochodom, uhryzol ma asi celkom silno, lebo mi to v mieste uhryznutia opuchlo a cítil som to ešte zopár dní. Vymrznutý a uhryznutý som pokračoval v ceste. Nebolo všetkým radostiam koniec. Niekde pred Bystřicou pod Hostýnem som si všimol, že pravá miska na stredovom zložená je vytrhnutá zo závitu, výsledkom čoho bola mierna vôľa pravej kľuky pri pohybe a nepríjemné chrupkávé zvuky. Šlapať sa na tom dalo, ale do cieľa ostávalo viac ako 900km a neveril som, že by to mohlo vydržať. Keď som prišiel do Bystřice p.H., začal som hladať cykloservis. Našťastie, našiel som. A ešte k tomu predávali tam aj spacáky. Neuverteľlné. Kúpil som spacák cca o 200g ťažší, komfortná zóna 5°C. Povedal som si, že to musí stačiť. Veľký výber tam aj tak nebol. Mechanik pozrel na stred, demontoval kľuky a povedal: „zničený stred, závit nepoužiteľný, dojazdili ste.“ Tak trošku som to tušil. Spýtal som sa, či majú náhradný rám. Ževraj majú nejaký použitý 4ever. Veľkosť cca rovnaká ako môj. Povedal som mu, nech prehodia komponenty, idem na poštu poslať starý spacák domov a najesť sa. Vrátil som sa o hodinku, môj bicykel stále so starým rámom. Pýtam sa, kde bol problém. „No my sme si nevšimli, že máte 29“ kolesá, a ten rám bol na 27,5“ . Oblial ma pot. „Ako ste opravili ten stred?“, pýtal som sa s obavou. „ Misku sme zalepili lepidlom s prímesou kovu“, vraví mechanik. Nie úplne najspokojnejší vravím: „Takže budem bicyklovať na lepenom bicykli? No dobre, uvidíme, čo to dá“. Bolo mi jasné, že iná možnosť už neexistovala, teda odhliadnuc od tej, že som si mohol kúpiť nový bicykel, tých tam mali dosť. Zaplatil som a šiel som ďalej. Za mestom som dostal pre istotu 2 defekty. Psychika kolabovala, výsledkom čo bolo, že som sa tomu len smial. Zrejme vďaka mojím technickým problémom ma dobehol pretekár Vít Habáň, najväčší a asi aj najfotografovanejší hipsterský míliar ročníka 2015. A myslím to v pozitívnom zmysle slova. Celé míle absovoval na 20-ročnom oceľovom tátošovi s pevnou vidlou,ktorý zdedil po otcovi, s plášťami do mesta a prasknutou sedlovou rúrou, ktorá mu praskla krátko po štarte. Spôsob opravy bol šalamúnsky, znížil sedlo o 5cm a jazdil ďalej. Ďalších 1550km. Skutočnosť, že ten rám na jeho 190cm postavu bol malý, je len taký detail. Po čase mu odišla zadná brzda, fungoval len na prednej, tak isto ako Tyxa. Až na to, že Tyxa je gramár a zadná brzdu úmyselne ani nenahodil. V noci si svietil v zjazdoch čelovkou, čo dávala svetlo asi ako sviečka. Sám vravel, že keby videl terén pred sebou, tak by ho to psychicky obmedzovalo. Na zadnom nosiči mal brašnu s postrannými taškami, pričom v zjazde jednu celú odtrhol. Aj vďaka jeho pozitívnemu mysleniu som považoval všetky svoje problémy za malicherné. Večer sme zalomili spolu pri ceste za dedinkou Hrabůvka. Bohužial, v tme sme si nevšimli, že pri potoku. V noci, aj keď som mal nový teplejší spacák, vymrzol som. Opäť som spal max. 2 hodiny. Poučený touto chybou, sme si dali vždy záležať, aby sme nebyvakovali pri vode, kde je vždy teplota nižšia. Idealné miesto na nocľah bol les, zem posypaná ihličím.

Štatistika za 6. deň:

- Prejdená trasa: 85km
- Stúpanie: 1925m / celkovo 18 060m
- Klesanie 2007m / celkovo 18 069m



7.deň – 11.7.2015 – Hrabůvka ( 378 m.n.m )



Hneď ráno, v jednom stúpaní si tlačíme a narazili sme na jedného míliara, ktorý si na míle zobral svoje dve malé cca 8-10 ročné deti. Mal v pláne s nimi prejsť z CP1 do CP2. Urobil im pekné prázdniny. Celý deň sa mi išlo dobre, samé lúky a kravy, kravy a lúky, občas nejaký lesík. A ešte množstvo detských stanových táborov. Dokonca som stretol skupinku skautov, kde vrchná skautka ma požiadala, aby som jazdil len po jednej strane cesty, lebo na druhej strane si na ceste robia z kamienkov pochodové značky. Nikdy som o takých značkách nepočul, ale nemal som problém vyhovieť jej požiadavke. Zalepený stred držal, bol som spokojný. Teda až na ten záver dňa. To nás čakala chuťovka v podobe výstupu na Dlouhé Stráne. Je to elektráreň s vodnou nádržou v nadmorskej výške 1350m. Ďaľší niekoľkohodinový výstup a tlačenie bicykla. A to som si myslel, že Jeseníky sú len také maličké kopčeky. Vítek disponoval obdivuhodnou kondičkou, aj na tom starom a plne naloženom bicykli mi v tom stúpaní ušiel, urobil si tak 10-15 minútový náskok. Ešte predtým sme si povedali, že sa chceme dostať na CP2. Vítek to zobral vážne, on sa tam dostal. Ja som sa na to tak trošku vykašlaľ. Na vrchol Dlouhých strání som sa dostal približne pred 20:45 a do CP2 ostávalo 30km, čiže 2-3 hodinky. Z vrcholu bol krásny výhľad na Jeseníky, všade samé ticho a pokoj. V tejto oáze pokoja som skoro dostal svoj prvý infarkt. Turistická informačná tabuľa sa nachádzala na takej plošinke cca 30x30m, kde sa nachádzalo množstvo veľkých kameňov. Keďže som sa potreboval zbaviť prebytočnej močoviny, zahájil som vyprázdňovací manéver. Ani nie 2m odo mňa sa jedeň veľký kameň pohol. Vysvitlo, že tam spal jeden turista prikrytí celtou vo farbe kameňa. „Heeej, čo si slepý?“ , zhúkol na mňa. Prerušil som akciu. Ospravedlnil som sa mu, naozaj som si ho nevšimol. Ešte mi povedal, že tam šiel preto, lebo chcel mať pokoj, lebo sa pohádal so svojou „starou“. A každú chvílu ho budia cyklisti. To fakt na vrchole Dlouhých Stráňí nepredpokladal. Radšej som pokračoval v ceste, nasledoval zjazd. Kúsok pod Stráňami mi kýva jeden cyklista, ktorý stál pri malej chatke. Zastavil som, popýtal som sa čo je zač a prečo mi kýva. Bol to nejaký fanúšik 1000 míľ, chcel si vyskúšať časť našej trasy a pokecať o preteku. Po 100km mal už dosť, tak zalomil v tej chatke. Bola to prázdna turistická chatka, dalo sa v nej prespať. Začal som mať dilemu – ostať tu na noc, alebo pokračovať do CP2 ?? O pol sekundy som bol rozhodnutý, o ďaľších 30 som už ležal v spacáku. Aj keď sa v chatke nekúrilo, bolo tam o dosť teplejšie ako vonku.

Štatistika za 7. deň:

- Prejdená trasa: 119km
- Stúpanie: 3392m / celkovo 21 452m
- Klesanie 2578m / celkovo 20 647m

Ako mi to išlo ďalej? Čítajte už o týždeň na MTBIKER.sk


[Foto na úvode: Ján Litavský a team www.1000miles.cz]

Páči sa ti tento článok?

Zďieľaj ho:
Buď naším fanúšikom:
Článok je zle napísaný
V článku sú chyby
Nepáči sa mi obsah
Nepáčia sa mi predstavované produkty
Iné
Odoslať

Podobné články

Isoma 1000 Miles Adventure

05.07.2015
Ostatné
Nová Sedlica (Slovensko)

Propozície, Pozvánka, Foto, Video, Reportáže

Komentáre

perez 31.07.2015 (08:34)

perfektne citanie a pred vykonom klobuk dole. len mala fakticka poznamka: more sa rozostupilo (vraj) pred Mojzisom, Jezis este vtedy netahal ani kacera po dvore.

 
johnnySVK perez 31.07.2015 (13:29)

Perez.....diky za upozornenie...Som si to poplietol asi s tym, ze Jezis chodil po vode.

 
SlavoS 30.07.2015 (23:33)

Čím víac citam o Milach, tým viac ma to láka absolvovať ich. No pri mojom nájazde cca 1500 km ročne okrem iných športových aktivít, by si to vyžiadalo asi iný prístup aj keď cítim z roka na rok, že kondícia a vytrvalosť sa zlepšuje. Každopádne najskôr absolvujem nejaké 24 hodinovky. Mimochodom, príjemné čítanie.

 
ekmar 31.07.2015 (11:25)

masaker,.. respekt!
tesim sa na pokracovanie, super sa to cita

 
1mrazik1 31.07.2015 (13:41)

Veľký obdiv. Spomienky výborne podané čitateľovi, ktorý keď to číta tak má pocit akoby tam bol. A veľký rešpekt za odvahu pustiť sa takto v sedle svetom

 
lepic22 31.07.2015 (14:06)

Klobuk dole! Velmi dobre citanie!

 
Lost 31.07.2015 (16:55)

článok nesklamal, trefne si ma tam popísal teším sa na druhý diel...

 
marina_militare 31.07.2015 (02:36)

velky respekt! parada!

 
zt0350 31.07.2015 (05:25)

tesim sa na dalsi diel, neviem ci to tak je u vsetkych co citaju o milach, ale aj u mna sa objavuje chut si to aspon raz vyskusat

 
delarosa zt0350 04.08.2015 (07:50)

ta chut sa objavuje aj v nas viacerych

 
smugg 31.07.2015 (08:13)

tesim sa na dvojku

 
hogermajster 31.07.2015 (08:39)

paradne napisane.... dobre sa to cita...... tesim sa na dalsi diel.... kazdopadne VELKY RESPEKT!!!!

 
MINKY 31.07.2015 (09:03)

Dlhý príspevok, ale bavil ma a tak som ho prečítal celý. Muselo trvať dosť dlho ho napísať, ale vďaka zaň. Palec hore za absolvovanie toho preteku a ďalší za to že si to tak všetko spätne detailne pamätáš, alebo si si viedol denník?

 
johnnySVK MINKY 31.07.2015 (13:28)

Ziadny dennik som si nepisal pocas pretekov. Povodne, ked som zacal tento clanok pisat, som si myslel, ze si nic nepamatam, ale ked som si pozrel na zaznam trasy GPS, hned som sa mi vsetko vybavilo..A preto som to takto napisal, lebo v podstate to je aj pre mna taky dennicek, aby som dobuducna nezabudol na iste veci, ktore sa oplatia zapamatat. A mimochodom..toto je prva cast....Existuje aj druha..Je to trosku dlhsie, to je fakt

 
Lavega 31.07.2015 (13:13)

Perfektne napísané a VELKY RESPEKT (y)

 
bacikd 31.07.2015 (14:02)

Veľmi dobré, už sa teším na druhú časť.

 
Peter1982 31.07.2015 (20:58)

klobuk dole za absolvovanie celej trasy a aj za krasne citanie vsetci miliari maju u mna velky obdiv

 
Mik98 31.07.2015 (23:03)

Super sa to čítalo, teším sa na ďalšiu časť

 
pterodaktyl 31.07.2015 (23:13)

Fantasticke !!!
Nič lepšie som ešte nečítal !!!


 
chnuro 01.08.2015 (18:47)

Výborné čítanie a rešpekt pred absolvovaním. Vydať sa na takýto pretek je podľa mňa istá forma masochizmu, no pri tom vzdbudzujúca obdiv.
Napísané je to pekne, ale tie pocity, že snáď ani nemôže byť horšie a ešte sa niešo poserie, kedy človek rezignuje už na všetko a pokračuje v zotrvačnosti ide zažiť aj ak človek precení svoje sily na kratších akciách. Napísané je to s nadhľadom, ale asi to johnnymu nebolo vtedy úplne jedno.
Rozhodne to posilní ducha .

 
iron.hide 01.08.2015 (18:52)

a kolko si vazil po dojazde do ciela?

 
johnnySVK 01.08.2015 (19:18)

Po dojazde som mal 102....cize minus 5 kg. Ale o to mi neslo. Ale po tych hicoch na Svk som myslel ze to bude aspon 10kg.Ake bolo moje prekvapenie, ked v polovici trate som mal len minus 1kg. To som fakt nechapal.

Chnuro-tie chvile,v tom momente psychicky vypäte, si clovek najviac zapamata a tie mi paradoxne najviac chybaju, lebo po nich vzdy prisli chvilky ulavy a radosti. O zivot mi nikdy neslo, takze v podstate vsetky problemy boli riesitelne. Ale je obcas dobre sameho seba takto otestovat. Odporucam kazdemu.

 
iron.hide johnnySVK 01.08.2015 (20:49)

mas pravdu, ze vyslovene o zivot tam v podstate nejde, vzdy sa da odstupit, aj ked je to tazke rozhodnutie. jedine nebezpecenstvo su tam tie medvede, a najma pocas stmievania, v noci a skoro rano. Lost mal fakt velke stastie
ta vaha je zaujimava, ze len tak malo si zhodil. asi to je tvoja stabilna vaha.
a teraz uz zase obcas jazdis?

 
Lost iron.hide 06.08.2015 (21:33)

tak bolo to aj o šťastí, ale vzhľadom na randál, čo som robil pri týchto nočných úsekoch sa tým medveďom ani nečudujem (obzvlášť pri 3-hodinovom tlačení 14km úseku z Homôlky na CP2) nezvyknem sa rozčúliť, ale toto bolo už na mňa priveľa

 
johnnySVK 01.08.2015 (20:58)

MTB bike som zatial este nezoservisoval....Stale ho mam na loggii..caka na opravu...Kolesa treba vycentrovat, dve spice asi vymenit....Jazdim len na cestaku tak trosku...60-70km po rovinke..Ale zajtra by som si chcel dat konecne trosku okolo Karpat....cez Jablonicu do Trstina a nazad do BA....cca170km..mysllim, ze som celkom zregenerovany, snad sa velmi nenadrem....Pojdem lazo-plazo.
Dufam, ze to neni moja stabilna vaha, lebo slaniny mam pozehnane...A s kolegom spekulujeme, ze vyskusame buduci rok ORAVAmena...A na to musim schudnut, zacat behat a naucit sa akotak plavat....Toto mi pripada ako vacsia vyzva ako 1000mil....vsetka cest milam

 
delarosa johnnySVK 04.08.2015 (08:01)

na oravaman? Johnny, to si daj pripravu aspon rok a poskusaj buduci rok klasicke triatlony

 
johnnySVK delarosa 04.08.2015 (08:55)

Ved mne je jasne, ze ORAVAman je ina kava ako 1000mil. Ja si stale myslim (mozno naivne), ze ked sa mi podari schudnut na 85kg, budem na oravamana pripraveny....Do konca roka uvidim, ci sa mi daco podari urobit s tou vahou....Inak to samozrejme zmysel nebude mat. Behat s mojou vahou je blbost. Nechcem ani skusat...A samozrejme ze by som skusil potomnejake tie mensie triatlony. Musim si davat furt nejaky sportovy ciel, lebo na chvilku sa nesustredim a uz ma 130kg...To uz nemozem pripustit....Pre niekoho mozno banalita, pre mna nie...

 
delarosa johnnySVK 04.08.2015 (09:22)

skusil by som mozno nejaku nizkosacharidovu vysokotucnu stravu, nieco na styl paleo ale v upravenej forme. Rozsah jedal je dostatocny a pri tvojej sportovej vykonnosti musia ist kila dole dobre. Inak ked budes chciet ram, tak na bike-discount maju cube 29" v peknych cenach celkom..
Ja mam teraz okolo 92-93kg a tiez potrebujem dat dole na tych 85kg aspon, pri mojej vyske 184cm by to bolo asi uz vcelku ok na beh aj na bike.

 
johnnySVK delarosa 04.08.2015 (10:47)

ano viem..na ten BIKEdiscount som pozeral uz pred zaciatkom 1000mil, lebo som tusil, ze ten stred to nevydrzi. Cca za 180eur ci tak nejak ak sa dobre pamatam..Ale vykaslal som sa na to a nekupil som novy ram..Esteze som to dojazdil na tom starom..Ale dobuducna urcite kupim novy...len je otazne ci chcem ten ram ....A taktiez snivam o tapered vidlici s pevnou osou..a na tom mojom je len vidla s klasickym krkom a rychloupinak len...

 
delarosa johnnySVK 04.08.2015 (11:28)

tiez by som siel uz do tappered a pevnej osi.. A asi aj do full-u rovno ale ostal by som na 29", na taketo dlhsie vyjazdy je to ideal velkost..

 
ace123 02.08.2015 (14:27)

Veľmi dobré čítanie, úplne som sa zažral do textu. Už sa teším na dvojku!

 
donny 03.08.2015 (14:56)

Od začiatku do konca čítam bez pauzy, otvorené ústa... skvelé historky, vtipné príhody, skvelý výkon, fuuu čo dodať teším sa veľmi na druhú časť ty Ježiš!

 
Pridaj komentár