Zdroj: www.mtbchallenge.com (so súhlasom G. Golonku)

Sudety MTB challenge 2015 - etapák bez kompromisov

Iba kúsok od slovenských hraníc na Poľskej strane Sudet sa už po jedenásty-krát koná 7-dňový etapový závod Sudety MTB Challenge. Dĺžka 425 km, celkové prevýšenie 13 239 metrov a heslo“ No compromise, absolute MTB“ z neho robia asi najťažší ešte relatívne finančne dostupný etapák v Európe. Tomu zodpovedá aj osadenstvo, kde ani zďaleka nedominujú domáci Poliaci, ale stáva sa už záležitosťou celosvetovou (napr. závodníci z Austrálie a Nového Zélandu). Vyšvihané lýtka, najnovšie stroje, tímové dresy a vôbec spôsob akým tu každý jazdí už dáva tušiť, že najbližší týždeň budeme spolu s „parťákom“ Danielom súčasťou trošku iného preteku než zvyčajne.

Prológ: Sienna-Stronie Slaskie, 14,8 km


Sudety MTB Challenge je odštartovaná krátkym prológom resp. časovkou na 14,8 km. V polminútových intervaloch postupne na trať vyrazí všetkých takmer 600 účastníkov zo 14 krajín. Prevládajú Belgičania, Holanďania, Francúzi. O 15:17 idem na to, úvodná časť je plynulé stúpanie na vrcholový bod hornej časti lanovky pod Czarnou Gorou s prevýšením zhruba 350 metrov.



Krátka trasa znamená jediné – „full gas“ od štartu. Už po pár stovkách metrov cítim, ako keby mi niekto priškrtil ventil od dýchania, kyslík sa stáva vysoko nedostatkový tovar. O tom, že toto nie je len taký obyčajný závod sa presvedčím už zhruba pred druhým kilometrom, keď okolo mňa doslova preletí zo sedla prvý borec nasledovaný ďalším v tesnom háku. Našťastie vrchol je už blízko, podľa profilu by mal nasledovať iba dlhý ľahký zjazd do cieľa, tak do toho dávam všetko. Cesta sa stáča prudko doľava, šotolinka plynule prejde cez ťažké technické stúpanie úzkym chodníkom a v okamihu akosa prehupnem cez horizont pochopím o čom je Sudety MTB challenge.



Začína ťažký strmý zjazd plný koreňov a skokov, ktorý sa ku koncu zmení na niečo, o čom som doteraz nikdy nepredpokladal, že sa dá prejsť na bicykli, nieto aby to bolo dokonca súčasťou pretekov v maratóne. Striedavo tlačím, striedavo sa pokúšam zjazdovať, zo zadkom pol metra za sedlom, aby som nepreletel cez predstavec.



Nájazd na štrkovú cestu je vykúpením. Hrubá čerstvá vrstva kamenia podporená dlhotrvajúcim suchom ale vôbec nedrží, aj malý odklon od ideálnej stopy alebo zlý odhad rýchlosti v zatáčke hrozí poriadnou „držkou“. V cieli mám zmiešané pocity, ak toto mala byť ľahká etapa (2 hviezdičky zo 6), tak čo bude potom nasledovať pri 5-hviezdičkových?

1.etapa: Tour de Slonie Slaskie, 65,6 km


Štart každej etapy je naplánovaný na desiatu hodinu, prvé štyri naviac štartujú v tom istom meste Stronie Slaskie (ale vedú úplne inou trasou), čo značne zjednodušuje logistiku celého závodu. Krátky zahrievací úsek po asfaltke a už sa prudko stočíme doľava na strmú úzku kamenistú cestu, ktorá je takmer okamžite upchaná, takže iná možnosť než tlačiť ani nie je. Dostatočné rozdiely vytvorí až hrebeňová pasáž plná veľkých koreňov, z ktorej opäť prudko točíme na zelenú značku, ktorá sa hrdí tým, že ju minulý rok neprešiel v sedle vôbec nikto. Osobne týmto úsekom nerozumiem, 90% ľudí si ich vôbec nemá šancu užiť. Naviac po nočnom daždi sú kamene hodne šmykľavé, takže je celkom problém to prejsť na pešo v tretrách.



Pohybujeme sa v NP Sniežnicki Park Krajobrazovi, les tam viditeľne utrpel veľké škody po nedávnej víchrici, preto musela byť trasa prvej etapy aj mierne upravená. Nasleduje stúpanie na najvyšší bod celej Challenge– 1275 metrov na chatu pod Sniežnikom. Stúpanie je síce dlhé a v horných pasážach aj poriadne drncavé ale ide sa mi dobre takže sa predieram dopredu.



Zjazd je ako inak poriadna „chuťovka“ – 5 km cez kamennú záhradu plnú obrovských balvanov a poriadnych koreňov a skokov. Záver je menej technický ale strmý, príval endorfínov signalizuje, že si to začínam konečne užívať. Trochu oddychu prinesie až záverečná štrková cesta, kde sa dá trochu oddýchnuť pred výšľapom na ďalšie dva viac než tisícmetrové kopce.



Záver posledného stúpania je mi už ale dosť povedomý a ja podlieham zlej predtuche, že pôjdeme rovnaným zjazdom ako včera. Tá istá technická pasáž, keď sa zrazu náhle točíme vpravo a nie vľavo ako v prológu. Hlboký výdych a úľava trvala asi dve sekundy až do chvíle, keď hlboko pod sebou uvidím had pomaly sa šmýkajúcich bajkerov v úzkom čučoriedkovom „singletracku“. Pustiť sa dole nájde odvahu iba zopár z nich. Dvaja motorkári so znakom červeného kríža už lakonicky čakajú na svoju prípadnú obeť.
Po 4:40 hod konečne v cieli.



2. etapa: Tour de Slonie Slaskie, 67,6 km



Už po úvodnom asfalte, každý dostáva odpoveď na otázku, či má ešte stále dostatok sily v nohách – zatiaľ je to dobré. Tri krátke ale výživné stúpania tvoria predjedlo pred hlavným jedlom dňa – 1124 metrov vysoké sedlo Sniežnička. Prechádzame vedľa miestnych atrakcií – medvedej jaskyni a uránovej bani.



Už pod vrcholom premýšľam, aká čerešnička na torte nás bude čakať v zjazde – začíname štrkom, som trochu sklamaný. A potom to príde, napájame sa na historickú cestu, po ktorej si to mašírovali armády už v 18. storočí. Ak som si doteraz nevedel predstaviť, čo znamená ísť päťdesiatkou po 5 hviezdičkovom pavé na Paris-Roubaix, tak teraz to už viem – je to strašné, naozaj strašné. Cesta vytvorená s kameňov, ktoré ako keby boli vyhodené z vrtuľníka, bez akejkoľvek logiky. Po piatich kilometroch mám tak vytrasené a necitlivé ruky, že ak by okamžite neprišiel normálny povrch, musel by som zastaviť, aby mi v rukách ešte ostala nejaká sila a cit, aspoň na brzdenie. Trochu si oddýchnem na občerstvovačke, ktoré sú mimochodom zásobené naozaj sparťansky – ale tak toto je závod a nie gurmánske hody.



Stále sa pohybujeme v Sniežnickom NP aby sme sa o chvíľu prehupli na hraničný hrebeň s Českou Republikou, načerveno sfarbený mužíčkovia nám neustále pripomínajú, že sa motáme presne na hranici. Teraz je to neustále hore a dole, všetko po asi 70 cm širokom chodníku medzi čučoriedkami, tlačí sa tento krát iba smerom nadol –ale aj tak je to bláznivé. Oproti tomu, čo nás čaká zajtra je to ale iba slabý odvar.



Z hrebeňa zjazdujeme neskutočné hravým úsekom – je úzky, strmý a technický – niečo úžasné. Zostáva už iba posledný kopec a zjazd z neho po širokej ceste, kde míňame fotografov tak na 10 cm – blázni. Večer je už každý poriadne rozbitý, ale tá pravá MTB challenge začína až zajtra.



3. etapa: Stronie Slaskie-Bardo, 68,4 km





Tretia, kráľovská etapa, nás tentokrát zavedie na sever Sudet. Začiatok opäť po požiarnej ceste až na vrchol, ktorý má pre tento deň naozaj príznačné meno – Peklo. Od tohto bodu začína niečo, čo som doposiaľ ešte nikdy nezažil – v „Racebooku“ je to označene ako skutočný boj: biker vs Sudety. Ak som doteraz miloval singletracky, tak od dnešného dňa ich budem nenávidieť. Ale pekne poporiadku – začiatok je ešte jemný, pohybujeme sa na hraničnom hrebeni a to znamená jediné – neustále hore dole. Najskôr čučoriedkový singláč, potom zjazd, ktorý je právom označený ako dvojkilometrová jazda strachu.



Od tohto momentu štartuje povestný 20 km dlhý úsek singletracku. Hneď na úvod Vás zbavím ilúzií o hladkom vyjazdenom chodníku. V podstate je to asi 70cm široký chodník v čučoriedkach, plný kameňov, zátačiek, malých dropov, veľkých koreňov. Racebook hovorí – ak ste „hardtail“ jazdec, tak s Vami sympatizujeme – už chápem prečo. 20 kilometrov (z výnimkou občerstvovačky), sa nedá poriadne napiť nieto ešte najesť, lebo by Vás to okamžite zhodilo nabok. Trialová jazda – pol metra hore, nadskočiť obrovský koreň, ľavá prudko dole medzi dva obrovské kamene (kľuky by vedeli rozprávať, že nie vždy sa to úplne podarí), preskočiť ďalšie korene, prudko doprava a medzitým dva 30 cm skoky – to všetko na ôsmich metroch a neustále dokola a dokola až dokedy neprejdete 20 km. Za Vami už čaká nervózne stádo, kedy spravíte chybu aby mohli prejsť. Rýchlosť je až zúfalo pomalá, musím vymáčknúť aj posledné psychické sily aby som sa prinútil poriadne šliapať.





Nasleduje ďalšie kultové miesto Sudet – Borúvkový vrch – mimoriadne ťažké technické stúpanie je „odmenené“ zjazdom, ktorý je najskôr prudký a potom k...a prudký. Z koreňových pasáží som vyklepaný ešte doteraz. Záver si ale naozaj užívam. Osobne mi ale tento zjazd stačilo dať raz za život. Ak Vám ešte zostala nejaká energia, tak nasledujúcich dvadsať kilometrov určite úplne vybije Vaše batérie. Nekonečná séria krátkych extrémne prudkých stojok, preklenutými krátkymi zjazdmi. Už ani neviem, koľkokrát bolo treba zosadnúť a potlačiť.



Krátky úsek po asfalte na vydýchanie a už stúpame na poslednú prudkú stojku – jedna z viac než 20 kalvárií nad historickým mestečkom Bardo. Zjazd je nebezpečný ale vzrušujúci. V cieli mám toho naozaj dosť – som rozbitý fyzicky aj psychicky, úplne všetko ma bolí – ale pohár Becherovky a svet je hneď krajší.

4. etapa: Bardo – Gluzsyca, 51,7 km


Telo sa už tradične zobudí o siedmej, žalúdok protestuje čoraz viacej a tak mám problém vôbec niečo doň dostať, tradičné predzávodné jedlo – vločky s ovocím už žalúdok vôbec neakceptuje.



Najkratšia etapa (ale určite nie najľahšia) začína miernym stúpaním, ktoré v podstate prebieha celú etapu. Nádherná lesná cesta tvorí perfektný úvod na rozjazdenie. Náhle prebudenie do Sudetskej reality príde s prvým zjazdom k veľkej atrakcií dnešnej etapy – a tým je prejazd vysokého už nefunkčného akvaduktu, úzka cesta bez zábran nie je nič pre slabé povahy. Krátke prudké stúpanie a už prechádzame priamo popod múry najvyššie položenej pevnosti v Poľsku. Ešte predtým sa treba opatrne zosunúť najstrmším zostupom celej Challenge.



Stredná časť etapy je neskutočne fyzicky náročná, to čo na profile vyzerá ako jednoduchá prechádzka pre rodiny s deťmi, je v skutočnosti nekonečná série krátkych, technických ale hlavne strašne prudkých stúpaní. Na vrchole jedného z nich obieham jednu z mix dvojíc, pričom muž vyzerá že je tesne pred infarktom, zosadá z bicykla a vyzerá naozaj biedne.



Záverečná pasáž bude opäť boj – biker vs Sudety #2, päť-kilometrové stúpanie kamennou záhradou na vrchol Kozia Rovnia. Ide o cestu vysypanú z väčších či menších kameňov, ktorú treba prekonať, pohybujem sa zúfalou rýchlosťou, jediné čo ma ukľudňuje, že nie som jediný kto trpí. Miestami mám chuť zahodiť bicykel do všade prítomných čučoriedok. Ponurú náladu ako z „Pána Prsteňov“ ešte umocňuje zamračené počasie z olovenými mrakmi. Silný mrazivý vietor a teplota iba 10 stupňov vysáva poslednú energiu s odhalených nôh a rúk. Pahýle dolámaných starých stromov a psychika na dne evokujú hororovú atmosféru a tak čakám, že zpoza každého stromu musí vyskočiť mrzká príšera alebo aspoň Š. Harabín.



Z vrcholu klesáme ďalším ťažkým zjazdom a zostáva prekonať poslednú prekážku, záverečný kopec s relatívne miernym stúpaním. Posledný zjazd so sklonom viac než 15% mi po celom dni príde ako úplne jednoduchý.

5. etapa: Gluzsyca – Dusniki Zdroj, 74,8 km





Etapa zo začiatkom v dedinke Gluszyca nás po chvíľke privedie na ďalší hrebeň, tento krát do CHKO Broumovsko, terén vôbec neumožňuje rýchlu jazdu, profil totiž pripomína pílu – hore dole, začínam byť voči tomu imúnny.



Presúvame sa medzi pohoriami, takže asfaltový povrch je nutnosťou. V zjazde sa vyprofiluje takmer 20-členný pelotón, ktorý tvoria s veľkej častí Belgičania a Holanďania. Atmosféru ešte zvýrazňuje terén ako vystrihnutý s Ardenských klasík. Úzka cesta, ľavá pravá, neustále hore dole, brzda a okamžitá prudká akcelerácia – no nádhera, neskutočný závod. Vchádzame do NP Gory Stolowe, po ľavej strane sa týči zmenšená kópia Venezuelskej stolovej hory Roraima, ale keď špicu ťahá Jolien z Holandska tak nie je priestor na obdivovanie prírody.



Opäť vchádzame do terénu, obrovské kamenné platne dláždia cestu nahor, futuristické skalné formácie lemujú cestu. Prechádzame terénom, aký treba hľadať naozaj iba v parku Stolové hory. Blíži sa prvá občerstvovačka a ja už z diaľky rozoznávam postavu Júlie. Idem už síce úplnú hranu ale imidž je imidž a tak nahodím kamenný „poker face“, ktorý by mi ťažko závidel aj sám veľký Lance. Zároveň výrazne zrýchlim tempo a „odpáram“ tak zvyšok mojej skupiny, ktorá po mne iba nechápavo hľadí. Do ruky si zoberiem iba kelínok s vodou a bez zastávky pokračujem ďalej v brutálnom tempe. Šialený tep cítim až kdesi v žalúdku, pálčivá bolesť nôh pulzuje až niekde v hlave ale koniec zatáčky, ktorý znamená že som už mimo dohľad nie a nie prísť. Konečne, úplne vyčerpaný zvesím nohy, aby sa následne okolo mňa prehnala kompletná skupina, ktorej súčasťou som až donedávna bol aj ja. Zdvihnutý palec jedného z nich a poklepanie po čele mi jasne signalizuje, či si o tomto mojom „extempore“ všetci myslia, ale ešte raz – imidž je imidž.



Po krátkom zjazde sa postupne dostávame ku päte záverečného výjazdu až na vrcholovú stanicu lanovky v lyžiarskom stredisku vo výške 1080m nad morom. Záver je brutálny, šplháme terénom plným koreňov, vrchol je ako inak plný čučoriedok a koreňov. Prudká odbočka vľavo a cieľ je už nadohľad – je ním lyžiarske stredisko a zároveň najväčšie kúpele v Poľsku – Dusniki.

6. etapa: Dusniki Zdroj-Stronie Slaskie, 82,2 km





Ráno ma prebúdzajú postavy prechádzajúce sa po našom dočasnom byte. Vynárajú sa ako gorily z hmly, až po dlhej chvíli rozoznávam Júliu ako niečo rozpráva, zjavne to bolo určené mne. Stále nereagujem, neviem, či sa mi sníva alebo...neviem, či som ešte živý alebo už nie. Do reality ma vnesie až ďalší pár očí a hlas, ktorý na mňa škrieka, že ak sa okamžite nezobudím tak zmeškáme štart. Pomaly vstávam z postele a s neprítomným pohľadom a bez jediného slova sa začnem obliekať.



Živá mŕtvola sa prebúdza až so štartovým výstrelom, včerajšie slabšie vyjazdenie a siedmy deň v sedle rovná sa trápenie v prvom ľahkom tiahlom stúpaní. Zažívam krízu, naviac sa ide veľmi rýchlo. Na Sudety až neskutočne ľahký terén a priemerka v prvých dvoch hodinách jazdy vysoko prekračuje 20km/h. Do kopca idem v početnej skupine a tempo začína byť poriadne ostré, pohybujem sa už niekde na hranici mojich možností, pľúca sa márne dožadujú kúska viacej kyslíku, preto sa naozaj úprimne modlím: Pane Bože, daj nech už z tohto nikto nezrýchľuje. O tom, že moja modlitba sa opäť zaradí iba do dlhého zoznamu nesplnených prianí má presvedčí chrčiaci zvuk prehadzovačky niekoľkých borcov predo mnou. Skupina sa delí na zrno a plevy, bohužiaľ som v tej druhej skupine.

Druhá polovica etapy je presný opak, dva náročné kopce v závere poriadne preveria. Takmer 800 metrové prevýšenie prvého z nich budí rešpekt. Pred sebou mám Petra z Čiech, v celkovom poradí naňho strácam iba jednu minútu.V zjazde je lepší, preto sa ho snažím doraziť ešte pred vrcholom. Má už viditeľne „nakúpené“, dokonca miestami tlačí, ale je si vedomý, kto mu dýcha na chrbát a preto sa zázračne „zmátoží“ a opäť sa mi trochu vzdiali. Medzeru si už ani pri maximálnom úsilí nedokážem docvaknúť. Posledné stúpanie už ide každý na „morál“. Na vrchole zažívam pocity obrovskej eufórie, dole je to už iba 12 km ľahký zjazd ktorý si naplno vychutnávam. Je dobojované, strávil som tu fantastický týždeň, na ktorý už nikdy nezabudnem.
V cieli ešte neodmysliteľné finišerské tričko, každopádne je to najcennejšie, aké som doteraz mal.



V porovnaní s mladším bračekom a na Slovensku o niečo známejšom etapáku Beskidy MTB Trophy sú Sudety oveľa ťažšie po technickej stránke, pretek je dlhší kilometrami aj časovo. Naopak kopce sú tu síce rovnako dlhé ale nie sú také prudké s výnimkou krátkych stojok . V každom prípade obidva preteky môžem jedine odporučiť.



V celkovom poradí zvíťazil Český pretekár Michal Kaněra (Ghost Mitas Racing) pre mňa v neuveriteľnom čase 19:44:57, medzi ženami vyhrala Melanie Spath z Írska časom 24:36:01. Ja som závod ukončil na 86. mieste v hlavnej kategórií muži do 40 rokov, Daniel hlavne kvôli technickým problémom skončil na 70.mieste.
Tak kto zo Slovenska bude mať „gule“ a zúčastní sa budúcoročnej edície Sudety MTB Challenge?
Ak niekto taký existuje – poznač si dátum 24.7 -30.7. 2016. Grzegorz Golonko, hlava celého podujatia už teraz sľubuje veľké prekvapenie.
Záverom ešte treba poďakovať tretej osobe – Júlií, bez ktorej by bola celá naša logistika nesmierne komplikovaná, Julka ďakujeme!



Pretek očami Daniela Žilovca:
"Absolvoval som Sudety MTB Challenge, sedím v kancelárii, ako to zhrniem ?
Bola to dobrá dovolenka. Priniesla mi to, čo sa od dovolenky očakáva, zmenu, oddych od práce, zážitky, kopec pozitívnych endorfínov a chuť ešte viac jazdiť !
Poľsko je samé o sebe úžasná krajina, ak si ho viacerí ešte pamätajú len ako trhy s nekvalitným tovarom, je to veľmi vzdialená minulosť. Navštevujem túto krajinu päť rokov, ako divák Tour de Pologne, turista i aktívny cyklista. Má vynikajúce služby od ubytovania cez obsluhy a kvalitné jedlá v reštauráciách. Množstvo malých stále otvorených obchodíkov so všetkým možným s priateľskými ľuďmi na uliciach a v horách.
Kolo mám rád, mám rád prírodu a rád spoznávam nové miesta .Väčšinu kilometrov však najazdím na cestnom kole, rýchlejšie tu utekajú kilometre. Na horáku mám odtrénovaných v tomto roku asi 150 km a odpretekaných niečo do 500 km. Jazdiť sedem etapový pretek na MTB? Znie to bláznivo? Možno pre niekoho hej, ale keď už sa zbalíte a cestujete 250 kilometrov tam ...
Sudety sú kvalitne zorganizované preteky s vynikajúcim značením, ktoré som obdivoval počas každej etapy. Ako značenie sa používajú biele šípky na modrom podklade, ktoré sú dopĺňané klasickými fáborkami. So značením máte takmer počas celých pretekov očný kontakt . Vždy sú označené nebezpečné miesta a to dvomi prípadne tromi výkričníkmi . Počas siedmich závodných dní sa mi nestalo , že by poplietli označenie nebezpečných miest a na miesto !!! dali !! , alebo opačne. Pred každým odbočením sú spoľahlivo a viditeľne umiestnené šípky. Netuším koľko ľudí ju vyznačuje a koľko času im to zaberie , zato jednotnosť a kvalita značenia cca 500 kilometrov trasy v teréne má môj obdiv.
Stupňovanie jednotlivých etáp, vždy so zaujímavými a technicky náročnými úsekmi, ktoré vhodne dopĺňali často historické alebo pútne miesta, boli príjemným spestrením jednotlivých dní. Organizátor využíval a zároveň sa snažil ukázať v každom prechádzanom pohorí to NAJ. Čím sa vhodne menila náročnosť a povrchy počas jednotlivých etáp.
Etapy začínali klasicky, trocha asfaltu a kopec. Čo bolo zaujímavé a poháňalo ma , že i po troch hodinách preteku v technicky náročnom teréne jazdili kompaktné skupiny o dvadsiatich i tridsiatich ľuďoch. Stále mal kto zrýchliť, ťahať špicu i strkať sa na single trackoch. O to viac v takých chvíľach zamrzí defekt, či iná technická „patália“.
V celom štartovom poli sme boli dvaja Slováci a štyria Česi, viac pricestovalo Švédo , Rusov, Španielov atď. Jazdil tu Estónec , ktorý mal amputovanú pravú ruku. Išiel som za ním jeden ľahší a ťažký zjazd, obdivuhodné! Ďalší Rus jazdil na snowbiku. Ženy, ktoré tu jazdili, wau! To sa len tak nevidí ...
Šesťsto ľudí sem neprišlo zvíťaziť , každého niečo pritiahlo. Inak by predsa necestovali do ,, nejakej dediny na nejaké preteky
„ .

Heslo etapáku sa plnilo v každej etape a pre mňa to bol vynikajúci zážitok.
O rok iný etapový pretek ?

Andrej Trško, Daniel Žilovec
Finančné Centrum Team

[Foto na úvode: www.mtbchallenge.com (so súhlasom G. Golonku)]

report_problem Našiel si v texte chybu?
Páči sa ti tento článok? thumb_up34thumb_down comments 6 komentárov report_problem
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

comment Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Video + fotoreport: Salzkammergut Trophy 210 km – keď to nevyjde podľa plánu play_arrow

Video + fotoreport: Salzkammergut Trophy 210 km – keď to nevyjde podľa plánu

Počasie si opäť raz išlo svoje a premenilo už tak náročné podujatia na skutočný "survival fest". Poďte sa pozrieť priamo na trať a ako to vyzerá, keď hlava povie jednoducho dosť...
Pozvánka: Júl -  nabitý mesiac s nádychom majstrákov

Pozvánka: Júl - nabitý mesiac s nádychom majstrákov

Júl nie je len prvý mesiac prázdnin, ale aj mesiac absolútneho vrcholu bike sezóny. Poďme sa spolu pozrieť, na čo sa môžeme tešiť.
Tour Divide 2018 – Great Divide Mountain bike Route, 6. časť

Tour Divide 2018 – Great Divide Mountain bike Route, 6. časť

V malom potoku si dávame večernú očistu a tešíme sa na kľudný a zaslúžený spánok. Posledný v Colorade, pretože zajtra sa konečne dostaneme do Nového Mexika.
keyboard_arrow_up