Reportáž: Kaňanský bicigeľ 2015 - Moje prvé preteky, ale určite nie posledné

Moje prvé preteky vôbec, odkedy som sa na bicykel posadil. No teraz už určite viem, že nie posledné. Atmosféra pretekov si ma získala. Registrácia, pripevňovanie čísla, vtipné poznámky od ďalších pretekárov, známosti a stretnutia s ľuďmi, o ktorých som ani len netušil, že jazdia. Do toho vôňa pripravovaného gulášu, porovnávanie bicyklov a horúce letné počasie.

Ráno sa budím niečo po siedmej, začínam sa chystať. Kanianka je susedná dedina a registrácia začína o deviatej, takže pohoda. Dám si ovocie, nejaké vločky a čierny čaj. Po raňajkách začnem chystať výbavu. Umývam rezervoár, napúšťam ľadovú vodu a hodím dnu jeden Isostar v rozpúšťacej tablete. Pribalím náhradnú dušu, aj keď som „tubeless“, nikdy nevieš, olej na reťaz, sprej na klzné plochy vidlice, tlmiča a teleskopky, nejaké tie zdrhovačky. Do ruksaku ešte hodím tričko na prezlečenie, ponožky, náhradné rukavice a nakoniec nejaké sladkosti. Samozrejme všetko to nebudem brať na trať.

Vyrážam z domu, cez polia do Kanianky, kde sa v stánku v amfiteátri pri vodnej nádrži koná registrácia a aj všetka réžia pretekov, vrátane štartu a cieľa. Registrácia prebieha v pohode, prišiel som medzi prvými. Keďže som sa registroval až na mieste, nedostal som darček v podobe ponožiek s logom Kaňanského bicigľa a takisto ani magnetku na chladničku s otvarkom. Nabudúce... Po registrácii mám ešte čas, stretávam kopec známych aj neznámych, ten chce vyskúšať môj Spectral, ja zas tamten Cannondale s Leftynou. Chalani dofukujú plášte, vidlice a nastavujú prehadzovačky. Skrátka sa to tu hemžím ľuďmi s podobným “cyklo pozitív“ myslením. Pomaličky si dám nejaké kolečka okolo priehrady, aby som rozohrial nohy, skúsim si výšlap po trati – po asfalte – aby som vedel, čo ma čaká. Je niečo pred jedenástou a teplomer už dávno prešiel cez 30°C hranicu. Začínam mať pocit, že aj keď trať poznám, vďaka teplote, ktorú zle znášam pri zvýšenej fyzickej aktivite, to bude náročné. Môj pocit bol správny. Vrátil som sa teda na „základňu“, kde sa už zhromaždili borci, ktorí išli na dlhú trať – 40km (aj keď na konci to bolo viac). O 11 padol prvý výstrel a skupina sa pohla ako jedna masa krátkym zjazdom, následne výšlapom po lúke a zmizla za horizontom. To už mne ostávala len pol hodina do štartu. Išiel som si dať teda ešte jedno kolečko okolo priehrady a sadol som si do tieňa, nakoľko na slnku to bolo doslova za trest. Hodil som do seba sójovú tyčinku a veľkú kofolu, čo bola chyba, lebo som bol naliaty ako špongia a tak som sa aj cítil.



O 5 minút pól dvanástej už stojím na štarte, niekde v strede približne. Začína sa odpočítavať, padne výstrel, spúšťam Garmina a idem na to. Krátky zjazdík a následný výšlap ihneď dáva pocítiť, kto bude bojovať o popredné umiestnenia a kto bude bojovať sám so sebou. Po výšlape cez lúku nás čaká krátka rovinka po asflate a následné asfaltové stúpanie až ku hranici lesa, kde sa napájame na požiarnu zvažnicu. Hneď v úvode je jasné, že musím bojovať, pretože som na samom chvoste a moje predsavzatie bolo, aby som neskončil posledný. Dobieham dvoch pretekárov, z ktorých je jeden približne moja váhová kategória, pozrieme na seba a je jasné, že máme rovnaké pocity. Postupne sa mu vzďaľujem a trochu mu závidím, že ten jeho kamarát ostáva s ním a ťahá ho hore. Zmiznú mi z dohľadu a odrazu som sám. Predomnou prázdno, iba šípky na zemi mi ukazujú, že idem správne. Prídem na križovatku, kde sa spájajú zvažnice. Na ľavo je tá, odkiaľ vybehnem, keď absolvujem okruh a budem zjazdovať dolu do cieľa. Prechádzam teda cez križovatku a z boku už vybiehajú dupači, ktorí si dávali 40km trať. Obiehajú ma ako keby išli na ebikoch . Horko-ťažko som sa doplazil na vrchol, kde som na seba vylial pol litra vody, napil sa, dal si hroznový cukor. Ako som sa rozbiehal, cítil som kŕč v lýtku, musel som zastať a ponaťahovať nohu. Za tú chvíľu okolo mňa prešla minimálne polovica pelotónu dlhej trate. Už je fajn, idem do zjazdu. Konečne idem rýchlo aj ja . Zopár dupačov mi závidí teleskopku, keď ideme cez kamenistý úsek. Ja im zas závidím kondičku a silu.

V poslednom úseku, pred výšlapom to mám celkom rozbehnuté, aby som sa až tak do kopca nenarobil. Odrazu sa oproti mne vyrúti na lesnej ceste auto. Brzdy, prach, vyleteli so mňa len dve slová, z toho jedno bola predložka a druhé ... si domyslite. Šofér na mňa ukazuje, že či mi šibe. Kašlem na to, rozbieham sa, ale už mi to na výšlap nevydá, takže si to beriem od spodu celé. Teraz je trať taká zvažnicová klasika, dlhšie stúpanie strieda zjazd, ide sa v tieni lesa, teplo sa zdá o niečo znesiteľnejšie. Sem tam, keď sa prechádza cez rúbanisko na Kaniankou, vidieť cieľ a aj prvých jazdcov dojazďujúcich do cieľa. Zatnem zuby, idem, nohy si necítim, rezervoár prázdny, iba vo fľaši je ešte ionťák. Leje zo mňa ako nikdy, Nechápem, ako to niektorí chalani dali len so sedemdecovou fľašou v košíku. Rešpekt.


Konečne vybieham na spomínanú križovatku. Už iba zjazd. Dolu rúbem takmer bez bŕzd, bolí ma chrbát, ledva stojím v pedáloch. Vybieham z lesa, prudká zákruta doprava, krátky asfaltový výšlap, prudko doľava a zas dole. Letím po asfalte cez dedinu. Premávku odstavujú policajti. Vybieham na lúke na štartom, jedna dlhšia pravotočivá zákruta, zajzdík a krátky výšlap, finiš. Vydýcham sa, idem na občerstvenie. Tlačím melón a banán.


Trápil som sa a môj obdiv patrí všetkým, čo to závodné tempo vedia udržať aj v takom teple ako bolo a dokonca aj na dlhej trati. Ja mám aspoň motiváciu trénovať a byť rýchlejší. Je skvelý pocit, keď vás ľudia povzbudzujú, už len kvôli tomu sa oplatí zažiť atmosféru pretekov.


Nakoniec som posledný nebol, iba predposledný, takže misia splnená. Trať mám v GPS, môžem trénovať a tešiť sa na budúcoročný Kaňanský bicigeľ. Organizácia bol super, aj keď to zatiaľ nemám s čím porovnať, ale stretol som sa hlavne z pozitívnymi reakciami. Po pretekoch sa mohli pretekári ale aj návštevníci kúpať v priehrade, umyť si bike wapkou a posedieť pri pivku a guláši.