Pokračovanie: Z Moravy na Kysuce - Pekelné teplo aj veľa defektov

Pokračovanie: Z Moravy na Kysuce - Pekelné teplo aj veľa defektov

Po prvom pokuse prejsť po hranici z Českom som si povedal, že najrozumnejšie bude sa už vyhnúť vysokým teplotám z júna. Nakoniec sa však ponúkol kamarát z Přerova, že by išiel so mnou, sa nám podarilo vybrať si tie najhorúcejšie dni celého leta, to sme ale chvalabohu ešte nevedeli. Vedieť do čoho sa púšťame, tak by sme to vzdali rovno vo Vrbovciach na stanici, kde som naposledy skončil. Jediné vďaka čomu sme to zvládli bolo to, že sme na to peklo boli dvaja.

Začíname vo Vrbovciach


V prvý deň sme sa stretli vo Vrbovciach, pričom každý tam prišiel vlakom zo svojej strany a chceli sme sa dostať na Veľkú Javorinu, na také ľahké roztočenie nôh pred dvomi dňami jazdenia ideál. Ja som mal čas ešte asi hodinu pokiaľ prišiel vlak z českej strany. Pri čakaní vo vysokých teplotách ma nenapadlo nič iné, ako čas využiť na kúpenie piva, veď tekutín budeme potrebovať veľmi veľa. Kým som bol späť, kamarát už bol na stanici. Natankovali sme a pustili sa do Veľkej Javoriny. Šliapanie ide hneď ľahšie, keď ideme dvaja a po chvíli bol z dlhého stúpania po modrej značke len ideálny singel po hranici.

Prečítajte si aj prvú časť: Z Moravy na Kysuce.



Po chvíli vlnenia po hrebeni sa dostávame do hustého listnatého lesa, kde je konečne príjemná teplota a navyše prišla búrka, ktorá je viac než vítaná. Vďaka stromom ostávame suchí, len sa ochladil vzduch, čo bolo ideálne. Na popruh batohu mám pripevnený fotoaparát, takže môžem robiť fotky bez toho, aby som musel zastaviť a zosadnúť z bicykla, čo sa samozrejme neskôr prejavuje na kvalite fotiek. Ale nevadí, veď stačí prísť a presvedčiť sa na vlastné oči.





Po chvíli prechádzame lúku s pekným výhľadom na českú stranu. Je super, že v tomto období je väčšina lúk vykosená, lebo je dobre vidno chodníky a nemusíme zbytočne blúdiť.



Po asi hodinke sa dostávame konečne na Veľkú Javorinu, vychutnávame si výhľad a ideme sa ubytovať na Holubyho chatu, ktorá leží kúsok pod vrcholom. Ja si dávam veľmi skromnú, ale drahú porciu bryndzových halušiek + pivo aj s kolegom. Ubytovanie je tu ale lacné asi kvôli tomu, že ubytovacia časť nie je zrekonštruovaná a napríklad sprcha, ktorá je asi jediná na celú chatu nie je práve pôsobivá, ale mne je to jedno hlavne, že sa môžem schladiť. Bicykle máme odložené v suteréne chaty, kde nám ich stráži nádherný veľký papagáj, ktorý je aj celkom výrečný.



Je ešte dosť svetla, tak si ideme na vrchol pozrieť západ slnka a potom spať, čo sa mne veľmi nedarilo kvôli teplu.



Budík o 6:00


Na druhý deň budík o šiestej, od sympatického papagája si berieme bicykle a okolo siedmej vyrážame, na raňajky nás čaká dlhý zjazd po zelenej značke do dediny Květná. V podstate je to celé jeden singel škoda, že tu bolo pár napadaných stromov, ktoré celkový dojem mierne pokazili, ale inak paráda.



Po raňajkách v Květnej sa psychicky pripravujeme na Veľký Lopeník, na ktorý sa nikto z nás dvoch neteší a navyše teplota je už nad 30 stupňov a to je len 8 hodín ráno. Stúpanie naň smerom od západu po zelenej značke je nemožné vyšliapať na bicykli a tak veľa tlačíme, v opačnom smere by to bol parádny zjazd pre AM/EN jazdcov. Na Lopeníku stretávame partiu paraglajdistov ktorým len ticho závidíme, ako si po pár minútach lietajú nad našimi hlavami.





Na vrchole sa nachádza aj rozhľadňa, kde sa platí vstupné, ale nechceme plytvať silami na schody a radšej kupujeme kofolu. Pod vrcholom je aj možnosť nabrať si vodu zo studničky, ale v tomto teple mi to nejakú chvíľu trvá, kým naplním všetky fľaše. Hraničný kameň s číslom 1/1 mi na tomto mieste pripadá čudný, ale neviem podľa čoho sú tieto kamene číslované.

Z Lopeníka naša cesta pokračuje po zelenej značke nezáživnou lesnou cestou, s ktorou aj strácame výškové metre... škoda. Ak niekto chcete ísť na Lopeník tak určite odporúčam opačným smerom ako sme išli my, nenáročný výstup lesnou cestou z východnej strany a zjazd po zelenej na západ. Za celý deň sme najviac ľudí stretli práve na tejto lesnej ceste pravdepodobne idúcich na Veľký Lopeník. Inak nikde nikto, na bicykli v tom teple sme za celý deň nestretli nikoho, pravdepodobne nikto nebol taký sprostý, len my dvaja...



Za Mikulčiným Vrchom nás červená značka vedie po asfaltke smerom ku hranici, ale my volíme menšiu skratku po žltej smerom na Starý Hrozenkov hlavne kvôli tomu, že tá vedie lesom a teda v tieni zatiaľ čo červená po slnku, kde muselo byť okolo 40 stupňov. Žltá značka sa zmenila na pekný singel lesom aj keď dosť zarastený. Ja som vždy na výletoch označovaný za najväčšieho pichača, väčšinou kvôli defektom. Prvý prišiel na lesnej ceste pri zjazde do Hrozenkova, kde som si neskoro všimol odvodňovací rigol. Bol to čistý 2 cm priestrel z každej strany, mením dušu a v duchu si hovorím že je to snáď posledný, pretože neviem ako to zalepím. V reštaurácii pri pumpe na hlavnej ceste si dávame výdatný obed, bicykle sme nejako zabudli na slnku a tak teplota na tachometri skočila na pekných 58 stupňov. Navyše zadné koleso zase prázdne... Super, aspoň strávime obed.

Nasleduje úsek, ktorý bol asi najhorší ... Stúpanie na Žitkovú po rozpálenom asfalte bez tieňa, navyše až teraz pri čítaní článku zisťujem, že sme to mohli obísť a netýrať sa lebo následne sme zase aj tak zišli do doliny. Na jej konci dopĺňame vodu do fliaš, táto studnička nás už doslova zachraňuje.



Žltá značka mierne stúpa lesom až ku hranici. Tu je už príjemný tieň aj teplota.





Práve tu sú veľmi pekné úseky na bajk, a pavučiny, ktoré som mal stále na tvári, svedčia o tom, že tu chodí veľmi málo turistov či bajkerov. A aby sme sa až tak neponáhľali, opäť lepím defekt.





Tu sa snažíme držať hranice až po Vlársky priesmyk, čo sa nám celkom darí až po vrch Čaganov, kde už nás ani tie single a zjazdy nebavia, pretože nemáme fully a schádzame lesnou cestou do Vláry.

Tu pijeme už ani neviem koľkú kofolu, ale máme málo času a tak pokračujeme po ceste, ktorá je aj hranicou na Sidonii. Je to veľmi pekná malá osada, popri ceste sa občas zjaví nejaká pekná historická stavba. Červená značka za osadou prudko stúpa a my si ju z radosťou vytlačíme, pretože nás už aj tak bolia zadky. Tento úsek musím zase veľmi odporučiť v opačnom smere dokonalý singel lesom s pekným technickým zakončením na koreňoch a skalách. Celkovo za celý deň sme išli hlavne po singletrackoch, asfaltu bolo minimum. Všetko v parádnej prírode s minimom ľudí a civilizácie celkovo. Technicky náročného terénu je tu síce menej ale občas sa nájde.

Ďalej sa dostávame na nádhernú pokosenú lúku, kde skladáme bicykle a fotíme, parťákovi sa podarila naozaj pekná fotka .



Ale mne tiež



V pôvodnom pláne bola aj odbočka na Vršatecké Podhradie, Chmeľová, presnejšie zjazd po žltej, ale s tým sme prestali počítať ešte niekde na Lopeníku. Ani nám to nejako nevadí, peknej prírody sme už dneska videli až až. Slnko už začína klesať a ďalší nocľah bol naplánovaný na rekreačné stredisko Královec, trochu mimo hraničného hrebeňa a ešte dosť ďaleko, sily už je málo, jedla ešte menej, ale musíme pokračovať.



Stretávame tri turistky, ktoré na týchto lúkach idú stanovať, trošku s nimi pokecáme a potom krátky ale strmý zjazd dole Kosákom. Začína zapadať slnko. Zase zastavujeme a myslím si, že s fotiek bude jasné prečo. Mať tak pri sebe zrkadlovku a nie len mobily.







Západ si vychutnávame s müsli tyčinkami v ruke a spolu sa rozprávame, že ani jeden z nás nečakal takú nádhernú prírodu naokolo. Červená značka spolu s hraničnými kameňmi začína prudko klesať, ale mne sa nejako v hlave zafixovalo, že značka ide už stále po hranici až do sedla nad Nedašovou Lhotou, tak sa už držíme len kameňov. Tu bolo potrebné sa dosť sústrediť na veľmi prudké klesanie, kde na jednom úseku už zosadáme, ale až žihľava do výšky kolien mi hovorí, že niečo nie je v poriadku. Značka samozrejme odbočovala z hranice doľava. Posledné na čo mám práve chuť, je drať sa cez žihľavu naspäť na značku, ale veľmi na výber nemáme. Ja sa navyše bojím, že už nás ani len neubytujú pretože je neskoro. Kým sme sa vrátili na značku a zišli do sedla, bola už skoro tma. Skúšame volať do strediska, ale nikto už neberie telefón, nakoľko je už takmer deväť hodín. Máme problém. Unavení po 70 km a nastúpaných 2400 metroch v horúcom pekle sa púšťame dole do doliny a hneď v prvej dedine vyhrávame doslova jackpot! Ale o tom až nabudúce.
report_problem Našiel si v texte chybu?
Páči sa ti tento článok? thumb_up20thumb_down comments 7 komentárov report_problem
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

comment Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Tip na výlet: Zákutiami Kysuckej vrchoviny

Tip na výlet: Zákutiami Kysuckej vrchoviny

V spojení s regiónom Kysuce si veľa ľudí spomenie na masívny výrub, ktorý sa ľuďom spája aj s inými miestami na Slovensku. Nájdu sa tu však pekné cyklotrasy, ktoré stoja za zmienku a preskúmanie.
Tip na výlet: Spišská Magura v zime na biku - ďalšia lokalita, ktorú mám radšej v zime

Tip na výlet: Spišská Magura v zime na biku - ďalšia lokalita, ktorú mám radšej v zime

Spišská Magura je pomerne menej známe pohorie na severe Slovenska, neďaleko poľských hraníc. V zime tam je, na rozdiel od Tatier, tých možností o niečo menej, no pri dobrých podmienkach sa tam dá dobre pojazdiť.
Tip na výlet: Nenáročný výjazd v okrese Stará Ľubovňa - cez Levočské vrchy a 8 obcí

Tip na výlet: Nenáročný výjazd v okrese Stará Ľubovňa - cez Levočské vrchy a 8 obcí

Trasa síce vedie cez osem obcí na severovýchode Slovenska, no kontakt s premávkou bol minimálny, čo naznačuje, že tento trip je určený pre MTB a gravel jazdcov.
keyboard_arrow_up