Reportáž: ŠKODA Slovenský Raj 2015 - Rýchly pretek a pleťová maska ako bonus

Minulý rok som si v „Raji“ užil parádny lejak, kvalitné blato a svojou vinou ešte aj zle odbočil. Takže z mojej strany bol potrebný reparát. Pohľad na mapu a profil naznačoval, že finále ŠKODA BIKE OPEN TOUR 2015 bude naozaj poriadne rýchle... a mokré.

V Strečne je pokoj a odbočka do Slovenského Raja sa nachádza hneď po zjazde z diaľnice - takže cesta je naozaj pohoda. Ďaleko horšie je počasie. Nie, nie je tak horúco, že by sa dali robiť na streche auta vajíčka. Od Mikuláša mrholí a čím viac na východ tým horšie a horšie až vlastne doslova leje. Musím sa priznať, že v Poprade som bol trochu na vážkach, či sa mi vôbec chce. Tento pocit ma prešiel až cca 30 min pred samotným štartom, kedy zvíťazila známa fráza – „keď už som tu...“. Navyše organizátor na stránkach spomínal, že trať je v pohode jazditeľná za každého počasia, čo v preklade znamená štrkové cesty a asfalt. Trať oproti minulým rokom doznala veľké zmeny a odpadlo okrem iného aj behanie s bikom po rebríkoch, čo mne osobne ale toľko nevadilo – v mokre a tuhých tretrách však žiadna veľká zábava.


Takže idem 2 okruhy po 49 km, čo dokopy dáva 98 km s prevýšením 2448 m (inak dĺžka okruhu sa oproti propozíciám o kúsok natiahla). Na rýchlo sa teda prezliekam pod strieškou rekreačnej chatky. Je chladnejšie, ale nakoniec nahodím len čiapku pod prilbu a návleky na ruky. Na nejaké rozjazdenie sa mi vôbec nechce a na štart prichádzam na poslednú chvíľu. Nevadí mi, keď ma chytí dážď niekde na trati, ale keď leje na štarte, to je vážne otrava . Samozrejme nechýbajú ani tradičné maratónske tváre a kamaráti. Môžeme začať a samozrejme hneď do dlhého kopca. Som úplne stuhnutý a vďaka chladu mi trvá poriadne dlhú dobu než sa rozhýbem. Snažím sa aspoň trochu krotiť a mať svoju malú rezervu . Svoje ovocie to prináša v záverečných úsekoch prvého kopca, kde sa štrk a šotolina mení na technické stúpanie s koreňmi a skalami. Tu sa mi ide úplne najlepšie a v závere úseku sa dostávam na 5. flek. Nasledujú ale „hákovacie“ úseky po hrebeni a postupne vytvoríme naozaj početnú skupinu. Trať je presne taká, ako som čakal a s tým aj odštartoval. V postate jedna veľká štrková cesta. Musím povedať, že za sucha by ma moc nebavila, ale teraz som na druhej strane rád, že sa nemusím plácať v blate - tuším sa tomu hovorí dve strany jednej mince .

Zjazdy sa dajú samozrejme púšťať a vtedy mi asi najviac po rozume chodí scéna z tradičného českého filmu o chýbajúcich blatníkoch. Aspoň ten na rám by sa skutočne hodil, pretože v tej rýchlosti niekedy nevidím ani prd a občas triafam stopu na slepo. Taktiež cítim, že sme relatívne vyššie (cca 1000m) - je citeľne chladnejšie a určite by sa uživili aj návleky na nohy... ale to už nemá zmysel riešiť.


Dlhý úsek ťahám celú skupinu než sa postupne trháme. V strmších kopcoch sa mi ide výborne, ale veľmi mi nechutia také tie mierne zvážnicové stúpania, kde už je cítiť výhoda dobrého háku. Paradoxne vďaka mojej váhe by to malo byť skôr naopak.

Trochu škoda, že ani z okolitej krajiny toho nie je veľa vidno - hmla je proti. Z lesa vybiehame na otvorenú lúku, kde je hneď vody o poznanie viacej. Ale stále je to v podstate pohoda na momentálny stav počasia. Druhá polovica kola má skôr klesajúci charakter. Spestrením je asi jediný technickejší úsek po kameňoch kde si to celkom pustím a hneď sa dotiahnem na chalanov predo mnou. Potom nasledujú ďalšie zvážnice, ale najväčšiu porciu výškových metrov strácam v dlhom asfaltovom zjazde. Za druhým bufetom je asi jediné miesto, kde dávam nohu na zem – maličký rebrík ponad potok. Ako som už spomínal tie „legendárne“ veľké mi teda vôbec nechýbajú. Záverečné úseky spestrí aspoň trochu technickejší výjazd s  mazľavým blatkom a potom krásna morálová lúka. Našťastie vďaka extrémnym suchám zem stále stíha odvádzať vodu, a tak je z toho skoro ideálny povrch – ani blato, ani tony prachu. Posledné kilometre sú doslova „časovkárske“ - sklopiť hlavu a makať. Tu by sa možno uživili aj všetky tie aero doplnky poslednej doby.

Takže okruh mám najazdený a môžem ísť znova. V začiatku stúpania mi mama podáva ľadovú Colu. Aj keď v tomto počasí až toľko o nej neblúznim ako napr. na minulotýždňovom Dubničáku – tam by som za ňu posledné 2 hodiny aj vraždil.

Postupne sa mraky trochu dvíhajú a prestáva pršať, takže po nejakom čase začínam cítiť, ako mi na tvári začína tuhnúť moja fajnová pleťová maska. Ide sa mi ale výborne a hlavne v zjazdoch už viem, kde si to môžem ešte viac pustiť a kde naopak trochu ubrať, aby som nevyletel niekde do kríkov. Stále verím, že ešte pred sebou niekoho uvidím nech je trochu zábava. Aj sa tak deje a na tej strmej lúke dorážam Miša Bálenta a tesne pred cieľom aj Jara Buchtíka, ktorý netuší, kde som sa tu vlastne vzal. Takže trošku „racingu“ na úplný záver a za 4:37 hod končím na 7. mieste.

Z víťazstva sa nakoniec radoval pretekár z Maďarska, Peter Szalay za 4:01 hod a medzi ženami Szilvia Cseri - podľa mena je jasné, že naším južným susedom sa darilo.



Medzitým sa celkom príjemne oteplilo, ale najväčšiu radosť mi robí super teplá sprcha za „žetón“ v autokempingu. Vyliezol som z nej doslova ako úplne nový človek. Následne vo mne výborné pirohy zahučali jedna báseň. Vyhlasovanie bolo opäť trochu dlhšie, pretože sa oceňovali aj najlepší v sérii ŠKODA BIKE OPEN TOUR. Tam sa z celkového aj keď dosť tesného víťazstva radoval Karel Hartl. Všetko vyvrcholilo tombolou o 6 bikov... nie, žiadny som nevyhral.

Trasa ŠKODA Slovenský Raj 2015

Musím povedať, že v cieli aj na diskusiách som zachytil dosť veľkú mieru nespokojnosti s traťou. Určite by do budúcna pomohlo zaradiť aspoň nejaké technické úseky ktoré by prebili monotónne hlušenie. Netreba hneď 20 km singlov, ale aspoň nejaký by sa určite hodil. Ono stratiť väčšinu výškových metrov po asfalte bikerov moc nebaví a dúfam, že ani nikdy baviť nebude. Na druhej strane ja som vedel do čoho idem, takže žiadne veľké sklamanie sa nekonalo – nebyť toho vedomia, tak by som možno v tom lejaku ani neodštartoval...