Na cestných bicykloch v Taliansku - Passo Giau, Passo dello Stelvio, Passo di Gavia či Mortirolo

Rok ubehol ako víno a ja som po roku opäť zavítal s kamarátmi do Talianska, aby sme si prešli pár cyklistických mohykánov. Passo Giau, Passo dello Stelvio, Passo di Gavia či Mortirolo, tak tieto kopce, okrem iných, si môžem škrtať z cyklistickej mapy.

Na jeseň 2014 som opäť oslovil kamarátov s tým, že či by sme sa v lete nevybrali do Talianska pojazdiť na cestných bicyklov, prejsť pár kopcov a spraviť si pekný cyklistický výlet. Tento rok bol však plán väčší a cieľ boli rovno dve autá, teda 8 ľudí. Naplniť tento počet nebolo ťažké, všetkým osloveným sa nápad páčil a tak som už na jeseň objednal ubytovanie, v ktorom sme boli pred rokom spokojní. Počas zimy sa to ešte zmenilo, výlet sa predĺžil a zaradili sme tam aj Bormio, nech si môžeme vybehnúť Stelvio, Gaviu a Mortirolo.

Pred odchodom bolo potrebné vyriešiť kopu vecí a hlavne sa pokúsiť dohodnúť so všetkými ľuďmi, nájsť kompromis v časovom programe, pripraviť autá, stojany na bicykle, výbavu a hlavne natrénovať. Veci išli ako mali, problém nastal len s kamarátom, ktorý z našej zostavy mesiac pred odchodom vypadol a tak ostalo jedno voľné miesto. Myslel som si, že zohnať jedného človeka nebude problém, ale bol to enormný problém, nakoniec sa pár dni pred odjazdom ozval sám a tak sme naplnili obe autá. V deň odjazdu sme pripravili bicykle, umyli, omotali fóliou riadítka a sedlá, aby sme sa vyhli nalepeným muškám. Odchod večer zo Slovenska bol veselý, 36 rezňov padlo pomaly na pumpe v Bratislave a tie, ktoré prežili, tak padli na pumpe v Rakúsku ako poslední vojaci v boji. Česť ich pamiatke.

Príchod do Talianska a ľahké 25km koliečko a Passo Staulanza

Ranný príchod do Talianska, prechod cez Toblach, Cortinu d’Ampezzo, Passo Giau a príchod do Selva di Cadore bol veselý. Kamarát Jofto rozospatým hlasom v aute zhodnotil, že tento “Ďzavík ti je sympatický kopček”. Po dlhej ceste sme po ubytovaní padli do postele a hodinku či dve pospali, niečo ľahké zjedli a rozhodli sa vybehnúť na bicykle. Počasie nám celý výlet prialo, bolo teplo, ba až horúco. Dali sme si len ľahké 25km koliečko, ale po tej dlhej ceste a veľkej únave to nešlo. Potom nás zvyšok chalanov prehovoril ešte na Passo Staulanza, čo je ľahké a krátke passo, takže sme ho spoločne vybehli, spravili pár fotiek, ale dole to bola iná káva.


Stávka o sójový rez, že kto príde skôr do dedinky Pescul, tak to sa nedmieta. Šliapať dole kopcom, zákruty prechádzať na brzdách ako na závodoch MotoGP a obehnúť pár áut, to je proste krása. Aj preto nemal počas tohto zjazdu problém vybehnúť srdcový tep na 184. Záznam zo zjazdu si môžete pozrieť na 6-minútovom videu, ktoré je natočené cez GoPro Hero4 Black + DashWare doplnil tachometer na základe údajov z GPS (Garmin Edge 510).

Zjazd Passo Staulanza

Na ďalší deň po dobrom spánku sme sa prebudili do upršaného rána. Doobeda to utíchlo, cesty začali schnúť a teplota sa mierne zvyšovala. Na obed sme už sedeli na bicykloch a smer bol jasný – Ďzavík (Passo Giau). Tento sympatický kopec nás hneď v úvode prekvapil nepríjemnými stojkami, dlhými úsekmi a prudkými zákrutami. Od polovice sa cesta začala viacej krútiť, sklon poskakoval ako na hojdačke a aj scenéria sa pomaly menila. Nie zbytočne Jofto zhodnotil, že “Tento Ďzavík ti je dobrý ***!”


Zjazd na opačnú stranu bol v pohode, avšak teplota klesala len na 11 stupňov, takže to bolo cítiť až na kožu. Po zjazde a príchode do Pocolu sme sa rozdelili. Piati ľudia sa vybrali do Cortiny, smerom na San Vito, Cibianu, Passo Duran, Passo Staulanza a domov do Selva di Cadore, kde tento okruh mal slušných 96km s 2650 nastúpanými metrami. Ostali sme traja a zvolili sme ľahšiu cestu cez Passo Falzarego, čo bola približne polovičná dávka v podobe 55km s 1650 nastúpanými metrami. Čo čert nechcel, kamarát Peter dostal po pár zákrutách defekt. Všetko by bolo v pohode, ale ani jeden z nás troch nemal dušu, lepenie a ani pumpu, pričom druhá skupina mala všetko - 5x pumpu, 5x dušu a nejaké to lepenie.

Sklo v plášti znamenalo, že to treba opraviť, ale nie je čím. Odchytili sme domáceho taliana, ktorý nám hneď vysvetlil, že on ide na Falzarego, potom Giau a že on nám nič nedá, lebo čo ak on dostane defekt? A tak sme nepochodili. Dohodli sme sa, že ja s kamarátom to vezmeme rýchlo na Falzarego, dlhým 19km zjazdom dole, potom malý kopček a sme doma. Plán to bol pekný, ale kým som sa vrátil na aute po kamaráta s defektom, tak ubehlo dve a pol hodiny, on tam stál ako puk na krajnici cesty s vybitým telefónom, klepalo ho od zimy a ešte mal odvahu mi nadávať, že kde toľko trčím. Po návrate domov sme očakávali skupinku, ktorá mala prichádzať. A tak aj bolo, postupne prichádzali, pretože sa rozdelili v dlhých stúpania a stojky s 15-18 percentným sklonom rozbila pelotón o piatich ľudí na mraky. Posledný mohykán Jofto sa ledva doplazil domov, ale treba uznať, všetka česť pred takou etapou hneď na úvod.

Tretí deň v Taliansku sme zvolili Passo Fedaia a Passo Pordoi

Po mojej zlej minuloročnej skúsenosti z Fedaie, kde som trpel nekončenou rovnou cestou som sa rozhodol, že ja Fedaiu vidieť nechcem a že sa uskromním len s Pordoi. Šesť ľudí sa teda vybralo na Fedaiu, ja a kamarát sme si to naplánovali s hodinovým oneskorením dedinkami na Pordoi. Vychutnávali sme si krásne cesty, hory, prírodu a množstvo cyklistov.


Počas cesty sme niekoľkokrát zastali, aby sme sa odfotili a odfotili si okolie. Stúpanie na Pordoi bolo pohodové, máličko cez hodinku z Arabby, slnečné počasie, 31 stupňov v Arabbe, stovky cyklistov, motorkárov, áut a autobusov, to je proste Pordoi. Na vrchole Pordoi krásne slnečné počasie, plný stôl coca-coly, gulášová polievka, no proste sen!



Návrat z Pordoi bol tiež krásny, pretože tie výhľady celou cestou dole stoja za to. Po ceste späť do Selva di Cadore sme sa rozdelili na polovicu, naša polovica si cestu predĺžila o mestečko Caprile, kde sme sa zastavili na kávu. Objednať si kávu, ktorá by sa podobala na tú slovenskú bolo asi nad naše sily. Keďže slovenské presso, resp. lungo moc nepoznajú, tak sme si objednali doublé a zrozumiteľne sme vysvetlili, že máme záujem o dvojitú dávku vody, doplnenú o mliečko. To nám bolo prekvapenie, keď miesto dvojitej dávky vody sme dostali dvojitú dávku kávy. O to väčšie prekvapenie nás čakalo na ceste z Caprile do Selva di Cadore, keď naše srdcia po tej káve pracovali tak dobre, že Garmin ukazoval privysoký tep aj na tom slabšom kopci, ktorý tam je.

Štvrtý deň sme si naplánovali niečo ľahšie

Vedeli sme, že na ďalší deň sa presúvame ráno do Bormia a bude náš čakať Passo dello Stelvio. Časť si zvolila Passo Falzarego, ďalší k tomu pridali Passo Valparola, ale my traja sme sa autom presunuli cez Giau do Pocolu a odtiaľ sme pokračovali na bicykloch ďalej.


Cortina d’Ampezzo, Lago di Misurina (pod Tre Cime di Lavaredo, kde končila etapa Giro d’Italia 2013) a koliečko späť cez Cortinu do Pocolu, dvaja si to vybehli ešte na Falzarego. Nakoniec z tej ľahkej oddychovej etapy bolo takmer 90km a nastúpaných 1850 výškových metrov. Ak niekedy pôjdete v okolí Cortiny, určite si vybehnite na Lago di Misurina, ten výhľad a pohoda stojí za to. Kávička, bagetka, koláčik, to všetko musí byť. Po návrate domov prišlo na rad balenie a skorý ranný odchod až do Bormia, ale o tom v pokračovaní článku.







V roku 2014 sme boli:
- Výstup na Passo Fedaia a Passo Pordoi
- Monte Zoncolan so stúpaním až 20%