Z Vysokých do Západných Tatier trasou dlhou takmer 78km a stúpaním 3000m

Prečo sa nerozbiť hneď v prvý deň voľna, že áno. Mal som naplánovanú trasu Liptovský Mikuláš – Chata pod Náružím – Žiarska chata – Račkova dolina – Podbanské – Tri studničky – Štrbské Pleso – Tatranská Štrba. Vravel som si, že kým som na začiatku plný síl vyšliapem tie dve chaty a na záver sa spustím po singli popri zubačke z Plesa na Štrbu. Ale po konzultácii s miestne znalými (vďaka pol) som musel uznať, že ísť týmto smerom je totálna blbosť, takže som si to otočil. Akurát som sa musel vzdať záverečného zjazdu do Tatranskej Štrby, ale ten si vychutnám inokedy.

A tak sa ráno nechávam autom vyviezť na Štrbské Pleso (1400 m n.m., najvyššie položená tatranská osada) a svoju púť začínam tu. Počasie je ukážkové, hore je ešte teplejšie ako dole vo Svite, obloha gýčovo modrá, bez obláčika. Je skoro ráno, niečo po ôsmej a aj vďaka tomu, že je ešte jún, ľudí je málo. Vyberám sa pekne po magistrále, po červenej TZT smer Jamské pleso (1450 m n.m.). Pohodlný chodník občas spestrí nejaký ten kamenistý úsek. Pri plese som po chvíľke, na pokojnej hladine si spokojne pláva párik kačíc, nedajú sa rušiť, len si ma zvedavo prídu obzrieť.



Z Jamského plesa je to ďalej perfektné, krásny singel ihličnatým lesom, kamene, korene, užívam si. Následne zjazdom prichádzam až na Tri studničky (1141 m n.m.) kde si na chvíľu oddýchnem na lavičke a pozorujem dvoch starčekov, ktorí tu zjavne v horárni prebývajú, ako sa jeden z nich o paličke teší zo života v prírode a druhý s dlhou bradou tlačí pred sebou fúrik s kompostom a vraví druhému, že to vezie do akejsi záhrady na písmeno „G“ (zabudol som) a bude tam sadiť rôznu kvetenu, ktorú podrobne vymenoval. V tom momente som tým dvom závidel ten ich život v lone prírody, ďaleko od mestského ruchu. Pekne sme sa pozdravili, usmiali na seba a ja sa posúvam ďalej, smer Podbanské.




Najprv vytlačím bajk do strmého kopca a potom po pohodlnej širokej ceste, z ktorej sú krásne výhľady na Liptovskú Maru a Nízke Tatry, zídem až na parkovisko v Podbanskom (930 m n.m.) kde je akosi podozrivo rušno. Veľa áut, rodiny s deťmi smerujú do dolín. Tak ich nasledujem zistiť čo je vo veci. V ústí Tichej doliny stojí akýsi slovenský lesný muž, poniže po cestou hrá hudba, sú tam aj nejaké devy pekne poobliekané a vítajú rodinky. Opýtal som sa týpka s bradou či otvárajú doliny a veru, že hej, ale že len túto jednu. Kedysi (ako vysokoškolák) som do Tichej doliny vodieval na cyklotúry nemcov. Brigádoval som v jednej lyžiarskej škole na Štrbskom Plese odkiaľ som ich vzal, po asfaltke sme sa spustili na Podbanské a prešli celú dolinu až pokiaľ to šlo. To ešte vyzerala ako dolina a boli tam aj stromy. Odtiaľ sme sa po obede v hoteli Permon spustili lúkami dole do Važca, kde nás už dodávka naložila aj s bicyklami a odviezla späť hore na Pleso.

Krátka prestávka, nejaké ľahké jedlo z ruksaku a vydávam sa ďalej. Doteraz bolo všetko v poriadku, v pohode sa šliapalo, žiadny problém nebol. Len pár sto metrov za Podbanským sa však všetko pos.... Les zrazu mizne a na jeho mieste je len bordel po kalamite zdupľovaný činnosťou ťažobných strojov. So stromami a chodníkmi miznú aj turistické značky inak frekventovanej tatranskej magistrály. Po chvíľke blúdenia v polome zrazu prásk! od zadného kolesa. Vravím si, koniec, došiel som. Našťastie len prasknutá špica. Asi sa mi zamotal konár do výpletu.


Prasknutú špicu narýchlo zamotám medzi ostatné, aby nezavadzala a vydávam sa hľadať ďalej, ale je to bez šance, červená TZT jednoducho zmizla, tak ako zmizli stromy. Motám sa ďalej aj pomedzi chatky v chatovej oblasti ale nikde nič. Po hodnej chvíli a pár sto metroch zbytočne našliapaných lesom to vzdávam a vraciam sa k asfaltke, kde snáď nájdem žltú TZT na Hrdovo, ktorá ma dovedie späť na magistrálu. Našťastie ešte predtým križujem akúsi lesnú cestu smerujúcu hore do hôr, tak sa po nej vydám a ona ma pekne dovedie až na magistrálu v bode Hrdovo. Minul som síce len 5 km úsek trasy ale mrzí ma to, vyzerá to tak, že ten úsek mohol byť celkom pekný, ale späť už nejdem. Pokračujem ďalej na Račkovu dolinu.



Sodoma Gomora, to čo bol kedysi les je teraz... cintorín stromov a prírody. Čo nezničil vietor, to dokonali ťažobné stroje. Katastrofa. Hoci značku už mám tak to, čo je v mapách značené ako ľahká cyklotrasa je boj o prežitie, tlačenie, nosenie a poriadna skúška nervov. V protismere v takomto úseku zrazu vidím chlapca na bicykli, míňame sa a za ním ide aj otec a následne mamka – na trekingovom bicykli. Kým je ešte v dostatočnej vzdialenosti prehodím slovo s chlapom: „Manželka Vám to asi riadne spočíta“. „Frfle už teraz, veď sme sa vydali na ľahkú cyklotrasu podľa mapy a už hodnú chvíľu takto nosíme“. Manželka okolo nás pretlačí svoj trekingový bicykel s odrazkami a okrem „Dobrý deň“ radšej nič nehovorí, pohľadom zavraždí manžela a ten je tiež radšej ticho. Poprajem mu ešte, nech ho to po návrate domov čo najmenej bolí, on ma ešte upozorní, že takéto roz... je to ešte dosť dlho. Vďaka...

Keď sa konečne dostanem z tohto bordelu, prefrčím cez Račkovu dolinu (960 m n.m.) a pokračujem ďalej po magistrále smer Žiarska dolina. Cestou si nezabudnem poriadne zájsť, samozrejme do kopca, lebo značky zase nikde. GPS nemám, riadim sa lokálnym turistickým a cykoturistickým značením a ako dinosaurus používam papierové mapy. V ústí Žiarskej doliny hneď začínam stúpať po asfaltke zapratanej bordelom z ťažby, kľučkujúc pomedzi hojný počet turistov. Je fakt už dosť teplo, tak celkom vítam prestávku pri studničke s chladivou vodou, v ktorej si opláchnem tvár a schladím hlavu. Výborne padlo. Po chvíli stúpania po asfalte (5,5 km) som na Žiarskej chate (1324 m n.n.).



Na otázku obsluhy čo si dám, odpovedám posteľ, masáž, saunu.. zasmeje sa a sama sa opýta či chcem doplniť vodu do vaku, zlatá. Beriem aj nejaký presladený energeťák a studenú minerálku, pred chatou niečo ľahké zo svojich zásob zjem, poriadne sa napijem a spúšťam sa asfaltkou dole. Pozerám, že sa dalo aj krížom cez lúku po chodníčku a potom určite niečo zhora dole vedie, čo by bolo možno aj záživnejšie, ale mám pred sebou ešte jeden výšľap a čas pokročil, nemám to preskúmané, tak si to nechám nabudúce.

V ústí doliny pokračujem po magistrále červenou TZT a naberám smer Chata pod Náružím (1420 m.n.m.).


Začiatok stúpania je na Rázcestí pri Tokarinách (790 m n.n.), kde zároveň končí červená TZT Tatranskej magistrály. Cesta nahor po zelenej TZT je široká ale miestami pekne strmá. V niektorých úsekoch už musím zosadnúť a čo to potlačiť. Cestou sa miestami otvárajú nádherné výhľady do Liptovskej kotliny a na Nízke Tatry, oplatilo sa sem vyšlapať. Keď sa blížim k chate tak ešte predtým než ju zbadám počujem z nej veselý smiech a spev. Na terase je vcelku plno, hneď sa otvára okienko, z ktorého vykukne mladá slečna a pýta sa čo si dám. Pýtam si len kofolu a nové nohy. V tej chvíli prichádza od stola chlapík v oranžovom tričku s logom chaty a priateľsky ma víta: „Nazdar! Čo si dáš? Kofolu? Už Ťa obsluhujú?“ A do ucha mi pošepne: „Nedáš si guláš alebo kapustnicu?“ Tak toto sa nedá odmietnuť, volím kapustnicu. Chlapík ma volá k ich stolu: „Hybaj sem k nám!“ tak si sadám k veselej partii, prehodím pár viet. „Dáš si?“ (fľaša od Rajca chladiaca sa v studničke, z ktorej sa nalieva do štamperlíkov .

Zdvorilo odmietam, to by som do Mikuláša asi nedošiel, vravím. „Tak zostaň na noc!“ okamžite zareagujú chlapi. Ej vidím chlapi, že to by nedopadlo dobre. Ešte doplním, že chata patrí obci Bobrovec, mimo sezónu je otvorená len od piatku popoludní do nedele, kedy má vždy niekto na chate službu. V lete je otvorená každý deň, je tam veselo a dobrá partia ľudí . Po veľmi príjemnom posedení sa vydávam na cestu späť z chaty do Liptovského Mikuláša. Nejdem už ale stále po širokej lesnej ceste, kde sa dá pustím si to po modrej TZT mimo cestu a skratkami medzi jednotlivými úsekmi, ktoré mi vyčarujú úsmev na tvári. Potom to ale príde, z cesty odbočím nadobro na modrú TZT a zjazd, ktorý ma tu čaká je super, super, super! Brzdy, tlmič, vidlica, všetko dostáva poriadne nažrať, brzdy vreštia a spálené doštičky cítiť vo vzduchu. V jednom mieste dobieham párik turistov, ktorý tento strmý úsek plný koreňov schádza veľmi opatrne pridržiavajúc sa stromov. S údivom pozerajú na mňa, ako ho pomaly schádzam s riťou nad zadným kolesom. Aj som na chvíľočku zauvažoval, či by nebolo rozumnejšie zosadnúť ale nebudem si predsa robiť hanbu a všetko s gráciou a eleganciou schádzam. Zlomená halúzka mi ešte vyčaruje drsňácku kerku na lakti.

Po vyjdení z lesa mám opäť ten slastný orgazmický úsmev na tvári a s radosťou a nahlas si zvolám: „Yessssss!“ Toto bol zjazdík! Kvôli tomu sa oplatilo vytrápiť sa hore na tú chatu. Ale nič nie je zadarmo, v Bobrovci už dostávam nepríjemné kŕče do vnútornej strany stehien, nemôžem ani točiť dolekopcom, tak nohu vycvaknem z pedála a točím len jednou. Podľa toho, v ktorej nohe je kŕč, tak nohy striedam. Do Ondrašovej to nejako rozkrútim a potom už len krátko na železničnú stanicu v Liptovskom Mikuláši, kde prichádzam 20 minút po odchode vlaku a hodinu pred odchodom ďalšieho. Nevadí, v krčme oproti stanici si dám na sklamanie slečny čašníčky len jeden radler, po hodine sa aj s bicyklom nahodím do vlaku a fičím do Popradu.



Výlet sa vydaril, odhliadnuc od blúdenia, ktoré v mojom prípade štandardne tvorí 10 % z celkového počtu km a prasknutej špice. Smutný som ale zostal z toho v akom stave sú Západné Tatry – od Podbanského zdevastované, zničené kalamitou a následnou ťažbou, bezohľadne, bez kúsky citu k prírode. Turistické značenie v tejto časti je katastrofálne, miestami žiadne. V niektorých úsekoch musí človek prísť až k stromu, aby na ňom niekoľkoročnú značku vôbec našiel. Celková štatistika výjazdu 78,13 km, 3000 m nastúpaných podľa Endomondo, 2413 m podľa Cykloatlasu, pravda bude niekde uprostred .