Reportáž: Istrofinal Snežnický MTB maratón - Singláče, zvážnice, prudké stojky a brutálny finiš

Uplynulý víkend sa konal na Kysuciach v obci Snežnica ešte len 2. ročník maratónu. Organizátori pre štartujúcich pripravili dve trate a obe oproti minulému roku o málinko podrástli. Dlhšia merala okrúhlych 40 kilometrov a kratšia o polovicu menej, teda 20 kilometrov a zaviedli nás do južnej časti Kysuckej vrchoviny.

Ani jedna z nich síce dĺžkovými parametrami nijako neohúrila, ale nájdete tu v zhustenej podobe asi všetko, čo má mať poriadny maratón – singláče, zvážnice, prudké stojky, nejaký ten asfalt a pre tento pretek typický brutálny finiš, ktorý má priemerný sklon viac než 17% a teda je ako stvorený na záverečné bratovražedné súboje.

A vyrážame na pretek

Keďže to mám do Snežnice na skok, trať poznám veľmi dobre. Pár dní pred maratónom som si ju bol pozrieť tiež. Všetko bolo krásne suché a partia z cykloklubu Lavína, ktorá maratón organizuje, akurát trať značila. Tešil som sa na ďalší krásny suchý pretek, čo potvrdzovala aj predpoveď počasia. Nočná búrka pár hodín pred štartom ale všetko zmenila a bolo jasné, že do cieľa nikto čistý nepríde. V rámci rozjazdenia som do Snežnice prišiel v sobotu ráno na dvoch kolesách, keďže to mám z domu len niečo málo cez 10 km.

Pripraviť sa, pozor, štart!

Po „cieľovej rovinke“ som zamieril rovno na prezentáciu na futbalové ihrisko, kde bolo zázemie maratónu. Prezentácia prebehla celkom svižne a pred 10 hodinou sme už boli nastúpení pod štartovým oblúkom. Po štartovom výstrele prišla vždy najviac stresujúca časť trate a to hromadný zjazd v úvodných desiatkach metrov. Nechýbali opäť škrípajúce brzdy a zvuk plášťov derúcich sa o asfalt, ale našťastie nedošlo k žiadnemu hromadnému pádu. Ďalší kilometer cez dedinu sa šlo ešte pokojne za doprovodným vozidlom, ale akonáhle auto odbočilo, čelo štartového poľa to vzalo zhurta hneď od úvodu a balík sa začal okamžite deliť. V úvodnom blatovom stúpaní sa pole už úplne potrhalo a ja som sa ocitol na jeho vrchole osamote. Rýchlou zvážnicou sme sa dostali až na vrchol zjazdovky na Ostrom, kde sme sa otočili a zamierili späť do Snežnice. Novinkou na trati bol úsek po singláči okolo Vreteňa. Prešli sme jeho úvodnú pasáž a strmým zjazdom sme zozjazdovali až do priestoru štartu, kde organizátori pripravili opäť novinku a to krátku XC vložku, ktorá vyústila do krátkej ale prudkej stojky. Tá bola ale tento rok nad moje sily a na samom vrchole som musel dať nohu dole z pedála. Možno keby tu bola nejaká motivácia podobná prémii pivovaru Zubr na Šele, tak by som v sebe našiel ešte nejaké skryté rezervy na zdolanie tejto výzvy .

Zaujímavá cesta do cieľa...

Zvyšok stúpania už našťastie nebol taký prudký a dal sa v sedle zvládnuť bez problémov. Po krátkom zjazde sme sa dostali až nad obec Radoľa, kde sa šiel pekný úsek po singláči popri potoku. V jednom mieste som si ale na jednu koreňovú pasáž netrúfol. Prešiel som ju pekne po svojich, keďže som nechcel pridávať prácu horskej službe, ak by ma náhodou museli vyťahovať z potoka niekoľko metrov pod nami. Nasledovalo asfaltové stúpanie do lyžiarskeho strediska na Ostrom. V ňom sa na mňa dotiahla Andrea Juhásová a spolu sme pokračovali po zvážnici ponad Vadičov až ku kaplnke nad Kotrčinou Lúčkou a ďalej po lúkach až do Zástrania. V zjazde do Zástrania som šiel čo možno najopatrnejšie, keďže sa mi tu pri pondelkovej skúšobnej jazde podarilo rozrezať plášť na ostrých kameňoch, ktoré sa tu nachádzajú. Oproti minulému roku bol tento raz vynechaný strmý krátky výšľap na Malý Straník s následným prudkým zošupom. Bolo to dobré rozhodnutie a predišlo sa tým určite viacerým pádom na rozmočenom chodníku.


Zo Zástrania nasledovalo už len niekoľko krátkych brdkov a zjazdíkov. Podarilo sa mi dotiahnuť predo mnou jazdiaceho bajkera z Proefektu Miloša, čo sľubovalo zaujímavý duel v cieľovom stúpaní. V poslednom zjazde po lúke som si urobil minimálny náskok. V závere pri prejazde cez dedinu nám ale cestu skrížila „ohľaduplná“ kysucká polovodička, ktorá vychádzala z dvora a vôbec ju nezaujímalo, že sa blížia nejakí cyklisti. Mne sa podarilo minúť nárazník doslova o centimetre a za mnou jazdiaci Miloš sa tiež len tak tak vyhol zrážke. Pod kopcom som ho chvíľku počkal a spoločne sme si ponadávali na slečnu, ktorá nás oboch skoro dala dole. Vo finiši som mal o niečo lepšie nohy a posledný mikrosúboj sa mi podarilo vyhrať. Do cieľa som prišiel za 2 hodiny a 9 minút na výslednom 7. mieste v kategórii s dobrým pocitom z pekného preteku, ktorý som mal za sebou.

Príjemné čakanie na výsledky

V príjemnom prostredí s dobrou hudbou (myslím pána rockera nie kapelu, ktorá prišla po ňom ) sme si s kamarátmi dali dobré cestoviny a pivko a počkali na vyhlásenie a tombolu. Na úplný koniec sa mi podarilo vywapkovať aj bajk, keďže nekonečná rada, ktorá tu bola od dojazdu prvých pretekárov až do konca tomboly sa konečne stratila. Do budúcna pri podobne blatovom ročníku (čo dúfam už nebude) by to chcelo viac wapiek. Ale inak výborná práca Laviňáci, len tak ďalej a budúci rok sa vidíme opäť .