Rozhovor: 1000 Miles - príhody a skúsenosti úspešného nováčika, ktorý prišiel až do cieľa v ročníku 2015
Trasa vedúca cez celé Slovensko a Česko, ktorá je dlhá 1 624 km v sebe skrýva množstvo úskalí a príbehov. Rozhodli sme sa preto vyspovedať nováčika, ktorý úspešne prišiel až do cieľa a v tomto roku sa na štart postaví opäť. Prečítajte si, ako sa pripravoval na pretek a aké to bolo priamo na trati.
Ahoj Štefan (MTBIKER nick: stefanvanicky), aký si biker? Skús sa v skratke opísať - hobby, ako často si na biku a aké bývajú tvoje výjazdy, nech je predstava o tom, kto sa rozhodol vydať sa na túto "šialenú" akciu.Tak na úvod pozdravujem všetkých bikerov a prajem všetko dobré do Nového roku, veľa šťastných kilometrov, krásnych zážitkov v tejto našej malej, ale krásnej malebnej krajine.
Som úplne normálny bežný cyklista, ktorého omrzela cyklistika po cestách, preto dávam prednosť hlavne cyklistike v lesoch. Príroda a šport je to, čo ma baví. Priemerne najazdím cca 50 km na jeden výjazd. Ročne to činí cca od 3 000 - 6 000 km, je to rôzne, závisí to od pracovnej vyťaženosti. Bicykel využívam aj ako dopravný prostriedok do práce, hlavne od jari do jesene. Nepohrdnem ani cyklistikou v zime. Cyklistika na snehu má svoje čaro a práve posledné roky ma táto aktivita chytá stále viac a viac za srdce.
To chce aj odvahu vydať sa na takto náročnú akciu...
Počas posledných rokov som odjazdil drvivú väčšinu cyklistických maratónov po Slovensku. Spoznal som krásy Slovenska, ale boli to maratóny, za ktorými bolo potrebné cestovať, stálo to hodne peňazí a tej cyklistiky bolo relatívne dosť málo v daný deň a navyše to bolo časovo obmedzené. Preto ma časom omrzeli tieto maratóny a hľadal som niečo dlhšie, náročnejšie, časovo neobmedzené. Prvou skúsenosťou, ako som už písal pred Miles v mojom článku (Ako som sa prihlásil a stihol (ne)pripraviť na 1000 Miles), bol pretek Spišských 333 extrém. No a po úspešnom absolvovaní tohto preteku padlo rozhodnutie zúčastniť sa šialenstva 1000 Miles.
Na preteku je predpísaná výbava, ktorá ďalšia dôležitá vec alebo veci by sa Ti ešte zišli, prípadne, chýbalo ti niečo?
Predpísaná výbava je na stránkach preteku 1000 Miles. Mal som ju úplne celú, v podstate som nič navyše nebral, no to, čo mi chýbalo, boli servisné veci k biku. Konkrétne, sťahovací kľúč na kazetu a náhradné špice. Zase na druhej strane človek nemôže mať úplne kompletne celý servis so sebou, nakoľko by celá batožina vážila omnoho viac než by som dokázal uniesť.
Dá sa niekde ušetriť na hmotnosti a koľko kg si vlastne so sebou niesol?
Ušetriť sa samozrejme dá, pretože aj ja som mal napísaný zoznam vecí na tri strany a viezol som so sebou zoznam iba z dvoch strán. Napríklad to, čo som si kúpil a so sebou nezobral, je stan pre jednu osobu. Koľko kíl som so sebou niesol? 80 kg som vážil ja, 12 kg samotný bicykel a cca 15 kg veci, ktoré som považoval za nevyhnutné mať so sebou. V mojom prípade okrem povinnej výbavy a nejakého najzákladnejšieho servisu to bol napríklad luxusný spacák do -12°C, či samonafukovacia karimatka. Už len tieto dve veci boli dvojnásobne ťažšie než mali ostatní bikeri. Camelback 3 l na vodu, no a plus doplnky výživy Herbalife, bez ktorých sa ja osobne nepohnem nikam.
Teoretickú aj praktickú prípravu si mal pomerne zvládnutú (absolvovaný Snow Camp Honza Kopku, sledovanie minulých ročníkov aj tréning v rámci možností). Našli sa aj veci, ktoré Ťa prekvapili?
Teoretická a praktická príprava je jedna vec. Absolvovanie Snow Camp-u s Kopkom a neskutočné dlhé debaty s bikermi, ktorí ten pretek absolvovali v minulosti je druhá vec, no realita je to, čo prefacká snáď asi každého. Pretože toto je pretek, na ktorý sa pripraviť nedá. Vedel som, že to bude náročné, trénoval som, no z pracovných dôvodov a krátkosti času som si prešiel časť trasy v rámci východného Slovenska. To som však netušil, že som trénoval na úseku 300 km, ktorý bol pomerne veľmi ľahký. Ten extrém a to, čo ma prekvapilo, začínalo až po 400 km. To znamená - Nízke Tatry, Veľká Fatra.
Fotografie: Štefan Vanický a 1000miles.cz
Počas cesty si mal aj čas nad niečim premýšľať, alebo si sa sústredil iba na cestu?
Samozrejme času na rozmýšľanie bolo hodne, premýšľaš v tých ľahkých úsekoch hlavne nad svojim životom, sumarizuješ to, čo sa v živote podarilo alebo nepodarilo, kam chceš smerovať. V tých ťažších úsekoch pomaly zabúdaš na telefón, emaily, prácu, zákazníkov, rodinu a rozmýšľaš nad tým, prečo si sa vôbec dal na tento pretek a v tých najťažších úsekoch začínaš riešiť už len tri veci: 1. kde si naberiem vodu, 2. kde a čo budem jesť, 3. kde sa bezpečne vyspím, no a plus rozmýšľaš, ako vynadáš Kopkovi a trasérom. To bol môj prípad. A zase, ono to vynadanie netreba brať až tak celkom vážne, Kopka to berie tak, že si človek potrebuje uľaviť, občas sa vykričať, tak to znesie a do neho sa toho fakt zmestí veľa a áno, mal som tú česť stretnúť aj jedného traséra v Krušných horách, tak pár hrejivých slov som zo seba vypustil aj na jeho adresu, ale tiež to bolo v medziach normy a slušnosti.
Mal si počas trate aj zažívacie problémy, alebo si to dal bez väčších problémov?
Keď sme stúpali na prečerpávaciu nádrž Čierny Váh alebo na Prednú Maguru, to boli dva úseky, ktoré sme stúpali v teplotách šplhajúcim sa ku 40°C. Je pravda, že som v určitom momente zvracal a hnačkoval naraz. Respektíve, to možno ani nebola hnačka, iba mierne zriedená stolica. Koniec koncov, vodu sme naberali už z každého potoka a denne hlavne v týchto teplotách som vypil vyše 15 l vody.
Ktoré miesta boli najťažšie / najzaujímavejšie / najnudnejšie?
Najťažší úsek bol určite stred Slovenska, konkrétne mám na mysli Nízke Tatry a Veľkú Fatru ( Predná Magura, Ráztocké sedlo a Križná ). Najzaujímavejšie pre mňa určite bolo České Švýcarsko, Adršpašsko - Teplické skály a Broumovské steny. Najnudnejší úsek bol prechod hraníc do Českej republiky, Vízovické vrchy a za Orlickými horami - prechod Poľska. Je to len môj osobný názor a moje pocity z trate, ktoré však mohli byť spôsobené studeným a hmlistým počasím v tom Poľsku.
Na akom biku si išiel a menil si pred pretekmi niečo?
Išiel som na bicykli značky Ghost, celoodpružený. Pred pretekom som samozrejme bol v servise, menili sa brzdné doštičky, reťaz a kompletný servis vidlice a tlmiča, kontrola zadnej stavby, ložiská, mazanie a výmena sedadla, nakoľko to, čo som tam mal, bolo príliš tvrdé.
Mal si na trati technické problémy?
Môj Ghost je nový bicykel, kúpil som ho rok a pol pred štartom na Miles a starostlivosť o 2 700,- € drahý bike je úplne iná, ako o bežné HTčko do 1 000.- €. Aj preto som na trati žiadne vážne technické problémy nemal. To, čo ma postretlo, bola povolená matica na pedáli a prasknutá zadná špica. Toto som vyriešil v servise v obci Králiky.
Ako si si užíval nočné jazdenie?
Po pravde, nočné jazdenie som sa snažil vynechať hlavne kvôli odpočinku a regenerácii, no prvú noc sme išli v skupinke asi 7 ľudí a jazdu sme ukončili o 1:00 hod v noci. Druhýkrát sólo nočná jazda bola tesne pred príchodom do CP1 cca o 23:00 hod. A tretia sólo jazda v noci bola posledná noc, kde som dorazil na Klínovec o 1:00 hod v noci. Keď niekam idem prvýkrát, snažím sa tú nočnú jazdu vynechať a spoznať danú trať za denného svetla. Teraz už trať poznám, takže tento rok viem úplne presne, kde sa na nočnú jazdu odvážim ísť.
Pripravoval si sa aj na medvede? Pravdepodobne si o nich aj niečo čítal. Spalo sa ti v noci samému dobre?
Čítanie o stretnutí s medveďom je veľmi zaujímavé, no vôbec si netrúfam tipnúť, ako by som sa zachoval, pokiaľ by som toho medveďa stretol zoči-voči. Myslím, že v tom strese by som zabudol aj na ten peprový sprej a vzal nohy na plecia. Prvýkrát som spal úplne sám 2 km pred Vízovicami. Problém som nemal, nakoľko tie prvé noci a bivakovanie v prírode som mal vždy s nejakým spolusúťažiacim.
A ako si sa zachoval, ak si natrafil na nehybné oči pred tebou počas nočnej jazdy?
Nezažil som takúto situáciu. Našťastie.
So spaním si nemal problémy? Myslím pohodlie, nedostatok, nájdenie miesta, vlhkosť, zima.
Určite jeden problém, ktorý bol, bolo pohodlie. Je úplne iné spať na pohodlnom mäkkom matraci pri partnerke, ako na dvojcentimetrovej samonafukovacej karimatke bez vankúša a objatia a dokonca na tvrdej a občas aj chladnej zemi. Nedostatok spánku? Ten som nemal, nakoľko ja som nesúťažil o každú minútu jazdenia, ja som si radšej pospal a o to viac síl som mal v nohách. Nájdenie miesta na spánok - s tým som problém nemal, vlhkosť a zima ma stretli v Orlických horách za polovičkou trate a tam som to vyriešil ubytovaním v Masarykovej chate.
Ako si prekonával celkovú vyčerpanosť?
Vďaka mojej kombinácii Herbalife produktom, určených hlavne na regeneráciu, som nepociťoval nejakú zvláštnu vyčerpanosť.
Ako si riešil vodu, mal si jej stále dosť?
Voda, voda, voda a zase voda. Večný problém na trati. V klesaní z kopca smerom na Šuňavu mi spolusúťažiaci Aleš číslo 12 doporučil: "Štefan, naber si vodu." Ja som to odignoroval a vypomstilo sa mi to hneď o pár kilometrov ďalej. A to v stúpaní na Čierny Váh a potom som vodu naberal z každého potoka, kde sa len dalo.
A čo také pranie?
S praním sa opätovne spája úsek nad Šuňavou a kolegom Alešom, keď si nabral vodu z potoka, tak mi vraví: "Vyperiem si tričko!" A ja sa ho pýtam: "A to ako?" ..... "Len tak, v čistej vode, rozpustiť ten pot, mal by si to urobiť aj Ty, potom Ťa nebude dres tak pichať." znela jeho odpoveď. Opäť ja ako tvrdohlavý baran som ho neposlúchol. A v stúpaní na Čierny Váh, keď som vypotil aj poslednú kvapku potu a všetko ma pichalo a svrbelo, som si na jeho slová spomenul. Od tej doby, keď bolo vonku príšerne teplo, som si najprv nabral vodu a potom namočil dres, aby sa soľ, ktorú som vypotil, rozpustila. Mimochodom nám na CP2, teda Finish 500 organizačný tím zabezpečil práčku, takže tam nám dresy pekne vyprali.
Počas trasy si prešiel tromi CP, aká bola na nich atmosféra a stihol si sa dať na nich "do poriadku"?
Áno, na Slovensku bolo jedno CP, v Čechách dva. Atmosféra na nich bola úžasná, mnoho otázok, pocitov, príbehov, motivácie, podpory. Mali sme zabezpečený pitný režim, vodu Rajec, pivo Bernard, kofolu a aloe. Občas sa ušlo niečo malé pod zub, spanie zabezpečené v stanoch. Špeciálne bolo CP2, kde bol spánok na normálnej posteli v objatí partnerky a dodanie morálnych síl. Síce rozlúčka sa niesla v znamení sĺz, ale bol som šťastný, že som to nevzdal a pokračoval ďalej.
Čo si si nechal posielať na CP?
Na CP sme si mohli nechať poslať len maličkosti, vo väčšine prípadov to boli baterky do GPS, pri mojej záťaži som už nepovažoval za nutné tých pár gramov tam posielať, takže tých pár kusov batérií som si viezol celú cestu sám.
A čo dážď, prípadne búrky, pošťastilo sa ti ich zažiť a ako si ich zvládol?
Dážď ako taký vo veľmi malej miere ma stretol druhý deň pred Margecanským tunelom, ale bola to len taká slabučká prehánka, ktorá príjemne osviežila. Druhý dážď, tak to už bola poriadna smršť. Stretla ma na Križnej, ale to som bol rýchlejší ako Perinbaba a schoval som sa v horskom hoteli Kráľova Studňa, kde som už v ten daný deň prenocoval. V Orlických horách bolo iba hmlisto a v Krkonošiach nás chytila búrka hneď zrána, tu sme šľapali do kopca na Výrovku, kde sme pobudli dve hodinky a pokračovali ďalej už v krásnom počasí. Takže musím sa priznať, že za celých 1 624 km som v daždi najazdil max. do 5 km. Asi to bolo šťastie začiatočníka.
Druhým extrémom museli byť vysoké horúčavy...
Druhý extrém - príšerné teplo. To sme si užili hlavne tu na východe Slovenska tie prvé 3 - 4 dni. Potom sme sa už pohybovali v relatívne vysokej nadmorskej výške, kde bolo chladnejšie, to znamená cca 24 - 30°C, a to je ďaleko prijateľnejšie.
Podarilo sa ti aj zablúdiť?
Blúdenie ako také v pravom slova zmysle "zablúdiť" sa nestalo, nakoľko sme mali so sebou GPS ako povinnú výbavu. Skôr sa mi stávalo to, že vo vysokej rýchlosti človek pozerá na cestu a nie na GPS a minie honzokopko-odbočku, na ktorú sa potom musí vracať. Vo väčšine prípadov do tých 200 m si to človek všimne vždy, málokedy sa stane, že si to človek všimne po dlhšej vzdialenosti.
Uvažoval si niekedy, že to ukončíš? Ak áno, prečo?
Veľakrát som mal myšlienky: "Čo tu vlastne robím? Bolo mi toto treba? Kopka, Ty si blázon! V živote by som tadeto nikdy nešiel! Ktorý blbec toto mohol natrasovať?" Ale nikdy som nemal ten pocit, že tu chytím bicykel, hodím ho do kriakov a poviem si: "Kašlem na to!" Musím však povedať, že na CP2 som mal chvíľkami zajačie úmysly to ukončiť. Predsa len, tam zohrali svoju úlohu city, emócie, partnerka a nevedomosť toho, čo ma čaká ďalej. Nevedel som si predstaviť, že to trápenie, ktoré som zažil na Slovenskej časti, že by som ho musel absolvovať aj v Čechách. Mal som tie úmysly uspokojiť sa s cieľom Finish 500 a s myšlienkami na sebaospravedlnenie "veď je to tvoj prvý ročník", je to 800 km, je to predsa len finish, ale na druhej strane, ako hovorí Honzo Kopka: "Oddýchnite si, najedzte sa, vyspite sa a až potom urobte rozhodnutie!" A moje rozhodnutie aj na základe podpory od partnerky, podpory od generálneho riaditeľa v práci a kolegov, bolo pokračovať ďalej. Dnes viem, že moje rozhodnutie bolo správne, lebo pokiaľ by som to bol vzdal, tak by som si to veľmi, ale veľmi vyčítal. Koniec koncov, nenašiel som nejaký rozumný dôvod, prečo by som to v polovici mal ukončiť.
Sledoval si aj ostatných pretekárov a išiel aj na poradie?
Nejako špeciálne som ostatných pretekárov nesledoval. Jedine tých, s ktorými som v tom aktuálnom danom dni išiel dlhší úsek a v popoludňajších hodinách mi ušli. A aby sme sa na noc stretli, jedine v takomto prípade som večer vybehol na internet a skontroloval, koľko kilometrovú stratu mám na daného spolusúťažiaceho v tom danom dni. Mojim prvotným zámerom bolo prísť do cieľa živý a zdravý. Boli tam nejaké ďalšie ciele, ktoré sa tento ročník nepodarilo splniť všetky, t.j. napríklad absolvovať to do 12-tich dní. Ročník 2016 sa to pokúsim napraviť.
Ako je to s financiami, koľko si minul počas preteku a transportoch? Nech máme aspoň orientačnú predstavu, aké je to asi finančne náročne (okrem biku a výstroje).
Pokiaľ by som spočítal všetky financie, tak s rozpočtom by sme sa určite zmestili ako na dovolenku v Dubaji. Pokiaľ by som to mal vyjadriť nejako číselne, štartovné a povinná GPS - 500 €, povinná výbava, servis bicykla v rámci tréningu na preteky, pred pretekom, po preteku, cestovné náklady (na štart, z cieľa) ďalších 600 €, samotný pretek počas 14-tich dní - Slovensko 100 €, Česká republika 8 000 Kč, beznosičové brašne, nepamätám presne, ale bolo to okolo 160 €, športová výživa, proteínové tyčinky, hypotonické a iontové nápoje, všetko spolu okolo 150 €. A to je len to, čo mi teraz v krátkosti napadá. Určite ešte nejaké ďalšie výdavky boli.
Na trati si určite zažil množstvo príhod, daj nejakú...
Tých príhod je naozaj strašne veľa, mám napísaný veľmi podobný report, ako písal po preteku spolusúťažiaci JohnnySVK. Obsahovo je to o tom istom, akurát tie príhody sa tam menia, určite ich v blízkej budúcnosti budem publikovať aspoň na mojom facebooku, ale keď mám spomenúť jednu za všetky, tak pripájam časť mojho reportu, ktorý som povodne písal pre MTBIKER, takže deň desiaty:
Ráno vstávam, idem na raňajky a cítim pravé koleno, no koleno nekoleno. "Vidíš, mal si to ukončiť na Finish 500 a mal by si teraz pokoj", hovorí Štefan, ale pán Vanický hovorí: "hej mal by si pokoj alebo by si už nadával, prečo si to vlastne vzdal." A tak sa obliekam hlavne návleky na kolená (mimochodom kúpené cez MTBIKER Shop), aby nepremokli a idem za ďalšími zážitkami, veď ma čaká tretia krajina, cez ktorú pretek ide, a to Poľsko. Poľsko ako také nebolo ani tak náročné, čo sa týka kopcov, no aj tak som mal sto chutí traséra prizabiť, nakoľko nás viedol trasou cez polia a nakoľko hmlisto striedal veľmi jemný dážď, tak som bol v momente mokrý, ale len určité časti, dôležité časti tela, ako chodidlá a kolená boli v suchu, nakoľko som mal neoprénové návleky na nohách. Z Poľska späť do Čiech som sa vrátil v pohorí Broumovske skaly, mimochodom odporúčam navštíviť. To, čo tu dokázala matka príroda, je fakt úžasné. Broumovské skaly opúšťam a prechádzam obcou Nový Dvůr, je to cca 1 050. kilometer a tu nastala pohroma v kolene, predstavte si tenký špendlík nasmerovaný z boku pod jabĺčko a kladivo, ktorým ho do kolena buchnete, tak asi takúto bolesť som zažil vždy, keď som šliapol pravou nohou do pedálu, našťastie cca o 1 km ma čakala obec Teplice nad Metují, prichádzam na námestie rovno do lekárne, 18.05 hod a lekáreň zatvorená, vedľa nej však je reštaurácia a ako to v takýchto malých mestách býva, tak tam každý pozná každého, pani z reštaurácie mi vraví "A jeje milař vitajte" zaviedla ma k lekárni, zabúchala, pani domáca, ktorej patrila lekáreň ma vypočula, skontrolovala koleno a výsledok? Vraj je v poriadku, no po upresnení, kedy ma to tam pichne a aká je to bolesť pani hovorí, že je to skrížený väz pod jabĺčkom, preťažený a mám si dať dva dni pauzu! Prehltol som sliny veľmi ťažko a hovorím tej pani, že "haló, ale ja som na pretekoch"! A ona "tak si dajte pauzu dnes", dala mi gél Olfen, mal som koleno previazať každé tri hodiny, tak som to tak robil, no a kde prespať? Tak zase k vedúcej do reštaurácie, lebo ona už po niekoľkýkrát ponúka pretekárom ubytovanie u seba v dome, tak som zase mal tú možnosť si poriadne oddýchnuť. No ešte jedna kuriozita ma čakala v ten deň, keď som tak sedel v tej reštaurácii a debatovali, pri vedľajšom stole sedel domáci občan a neskôr si prisadol ku mne a hovorí: "Nazdar, kouřiš marihuanu?" Ja odpoviem, že nie a on: "Ja jo, a taky si z ni delám masť a když si ráno nenamažú klouby, zada a kolená, tak se z posteli nepostavím a když chceš, tak ja ti tu masť donesu".
Nečakal na odpoveď, dopil pivo, postavil sa, sadol do auta a odišiel, vrátil sa za 10 minút, vystúpil z auta, prišiel ku mne, podal mi sáčok, otočil sa a odišiel, kričím za ním, že čo som dlžný a on "že nič, ať ti to pomůže" tak dík, no v tom páni policajti išli okolo na aute a ešte nikdy v živote som tak rýchlo nič do vaku nedal, ako v tej chvíli. Predsa len, mal som tri ampulky masti a marihuanu asi tak na týždeň a hašiš asi tiež tak.
No nakoľko som darca krvi, tak samozrejme som si nemohol dovoliť to použiť, ale ďalší deň ma stretli spolusúťažiaci a tí ma toho matrošu radi zbavili .
Po dojazde sa u teba prejavil aj zdravotne tento extrémny výkon? Ako dlho si sa dával dokopy?
Áno, je pravda, že po zdravotnej stránke na konci preteku to bolo zaujímavé, nakoľko sa u mňa našiel hnis v moči, takže som automaticky bol dva týždne na antibiotikách. Doliečoval som si samozrejme koleno, ktoré mi odišlo na 1 050. kilometri v obci Teplice nad Metují, rýchle ošetrenie miestnou doktorkou v lekárni, niekoľkohodinový oddych a pokračovanie ďalej. Po preteku tri týždne bez bicykla. Musel som taktiež odmietnuť účasť na treťom ročníku akcie Spišských 333 extrém, na ktorý som sa veľmi tešil, predsa len, koleno neposlúchalo a bol som na antibiotikách kvôli tomu hnisu v moči. No čo bolo ešte ťažšie, bola to psychika. Tento pretek je o totálnom psychicko-duševnom reštarte a po návrate do reality ma prekvapovalo úplne, ale úplne všetko. Vadil mi hluk, vadili mi autá, vadili mi ľudia, nedalo sa so mnou normálne rozprávať, ktokoľvek sa ku mne ozval trošku vyššou intenzitou hlasu, tak som sa automaticky zľakol. Vo všeobecnosti som bol prekvapený a opätovne zažíval tú radosť z auta, autobusu, aké je to jednoduché do toho nasadnúť, zaradiť rýchlosť, šľapnúť na pedál a idem a pritom nemusím vykonávať nič viac. No a ďalších kopec kopec maličkostí. Bežne sa stávalo, že v noci som v snoch bicykloval a tú trasu som absolvoval ešte niekoľkokrát, aj dnes, keď pozerám stránky preteku a prezerám fotky, tak sa mi stáva, že potom v noci sa mi o Miles sníva. Pokiaľ som sa dostal do normálneho stavu, trvalo to dobré dva mesiace.
Vidím Ťa medzi registrovanými účastníkmi 1000 Miles opäť. Čo Ťa zlákalo, že ideš znovu absolvovať túto divočinu? Pôjdeš už viac na umiestnenie, alebo akú chceš zvoliť taktiku tento rok?
Prejsť si to aj z druhej strany. Určite to bude iné, nakoľko pôjdem smerom domov. A keď už budem doma na Hrešnej pri Košiciach, tak tých 169 km do cieľa do Novej Sedlice už človek zvládne ľavou-zadnou aj zotrvačnosťou. Chcem to prejsť do 12 dní, vystríhať sa všetkým chybám, ktoré som urobil na trati prvýkrát - ako je zbytočné dlhé zdržiavanie sa na CP, skoré bivakovanie, neskoré vstávanie, atď. A samozrejme vyčistiť si hlavu, opäť zažiť ten kľud, pokoj, nadýchať sa čerstvého lesného vzduchu a urobiť veľa veľa fotiek, ktoré som toho roku neurobil.
Máš v pláne do budúcna aj nejakú inú náročnú akciu?
Určite áno, v roku 2017 chcem s Honzom Kopkom absolvovať jeho akciu Laponsko, t. j. cyklistika za polárnym kruhom na Snow bike a do roku 2020 chcem ísť na akciu Great Divide Race, t.j. od hranice Kanada - USA po hranice USA - Mexiko.
Ďakujem za rozhovor, ak chceš niečo odkázať našim čitateľom, nech sa páči...
Všetkým priaznivcom cyklistiky chcem odkázať len jedno - tento pretek je potrebné si vyskúšať, zažiť na vlastnej koži. Odporúčam ho úplne úplne každému, kto hľadá dobrodružstvo a seba samého. A pokiaľ môžem, tak by som sa touto cestou chcel poďakovať niekoľkým ľuďom:
- v prvom rade partnerke, že to so mnou vydržala (no ostávala jej aj iná možnosť?)
- organizátorom za túto výnimočnú šialenosť
- v košickej predajni Sportcom za perfektný servis a prípravu bicykla
- v Bratislave predajni Svetelná pošta za kvalitné baterky do ledkového svetla
- v Košickej predajni Led obchod za fantastické cyklistické svetlo Nyteie B20
- servisu v obci Králiky za rýchly servis a ústretovosť
- Lékarna u Alžbety, Teplice nad Metují, za ošetrenie kolena po pracovnej dobe a vybavenie nocľahu u pani v reštaurácií
- hotelu Krokus, Pec pod Sněžkou za prijemne prehovorenie k nocľahu so zľavou
- v práci kolegom za podporu
- a všetkým ostatným, ktorí nás sledovali na internete, podporovali, držali palce a pomáhali na trati
PS: Pozdravujem chalanov z minulého ročníka, ktorí sa na afterparty neprihlásili, ale opäť sú v štartovej listine a taktiež sa teším na nové tváre, nových biker-šialencov. Bude to opäť divočina, teším sa. Ahojte, Štefan z Košíc.
Komentáre Zobraziť komentáre (14)