Reportáž: BBB MTB Vlko-Hron alebo za spoznávaním nového maratónu

Tohtoročný kalendár cyklistických podujatí je doslova nabitý MTB maratónmi. Po absolvovaní kompletnej vlaňajšej série - Slovak XCM Tour a ŠKODA BIKE OPEN TOUR, som mal dilemu, ktoré si zvolím na túto sezónu. Za 5 rokov aktívneho súťaženia, moje nohy odkrútili akcie v najmenej 30 lokalitách. Pre tento rok volím „koštovku“ ostatných, pre mňa dosiaľ nepoznaných.

Na 7. mája moja voľba padla na MTB Vlko–Hron. Tento pretek s 11-ročnou tradíciou organizuje CK Witzenmann Vlkanová, so štartom v obci Hronsek. V piatok večer sa pobalím a líham si spať s očakávaním, čo ďalší deň prinesie.

V sobotné ráno ma prebúdza slnko na azúrovej oblohe. V priebehu týždňa dáždik len tak trochu postrašil, a dnes vyzerá na ideálne podmienky. Vyrážam preto v dobrej nálade k mojej premiére v Hronseku. I keď som tu nováčikom, v pohode sa zorientujem, zaparkujem a zaregistrujem. Zázemie preteku je síce troška porozťahované, ale čo je podstatné, všetko funguje tak, ako má. Na štartovnej čiare ešte hodím reč s niekoľkými známymi a potom už len s napätím očakávam povel k štartu. Vedľa mňa stojí spolubojovník v mojej kategórii a ešte mu hovorím: „Emil, ak mi dnes dáš len 20 minút, budem spokojný“.

Hladký štart

Štart prebehol bez akýchkoľvek problémov a hneď sa pole pretekárov začalo trhať. Organizátori zvolili akési „zahrievacie kolo“, ktoré pozostávalo z úvodnej krátkej, ale rýchlej jazdy po asfaltke, následne krátkym výšľapom, v ktorom sa dalo predbiehať a po asi troch kilometroch sa borci k Hronseku vracali už pekne utrasení v zástupe podľa výkonnosti. Pred dedinou sa kolečko ukončilo, vbehli sme do stúpania v lese a každý si už len krútil pedálmi podľa svojich síl. Tu ja zisťujem, že Emil je niekde za mnou. Aj keď od neho očakávam najmenej štvrťhodinovú nádielku, povedal som si, že sa pokúsim mu aspoň štvrtinu trate odolávať. Na nejakom piatom kilometri vychádzame z lesa a na lúke odbočujeme prudko doľava. Predo mnou idúci pretekár zobral zatáčku väčším oblúkom a ja som ho preto obehol vnútornou stranou a rozbiehal som bicykel dole lúkou.

BBB Vlko-hron 50 km

„Hodím tigra“

Zbadám usporiadateľa, ten kričí: „Spomaľ, spomaľ!“ Takýmito slovami upozorňovali predtým už zo trikrát a to v miestach, kde bolo treba prudko odbočiť. Pozerám preto smerom pred seba a hľadám nebezpečné miesto odbočenia. Nebrzdím, nepozerám pár metrov pred bicykel, ale hľadím ďalej pred seba a intenzívne tlačím do pedálov. Však spomalím potom, až bude zákruta. Tá však neprišla. Zrazu sa pred predným kolesom v tráve objavuje priekopa. Má tak meter šírku a meter hĺbku. Dno je síce oblé, ale pri tej mojej rýchlosti, je to už pre mňa nezdolateľná prekážka. Predné koleso naráža na jej dno, vidlica ide na doraz nadol a registrujem už len tvrdé seknutie a následnú katapultáž. Po krátkom letení pociťujem náraz prilbou o zem a moje telo dopadá na chrbát ako vrece zemiakov. Bola to taká šupa, že ju možno zaregistrovali aj seizmológovia. Začínam sa pomaly dvíhať, nepociťujem žiadnu bolesť a čuduj sa svete, všetky hnáty mám funkčné. Pozriem s ľútosťou na svoj „stroj“ a čakám, že uvidím zlomeniny, alebo „slušné“ deformácie. Zdvíham ho zo zeme a nechce sa mi veriť, že taký tvrdý náraz „prežil“. Zatlačím na vidlicu a ona mi odpovedá zdravím pohupom. Ani len volant nie je bočne vytočený. Keď nahadzujem spadnutú reťaz na prevodník, počujem, ako na mňa kričí usporiadateľ: „Nič si z toho nerob, už si druhý, čo tu šiel k zemi.“ Vedomosť toho, že nie som jediný, ma však až tak nenadchla a snažil som sa pomalou a opatrnou jazdou zistiť technický stav bicykla.


(Trať na 50 km bola zmenená kvôli ťažbe dreva - zdroj: http://www.mtbiker.sk/forum/maratony-xc/)

Ide to, ide to... Aj keď každým metrom očakávam, že sa môj „tátoš “ asi zloží k zemi, nestane sa tak. Po pár sto metroch mu už začínam dôverovať a snažím sa dotiahnuť za Emila. Ten má už predo mnou náskok asi stopätdesiat metrov. Vzdialenosť sa zväčšuje, alebo zmenšuje podľa profilu povrchu. V tiahlych stúpaniach mi uniká, ale na rozdrganom povrchu mi však moje „celopéro“ dáva výhodu a doťahujem ho. V prvej stojke ho dokonca dobieham. Tlačí. Keď som si všimol, ako má zaradené, pochopil som. Stupák bol "zamaskovaný" v lese po prudkom odbočení. Zrejme ani on, ako ja predtým, neuposlúchol slová usporiadateľa. Jasne pred zatočením kričali „Preraďuj, preraďuj!“ Tesne pred záverom stúpania mi však prešmyklo zadné koleso a už som aj ja pokračoval vedľa biku. Postaralo sa o to väčšie množstvo starého lístia na vlhkom podklade. Ďalej bola trať pomerne technicky jednoduchá, povrch rýchly a striedali sa mierne stúpania a klesania. Emil zase získal náskok a asi od pätnásteho kilometra som jeho chrbát nevidel. Už som sa ani nemienil za ním síliť, lebo som sa bál, že to "prepálim". Ak má biker „vyhoreté palivo“, ďalej je to už len trápenie. V tejto časti trasy nastala situácia, ktorú na maratóne nemám rád. Ocitol som sa v pretekárskom poli sám. Predo mnou nik, zopár bikerov som síce mal v závese, ale vo veľkom odstupe. V takomto prípade je potrebné sa viac sústrediť na vyznačenie trate a ja zvyknem aj nejako podvedome znižovať tempo. Nemám sa na koho doťahovať, komu unikať.

Pohodový singel sa mení na opakované „stojky“

Hoci osamotený, užívam si pár kilometrov jednoduchého singlu zarezaného vo vrstevnici nad Kremničkou. Obrat v situácii nastal až po jeho vyústení na turistickú hrebeňovku na kopci Vartovka. Tu sa viackrát striedali krátke, strmé výšľapy a zjazdy. Hneď na prvom som si všimol, že mnohým dali dobre zabrať. Vznikla tu doslova tlačenica. Nahusto natlačení pretekári tlačili svoje bicykle a zároveň zavadzali tým, ktorí sa z posledných síl snažili stojky ešte vyšliapať. V jednom takomto výnimočne kamenistom výstupe som aj ja v jeho horne časti zoskočil preventívne z biku. Mal som obavy, že ak by mi prekĺzlo zadné koleso, mohol by som si bolestivo „ustlať“ na tých skalách. Keď sme sa takto vyštverali na najvyšší bod maratónu, vrch Kozlinec, mali sme za sebou 29. kilometer. Po zjazde lesom sme ešte párkrát vybehli na lúky. Tu slniečko dobre pripekalo a preto zrejme všetci účastníci ocenili, že tri štvrtiny trasy išla lesom. Na štyridsiatom kilometri vybieham na voľné priestranstvo a tam mám dohľad na niekoľko sto metrov. Marí sa mi, že v diaľke vidím dlhodobejšie mi ušlého Emila. Do cieľa je zo desať kilometrov. No čo, pokúsim sa jeho náskok aspoň skrátiť. Opriem sa preto silnejšie do pedálov. V tejto časti máme spoločnú púť s hobby pretekármi. Sem tam mi pri predbiehaní zavadzajú, ale aj tak sa mi darí, síce len pomaličky, znižovať náskok súpera.

11. ročník - Vlko-Hron

Finiš z tretej pozície

Keď zistím, že sa blížime už k cieľovému Hronseku, a že mám ešte akú-takú nádej v stíhaní, zaberiem už takmer naplno. Pri vyústení lesnej cesty na asfaltku ho doťahujem. Zaradil som sa však až za pretekára idúceho za ním. Zvažujem nad špurtom, ale zrejme by bol aj z mojej strany v tomto bode predčasný. V cestárskom háku som ešte chvíľu regeneroval posledné sily a striehol na vhodný okamih k záverečnému výpadu. Vchádzame takto v zákryte všetci traja do obce. Dostávame sa miestnu asfaltovú komunikáciu. Zamykám vidlicu a tlmič. Neviem, ako ďaleko je do záverečnej méty. Risknem to. Dvíham sa zo sedla a prudko vyrážam z tretej pozície. Cieľ je však stále v nedohľadne. Makám na doraz, aj keď neviem, ako dlho ešte dokážem to šialené tempo udržať. Zrazu konečne zaregistrujem cieľový oblúk. Vydržím? Nie je čas obzrieť sa. Konečne prebieham časomierou a nik vedľa mňa. Až súperova gratulácia ma definitívne utvrdzuje, že finiš o prvenstvo v kategórii som úspešne ustál.

O rok repete

Domov sa vraciam s pocitom pekne prežitého dňa. Tento rok som uprednostnil BBB MTB Vlko – Hron pred pred Author Šela maratónom v Lipníku nad Bečvou (MTBIKER reportáž 2016) a vôbec to neľutujem. Každý pretek má svoju jedinečnú atmosféru. CK Witzenmann Vlkanová sa vzorne o všetko postarala. Veľký počet usporiadateľov, výborný výber a ukážkové značenie trate. Promptná organizácia až piatich pretekov. Jednalo sa o MTB maratón 50 km, MTB polmaratón 30 km, Duatlon, Ebike – pedelec 25 a samozrejme aj súťaž pre deti s rodičmi. Usporiadatelia dobre zvládli 568 prihlásených účastníkov. No, aby som im touto chválou neustlal na vavrínoch - cestoviny boli studené. Aj tak mi chutilo, že pri prežúvaní som mal hrče za ušami. O rok si prídem dať repete.
Výsledky: http://www.sportsoft.cz/cs/zavod/overview/1894.