Reportáž: Zápisky z MTB Trophy 2. časť – domáca pôda a záverečný útok

V minulej časti som trochu opísal svoje pocity z prvej a druhej etapy 10. ročníka MTB Trophy (1.časť: voda, blato, prach a slnko). Naložili sme si veru poriadne, a to sme boli ešte len v polovici. Takže, ako sme sa nakoniec dostali do cieľa?

Deň tretí – Domáca pôda

V noci sa párkrát budím na to, ako kvapky bubnujú na strechu nášho penziónu Hadamowka. No zajtrajšia Veľká Rača asi nebude úplne na prachu. Na raňajkách si celkom doprajem, neodolám ani párkam, šunke, syru a ako inak, zabetónujem to owsiankou. Trochu som to asi prestrelil a na štarte ešte odfukujem, ale našťastie mám veľmi rýchle trávenie . Po tradičnom presune a tlačenici, fučíme opäť po panelkách na Ochodzitú.


Trochu si prišliapnem, aby som mal voľnejšiu cestu do tradičného klzkého zjazdu, ale v ňom aj tak o chvíľu dobieham ďalších. Po pár km je balík celkom potrhaný, ale stačí kúsok asfaltu, obzriem sa a razom je nás asi 30. V stúpaní na rozmočenej lúke sa zase deriem dopredu, lebo niektorým to po blate akosi nejde. Každopádne, to najlepšie nás čaká. Po hákovaní a nástupoch na dlhej asfaltovej rovine (to mi fakt hlava neberie), začínam stúpanie na hrebeň. Aby to nestačilo, záver na Przegibek vedie po stúpavom singli. Nebudem vypisovať o tom, koľko je tu všade klzkých koreňov a kameňov.


Každopádne, hrebeň až na Veľkú Raču je jedným slovom - úmorný. Človek sa tu „šmotlí“ často krokom v tých stojkách a dole zase treba tancovať po spleti klzkých koreňov. Navyše, celkom pečie a miesta s mazľavým blatom zase strieda suchučká tráva. Konečne sa tam vytrepem, doplním „ISO“ do vaku, vodu do fľaše a valím do zjazdu. Púšťam si to naozaj slušne, ale po tých dňoch už mi nejaký ten kameň a vymleté koryto pripadá ako šotolina .


Míňam tretí a posledný bufet a robím veľkú chybu, že si v servise nenechám premazať reťaz. Blato schne a prevody začínajú kvíliť a chrčať. Keď to lámem na stojáka, mám pocit, že rozdrapím reťaz. Ale už je to len kúsok a podľa teórie „aj voda a blato maže“, vletím do jednej väčšej bahennej mláky. Hneď je strojovňa o čosi tichšie. No a čaká má záverečná, už legendárna chuťovka späť na Ochodzitú, kde je dnešný cieľ. Čo vám budem hovoriť, proste strecha, ale neviem, čo som pojedol, keďže chytám druhý alebo snáď tretí dych a vyletím to ani neviem ako. Míňam asi 5 súperov, ktorí nechápu, odkiaľ sa beriem . V cieli mám 100-krát lepší pocit ako včera, keď som ledva došiel ku „chalupe“. Celkovo dnes za 4:30 hod na 40. mieste. Každopádne, slovenská pôda nám s Katkom prospela, lebo ani on nie je tak rozbitý ako včera. Taktiež konečne po očiste nájdeme aj dobrý stream a vychutnávame si bez sekania krásne vyvrcholenie Gira. Veď čo je lepšie, ako po takom dni mudrovať, kde má Vincenzo nastúpiť . Druhé kolo večerného programu obstaralo finále Ligy majstrov, ale po predĺženie a penaltový rozstrel som to už nedal .


Mapu, presný výškový profil a prípadné GPX tretej etapy si môžete pozrieť tu: mtbiker.sk/vyjazdy/173210/imroman-vyjazd-mtb-trophy-3-etapa-mtb-sucho-70km-4h-2169m.html a výsledky.

Deň štvrtý – Hurá do útoku

Ráno pri pohľade do zrkadla nechýbajú už poriadne kruhy pod očami a na raňajkách panuje skoro hrobové ticho. Je trochu patrný úpadok morálky, ale nikto nemá energiu navyše a radšej mlčky raňajkuje. Taktiež už na sebe poznám, že 4. deň mi to ide vždy najlepšie a pomaly za teším na štart, podľa mňa najťažšej etapy celého MTB Trophy. Včera poobede aj v noci opäť pršalo, ale hlavne, že teraz je vonku všetko OK.

Na štarte akosi zabudli pustiť trochu motivačnej hudby a možno preto to nie je také hektické . Na rovine v balíku neviem, či mám zaradiť ľahký alebo ťažký prevod, ale následný kopec to už vyrieši. Po chvíli sa dostaví ten známy dobrý pocit. Úvodné pasáže sú opäť strmé, ale určite najhoršie je stúpanie popri zjazdovke od rieky Wisla. Fakt hnusná strecha, ktorá nás privedie na kamenistý hrebeň. Z neho zbehneme po zvážnici a začíname postupné stúpanie na vrchol Klimczok (1 117 m.n.n). Než sa vydriapeme hore, trvá to naozaj hodnú chvíľu, pretože sa často motáme po singloch hore-dole a finálna zvážnica je v závere poriadne strmá, resp. ako stvorená na občasné potlačenie .


Všade sú samé skaly, takže aj do kopca nechávam pruženie pekne otvorené, no a smerom nadol je to opäť poriadna skúška materiálu. Práve v tejto etape vidím asi najviac defektov. Už na vrchole Klimzcoka sa cítim výborne a neustále niekoho predbieham. V druhom dlhom kopci z dediny Brenna úplne ožijem a už idem v takom svojom „robokop“ móde . V skratke to znamená ten pocit, keď viem, že mi už nedôjde a idem proste stále ďalej a ďalej v dobrom tempe a je mi úplne jedno, aký kopec sa predo mňa postaví.



Na vrchol kopca Malinow radšej svižne tlačím namiesto pretláčania v sedle a hurá do rýchleho zjazdu. Už obiehame aj jazdcov zo skráteného variantu a blíži sa posledný bufet. Trochu vody ešte mám, poslednú tyčinku aj gél vo vrecku, a tak kašlem na to a idem ďalej. Znovu ďalšia strecha - veď tých 3 100 výškových na 71 km musíme dáko nazbierať . Medzitým začína pršať, ale vôbec mi to nevadí, skôr naopak. Dole pod sebou vidím priehradu, a to je znak blížiaceho sa cieľa. Dlhý most cez vodu a už len posledný kopec okolo prezidentského zámočku.



Celý ho už vybúcham v stoji, keďže už sa netreba na nič šetriť. V záverečných úsekoch sa ešte definitívne zablatím a už počujem komentátora. Paradoxne je mi trochu smutno, že všetko zase skončí, ale nedá sa nič robiť a za 4:52 hod končím svoju asi najlepšiu etapu za tie roky na celkovom 24. mieste. Dám si cieľovú foto s bikom na pamiatku, dostávam zaslúžené tričko a idem si vychutnať pocit finishera do tradičného cieľového bufetu. Že MTB Trophy je trochu viac ako bežný maratón, je vidieť práve teraz. Každý si tu gratuluje, podáva ruky, objíma sa alebo vyjadruje rešpekt k súperom.


Za tie 4 dni sa vytvoria také mini priateľstvá pri vzájomných mini súbojoch. Takže, či idete o bedňu, tridsiate miesto alebo prvých 200, vždy si výborne zapretekáte vo „svojej“ partii. Nehovoriac, že len samotné zvládnutie je hodnotný cieľ. V limite nakoniec dokončilo celé podujatie 350 borcov, takže „úmrtnosť“ nie je vôbec nízka. Celkovým víťazom sa stal Michal Kaněra z Česka a mne to vyšlo na 34. miesto v konečnom poradí.


Mapu, presný výškový profil a prípadné GPX štvrtej etapy si môžete pozrieť tu: mtbiker.sk/vyjazdy/173211/imroman-vyjazd-mtb-trophy-4-etapa-mtb-mokro-75km-5h-2619m.html a výsledky: 4. etapa a celkové výsledky.

O čosi horšie je záverečné balenie. V tomto asi najviac závidím profíkom, ktorí po dojazde odovzdajú špinavý bike a idú sa vyvaliť – nuž, ešte sa musím zlepšiť . Človek je už taký spomalený, že všetky bežné činnosti trvajú o čosi viac. Treba sa pripraviť na postupný návrat do reality, no Lenka je už zmierená, že mi to po tejto akcii trvá o dosť dlhšie . Jubilejný 10. ročník je teda úspešne za nami a už teraz sa v podstate teším na ďalší. Aj keby sa mala ísť úplne rovnaká trasa, tak mi to vôbec nevadí a prídem už len pre tú jedinečnú „MTB Trophy“ atmosféru, ktorá tu každoročne vzniká. Teraz už len prežiť nasledujúce dni a vrátiť sa do bežného života .

A takto nejako to vyzerá po MTB trophy nasledujúce dni...