Reportáž: Sella Ronda Hero - slnko, dážď, blato, krúpy, kosa a nečakané víťazstvo

Reportáž: Sella Ronda Hero - slnko, dážď, blato, krúpy, kosa a nečakané víťazstvo

Sella Ronda Hero je doslova kultové podujatie, a to má len 7 rokov. Ak máte radi kopce, určite vás zaujme hodnota prevýšenia 4 200 m na 86 km trase, čo už je tak trochu aj horolezectvo. Po 5 rokoch som sa sem opäť vrátil obrusovať najľahšie prevody. A to som vôbec nepredpokladal, ako to celé nakoniec dopadne...

Na Sella Rondu nie je vôbec ľahké sa dostať, pretože štartové miesta miznú ako teplé rožky, teda, takmer okamžite. Takže v prvom rade sa chcem poďakovať Slavovi, že to vybavil a následne Cervovi, že zobral časť mojej práce, aj keď tej svojej má vyše hlavy.

Vyrážam so svojím tradičným sprievodom, teda mamou a Lenkou. Už celý výlet začína pomerne zaujímavo, keď dorazíme do nádherného mestečka Ortisei – to leží cca 8 km od štartu, ktorý je pre zmenu v Selva Di Valgardena.

Hlavne si to skontrolovať

Pri bookovaní ubytka som nechtiac preklikol v počítači na mesiac máj a celé to posunul o 3 dni dozadu – samozrejme, vôbec mi nenapadlo, že je to vôbec možné. Talianska pani domáca bola veľmi prekvapená, keď nás tam uvidela vo štvrtok, namiesto „ohlásenej“ nedele. Keď uvidela zúfalstvo v mojej tvári po tom, ako som objavil svoju chybu v maile, tak nám ponúkla strechu nad hlavou v núdzovejšom režime, aj keď oficiálne otvára až od nedele. Celkovo bola neskutočne milá vo všetkom a chcem sa jej poďakovať, aj keď viem, že tento report si asi neprečíta .

Ešte ostal čas na nejaký pojazd, tak neváham a aj napriek mrholeniu vyrážam do prvého kopca na trati – stúpanie na Dantercepies. Hore už prší, padá hmla a riadne fučí. Po ceste mi robí spoločnosť jeden Talian a spolu to vyťapkáme až úplne hore. Pýta sa ma odkiaľ pochádzam a ja zbytočne neváham a hovorím, že zo Žiliny, odkiaľ je aj Peter Sagan – a už nemusím nič (nikdy) vysvetľovať ani približovať, takže vďaka Peťo .


Zbehnem dole, registrácia prebehne ako po masle, v ruke mám parádny dres a batoh v designe podujatia a kopec naozaj prepracovaných materiálov k preteku. Taliani za tých 7 rokov z toho vytvorili absolútne kultové podujatie, v každom meste od ústia doliny visia plagáty a vlajky, predávajú sa darčekové predmety. Jednoducho, väčšia propagácia sa už podľa mňa ani nedá spraviť. A priznám sa, na mňa to funguje. Doslova cítim hrdosť a pritom je do cieľa ešte tak ďaleko .


Nasávanie atmosféry

Piatok si ešte užívam pohodu. Lenka si požičia bike a vyšliapeme si spolu z nášho zázemia na protiľahlú Saltriu a prejdeme aj kúsok záverečných úsekov trate. Ani v tých strmých stúpaniach neprotestuje a už vôbec nie, keď do toho začne aj pršať – tak to má byt . Jednoducho nasávame atmosféru a počasie nám to nepokazí. Za chvíľu je zase slnko a takto dookola. Pani domáca nám hovorí, že celé toto obdobie je úplne hrozné na počasie, ktoré nie je vôbec stabilné. Pomaly každý deň je búrka, o čom sa presvedčíme aj v noci. Vonku na siluete hôr lietajú blesky a leje, až z toho ide husia koža. Zajtra to vypukne a bude veselo...


Príprava

Teta mi ešte večer nachystala raňajky, nech už môžem o 5:20 pekne tlačiť. Vonku je azúro a celkom chladno. Ale predpoveď na neskôr neveští nič dobré, čo sa nám každý jeden deň aj potvrdzuje. Takže zateplené kraťasy a tiež dlhé rukávy Castelli Nanoflex, tenké vlnené ponožky, teplejšie spodné tričko, ľahučký a vzdušný dres Free Ar 4.1. a na to šikovná a veľmi ľahká vesta Louis Gernau s výrezom na vrecká, ktorú som tu už tiež dávnejšie testoval – takto som pripravený ak počko vydrží, tiež, ak sa náhodou/určite pokazí, no a zároveň idem naľahko. Nesmie chýbať ani obľúbená retro šiltovka proti dažďu . V tých kopcoch už je skutočne cítiť každých pár gramov navyše a byť príliš naobliekaný, to tiež nie je ideál. Teraz som naozaj rád, že sa ku mne tieto veci postupne dostali ako aj rôzne druhy výživy či ďalšie kúsky na testy a môžem ich naplno využiť. Predsa len niektoré špecifické vlastnosti nájdu ideálne uplatnenie práve pri takýchto extrémoch. Ešte si pekne prerátam koľko vezmem „výživy“ so sebou a môžem vyraziť na štart čo najskôr. Navyše, ešte ma čaká 8 km a 300 výškových na rozjazdenie a chcem tam byť aspoň 45 min pred štartom svojej „vlny“.


Keď prídem a vidím tú masu a hukot, tak nechápem. Nad hlavami nám lieta aj vrtuľník, keďže Eurosport ponúka dokonca 2-hodinový priamy prenos. Ono, s Katkom a kamarátmi sme sa zúčastnili na úplne prvom ročníku 2010, kde nás štartovalo cca 500, a to bola úplná paráda (Reportáž: Sella Ronda Hero marathon 2010). Ja som bol aj v roku 2011, kde už bolo cca 1 700 ľudí a teraz ich štartuje viac ako 4 000 z 50 krajín – navyše, oba varianty trasy - 86 km a 60 km naraz.

Pri tom neskutočnom množstve ľudí sa štartuje po vlnách s cca 10 min rozostupmi – čo je dokopy asi 15 vĺn/koridorov. V Taliansku, pokiaľ nemáte licenciu, ste automaticky zaradený do posledných sektorov a nespravíte s tým vôbec nič. A tu má licenciu skoro každý . Top elita má štart o 7:10 a ďalšie vlny prídu rad o 8:25. Na druhej strane, naša kategória „hobby“ s cca 500 ľuďmi je hodnotená samostatne a je to pre každého rovnaké. Inak totiž nemáte šancu spravodlivo bojovať, keďže z každého sedla vedú single, kde sa to najmä na začiatku riadne upchá.


K trati asi len toľko, že nastúpať 4 200 m na 86 km je naozaj slušná porcia. Točíme sa okolo celého skalného masívu Sella a čakajú nás v podstate 4 sedlá. Samozrejme, každý jeden štart je poriadna show, ktorú Taliani vedia spraviť a konečne začíname.

Pre lepšiu predstavu odporúčam pozrieť podarenú animáciu


1. Dantercepies (2 291 m)

Úvodné metre, a teda samotný prejazd dediny je už v podstate aj začiatok kopca . Míňame dolnú stanicu lanovky a začíname sa škriabať po šotoline. Hlavne to neprepáliť! Na hodinkách som si pre tento účel vytvoril tzv. „climbing“ mód, kde mi ukazuje údaj VAM – výškové metre za hodinu a tep. V takýchto nekonečných kopcoch je to výborná vec na odhad tempa a podľa toho viem, ako mi to ide. O pár minút už „hobby“ narazia na predchádzajúce vlny. Left, right, middle, hop, sorry a pod slovíčka používam non-stop cestou na vrchol, kde obieham stovky ľudí. Doteraz nechápem, ako sa mi podarilo vždy nejako preštrikovať bez toho, aby som dal nohu na zem. Záver od chaty k vrcholovej stanici je poriadne strmý, ale veľa ľudí znamená aj parádnu atmosféru, takže to ide v podstate úplne bezbolestne. Kamarát Maťo Kobera idúci na kratšej trase si navyše pribalil aj záťaž, aby nebol taký rýchly .


No a potom následný zjazd. Vedel som, čo ma bude čakať, ale aj tak nebolo ľahké prijať „realitu“. Taký nádherný singel a nedá sa vôbec vychutnať, všade sa robia zápchy, predbiehať sa dá len občas a aj to je celkom riziko. Celá masa sa sunie nadol a mne ostáva byť len trpezlivým. Dole sa to už trochu rozširuje a konečne vbiehame do dediny Corvara. Hurá do kopca, kde sa predsa len dá pekne predbiehať...


2. Pralongia (2 157 m) a Passo Campolongo

Predchádzajúce dažde a včerajšia nočná búrka zanechali všade slušnú porciu vody. Akonáhle vybehneme mimo šotolinu, je mokro a blato - hlavne úvod cez Corvaru vedie po rôznych lúkach pomedzi zjazdovky. Miestami riadna ťapkanica v blate, ale spomeniem si na domácu Maríkovú a len sa smejem sám pre seba . Stúpame kúsok po asfalte a potom opäť po šotoline. Znovu teda left, right, middle, hop, sorry, thank you. Vďaka tomu mi stúpanie neskutočne ubieha, navyše, ľudia povzbudia - Taliani hecujú a pokrikujú. Dostávam sa na akúsi náhornú plošinu, odkiaľ sú úžasné výhľady, napr. na ľadovec Marmolada.


Slnko stále svieti, ale miestami už vidno, ako sa tvoria riadne mraky. Od vrcholovej stanice Pralongia sa valíme opäť nadol. Na singloch už je málinko lepšie, ale aj tak treba zachovať trpezlivosť. Vybiehame na asfalt, kúsok do kopca a míňame Passo Campolongo. Znovu zjazd, kde sa mi podarí vychytať aspoň nejakú dieru, prípadne obieham na klzkých kameňoch, kde je viac možných stôp. Nasleduje Arabba a druhý bufet, dopĺňam vodu a beriem žemličku. Minulé roky sme zbehli nižšie dlhým zjazdom po asfalte, ale teraz vidím, kde dohnali ďalšie potrebné výškové metre, keď sa škriabem zase nahor po teréne. Dlhší zjazd a už som na opäť mne známych miestach - začíname najhorší kopec k najvyššiemu bodu trate...

Sourasass (2 351 m) a Passo Pordoi

Do kopca stále obieham, ale už to nie je taká tlačenica ako v úvode, a tým ako postupujem, sa aj skvalitňuje „výkonnosť“ ostatných. Trochu som mal obavu z prevodov, ale zatiaľ mi môj 32-zubový ovál postačuje – teda, až na tento dlhší úsek cez les spod Arabby, kde ale nemá zmysel nič iné, ako tlačiť a nepomohol by mi ani 28-zubový, prípadne nejaký nižší prevodník. Fakt strašná a dlhá stojka. Ale vyliezame z lesa a zase sa to „normalizuje“, teda v rámci možností. Celkom slušne sa ochladilo a začína mrholiť, navyše sa pridáva aj nepríjemný vietor. To už stúpame na obrovskej planine, kde som sa neraz lyžoval. Teraz sa škriabem po zjazdovke (Sourasass) a k vrcholovej stanici na biku, ktorá je aj najvyšším bodom trasy – cca 2 351 m. Je tu aj bufet, dopĺňam hlavne vodu.


Rýchly zjazd po šotoline a nasleduje krásny stúpavý singel do Passo Pordoi, kde si opäť nemôžem ísť úplne svoje tempo, ale, aspoň si oddýchnem. Niežeby som chcel machrovať, ale ak sa človek naučí dobre jazdiť v okolí Malej Fatry, zopár klzkých šutrov nie je problém . Po asfaltke dobíjam slávne Passo Pordoi, kde je atmoška pomaly ako pri nedávnom Gire. Už viac-menej leje a v tej výške panuje celkom kosa – ešte, že som s tým trochu počítal . Zjazd dole je miestami po úplnom rozbahnenom chodníku a navyše sa k nám znova pripájajú jazdci z kratšej trasy. Takže zase trochu čakania, štrikovania a trpezlivosti, než sa od nich odpojíme do nášho finálneho sedla – Passo Duron.

4. Passo Duron (2 280 m) a finish

Do mestečka Canazei už zbieham samozrejme totálne mokrý, ale akosi mi to vôbec nevadí. Vždy sa mi lepšie ide keď je zima, ako keď je 30°C a nie je sa kde schovať. Domáce brúsenie kopcov v okolí Žiliny mi evidentne prospelo, pretože stúpanie si naozaj užívam. Tým myslím hlavne ten pocit, že to ide bez trápenia. Na chvíľu vykukne slniečko, ale len ako provokácia. O pár minút sa nad Passo Duron zatiahne, švihne zopár bleskov, hrmí, fučí, leje a postupne sa pridávajú aj krúpy. Trochu sa aj zotmelo. Stále obieham a keď vidím, že borci, ktorých míňam sú už celkom slušne „vyšvihaní“, dodáva mi to ďalšiu motiváciu. Pamätám, ako pred pár rokmi som pomaly celý záver tlačil a nechápal tých, ktorí išli v sedle . Teraz vylámem aj najstrmšiu časť a už vidím vrchol.


Zapínam vestu a valím do rýchleho zjazdu. Na jeho konci už cítim, že ruky od zimy pomaly strácajú cit a začínam mať trochu problém s radením. Ešteže mám iba jeden prevodník, lebo inak neviem, ako by som hádzal z veľkej na malú . Každopádne, lock-out už musím stláčať celou dlaňou. Posledný kopec nevedie do žiadneho „slávneho“ sedla, ale aj 400 výškových dá zabrať. Pred sebou zbadám borca, ktorý sa držal od začiatku vpredu a potom sa mi stratil – dres Kellys Bike Ranch totiž veľmi ľahko spoznám ale nie, nie je to Karel Hartl . Jeho tímový kolega. Hovorím si, že by nebolo zlé skúsiť zabojovať, čo sa mi nakoniec aj podarí. Chvíľu sa ma drží, ale potom sa už vzďaľujem – navyše aj v tomto poslednom kopci dokážem ísť VAM 1 000 m/h, a tak viem, že dnes mám naozaj dobrý deň. Pomaly celý ho vydupem už v stoji a letím do posledných kilometrov. Hmla, blato, voda fŕka na všetky strany, sem-tam nejaké to lajno, ale mne už je všetko úplne fuk a letím, čo to dá. Už mám naozaj problém normálne radiť a používam na to pomaly celú ruku. Ale počujem hukot, zbieham posledný singel ponad dedinu a pretínam cieľ za 6:17 hod.


Trochu ma štve, že pod 6 mi to nedalo, aj keď kondička na to bola, ale rýchlo ma to prejde a mám z toho celého parádny pocit – tá atmosféra okolo vás jednoducho dostane. Všade plno ľudí, každý sa fotí a raduje, že to zvládol. Samozrejme, hneď sa so svojím „support“ tímom fotím aj ja . Za chvíľu si ale uvedomujem, že ma čaká ešte 8-km zjazd k ubytku, takže riešiť výsledky sa mi vôbec nechce, požičiavam si od mami bundu a valím dole, nech nevymrznem...

Ja som niečo vyhral?

Po naozaj veeeľmi dlhej horúcej sprche si konečne pozriem, ako som vlastne zajazdil. Keď vidím svoje meno na prvom mieste v kategórii hobby 1, tak si myslím, že mám halucinácie. Predsa len, v tom dave človek nemá prehľad, ale oplatilo sa predbehnúť jazdca z Kellys Bike Ranch . Akurát, Taliani vyhlasujú tak trochu inak ako u nás a na pódium idú iba celkoví víťazi hobby a elite. Tam som skončil na 5. mieste z tých cca 500, takže fungel nový bike Bianchi za absolútne prvé miesto sa mi neušiel – ale štýlové slnečné okuliare ako pamiatka, áno . Medzi elitou zvíťazila maratónska extra trieda Leonardo Paez z Kolumbie za dosť neuveriteľných 4:34 hod! Každopádne, slávnostné vyhlásenie bola riadna show, ako inak, v talianskom štýle .


Komplet výsledky.

Pre lepšiu predstavu, ako to celé vyzeralo, pozrite si nasledujúce krátke „hliglight“ video


Komu nejde len o preteky, určite ocení aj nedeľnú akciu Sella Ronda Bike Day. O čo ide? Všetky 4 hlavné sedlá okolo masívu Sella, kam samozrejme vedú aj nádherné asfaltky, sú komplet uzavreté pre všetky autá – takže sú tu tisíce nadšencov, hobbíkov, profíkov atď. Do sediel sa driapu snáď všetky vekové kategórie a ešte aj deti, ktorých ťahajú obetaví otcovia na špagáte alebo vo vozíku. MTB alebo cestný bike, na tom nezáleží. Jednoducho, dokonalá oslava cyklistiky úplne pre každého. Ak máte MTB, tak nahor sa dá pekne po asfalte a dole po nejakom peknom chodníčku...



Mapa a GPX


Online mapa vo výjazdoch s trasou na mtbiker.sk/vyjazdy/175925/imroman-vyjazd-sella-ronda-hero.

Nuž, čo dodať na záver, aj tak už som toho napísal až až. Ťažko sa opisujú pocity, jednoducho, túto atmosféru treba zažiť na vlastnej koži. Aj keď ma miestami mrzelo, že najlepšie single hlavne v prvej polovici trate som si nemohol úplne vychutnať, ten pocit v cieli je úžasný. Navyše, všetko okolo toho dojem len umocňuje. Nečakané víťazstvo tomu nasadilo čerešničku, aj keď je mi jasné, že to nie sú majstrovstvá sveta a bolo to v kategórii . Je veľmi ťažké si Dolomity a podujatie Hero nezamilovať...
report_problem Našiel si v texte chybu?

HERO Bike Festival

calendar_today 16.06.2016 - 19.06.2016
label MTB maratón
place Selva di Val Gardena (Zbytok sveta)

Imroman 
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Reportáž: Stupava Winter maratón MTB&RUN – mrazivý úvod do sveta maratónov

Reportáž: Stupava Winter maratón MTB&RUN – mrazivý úvod do sveta maratónov

Poďte sa so mnou pozrieť na trať známeho zimného podujatia, ktoré napísalo už svoju štrnástu kapitolu.
Reportáž: Istrofinal Snežnický MTB maratón – len 200 metrov navyše

Reportáž: Istrofinal Snežnický MTB maratón – len 200 metrov navyše

Pamätám si, ako Michal (organizátor) minulý rok ohlasoval dátum jubilejného 10. ročníka. 2. september je tu a ja sa chystám opäť do Snežnice na preteky.
Reportáž: MTB Singletrack maratón Košice - najkrajšie single v sezóne

Reportáž: MTB Singletrack maratón Košice - najkrajšie single v sezóne

Tohto roku sa konal výročný 20. ročník MTB Singletrack maratónu v Košiciach. Priblížim vám, ako som vnímal svoju druhú účasť na tomto najtrailovejšom maratóne sezóny až do posledných síl.
keyboard_arrow_up