Prejazd cyklotrasy Eurovelo6 z Ostrihomu do Bratislavy na cargo bicykli

Predĺžený víkend na začiatku júla som strávil v dedinke kúsok severne od Budapešti, na pravom brehu Dunaja. Keďže môj bicykel Yuba Mundo bol práve v servise, požičal som si na otestovanie nákladnú trojkolku Fanotec FT-9005. Cestou tam sa odviezla v kufri 9-miestneho auta (keďže je to skladačka), no cestou späť táto možnosť nebola. Preto som sa rozhodol, že odskúšam "cargo bike touring" a do Bratislavy dôjdem po vlastnej osi po medzinárodnej cyklotrase Eurovelo 6.

S bicyklom som šiel naťažko, a tým myslím naozaj naťažko. Len hmotnosť samotného bicykla je v desiatkach kilogramov, okrem toho som ešte prevážal aj dosť veľa vecí z dovolenky: 80 litrový naplnený turistický batoh, menší batoh do mesta, trojmiestny stan, spacák, dva účkové zámky, kovovú konštrukciu na strechu proti dažďu (bicykel je možný použiť na prepravu štyroch menších alebo dvoch väčších detí), viacero fliaš vody a pod. Mnohé z týchto vecí som brať nemusel a dali by sa zrejme prepraviť inak, ale keď už človek ide skúšať jazdu s cargo bikom, tak náklad nebude optimalizovať a brať ho menej, keď bicykel odvezie .

Na úvod trochu švindľujem a autom sa nechávam odviezť kúsok za Ostrihom. Na pravom brehu Dunaja totiž od dediny Leányfalu po Ostrihom nevedie (okrem krátkej výnimky) samostatná cyklotrasa a ide sa tu po vozovke v plnej premávke. Plnohodnotná cyklotrasa tu vedie po druhom brehu Dunaja, na ktorý sa dá dostať len kompou. Tá však o piatej ráno, v čase môjho odchodu, ešte nepremáva . Okrem toho som na tomto bicykli najazdil len pár desiatok kilometrov a nemal som ešte presný odhad, koľko za akú dobu prejdem. Tak som si radšej vytváram časovú rezervu (ktorá sa mi večer ešte bude hodiť). Ušetril som tak 40 km na asfaltke, ktorú už poznám.


V Maďarsku je (podľa môjho subjektívneho názoru) omnoho viac samostatných medzidedinských cyklotrás ako na Slovensku. Sú síce väčšinou výrazne užšie ako naše, ale sú oddelené od ciest pre autá pásom trávy širokým niekoľko metrov, niekde aj zvodidlami. Výborné sú na dochádzanie do práce do susednej obce či na cykloturistiku. Jedna takáto trasa začína medzi Ostrihomom a dedinou Tát, pri križovatke ciest 11 a 117. Z Ostrihomu sa sem ide po štátnej ceste.

Na bicykel nasadám o 6:18 ráno. Cyklotrasa vedie po severnej strane obchvatu Tátu, do tejto dediny je dokonca odbočka s podjazdom popod hlavnú cestu. Za Tátom prechádza trasa na opačnú stranu a pokračuje cez niekoľko dedín až do Lábatlanu. Tu je možnosť využiť kompu cez Dunaj do Kraván, prvá kompa však ide až o 10.00, čo je pre mňa dosť neskoro - tri hodiny sa mi čakať nechce.



Od Lábatlanu po Almásfüzitő idem asi 20 km priamo po ceste. Miestami je to dosť nepríjemné, keďže tu jazdí veľa kamiónov (chvíľu som si to počítal, pomer bol asi 1:5 voči osobným autám). Viac ako polovica z toho je však cez dediny, čo znamená byť obiehaný menšou rýchlosťou. Napriek tomu však všetci vodiči obiehajú s dostatočným odstupom a nemám skúsenosť s nepríjemným či nebezpečným obiehaním. To však môže byť spôsobené aj samotným cargo bikom, ktorý hoci je len mierne širší, pôsobí masívnejšie a nezvyčajne, takže vodiči si dávajú väčší pozor.


Na zvyšku cesty do Komáromu sa strieda infraštruktúra: cyklopruhy s cyklocestičkami. Celý čas však idem súvisle po svojom "vlastnom" priestore. Do Komárna prichádzam takmer presne o deviatej s najazdenými 45 km. Som spokojný, zatiaľ to ide nad očakávanie dobre a pri udržaní takéhoto tempa by som bol doma o tretej poobede. To by však nesmeli nasledovať náročnejšie pasáže či prestávky na jedenie . Vzhľadom na dobrý čas volím dlhšiu, ale zaujímavejšiu trasu po maďarskom brehu, namiesto slovenskej verzie cez Gabčíkovo.


Za Komáromom sa už Eurovelo 6 odkláňa od hlavnej cesty a miestami ide na ňu až kolmo, čo mi trasu predlžuje. V dedinke Koppánymonostor ma zaujala cykloodbočka k priemyselnému parku. Po pár kilometroch prichádzam na ňu z druhej strany a vyzerá to, že ide o skratku oproti hlavnej trase, ktorá ide naokolo. Za priemyselným parkom križuje trasa hlavnú cestu a železnicu Budapešť - Viedeň a kúsok vedie spolu s nimi. Tu sa mi darí aj jedinýkrát na celej trase zablúdiť. Idem po dosť rozbitej asfaltke, značenie. Prichádzam na rázcestie a intuitívne idem stále po asfaltke. To je však chyba, ktorú zisťuje skoro po dvoch kilometroch na prašno-piesočnatej ceste po pohľade do GPS. Chvíľu váham, či nepokračovať a nepoužiť náhradnú cestu, povrch bol však tvoril jemný prach, tak sa radšej otáčam a vraciam dva kilometre, ako by som mal blúdiť na rozsiahlych maďarských poliach.

Po návrate na kritické rázcestie odbočujem na lesnú cestu, ktorú som pri prvom prejazde automaticky zamietol ako absolútne nepravdepodobnú. Miestami mi skôr pripomína dva singletracky než plnohodnutnú cestu, čo je pri jazde na trojkolke dosť podstatný rozdiel. Úsek našťastie nie je príliš dlhý a les a následné pole úspešne prechádzam a vchádzam do Ácsu. Na 10 km strácam asi hodinu.


Od Ácsu do Nagyszentjánosu vedie cyklotrasa 7 km priamo popri železnici a svištiace vlakové súpravy diaľkových i miestnych vlakov sú príjemným osviežením. Prvé 4 km tvorí ako tak obstojná asfaltka, zvyšok je poľná cesta. Na jednostopom bicykli to môže byť príjemné osvieženie, pre mňa na trojstopom to znamená zase tri km jazdu rýchlosťou 7-11 km/h a ďalšiu časovú stratu. Podľa mapy by sa dal celý tento úsek obísť po štátnych cestách cez dedinu Bana a asi by to bolo aj rýchlejšie.


Po vjazde do Nagyszentjánosu oslavujem, keďže nespevnené menej kvalitné úseky mám už za sebou. Do Gönyü idem ešte posledný raz po ceste, aj to vedľajšej, zvyšok cesty už len po cyklotrasách, alebo bočných uliciach v mestách a dedinkách. Do Győru vedie jeden z najkrajších úsekov, cyklotrasa je tu nová a s dobrým povrchom a s dekoráciou slnečnicových polí. Je však teplo, ba priam horúco, v tieni stromov som len občas. Míňam prístav i stavbu východného obchvatu Győru a vchádzam do mesta. V samotnom Győri je rozsiahla sieť cyklotrás (aj keď miestami ako na dopravnom ihrisku, zákruty sú ako pre hračkárske autá a na mojom bicykli len tak-tak prejazdné). Mesto je naozaj procyklisticky orientované (z pohľadu prechádzajúceho návštevníka) má dokonca aj bike sharingový systém. V pekárni kupujem pečivo a na centrálnom námestí zmrzlinu. Za čas čo tu sedím, prešlo námestí veľké množstvo cyklistov, väčšinou podľa vzhľadu miestni, cykloturistov len zopár. Medzi prechádzajúcimi ľuďmi počuť aj slovenčinu. Je 13:30 a za sebou mám 95 km.


Od Győru po Mosonmagyaróvár vedie cyklotrasa cez dediny popri Mošonskom Dunaji pomedzi rozsiahle polia. Dedín je tu aspoň spočiatku dosť veľa, takže nie je problém dokúpiť proviant či si niekde posedieť, prípadne sa ubytovať. V Győrladméri zastavujem aj ja a dopĺňam tekutiny, keďže poobedňajšia páľava zatiaľ veľmi neustupuje. V tomto úseku je najnepríjemnejší protivietor z celého dňa, väčšinou zľava spredu, našťastie však nie taký silný, že by mi to robilo veľké problémy.


Mosonmagyaróvárom som len rýchlo prelietam, keďže zľava straší tmavší mrak. Dážď ani búrka z neho nakoniec nebola, no neriskujem a upaľujem, vyhýbať sa bleskom na rovných poliach bez možnosti úkrytu sa mi veľmi nechce. Vietor mi tu fúka viac od chrbta, takže 15 kilometrov do Rajky idem naplno a bez zastávky. Naplno znamená pri takomto cargo bicykli 22-24 km/h . Začínam už cítiť aj zápästia, okrem držania sa striedavo spodnej a hornej časti turistických riaditiek skúšam aj rôzne experimentálne polohy: opretie sa o riaditká predlaktím, prípadne kombinované o zachytenie dlaňami o prednú krabicu. Takéto držanie je však len na kratšiu vzdialenosť, po pár desiatkach metrov už nedržím priamy smer a bicykel kvôli svojej konštrukcii akoby pláva.


O 17:55 po 150 km prekračujem štátnu hranicu pri Čunove. Chvíľu idem po hrádzi a následne schádzam na spodnú cestu pri priesakovom kanáli. Spočiatku sa ešte trochu vyhecujem a predbieham pár rekreačných cyklistov, ale prichádza na mňa kríza a moje tempo padá a až do centra Bratislavy idem max. 15-kou. Pri Starom moste si o siedmej hodine večernej dávam krátku prestávku pred posledným stúpaním do Lamača.


Po Moste Lafranconi ešte idem celkom plynule, ale na lávku na moste tlačím. Vyjsť ju na bicykli aj tak nemôžem, polomer zatočenia bicykla je väčší než polomer zákruty, musím teda cúvať. To isté na lávke pri Botanickej. Líščie udolie idem pomaly, ale v psychickej pohode, keďže domov to už mám neďaleko. Posledný kilometer je troška strmší, takže mierne kľučkujem, aby som obišiel najväčšie stúpania. Predsa len, vyšliapať strmší kopec na stroji vážiacom niečo pod metrák nie je sranda, obzvlášť nie po vyše 180 km, čo mám v nohách. Zosadnúť však už nemusím a o pol deviatej večer zastavujem konečne pred domom. Suma sumárum: 184 km a nejaké drobné, 14 hodín na ceste.