Prihlásenie na Cape Epic, následne cely mesiac zháňanie sponzorov a nakoniec som to zaplatil aj tak kreditkou

Je pondelok ráno, 30. mája. Ja a môj syn Max sme druhý deň na dovolenke v Bardejove. Max pozerá rozprávky, ja rozmýšľam nad tým, či sa mám prihlásiť do lotérie na Cape Epic 2017, keďže dnes je na to posledný deň.

Pred tromi týždňami som mal nápad a kontaktoval som jeden youtube kanál s tým, či by nemali záujem natočiť nejakú sériu o tom, ako sa obyčajný hobby jazdec rozhodne zučastniť tohto najťažšieho etapového závodu na horských bicykloch. Myslel som si, že by to bolo zaujímavé a možno inšpirovalo ostatných hobby bikerov k tréningu a štartu na rôznych závodoch. Keďže sa mi tri týždne nikto neozval, tak to je teraz na mne. Nemám vôbec plán čo bude, ak sa mi podarí mať šťastie a byť jedným z 1 300 pretekárov, ktorí sa každý rok pretekov môžu zúčastniť.

Takže dám Maxovi raňajky a poviem, že ocko musí urobiť niečo na počítači a potom pôjdeme na prechádzku. Zapnem počítač, pripojím k internetu a otvorím mozillu alebo chrome, už ani neviem, čo tam naši majú, a píšem: www.cape-epic.com. Najprv si musím vytvoriť učet a po chvíli klikám enter lottery a už idem pre peňaženku, aby som mohol dať číslo kreditky, keďže je potrebné zaplatiť 10 dolárov. Myslím si, že asi zbytočne vyhadzujem peniaze, lebo si vážne nemyslím, že sa šťastie usmeje na mňa. Zaplatené, počítač vypnutý a ide sa na námestie do cukrárne a Cape Epic púšťam z hlavy.

Pár dní potom mi napadne, že už by som aj mohol mať email o tom, či som bol úspešný alebo nie. Prihlásim sa do hotmailu a kliknem na junk emails a je tam čosi v predmete 2017 absa cape epic – lottery invitation. Chvíľka napätia, otvorím email a čítam:


Nadšenie, neverím tomu. Teším sa, ale aj premýšľam nad tým, čo teraz, odkiaľ zoženiem 5 490 dolárov do konca mesiaca, aby som mohol uhradiť štartovné a tiež, s kým tam pôjdem.

Eufória premáha obavy a pristupujem k tomu s tým, že to nejako vyriešim. Pošlem na facebook správu Maťovi, čo je chalan v meste blízko mňa a má workshop na opravu vidlíc a tlmičov a je v bike industry veľa rokov. Pýtam sa, že aká je šanca a ako sa dajú nájsť nejakí sponzori na tento závod a že tiež budem hľadať parťáka, či o niekom nevie. Maťo po chvíli odpíše, že mi blahoželá a že to bude super, ale že na takýto závod a pre amatéra to bude veeeľmi ťažké nájsť nejakého sponzora, keďže mediálny návrat je veľmi malý a že keď má povedať pravdu, tak si myslí, že veľa ľudí bikerov ani nevie, čo Cape Epic je. Tiež povie, že má kamaráta v južnej Afrike, čo jazdí xc a maratón a že si myslí, že možno on by mal záujem, ale že sa opýta a dá mi vedieť. O pár dní neskôr dostanem správu od Maťa, že kamoš má záujem sa preteku zúčastniť, ale že nemá peniaze. Keďže mám ešte skoro celý mesiac na to, aby som našiel peniaze, tak si myslím, že sa to podarí.


To isté popoludnie som si potreboval vyvetrať hlavu a povedal som si, že lepšie, ako sa "pučiť" 30 minút do kopca a vyskúšať dostať KOM na Strava na Magura stúpaní, čo sa mi nepodarilo v apríli (chýbalo mi 15 sekúnd), tak beriem môj starý bike kona kula 26” a idem, aj keď to vyzerá, že bude búrka. Miniem poslednú možnú odbočku ísť iným smerom, a tak sa rozhodnem, že skúsim a uvidím, čo z toho dnes bude. V jednej z najstrmších časti, keď som v najľahšom stupni 38x36, idem zo sedla a sledujem svoje predné koleso, ma čosi preberie. Počujem niečo ako brechot, tak zdvihnem hlavu a vidím diviaky, ktoré sa pásli na malej lúke hneď pri starej rozbitej ceste, ktorá vedie na Maguru. Skoro ma z toho vystrelo. Heart rate vystúpil a začal som šliapať ešte viac. Dúfal som, že sa diviaky nerozhodnú ísť po mne, ale utečú do lesa. Diviaky utiekli, ja som sa trošku ukľudnil a pokračujem v stúpaní, keďže mám viac ako polovicu pred sebou. Keď sa konečne dostanem na Maguru, sadnem si a vydýcham sa. Urobim selfie - to je tá fotka na mtbiker poste a idem späť domov. Keď som doma stiahol údaje z jazdy, nemohol som uveriť, že som vylepšil svoj čas a dostal KOM na Magure zo Zlatého.

V ten večer som začal s mailovanim. Prvý email, ktorý pošlem, je tomu youtube kanálu s tým, že sa mi podarilo získať miesto na preteku a či by mali záujem robiť spoločný projekt, o ktorom som im písal 3-4 týždne dozadu. Prekvapivo rýchlo dostanem odpoveď od nejakého managera produkcie s tým, že je im to ľúto, ale že to nepojde, lebo su veľmi zaneprázdnení rôznymi akciami a inými projektmi a že takáto akcia by bola veľmi drahá, čo sa týka produkcie a posielanie filmárov a iných ľudí do južnej Afriky. Takže tadiaľ cesta nevedie, som na to sám a musím to nejako zatiahnuť.

Posielam emaily veľkým aj malým vyrobcom, predajcom bicyklov, oblečenia, dielov, výživy. Všetko, čo budem potrebovať. Niektorí odpíšu, že je im to ľuto, ale že ich sponzorské je už na tento rok vyčerpane, ale väčšina z nich mi ani neodpovedala. No čo, mám ďalšiu skúsenosť. Za príspevky vyššie ako 500 € som ponúkal názov firmy na závodnom drese. Keďže väčšina veľkých bike-shopov a výrobcov bicyklov má nejakú formu sociálneho média, vlastný blog alebo na web-stránke majú vlastné videá, kde sú príbehy rôznych ľudí, či už o pretekoch, životnom štýle alebo dobrodružstvách, tak som ponúkal články, blog alebo video diár.

Sme v polovici júna a práve sme sa vrátili zo Slovenska do pekne hnusného anglického počasia. Píšem ďalší email a posielam ho pár biznisom v dedine kde bývame, či náhodou niečo z toho bude, no tiež nič. A podobne nevyšli ani ďalšie pokusy získania sponzorov. Konečne som pochopil, že financovanie ostane na mne a mojej rodine. A možno aj pár kamarátoch.

Spomeniem si na mtbiker.sk a píšem email Tomášovi s tým, či ma mtbiker.sk nechce nejako sponzorovať a pýtam sa, či mi môžu dať nejaký post na facebook s tým, že potrebujem pomôcť so štartovným. Tomáš mi ponúkne podporu vo veciach z MTBIKER shopu a na oplátku môžem písať pár článkov o príprave a preteku a že bude možné urobiť aj ten post, ale aby som si od toho veľa nesľuboval. 25. júna je post na facebooku a až na pár likes and shares nič. Až na jeden prispevok, za ktorý sa touto cestou chcem poďakovat Petrovi Francekovi.

Pár dní pred koncom júna volám sestre, čo si o tom myslí a čo mám robiť. Obaja sme sa zhodli na tom, že peniaze boli aj budú, ale že takýto zážitok mi ostane navždy. Takže som sa po rozhovore s manželkou Sarou rozhodol, že štartovné zaplatíme zatiaľ z kreditky a že to nejako posplácame neskôr.

29. júna 2016 o 3:15 hod som sa oficiálne stal jedným z 1 200 ľudi, ktorí sa zúčastnia Cape Epic 2017.

Takže ako by som mal zosumarizovať prvý mesiac?

Pokiaľ sa rozhodnete, že chcete absolvovať Cape Epic, majte na to, aby ste si to zaplatili hneď ako dostanete email, že ste pozvaný. Ušetrite si mesiac mailovania a nervov a môžete sa venovať hľadaniu partnera alebo tréningu. Ak ma chcete podporiť, dajte like na moju facebookovú stránku.


Pokračovanie na budúci mesiac….