Tip na výlet: Alpenbrevet 2016 - životná cyklojazda a jeden z najväčších zážitkov

Tip na výlet: Alpenbrevet 2016 - životná cyklojazda a jeden z najväčších zážitkov

Tréner sa prvýkrát zmienil o Alpenbrevet presne pred rokom. V tom čase sa mi zvládnutie niečoho podobného zdalo absolútne nereálne.

Vážil som 98 kg, môj bicykel 15 kg a dovtedy bola moja najdlhšia jazda 130 km s prevýšením 2 000 metrov - tento okruh vo švajčiarskych Alpách vyžadoval zvládnuť za deň približne trojnásobný objem. Tak som to pustil jedným uchom dnu a druhým von. V nasledujúcej sezóne som však chcel skúsiť amatérske preteky. Začal som študovať dostupnú literatúru o cyklistike a vytvoril si svoj tréningový plán. Makal som celú zimu bez ohľadu na počasie, najazdil som po okolitych rovinách 2 500 km. Bolo z čoho zhadzovať, tak som na jar mal o 18 kg menej.



Podarilo sa mi zaobstarať o polovicu ľahší bicykel a začal si poriadne dávať do tela v kopcoch. Prišiel termín Račianskej časovky. Tam som neveril vlastným očiam, keď som videl, že som skončil o 0,48s štvrtý vo svojej kategórii. Pred štartom by som za úspech považoval umiestnenie v prvej dvadsiatke, teraz som bol sklamaný, že to nebola bedňa . V tréningoch som pokračoval, absolvoval som ďalšie preteky a dokonca aj na bedňu sa mi podarilo dostať. V polovici júla tréner znovu spomenul to magické „Alpenbrevet“. Napriek tomu, že som od jesene nastúpal 100 000 výškových metrov, stále som si nebol istý, či to zvládnem. Navyše, počasie v Alpách bolo toto leto mimoriadne nepriaznivé. V horských priesmykoch, kadiaľ sa malo ísť, teplota málokedy prekonala 5°C a bolo väčšinou hmlisto a daždivo. Nechcel som tam ísť závodiť, ale užiť si výhľady na panorámy Álp.



V takýchto podmienkach ma to vôbec nelákalo sa tam lopotiť. Rozhodnúť sa však bolo treba čím skôr, pretože počet štartujúcich na najdlhšie okruhy bol obmedzený počtom 3 000. V slabej chvíľke som nakoniec súhlasil a prihlásili sme sa partia 4 cyklistov – tréner, ja, Hubert a Chris. Za chalanmi do Švajčiarska som mal vyraziť v pondelok, aby sme si dali ešte jednu spoločnú jazdu pred sobotným Alpenbrevet. V štatistikách na STRAVA som mal zatiaľ zaznamenané najdlhšie stúpanie 405 výškových metrov a teraz ma čakali 4 horské prechody v nadmorskej výške 2 000 až 2 500 metrov. Ako na objednávku sa počasie v Alpách s príchodom termínu začalo výrazne zlepšovať, no mňa v pondelok zložila viróza a vyštartovať som mohol až vo štvrtok.

Po 10-hodinovej jazde zo Slovenska ma tréner nahovoril ešte na hodinovú večernú prechádzku na biku popri jazere do centra Zürichu. Toto možno pomohlo vírusu znovu sa prejaviť. V piatok som zrušil všetky moje plány na výlety do okolia a ostal celý deň v posteli s malou dušičkou, či budem môcť ísť na druhý deň to, prečo som tam hlavne prišiel.



V sobotu sme vstávali o 3.30 hod. a zdalo sa, že vírus bol definitívne porazený. Po káve sme vyrazili do Meiringen, autom vzdialeným 1,5 hodiny. Štartové čísla a pozornosti od sponzorov podujatia sa nám podarilo vyzdvihnúť tesne pred šiestou. Všetko išlo ako po masle, nikde žiadne čakanie v radoch. Poslali nás zaparkovať na záchytné parkovisko, kam nás navigovali usporiadatelia v reflexných vestách a so svietiacimi paličkami. Mali to perfektne zorganizované. Vtedy som pochopil, že štartovné 100 CHF ( cca 91.50 €) sa vráti v kvalite dodaných služieb. Prezliekli sme sa pri aute a na bikoch vyrazili do centra na štart, kde už bolo zoradených približne 4 000 cyklistov z celého sveta. Nádoby s vodou boli na opačnej strane, nedalo sa k nim už našej strany dostať.

Začalo svitať a štartový výstrel zaznel presne o 6.45 hod., my sme sa pohli asi o minútu neskôr s prázdnymi fľašami. V Alpách by však s pitnou vodou nemal byť problém a ani nebol. Keď sa tá masa cyklistov pohla, bola to galuska pri galuske, plece pri pleci. Viac priestoru sa začalo otvárať až po nástupe do prvého stúpania, kde sa cesta otvorila aj pre dopravu, ale vodiči boli ohľaduplní. Tam sme sa s trénerom rozdelili. Išiel podstatne pomalšie tempo, ako mi vyhovovalo a ťažko sa mi pri tej rýchlosti držal balans v skupine. Dohodli sme sa, že ho radšej počkám na prvom občerstvení na Grimsel Pass v nadmorskej výške 2 165 m. Po jeho dosiahnutí som sa naládoval zo švédskych stolov, doplnil vodu a ionťák, zobral pár gélov, pofotil a po cca 10 minútach sa podarilo zdolať serpentíny prvého stúpania aj trénerovi.



Chvíľu sme tam ešte pobudli, lebo musel využiť jednu z prenosných TOI búdiek, kým sa zbavoval nadbytočnej záťaže, kochal som sa najkrajším výhľadom do doliny, aký som kedy videl. Tu sa pred polstoročím cez Furka Pass preháňal agent 007. Nasledoval dlhý zjazd a prišli sme na úpätie stúpania v ďalšom priesmyku. Tam sa ma tréner chytal za sedlovku, aby som ho ťahal a vyzeralo to tak, že do cieľa pôjde zberným autobusom. Potom som sa zase oddelil, aby som mal viac času na bufet a fotenie hore na Nufenen Pass v 2 478 m.n.m. Zase sme poctivo doplnili kalórie, gély a bidóny. Po zjazde sme sa dostali do Ariola, kde bol nečakane tiež bufet, takže zásobu gélov stačilo doplniť tu . Odtiaľ hore do priesmyku San Gottardo. To sme sa dohodli, že pôjdeme spolu, keďže nás dobehol aj Hubert a ten bol v stúpaniach najslabší. Teplomer dole ukazoval 35°C, bol to najteplejší deň toho roku tam. Išlo sa po významnej stredovekej ceste Tremola zo žulových mačacích hláv. Po 37. zákrute sme dosiahli sedlo vo výške 2 106 m.n.m.



Tréner sa pod vrcholom celkom prebral a už mu to išlo. Bufet tam nebol, ale aj tak sme čakali pár minút na Huberta, ktorý záverečné metre nestíhal trénerove nasadené tempo. Zato v zjazde do bufetu v Andermatt, pred nástupom na posledne stúpanie, bol najrýchlejší. Poriadne sme sa posilnili a vyrazili na Susten Pass, kde bola občerstvovacia stanica vo výške 2 224 m.n.m., po 17,4 km stúpania s priemerným sklonom 7,5%. Mal som ísť vo svojom tempe, ale už od stúpania na Gothard mi blbol prehadzovač a mohol som ísť iba na najľahšom alebo veľmi ťažkom prevode. Pokúšal som sa to nastaviť, vždy to chvíľu fungovalo, ale potom sa to zase rozladilo (až v cieli som zistil, že to bola povolená skrutka, ktorou malo byť lanko pevne spojené s prehadzovačom). V 3/4 kopca som sa na to vykašľal, lebo sa z toho už žiadny zaujímavý čas nečrtal, našiel si tam rovnú skalu s krásnym výhľadom na hory, ľahol si a opaľoval sa .

Po pár minútach vidím šliapať trénera, volám ho k sebe, ale odpovedá mi, že keby zastavil, už sa nerozbehne. Tak som sa pozbieral aj ja a vyštartoval za ním. Do bufetu to bolo ešte 4 km stúpania. Počas výšľapu sledujem s otvorenymi ústami, ako tam vrtuľník nesie 1 000 litrovú nádobu s vodou – asi bola v tých horúčavách vyššia spotreba. Hore sme čakali hodinu na Huberta, ktorý toho už mal dosť, ale dokázal to . Na finálny 27,5 km dlhý zjazd som si obliekol od potu mokrú vetrovku a 10 minút som sa poriadne triasol, kým vyschla. Smerom dole sa prechádzalo cez viac tunelov, tak som v nich musel zosúvať slnečné okuliare, aby som videl, či nie je náhodou niečo na ceste. Zjazdoval som prvý a ich dvoch som za sebou nevidel. Čakal som, že ma dobehnú. Nedobehli. Potom bol ešte taký brdok s 90 m prevýšením a tradááá do cieľa.



V cieli ma moderátor privítal, ako keby som vyhral, diváci tlieskali, až som si myslel, že sa mi sníva . Takto ale prejavovali úctu každému, kto tú náročnú trať zvládol. Podľa dresu ma spoznal aj posledný zo štvorice - Chris, ktorý tam čakal už 3,5 hod., lebo to celé poňal ako závod. V bufetoch len rýchlo nabral vodu, niečo dzobol a pádil ďalej . Ale tréner s Hubertom stále nechodili. Už na mňa v cieľovom bufete pozerali, čo sa tam toľko otáčam a čapujem si štvrtý alebo piaty bujón. Prišli tesne pred záverečnou. Hubert mal v zjazde 2 defekty a mal obrovské šťastie, že sa mu to nestalo v nejakej strmšej pasáži. Dal nové gumičky na brzdách, trochu vyššie si ich namontoval. Ako sa postupne zodrali, začali mu šúchať čiastočne o plášť pri brzdení a to spôsobovalo tie defekty. Ale našťastie sme to všetci v zdraví zvládli .



Info o jazde si môžete pozrieť TU.

Švajčiarske povrchy ciest sú kvalitnejšie ako rakúske. Som veľmi rád, že som sa dal na to nahovoriť, počasie vyšlo tip-top. V 45. rokoch to bola moja životná cyklojazda a jeden z najväčších zážitkov. Odporúčam každému, kto si trúfa – krajšie si už neviem predstaviť.
report_problem Našiel si v texte chybu?
Páči sa ti tento článok? thumb_up47thumb_down comments 14 komentárov report_problem
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

comment Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Majstrovstvá sveta v MTB maratóne Masters - hľadanie motivácie

Majstrovstvá sveta v MTB maratóne Masters - hľadanie motivácie

To fakt je majstrák sveta v bike maratóne „starých chrenov“? A kde to bude? Tieto otázky som položil Tomášovi Hauserovi na maratóne v Raji, keď sa ma pýtal, či sa chcem zúčastniť.
Reportáž: Kaktus Bike Bratislavský MTB Maratón - soľ nad zlato

Reportáž: Kaktus Bike Bratislavský MTB Maratón - soľ nad zlato

Perfektné počasie, kvalitná konkurencia a najmä ja, Moravák a Janka Keseg Števková, taký bol môj záver sezóny v Bratislave.
Reportáž: Gajarský Kovian - šialená rovinka

Reportáž: Gajarský Kovian - šialená rovinka

Pozriete si profil trate a poviete, „veď tam nie sú žiadne kopce, to bude nuda”? Ak áno, bol by to váš životný omyl :).
keyboard_arrow_up