Tip na výlet: Alpenbrevet 2016 - životná cyklojazda a jeden z najväčších zážitkov

Tip na výlet: Alpenbrevet 2016 - životná cyklojazda a jeden z najväčších zážitkov

4614 komentárov

robulus 07.10.2016 20 fotografií   Tip Na Vylet Svajciarska Horska Cyklistika Maraton Preteky

Tréner sa prvýkrát zmienil o Alpenbrevet presne pred rokom. V tom čase sa mi zvládnutie niečoho podobného zdalo absolútne nereálne.

 

Vážil som 98 kg, môj bicykel 15 kg a dovtedy bola moja najdlhšia jazda 130 km s prevýšením 2 000 metrov - tento okruh vo švajčiarskych Alpách vyžadoval zvládnuť za deň približne trojnásobný objem. Tak som to pustil jedným uchom dnu a druhým von. V nasledujúcej sezóne som však chcel skúsiť amatérske preteky. Začal som študovať dostupnú literatúru o cyklistike a vytvoril si svoj tréningový plán. Makal som celú zimu bez ohľadu na počasie, najazdil som po okolitych rovinách 2 500 km. Bolo z čoho zhadzovať, tak som na jar mal o 18 kg menej.



Podarilo sa mi zaobstarať o polovicu ľahší bicykel a začal si poriadne dávať do tela v kopcoch. Prišiel termín Račianskej časovky. Tam som neveril vlastným očiam, keď som videl, že som skončil o 0,48s štvrtý vo svojej kategórii. Pred štartom by som za úspech považoval umiestnenie v prvej dvadsiatke, teraz som bol sklamaný, že to nebola bedňa . V tréningoch som pokračoval, absolvoval som ďalšie preteky a dokonca aj na bedňu sa mi podarilo dostať. V polovici júla tréner znovu spomenul to magické „Alpenbrevet“. Napriek tomu, že som od jesene nastúpal 100 000 výškových metrov, stále som si nebol istý, či to zvládnem. Navyše, počasie v Alpách bolo toto leto mimoriadne nepriaznivé. V horských priesmykoch, kadiaľ sa malo ísť, teplota málokedy prekonala 5°C a bolo väčšinou hmlisto a daždivo. Nechcel som tam ísť závodiť, ale užiť si výhľady na panorámy Álp.



V takýchto podmienkach ma to vôbec nelákalo sa tam lopotiť. Rozhodnúť sa však bolo treba čím skôr, pretože počet štartujúcich na najdlhšie okruhy bol obmedzený počtom 3 000. V slabej chvíľke som nakoniec súhlasil a prihlásili sme sa partia 4 cyklistov – tréner, ja, Hubert a Chris. Za chalanmi do Švajčiarska som mal vyraziť v pondelok, aby sme si dali ešte jednu spoločnú jazdu pred sobotným Alpenbrevet. V štatistikách na STRAVA som mal zatiaľ zaznamenané najdlhšie stúpanie 405 výškových metrov a teraz ma čakali 4 horské prechody v nadmorskej výške 2 000 až 2 500 metrov. Ako na objednávku sa počasie v Alpách s príchodom termínu začalo výrazne zlepšovať, no mňa v pondelok zložila viróza a vyštartovať som mohol až vo štvrtok.

Po 10-hodinovej jazde zo Slovenska ma tréner nahovoril ešte na hodinovú večernú prechádzku na biku popri jazere do centra Zürichu. Toto možno pomohlo vírusu znovu sa prejaviť. V piatok som zrušil všetky moje plány na výlety do okolia a ostal celý deň v posteli s malou dušičkou, či budem môcť ísť na druhý deň to, prečo som tam hlavne prišiel.



V sobotu sme vstávali o 3.30 hod. a zdalo sa, že vírus bol definitívne porazený. Po káve sme vyrazili do Meiringen, autom vzdialeným 1,5 hodiny. Štartové čísla a pozornosti od sponzorov podujatia sa nám podarilo vyzdvihnúť tesne pred šiestou. Všetko išlo ako po masle, nikde žiadne čakanie v radoch. Poslali nás zaparkovať na záchytné parkovisko, kam nás navigovali usporiadatelia v reflexných vestách a so svietiacimi paličkami. Mali to perfektne zorganizované. Vtedy som pochopil, že štartovné 100 CHF ( cca 91.50 €) sa vráti v kvalite dodaných služieb. Prezliekli sme sa pri aute a na bikoch vyrazili do centra na štart, kde už bolo zoradených približne 4 000 cyklistov z celého sveta. Nádoby s vodou boli na opačnej strane, nedalo sa k nim už našej strany dostať.

Začalo svitať a štartový výstrel zaznel presne o 6.45 hod., my sme sa pohli asi o minútu neskôr s prázdnymi fľašami. V Alpách by však s pitnou vodou nemal byť problém a ani nebol. Keď sa tá masa cyklistov pohla, bola to galuska pri galuske, plece pri pleci. Viac priestoru sa začalo otvárať až po nástupe do prvého stúpania, kde sa cesta otvorila aj pre dopravu, ale vodiči boli ohľaduplní. Tam sme sa s trénerom rozdelili. Išiel podstatne pomalšie tempo, ako mi vyhovovalo a ťažko sa mi pri tej rýchlosti držal balans v skupine. Dohodli sme sa, že ho radšej počkám na prvom občerstvení na Grimsel Pass v nadmorskej výške 2 165 m. Po jeho dosiahnutí som sa naládoval zo švédskych stolov, doplnil vodu a ionťák, zobral pár gélov, pofotil a po cca 10 minútach sa podarilo zdolať serpentíny prvého stúpania aj trénerovi.



Chvíľu sme tam ešte pobudli, lebo musel využiť jednu z prenosných TOI búdiek, kým sa zbavoval nadbytočnej záťaže, kochal som sa najkrajším výhľadom do doliny, aký som kedy videl. Tu sa pred polstoročím cez Furka Pass preháňal agent 007. Nasledoval dlhý zjazd a prišli sme na úpätie stúpania v ďalšom priesmyku. Tam sa ma tréner chytal za sedlovku, aby som ho ťahal a vyzeralo to tak, že do cieľa pôjde zberným autobusom. Potom som sa zase oddelil, aby som mal viac času na bufet a fotenie hore na Nufenen Pass v 2 478 m.n.m. Zase sme poctivo doplnili kalórie, gély a bidóny. Po zjazde sme sa dostali do Ariola, kde bol nečakane tiež bufet, takže zásobu gélov stačilo doplniť tu . Odtiaľ hore do priesmyku San Gottardo. To sme sa dohodli, že pôjdeme spolu, keďže nás dobehol aj Hubert a ten bol v stúpaniach najslabší. Teplomer dole ukazoval 35°C, bol to najteplejší deň toho roku tam. Išlo sa po významnej stredovekej ceste Tremola zo žulových mačacích hláv. Po 37. zákrute sme dosiahli sedlo vo výške 2 106 m.n.m.



Tréner sa pod vrcholom celkom prebral a už mu to išlo. Bufet tam nebol, ale aj tak sme čakali pár minút na Huberta, ktorý záverečné metre nestíhal trénerove nasadené tempo. Zato v zjazde do bufetu v Andermatt, pred nástupom na posledne stúpanie, bol najrýchlejší. Poriadne sme sa posilnili a vyrazili na Susten Pass, kde bola občerstvovacia stanica vo výške 2 224 m.n.m., po 17,4 km stúpania s priemerným sklonom 7,5%. Mal som ísť vo svojom tempe, ale už od stúpania na Gothard mi blbol prehadzovač a mohol som ísť iba na najľahšom alebo veľmi ťažkom prevode. Pokúšal som sa to nastaviť, vždy to chvíľu fungovalo, ale potom sa to zase rozladilo (až v cieli som zistil, že to bola povolená skrutka, ktorou malo byť lanko pevne spojené s prehadzovačom). V 3/4 kopca som sa na to vykašľal, lebo sa z toho už žiadny zaujímavý čas nečrtal, našiel si tam rovnú skalu s krásnym výhľadom na hory, ľahol si a opaľoval sa .

Po pár minútach vidím šliapať trénera, volám ho k sebe, ale odpovedá mi, že keby zastavil, už sa nerozbehne. Tak som sa pozbieral aj ja a vyštartoval za ním. Do bufetu to bolo ešte 4 km stúpania. Počas výšľapu sledujem s otvorenymi ústami, ako tam vrtuľník nesie 1 000 litrovú nádobu s vodou – asi bola v tých horúčavách vyššia spotreba. Hore sme čakali hodinu na Huberta, ktorý toho už mal dosť, ale dokázal to . Na finálny 27,5 km dlhý zjazd som si obliekol od potu mokrú vetrovku a 10 minút som sa poriadne triasol, kým vyschla. Smerom dole sa prechádzalo cez viac tunelov, tak som v nich musel zosúvať slnečné okuliare, aby som videl, či nie je náhodou niečo na ceste. Zjazdoval som prvý a ich dvoch som za sebou nevidel. Čakal som, že ma dobehnú. Nedobehli. Potom bol ešte taký brdok s 90 m prevýšením a tradááá do cieľa.



V cieli ma moderátor privítal, ako keby som vyhral, diváci tlieskali, až som si myslel, že sa mi sníva . Takto ale prejavovali úctu každému, kto tú náročnú trať zvládol. Podľa dresu ma spoznal aj posledný zo štvorice - Chris, ktorý tam čakal už 3,5 hod., lebo to celé poňal ako závod. V bufetoch len rýchlo nabral vodu, niečo dzobol a pádil ďalej . Ale tréner s Hubertom stále nechodili. Už na mňa v cieľovom bufete pozerali, čo sa tam toľko otáčam a čapujem si štvrtý alebo piaty bujón. Prišli tesne pred záverečnou. Hubert mal v zjazde 2 defekty a mal obrovské šťastie, že sa mu to nestalo v nejakej strmšej pasáži. Dal nové gumičky na brzdách, trochu vyššie si ich namontoval. Ako sa postupne zodrali, začali mu šúchať čiastočne o plášť pri brzdení a to spôsobovalo tie defekty. Ale našťastie sme to všetci v zdraví zvládli .



Info o jazde si môžete pozrieť TU.

Švajčiarske povrchy ciest sú kvalitnejšie ako rakúske. Som veľmi rád, že som sa dal na to nahovoriť, počasie vyšlo tip-top. V 45. rokoch to bola moja životná cyklojazda a jeden z najväčších zážitkov. Odporúčam každému, kto si trúfa – krajšie si už neviem predstaviť.
 

Fotogaléria k článku

 

Páči sa ti tento článok?

Článok je zle napísaný
V článku sú chyby
Nepáči sa mi obsah
Nepáčia sa mi predstavované produkty
Iné
Odoslať

Podobné články

Výber z produktov

Prejsť do shopu (Oblečenie a batohy ~ Spodná vrstva a termoprádlo)

Komentáre

tritol 08.10.2016 (20:19)

1


toto som nemal vidiet , hned som to zaradil to "to do" zoznamu, tak hadam sa to podari niekedy realizovat

 
robulus tritol 08.10.2016 (21:40)

0


Urcite to stoji za to

 
Milan_eS 11.10.2016 (08:09)

1


Palec hore za výkon. Výborný motivačný článok. Podľa výškových metrov je tento pretek náročnejší ako Otztaler Radmarathon, ktorý by som rád raz vyskúšal.

 
robulus Milan_eS 11.10.2016 (11:16)

0


Vdaka, na bike ma namotivovala moja fyzioterapeutka, ked som skoro nemohol chodit, pre problemy s platnickami. Tie vyskove metre strava pridala, ako je napisane nizsie

 
ice29 11.10.2016 (09:30)

1


Super pocasie! To je potom hned radost jazdit. Pred 2 rokmi bol zjazd zo Sustenpassu to najhorsie co som na cestaku zazil, pretoze hore nam zacalo snezit, teplota -1, v zjazde sa to premenilo na dazd a nebolo vidno na viac ako 5m (vtedy pride vhod GPS na Garmine s mapou - aspon tam je vidno aka zakruta pride). Niektori sa na ten zjazd vykaslali a pockali si na autobus V cieli museli vela ludom davat termodeky bo tam kolabovali od zimy a vycerpania.

Kazdopadne tie vyskove metre na tvojej Strave su prehnane, ta stredna streka tolko nema Ale ta najdlhsia trasa (276km a 7000+ vyskovych) by mala byt veru tazsia ako Otztaler (238km a 5500+ vyskovych)

 
robulus ice29 11.10.2016 (11:09)

0


Ano, pocasie bolo luxusne, miestami az prilis horuco, ale viditelnost idealna Tie vyskove metre strava alebo garmin pridali, ale o to nejde. Povodne som ich ani do redakcie neposielal, len chceli mapku, alebo link na stravu, kde sa to da stiahnut, tak to tu je takto. Zazitok v kazdom pripade svetovy

 
ice29 robulus 11.10.2016 (12:41)

1


V poho, tie vyskove som myslel skor pre kolegu hore ktoremu si uz tiez odpovedal Ak chces nabuduci rok znova nieco z krasneho Svajciarska tak Engadin je tiez pecka
http://www.rad-marathon.ch/strecken/

 
robulus ice29 11.10.2016 (13:35)

0


Vdaka, po vybornych skusenostiach so svajciarskou organizaciou rad vyskusam, ked bude moznost

 
ice29 robulus 12.10.2016 (20:56)

0


Organizacia je super, ale uprimne v Rakusku na maratonoch su nezrovnatelne lepsie vybavene obcerstvovacky take mnamky vo Svajciarsku nedostanes hehe (co nie je nic prekvapive kedze ich kuchyna celkovo stoji za prd)

 
robulus ice29 13.10.2016 (12:11)

0


Tak to budem musiet skusit aj nieco v Rakusku, aby som mohol porovnat. Aj ked domace syry, svajciarska cokolada a bujon neboli zle - v tomto nie som narocny, ked dokazu organizatori vybavit pocasie

 
Milan_eS 12.10.2016 (09:06)

0


Chalani! robulus & ice29 možno som OT, ale tipujem, že máte niečo odjazdené a poradíte: Koľko by som mal mať najazdené, aby som zvládol podobný maratón? Alebo aj iné rady rád prijmem.

 
robulus Milan_eS 12.10.2016 (10:07)

0


Milan, ja som zacal pravidelne jazdit minuly rok, az taky matador nie som Alpenbrevet zvladli uz tisice bikerov. Treba sa asi skusit par kopcov aj opakovane v nejakej 6 hodinovej jazde dat v pohodovom tempe - ked to nebude robit problem, tak cca 9 hodin Alpenbrevet das. Niektori posledne stupanie na Sustenpass odkracali. Ja som bol predtym na MTB Stupava Trophy 100-ke, to som ale isiel v zavodnom tempe, aj ked som pre technicke problemy musel parkrat stat a pre zabludenie som isiel 110km - v cieli som bol urcite viac zniceny, ako po Alpenbrevet, ked to mam porovnat

 
ice29 robulus 12.10.2016 (21:04)

0


presne tak, zalezi akym tempom, Alpenbrevet je brevet, cize ziaden zavod, takze si mozes odpocinut na obcerstvovacke, ponatahovat nohy, najest sa atd. takze to nie je az take super-narocne. Ak by si ale siel najdlhsiu streku musis si svihnut kvoli casovym limitom Na druhu stranu aj 80km pretek s 1000 vyskovymi ta rozbije na srot ked sa chces drzat baliku... Tieto maratony vacsinou ide naka predna skupina co si pojde "pretek" a kedze su hned od zaciatku kopce cele sa to roztrha na skupinky ktore idu plus minus rovnake tempo, takze si vzdy niekoho najdes kto pojde podobne ako ty (aj ked pojdes pomaly, predsalen cestak ma nieco ako minimalnu rychlost kvoli bezne pouzivanym prevodom, takze urcite pojde viac ludi velmi podobne)
Horsie je ale byt zvyknuty tahat dlhe kopce (a viacere za sebou), nie ani kvoli vykonu noh ale kvoli bolesti chrbta (slapat hodinu vkuse dokopca da spodnemu chrbtu riadne zabrat, a este k tomu viackrat za sebou), kolien atd. Ja napriklad nemam kondicne problem prejst hocico normalnym tempom, zial pri podobnom maratone mi cca na tretom kopci vzdy prave koleno vypovie sluzbu, uz s tym bojujem dlhsie ale nejak to stale nie je ono... Takze takato dlhsia akcia s velmi vela vyskovymi ta moze neprijemne prekvapit v tomto smere ak to nemas odskusane.

 
Milan_eS robulus 13.10.2016 (07:57)

1


Vďaka za rady aj info. Mám niečo odjazdené, ale vždy len sólo alebo vo dvojici, kde máme svoje tempo. Aj s km nie je nad 100 problém, skôr ma desia tie výškové metre. Je to predsa dvojnásobná porcia, akú som doteraz odjazdil. Viem aj to (a mám to odskúšané), že všetko je v hlave. Však aj na vojne platilo, keď už nevládzeš tak ešte 2x vládzeš. Takže na jar "hurá tréning" a na nejakom maratóne DOVI!

 
Pridaj komentár