Z východu na západ, aneb bicyklom do Trenčianskej Turnej

Áno. Aj toto je jeden z tých príbehov, kedy človeku niečo podobné napadne len pri konzumácii alkoholických nápojov. Po úspešných štátniciach, užívajúc si posledné dni na intráku, popíjaním piva na balkóne a debatovaním s kamarátom Ivanom, padlo zopár slov aj na tému bicykle. Hneď mi napadlo, že by bolo treba čosi vyparatiť cez tie začínajúce sa prázdniny. Z Iva vyšlo: „Veď ma dôjdi kuknúť z východu ku mne do Trenčianskej Turnej“.

Samozrejme som nenamietal a nápad bol na svete. Mnoho z vás si povie, že tých 350 km je nič, že by ste to dali za deň či dva, ale pre mňa ako rekreačného cyklistu, ktorý mal najdlhší cyklo výlet 50 km od domu, to bola v celku udalosť.


Prvotný plán bol túto vzdialenosť absolvovať za 3 dni, t.j. každý deň niečo vyše 100 km. Pri riešení trasy cez Malú Fatru som sa ozval kamarátovi Peťovi z Vrútok. Ten mi nakoniec aj ponúkol nocľah, takže sa môj výlet natiahol (samozrejme v pozitívnom slova zmysle) o ďalší deň. Ale nechcem predbiehať. S pribúdajúcimi dňami som si postupne dal dokopy „starý“ bike, dokúpil nosič a nejaké maličkosti a mohol som vyraziť. Predpoveď počasia na najbližší týždeň bola aká-taká, ale aj napriek tomu som sa rozhodol na ďalší deň vyraziť.

Vyrážam

Odchod je naplánovaný na 28. júna. Využívam aj prestávku v hracích dňoch majstrovstiev Európy vo futbale, keďže som veľký futbalový fanúšik. V noci leje ako z krhly a ja toho moc nenaspím. Pravdupovediac som aj dosť nervózny. Ráno ešte balenie, posledná rýchla kontrola bicykla, rozlúčka s rodinou a s Argom (domáci psí maznák ) a môžem vyraziť. Ako vždy, meškám... Plánovaný štart o 10:30 sa síce o pol hodinku posúva, ale hádam to niekde na ceste doženiem. Počasie je na prd lebo je sychravo a jemne mrholí, ale aj napriek tomu vyrážam.


Cestu do mesta dôveryhodne poznám, takže nič zaujímavé. Zaujímavá situácia nastáva až vtedy, keď mi v meste na „kruháči“ nedáva donáška pizze prednosť, ale našťastie to stíham ubrzdiť. Veru, zaujímavý začiatok tripu. Po prejdení prvých 35 km z plánovaných 120 km v prvý deň si dávam pauzu v Spišskej Belej pri kamarátke Danke, ktorú som pár mesiacov nevidel. Pekné spríjemnenie dňa. Pol hodina zbehla ako voda a ja znova šliapem do pedálov smer Tatranská Kotlina a Tatry. Do Tatranskej Kotliny vedie zo Spišskej Belej pekný cyklochodník, ale tento 10 km dlhý, rovný úsek mi náladu rozhodne nezdvihol. Fučí strašný protivietor. S pribúdajúcimi kilometrami sa počasie umúdrilo. Prestáva fúkať vietor a miestami vykukne už aj slnko. Popod Tatry sa ide veru parádne. Počasie ideálne, krásne výhľady, či už do doliny alebo na Tatry a aj bicykel zatiaľ šľape ako hodinky.

Stúpanie cestou na Štrbské pleso mi dáva poriadne zabrať, predsa len, tých cca 80 km v nohách začínam už dosť cítiť. Do cieľa prvého dňa (Závažnej Poruby) mi chýba ešte zhruba 40 km, ale všetko sú to kilometre buď dole kopcom alebo po rovine. Približne 15 km pred cieľom ma začína strašne bolieť koleno. Toho som sa najviac obával. Mám toho popravde už plné zuby a do toho ešte tá bolesť. Avšak vidina chutnej teplej večere ma znova nakopne. Bolesť kolena aspoň čiastočne utlmujem sťahovačkou a pedálujem čo to dá, aby som to na 19:00 na večeru stíhal. Darí sa mi to. Síce s 5 minútovým meškaním, ale to by som asi ani nebol ja . Milo prekvapený ostanem, keď mi pán majiteľ chaty oznamuje, že namiesto izby, ktorú som mám zarezervovanú, má pre mňa rovno celý samostatne stojaci bungalov. Horúca sprcha, pivko, nachvíľu sociálne siete a spím ako zarezaný.

Prechod cez Veľkú Fatru

Výdatné raňajky, pobaliť vybalené, kontrola bicykla, nákup v obchode a môžem vyraziť v ústrety dnešným 80 km. Nocľah mám vybavený u kamaráta Peťa vo Vrútkach, takže sa moc nemám kde ponáhľať a idem si pekne rekreačným tempom. Na moje pomery je trošku horúco a popravde, závidím tým ľuďom v Tatralandii. Cesta po severnej strane Liptovskej Mary sa mi veľmi páči. Všade samé stromy, minimum áut, a to ticho... nádhera. V Ružomberku som dohodnutý s kamarátkou Veronikou. Skoro 2-hodinová pauza zbehne veľmi rýchlo. Zmrzlina, prechádzka po námestí, Mauzóleum Andreja Hlinku, či pekný výhľad na panorámu mesta a v pozadí sa týčiace kopce. Rozlúčka a ja už zase sedím v sedle bicykla. Rozhodol som sa pokračovať v mojej ceste po druhom brehu Váhu po dedinkách, a ako si tak pedálujem, čuduj sa svete, ocitám sa na stavenisku diaľničného mosta alebo čo to vlastne je . Minútku či dve sa rozhliadam, že ktorou cestou to vlastne mám ísť, ale nakoniec sa darí nájsť tú správnu. Napájam sa na asfaltovú lesnú cestičku do Švošova.

Keďže je na tejto mojej ceste nejako veľa asfaltu, plánujem si z Ľubochne prechod cez Ľubochnianske sedlo (síce len okrajová časť Veľkej Fatry, ale aj to sa počíta). Aby som pravdu povedal, už po pár desiatkach metrov to trpko ľutujem. Keď už ani najľahší prevod nestačí, nezostáva mi nič iné ako zosadnúť z môjho tátoša a začať tlačiť. Nie je to veru žiadna zábava tlačiť do prudkého kopca samého seba a ešte aj 25 kg bicykel. Táto cesta, na ktorú ma naviedla moja „super špičková“ cyklo appka v mobile, vlastne ani nie je cesta. Je to skôr akási silno zarastená zvážnica, ktorá sa neskôr mení na lesnú cestičku pokrytú asi 30-centimetrovou vrstvou lístia. Ešte aj v tom lístí kdesi v diaľke medzi stromami stále čosi šuchoce. Alebo len ja mám taký pocit? Práve v takéto momenty si človek spomenie asi na všetky horory, aké kedy videl. Paráda, nie je to žiaden ľudožrút, ale iba jeleň.


Aby toho nebolo dosť, posledný, asi 100-metrový úsek tejto cestičky je komplet blatistý. Proste, celé zle. Postupom času sa mi konečne s jazykom vyplazeným až po zem darí vyškriabať až na spomínané Ľubochnianske sedlo a ako odmena sa mi naskytá krásny výhľad a ešte lepší zjazd lesom do doliny. Paráda. Les ma „vypľúva“ neďaleko vodnej nádrže Krpeľany. Posledné kilometre do Vrútok si to točím po hrádzi okolo krpelianského kanála. Cieľ! Kamarát Peťo ma víta u seba doma, odkladám bicykel a usadneme nachvíľu pri pive na balkóne s príjemným výhľadom na Veľkú Fatru. Neskôr stretávka v meste s ďalším bývalým spolužiakom Dušanom. Chalanov som veru strašne dlho nevidel, a tak sa objednáva nejaká tá „ohnivá voda“ a kecáme o všetkom možnom aj nemožnom. Zaspávam o 3. hodine po polnoci. Vôbec mi to však nevadí, keďže mám na nasledujúci deň naplánovaných len 40 km.

Pamätník Polom

Budíček niekedy na obed a výživné obedoraňajky v podobe kebabu a veľa veľa vody. Keď už som ako tak prebratý a psychicky pripravený, môžem smelo vyraziť do ďalších slovenských vrchov. Rozlúčka s chalanmi a Vrútky opúšťam po ulici K a B. Takýto strmák hneď na začiatok? Tak to ďakujem veľmi pekne. Slnko zase pečie a teploty atakujú 30°C. Cítim sa ako upír a slnečné lúče mi doslova ubližujú. Konečne les a príjemný chládok. Pokračujem po parádnej lesnej ceste, keď ma však po chvíli na ceste prekvapí zamknutá závora. Nevadí, bez problémov ju podliezam a pokračujem ďalej. Cesta sa po lese príjemne kľukatí, vtáčiky štebocú a mne sa ide úplne v pohode. Keď tu zrazu z peknej lesnej cesty je len akýsi zarastený, nepríjemný, strmý chodníček. Všade samé papradie vyššie ako ja, sem-tam nejaký ten vyvrátený strom, ktorý treba podliezť. Dychčím ako slon. Asi po kilometri či dvoch sa znova napájam na peknú spevnenú lesnú cestu, ktorá ma privedie na Saračníky, sedlo Javorina a po ďalších pár minútach aj k samotnému pamätníku. Výhľad na nezaplatenie. Pri pamätníku prehodím pár slov s príjemným pánom, ktorý sa tam očividne vyzná.


Cestou od pamätníka do dedinky Stráňavy si to idem s vetrom o preteky. Krásny rýchly zjazd (najvyššia dosiahnutá rýchlosť počas celého tripu – 68 km/h). Prechod cez potok a po lúke do dedinky Višňové, kde si pri prameni dopĺňam vodu a so závisťou pozorujem ľudí, ako sa „vachcú“ na miestnom kúpalisku. Nevadí, pokračujem ďalej. Postupne míňam Lietavskú Lúčku, Lietavu, až nakoniec prichádzam do ďalšieho checkpointu, obce Lietavská Závadka. Privítanie sa s bratrancom a jeho rodinou, sprcha, večera a majstrovstvá sveta vo futbale. Po prehre Poliakov znechutene zaspávam.

Posledná etapa

V môj posledný cyklo deň sa znova prebúdzam do pekného slnečného počasia. Predpoveď počasia hlási miestami prehánky resp. búrky z tepla, ale to ma nejako extra neznepokojuje. Balím veci, lúčim sa a kopem do „vrtule“. Posledné kilometre z môjho výletu pekne ubúdajú. Postupne míňam Rajecké Teplice, Rajec... keď tu sa z ničoho nič nado mnou objaví veľký tmavý mrak. Lejak ma zastihne kúsok za Fačkovom, nikde žiadna zástavka alebo prístrešok, tak sa skryjem v neďalekom lesíku pod hustými stromami. Po dobrej pol hodinke sa počasie umúdri a ja môžem pokračovať ďalej. Veľmi sa rozosmejem, keď zisťujem, že asi nejakých 200 metrov od mojej skrýše je úplne suchá asfaltka, takže som pokojne mohol pokračovať ďalej. Nevadí.


Po pár kilometroch prechádzam veľmi peknou dedinkou s parádnymi dreveničkami. Ak hádate Čičmany, tak hádate správne. Veľmi pekná obec, ktorá rozhodne stojí za návštevu. Pokračujem v stúpaní cez Strážovské vrchy. Nuda cestou hore, ale všetko mi to vynahrádza parádny dlhočizný zjazd. Síce po asfaltke, ale stále lepšie ako drôtom do oka. S kamarátom Ivanom som bol dohodnutý, že mi posledné kilometre do cieľa bude robiť spoločnosť, a tak mi so svojim kamarátom išli naproti. Stretávame sa v Ilave. Chalani mi svojou prítomnosťou dodávajú kus energie. Postupne míňame Borčice, Nemšovú, dávame si menšiu pauzu pri pútnickom mieste Skalka nad Váhom. Posledné kilometre si rekreačným tempom užívame výhľad na Trenčiansky hrad z hrádze popri Váhu. Cestou okolo letiska už cítim v kostiach, že cieľ je veľmi blízko. Nemýlim sa. Posledné 2 kilometre a je to tam. CIEĽ! Hell Yeah! Trenčianska Turná. Úsmev na perách, ale zároveň aj zmiešané pocity. V duchu si tak vravím, že áno, dal som to, ale čo teraz? Čo ďalej? Šiel by som veru ešte ďalej a posunul hranicu o čosi viac ale... hmm... nabudúce. Teraz už len oddych a ako odmena chutná pizza, dobré pivo a futbal v telke.

Cesta domov

V posledný deň môjho výletu ma už čaká iba cesta domov vláčikom. Idylka príjemnej cesty sa rozplýva, keď moje oči zbadajú v priestore pre bicykle asi 8 bicyklov a ďalšie 2 vo vagóne medzi sedačkami. Trošku plnka, čo už. Cestu do Popradu si teda poctivo odstojím opretý o bicykel v uličke pri WC. Aby toho nebolo málo, po ceste naberáme veľmi „pekné“ 45-minútové meškanie. Čo čert nechcel, po príchode na vlakovú stanicu v Poprade z informačnej tabule zisťujem, že ma môj prípojný osobný vlak do Starej Ľubovne nepočkal a odišiel bez mojej maličkosti. Bicyklovanie ma teda neminie ani v piaty deň. Nasadzujem prilbu, sadám na bike a pedálujem domov .