Reportáž: Šprintpolom – bolestivý a euforický

Skôr, než som sa pustil do písania tohto príspevku, prečítal som si početné reportáže z predchádzajúcich ročníkov zverejnené na MTBIKERI. Či ich písali aktéri z blízkeho okolia alebo zďaleka, „nadupaní“ pretekári alebo „pohodári“, pretek všetci prežívali ako nenávidený, ale napriek tomu milovaný.

Moje osobné pocity sa po jeho absolvovaní v ničom nerozchádzajú. „Iceman“ napísal: „Taliani majú svoje Stelvio, Francúzi Alpe d"Huez a Žilinčania Polom“. Šprintpolom už dlho nie je len „srdcovkou“ Žilinčanov. Stal sa dôstojnou rozlúčkou so sezónou pre bikerov z celého Slovenska. Prilákal už aj pretekárov z Poľska a Čiech. Všetkých tu očakáva polhodina plná potu, driny, laktátu, trhania pľúc a zbesilého búšenia srdca. Je to neľútostné vybičovanie svojho tela k maximálnemu výkonu. Ide o to - zdolať nielen horu, ale hlavne sám seba.

Slikárom zamrzol úsmev – posledný kilometer na snehu.


K stovke „masochistov“ som sa 8.10.2016 na 12. ročníku Šprintpolom Stráňavy v sobotné nevľúdne dopoludnie pridal aj ja. Predchádzala tomu dlhá dilema - ísť alebo nie. Osem dní pred pretekom sa do mňa zahryzla nejaká viróza, nejazdil som, chlípal doma čaj s citrónom a ešte v piatok večer utieral sopeľ. Nakoľko to mala byť moja posledná plánovaná akcia v tomto roku, povedal som si, aj keď nie som „fit“, risknem to. Po príchode do Stráňav je na teplomeri len štvorka. Pre riedku hmlu ani nevidieť koniec ulice a nie to na vrch Polom. Padá z nej vlhkosť a ani rezká reprodukovaná hudba na námestí mi pochmúrnu náladu nevylepší. Neprívetivé počasie však neodradilo akčných usporiadateľov Cyklopozitív klubu Žilina a takmer stovky bikerov. Horská časovka je pre mňa premiérový pretek. Došiel som s tým, čo mám k dispozícii. Celopéro na hrubých gumách. Nebol som síce s takýmto povozom sám, ale trápne som sa cítil medzi odľahčenými špeciálmi na tenkých slikách. Keď usporiadateľ zahlásil, že posledný kilometer je pod snehom, holopneumatikári so závisťou začali pozerať na moje široké drapáky. Okrem rôznorodosti bikov ma zaujalo aj cyklo oblečenie. Niekto bol vybavený ako na Aljašku, ale našli sa aj otužilci vo vyložene letných dresoch. Ja som sa na kraťasy veru necítil, ale predpokladal som, že pri stúpaní sa aj zahrejem. Volil som preto funkčné tričko a na ňom dres s dlhým rukávom. Na nohy trojštvrťáky a podkolienky. Do batohu som nabalil náhradné hrubé oblečenie a nechal si ho s ostatnými vyviesť do priestoru cieľa.

Povel:„ ideš!“

Som zvyknutý na výstrel pri hromadnom štarte. Jednotlivci vyrážali potichu do boja v pol minútových intervaloch a ja z toho nemal ani pocit, že pretek už začal. Sledoval som len hodinky a pár voľných minút pred mojim štartom som ešte využil na rozjazdenie. Po odpočítaní posledných 5 sekúnd a povele: „ideš“, pripojil som sa už aj ja do karavány tiahnucej v riedkej hmle. Po roztočení pedálov po dedinskej komunikácii prichádza krátke stúpanie esíčkom a nasleduje tiahla rovná asfaltka. Tu vidím pred sebou súpera. Hovorím si však; „pokóój, nesmieš to hneď v úvode prepáliť“. Sotva som prešiel prvý kilometer, stal som sa „korisťou“ pol minúty za mnou štartujúceho pretekára. Totálne mi zobral chuť ďalej šliapať.

Keď však na treťom kilometri bol odo mňa ešte stále len cca 100 metrov, uvedomil som si, že chlapík zrejme úvodné tempo neudržal dobre na uzde. Horskú časovku idem prvýkrát a som prekvapený, že okrem šliapania nemám nič iné na robote. Na maratónoch je potrebné sústrediť sa na techniku jazdy, ale tu nič a zase nič. Hlavu preto zamestnávam rátaním. Počítam, koľkí ma predbehli a koľkých zase ja. Od prvého kilometra tvorí povrch trate dobre rozbitá horská asfaltka. Ako notorického horala ma potešila len jedna veľká kaluž. Kedy už bude konečne ten sneh, nech okrem fyzičky bude potrebné zapojiť aj trochu techniky. Cesta je však stále monotónna. To ubíja moju psychiku a neprerušované tiahle stúpanie pomaly vyciciava energiu z tela. Stále sledujem tachometer, aby som si vedel správne rozložiť sily. V tichu lesa počujem svoj hlasitý dych, cítim búšenie srdca a ostré pálenie v stehnách.


Výšľap je veru bolestivý. Žiadne spestrenie technickým úsekom alebo zjazdíkom. Je to boj s časom, no zároveň aj so sebou samým. Je to snaha ukázať samému sebe, čo jeho telo dokáže. Je to prekľate bolestivé spoznávanie svojich schopností.

Kde je ten sneh!

Dostávam sa do siedmeho kilometra a jastrím, kde je ten avizovaný sneh. Je síce na tráve, ale vozovka je len mokrá. Sem-tam nejaký ten pásik bielej hmoty vôbec nepotešil. Dal sa v pohode obísť. Z očakávaného bieleho záveru sa nakoniec stal najkrajší úsek výstupu. Aspoň pre tých, ktorým ostalo ešte dosť síl. Od sedla Javorina sme vyhupli z hmly a finišovali na slnkom zaliaty vrchol Polomu. Privítala nás vôňa čaju a „rumu“. Grimasy na tvárach pretekárov pri záverečnom špurte sa razom menili na úsmev a blažený výdych. To ukončenie trápenia si každý vychutnával plnými dúškami. Veru sa nám dole ani moc ísť nechcelo. Pocit z výhry v súboji s kopcom, i keď nás to stálo poslednú kvapku síl, stál za tú drinu. Individuálne súperenie sa v cieli zmenilo na kolektívnu pohodu.

Sústredenie takého veľkého množstva pozitívnej energie Polom zažije len raz ročne. Vo mne iste vydrží až do ďalšej bikerskej sezóny. Po pokochaní sa ešte výhľadmi na vrcholky hôr a hmlou zaliate doliny „zliezame“ s nechuťou do podhoria.

Trocha faktov nikoho nezabije

Pretekalo 96 účastníkov. Zrejme nepriaznivé počasie ovplyvnilo, že iné ročníky mali oveľa početnejšie zastúpenie. Na horských alebo trekových bikoch bolo potrebné podľa propozícií zvládnuť 7 000 metrov s prevýšením 580 metrov. Mne pomerne poctivý tacháč zaznamenal 6 850 m s prevýšením 632 m. Technicky nenáročný povrch trate využilo aj niekoľko cestárov. Napríklad, v mojej kategórii mi dvojnásobný majster SR a európsky vicemajster v cestnej časovke nadelil rovných 30 sekúnd. Na pódiové umiestnenie úspešne zaútočili aj pretekári z Poľska a jeden z nich dokonca dosiahol najlepší celkový čas. V štartovnej listine však chýbali notoricky známe mená z MTB maratónov. Cez počítač som ich doma vysliedil vo výsledkovej listine Chvojnického maratónu. Smola, že sa oba preteky konali v jeden deň. Šprintpolom bol organizačne zvládnutý na výbornú. Zázemie akcie plne vyhovujúce a dovolím si aj za ostatných tvrdiť, že bolo o nás vo všetkom dobre postarané. Nebyť nevľúdneho počasia, záver sezóny si veru ani neviem lepšie predstaviť.

Doplnenie od Imromana

Aj keď som nejaký ten ročník vynechal, tak musím uznať, že záver sezóny bez tejto klasickej akcie nie je ono. Na Polom chodím počas roka X-krát, ale až počas tejto časovky vždy odhalím jeho pravú tvár . Chvíľami to vyzeralo, že sa budeme trochu prebíjať snehom, ale nič také nie je v pláne – privítalo nás len veľmi chladné počasie, čo mne osobne vyhovuje. Veď, koho by bavilo stále chodiť v krátkom . Navyše, na tento pretek sa vždy teší aj Lenka, pretože neobsahuje žiadne zjazdy... Nakoniec z toho všetkého bola opäť veľmi podarená akcia. Úvod sa mi podaril (neprepáliť) a postupne sa mi darí stupňovať tempo - aj keď nakoniec som dúfal v trochu lepší čas ako výsledných 29:52 – za to môžu asi tie čokoládky v poslednom čase, jednoducho W/kg sú neúprosné . Hore mám samozrejme hmlu pred očami a slušne odmietam ponúkaný rum na zahriatie. Idem naproti Lenke, ktorá štartovala za mnou a spolu dáme finish – myslím, že záver sezóny ako má byť .

Výsledky nájdete TU.

Video

Autor: vlado45

Autormi fotiek sú GaliPe54 a skicool.