Z Rotterdamu do Banskej Bystrice za 38 dní - 2. časť

Z Rotterdamu do Banskej Bystrice za 38 dní - 2. časť

Chcel by som nadávať, kričať. Sadám si však len odovzdane na obrubník. Odohráva sa vo mne peklo. „Políciu, volaj políciu“, preruší bezradnosť moje druhé ja. Okamžite vytáčam číslo. Dispečerka ma odkazuje na špeciálne číslo pre ohlasovanie krádeží. Tam sa však zo svojho čísla nedovolám, preto požiadam recepčnú o pomoc. Tá je zaskočená a ochotná zároveň a mne sa podarí krádež ohlásiť. Cítim sa bezmocný: „to je všetko?“.

Idem do obchodu, ale cestou pohľadom kontrolujem každý bicykel, každý stojan, každú ulicu. Akoby sa tam mohol môj bicykel zázračne objaviť. Vraciam sa na hostel a volám najbližším, čo sa stalo. Mám potrebu to každému oznámiť. Neviem, či len preto, aby ma niekto poľutoval, alebo aby som to iba jednoducho zo seba dostal. Balím si veci, zatiaľ čo spolubývajúci nemôžu uveriť tomu, čo sa stalo. Ani ja. Keď tak sedím sklonený nad mobilom v spoločenskej miestnosti, prihovára sa mi dievča. Hovorí, ako jej na letisku ukradli osobné veci, spomienky na mamu, priateľov. Preplakala vraj celý deň. Navyše si včera vyvrtla členok. Rozhovor mi pomáha. Premýšľam, čo ďalej, no vidím len najrýchlejšiu cestu domov. Dobrodružstvo končí. Rodina navrhuje, aby som pokračoval, že mám niekde kúpiť bicykel. Už som sa však rozhodol. Nadávam v duchu zlodejovi a sebe, tak na striedačku. „Ja naivný hlupák, tá zámka bola na hovno. A vôbec, nemal som bicykel nechávať na ulici cez noc. A ty?! Ty hajzel, čo si sa ulakomil, bodaj by ti...“

Ale veď to je už jedno. Mám zabookovanú nočnú plavbu do Turku, Fínsko. Tam teda ešte dôjdem. Sedím na hosteli, snažím sa rozptýliť s mobilom v ruke. Poobede sa zodvihnem, „stačilo, som predsa v Štokholme“. Ovešiam sa cyklotaškami a vyrazím do centra. Cítim sa ako vojak, čo sa vracia z frontu. Porazený. Kupujem si krabičku cigariet a na námestí vypisujem posledné pohľadnice. Dávam si záležať, aby nezneli tak tragicky, no veľmi sa mi nedarí. Prechádzam Gamla Stanom a zhodou okolností na opačnom brehu horí kostol. Prisahám, ja som to nebol! Na lodný terminál sa dostávam v predstihu. Uložím tašky a idem na záchod, keď začujem materinský jazyk. V hale sedí partia mladých ľudí. Nemám vo zvyku sa niekomu spontánne prihovoriť, ale dnes to asi potrebujem. Dáme sa do reči. Sú to študenti z Turku na víkendovom výlete. Ja im postupne rozprávam svoj príbeh. A tak rozprávam a rozprávam. Čas nám príjemne ubehne a o „chvíľu“ sme už na lodi. Pijeme pivo, smejeme sa, bavíme sa. Odhovárajú ma, aby som teraz neskončil. Nakazený optimizmom a opitý dobrou náladou sa rozhodnem pokračovať. Čo by to bol za výlet, keby skončil takto?

Nový začiatok


Ráno sa vylodíme v Turku. Moji noví priatelia ma odbremeňujú od batožiny a ja idem na nákupy. Predajňa, ktorú hľadám, je však zrušená. Úplnou náhodou mi však okoloidúci pán vraví, že približne vie, kam sa presťahovali. Na novej adrese ju už úspešne nachádzam. Som tu s časovým predstihom, a tak čas vypĺňam písaním tohto denníka. O 10:00 prichádzajú prví zamestnanci. Dvíham sa, vchádzam do predajne a prehrávam si v hlave rozhovor, ktorý som si plánoval počas nočnej plavby. Pristupuje ku mne predavač a ja na neho vrhnem pripravenú reč. Mám obmedzený rozpočet a ja potrebujem bicykel na dokončenie mojej cesty. Keď som o tom presvedčil seba, presvedčím aj ich! Ide sa poradiť so šéfom. To si chvíľu počkám a s mojou znalosťou fínčiny netuším, kam sa situácia uberá. Šéf je viditeľne zaneprázdnený, no dostávam ponuku na bicykel. Za málo peňazí, veľa muziky. Dostávam v cene držiaky na batožinu a fľašky, tachometer, pedále a to najdôležitejšie: nový zámok. Všetko skompletované. Kvôli väčším, či menším problémom s montážou trávim v predajni asi 2 a pol hodiny. Odchádzam však spokojný s prísľubom, že sa ešte vrátim v plnej poľnej. Idem za priateľmi, po batožinu a rozlúčiť sa. Som ešte pozvaný na rýchly obed a keďže som po rušnom ráne poriadne hladný, som im za to naozaj vďačný. Nechcem sa veľmi zdržovať, napriek tomu, že spoločnosť je veľmi príjemná. Dávame si zbohom a ďakujem im za neoceniteľnú pomoc. Veď niekedy netreba viac ako rozhovor a slová podpory. Vyrážam ešte do cykloobchodu. Tam dáme pár foto. Žiadne srdečné úsmevy, ani dojemné slová na rozlúčku. Všetko pekne ochotne, ale s odstupom. Po fínsky. Vysadám na bicykel a naberám smer Helsinki. Mám bojovú náladu: správne nahnevaný, správne motivovaný. Spravím ešte 50 km, zastavujem a rozkladám stan. V bezpečí lesa zaspávam s hlavou plnou myšlienok.



Kiitos


Vstávam ako obvykle, vo Fínsku však o hodinu neskôr. Zahryznem sa do raňajok a potom aj do cesty. Odhodlanie mi nechýba, veď mám jeden deň sklz. Okrem vetra ma však brzdí ešte niečo. Pozerám na kilometre, kontrolujem rýchlosť, čas. Nesedí sa mi dobre. Ani oblečenie akoby nebolo moje. Každú chvíľu myslím na prestávku. No nie je to novým bicyklom. Jednoducho som vyskočil z rozbehnutého vlaku. Pred chvíľou to všetko skončilo, ja som akceptoval porážku a teraz začínam odznovu. Helsinki ma však silno priťahujú, preto sa zapieram do pedálov, aj keď to „bolí“. Ani fínska krajina nie je taká rovina, akú by som teraz potreboval. Je mierne zvlnená a s vetrom ešte trošku viac. Celý čas idem po jednej ceste, orientácia je preto jednoduchá. Pri hľadaní nocľahu sa nečakane dostávam k močiaru. Prejdem sa teda po krásnej drevenej lávke, spravím okruh a vraciam sa na cestu. O 15 minút neskôr rozkladám stan tesne pred Helsinkami - Espoo, na čučoriedkach.

Ráno obieham párik in-line bežkárov, keď prechádzam predmestím Helsínk. Mesto na prvý pohľad upúta stretom škandinávskej architektúry a ruskej veľkoleposti. Pravoslávne cimburie, jemne svetlé severské farby na budovách prepychových mestských bulvárov. Potom narazíš na more, ktoré zviera celé mesto. V prístave ma vítajú obrovské výletné lode. Dokonca pozdravím aj loď Aida Prima, ktorú som tak často pozoroval z okna rotterdamskej kancelárie. Západná strana mesta je jedno veľké stavenisko. Takto sa rieši problém s bývaním. Kupujem si lístok na trajekt do Tallinu, kvôli „maintenance day“ (údržba) však pôjde iba o 18:00. Motám sa teda po centre. zatiaľ čo mi počasie praje. Navštívim Rock Church, kostol vytesaný v skale. Na terminál prichádzam znovu v predstihu, akosi mám už tohto polostrova dosť. Trajekt do Tallinu je oproti tomu štokholmskému iba taká plťka. Chľast sa dá samozrejme kúpiť aj tu. Cesta trvá asi 2 a pol hodiny. Na pevninu sa dostávame takmer za tmy. Pri všetkom tom čase som v Helsinkách zabudol nakúpiť jedlo, a tak hľadám ešte obchod. Zmierujem sa, že z mesta veľa neuvidím.

Na noc sa chcem dostať na druhú stranu. Prechádzam popri historickom centre, kde spravím 2 fotky, a tým prehliadka končí. V prvom obchode nakúpim a mierim na hlavnú cestu. Tú lemuje pekný cyklopruh. Prechádzam popri zápche, ktorú spôsobila veľká dopravná nehoda a za ňou volím vedľajšiu cestu. To už panuje čierno-čierna tma a ja sa v duchu obávam hľadania miesta na spanie. Keďže nič nezmôžem, pri prvej príležitosti schádzam z cesty medzi stromy. Po pamäti staviam stan, čo vďaka jednoduchej konštrukcii nakoniec zvládam. Poriadne som medzičasom vyhladol. Nasleduje teda večera a spánok. Som úprimne rád, že som na „pevnine“.



Road 67


Ráno vstávam ako vymenený. Akoby som začal novú kapitolu. Aj vietor akoby pochopil, čo od neho očakávam. Fúka pekne do chrbta. Zo skúsenosti zo Švédska nechcem Éčkovú cestu ani vidieť, a tak idem po žltej cez Raplu do Parnu. V plochom Holandsku človek narazí sem-tam aspoň na most. Tu ani to. Krajina je rovná ako doska. Popri ceste les a zriedkavo ľudoprázdna dedina s drevenými chalupami. Vo Švédsku latujú zvislo, Estónci vodorovne. V Raple dopĺňam zásoby a po prvýkrát sa stretávam so zvedavými pohľadmi domorodcov. V parku sa zabávam kŕmením kačíc a zisťujem, že svine sú aj medzi nimi. V Kergu sa dostávam na križovatku. Pokračovať po ceste cez prdelákov, alebo ísť na červenú cestu označenú hrôzostrašne ako „5“. Netuším, čo od nej môžem očakávať.

Zákaz bicyklov? Veľa áut? Kamióny? Skúsim šťastie v miestnom obchode. Ale moja estónčina je rovnaká ako ich angličtina. Hlavne vďaka mojej lenivosti volím hlavnú cestu. A čo ma na nej čakalo? Riedka premávka, široká krajnica a novučičký asfalt. S vetrom o preteky som dorazil do Parnu. Do mesta je to zachádzka, ale keďže som vynechal Tallin, považujem návštevu za povinnosť. Prichádzam po nekonečnej nábrežnej promenáde s lampami v tvare pádla. V kaviarni sa odmením zákuskom. Na výmenu zas nechám niečo na záchode. Prejdem sa po hlavnej ulici a nakúpim nejaké pohľadnice. Tie vypíšem v sprievode estónskych armádnych piesní počas gastrofestivalu. Pofotím krásny kostol, urobím nákup a pálim preč. Ako jediná možná cesta sa ukazuje E67. Čo narobím...

Zapínam všetky svetlá (jedno), na ľavú ruku oblečiem reflexnú multišatku a spomeniem si na kamarátku, ktorá mi radila zakúpiť si reflexnú vestu. V duchu sa s cestou udobrujem, veď budeme spolu až do Rigy. Premávka sa značne zhustila, pribudlo hlavne kamiónov. Cesta je našťastie priama a prehľadná. Zo subjektívnej štatistiky hodnotím vodičov kamiónov ako ohľaduplnejších ako vodičov autobusov. Pousmejem sa na značke oficiálnej európskej cyklotrasy EuroVelo 10. Ak s ňou počítali pri budovaní novej cesty, hanba im. Ak až potom, ešte väčšia. Deň sa pomaly chýli ku koncu, tak spravím ešte niekoľko kilometrov, pokým ma nezastaví stmievanie. Nocľah vyberám niekde v lese pri ceste. Dôsledne sa zbavím všetkej buriny, rozložím stan, navarím polievku, lamentujem nad množstvom komárov a za tmy zaspávam doprevádzaný vzdialeným hrmotom kamiónov.



Ráno štartujem odbremenený od kontroly navigácie. Cesta je len jedna: dlhá a rušná. Napriek tomu má svoje čaro. Jeden by si myslel, aká je nudná a k tomu nebezpečná. Tiahne sa však nádherným lesom. Stromy jeden ako druhý. Kmene pri zemi tmavé, vyššie svetlohnedé, rozostúpené v dokonale rovnakej vzdialenosti. A pod nimi zelený koberec, ktorý sa vlní ako golfové ihrisko a ty dovidíš hlboko, až kým sa ti pohľad nezastaví na tmavej stene. Po ľavej ruke občas zazriem more, ktoré prebúdza chuť sa okúpať. Teploty však značne klesli a počasie tiež až tak nepraje. Miestami ma vystraší slabý dážď. Pred Häädemmeste sa naskytá príležitosť odbočiť na vedľajšiu cestu. Na nej si uvedomím, aký je tu kľud. Bližšie k tradičným dreveným domčekom. V dedine vyhľadám prvý „konsum“, aby som doplnil zásoby. Ako zastavujem, upútajú ma dva pristavené bicykle plne naložené cestovnými taškami. Okamžite zahorím zvedavosťou. Vchádzam do obchodu a za každým regálom sa obzerám, ale nikoho podozrivého nevidím. Nakúpim teda a vyjdem z obchodu.

Muž a žena postávajú pri neďalekých stromoch a prežúvajú ulovené jedlo. Usmejem sa a vykročím k nim. Po zoznámení nasleduje obligátne – kam a odkiaľ. Dozvedám sa, že sú zo Švajčiarska a sú na tripe okolo sveta. Vlastne už na samom konci, lebo idú z Fínska domov do Bernu. Museli sme sa teda posledné dva dni obchádzať. Máme rovnaký smer, vyrážame teda spoločne. Znovu sa cítim úplne maličký, keď začnú rozprávať o svojej ceste. Z Kanady naprieč USA, nekonečné dni bez ľudí, vody a jedla vo vyprahnutej Austrálii, dorozumievanie sa rukami nohami v západnej Číne. A Blízky východ a ľudia, o ktorých rozprávali ako o najkrajších, ktorých stretli. Napriek tomu, že moja cesta vyznela ako ranná prechádzka so psom na sídlisku, prispievam svojimi zážitkami. Mal som pocit, že v trojici, s takými zaujímavými ľuďmi, môžem bicyklovať donekonečna. Takto spolu prekračujeme estónsko-lotyšské hranice. V Ainaži sa ozve hlad. Zastavujem a lúčim sa so svojimi spoločníkmi. Trošku symbolicky, pretože cesta opäť ústi na E67. Tam si človek veru nepokecá. Iba ak sám so sebou. Druhé dejstvo sa nesie v podobnom duchu. Les a nekonečná cesta. Krajina sa miestami otvorí tam, kde človek postavil domy a zasial polia.

Hodiny na bicykli prerušujú len pauzy na jedlo a myšlienky sa prevaľujú hlavou ako oblaky po oblohe. Miestami chytám záchvaty úzkosti, mám chuť zosadnúť z bicykla a utiecť preč od všetkých tých áut. Nie je to našťastie nič vážne, ale ten pocit neprajem nikomu. V Salacgriva míňam dva známe bicykle opreté pred potravinami, no nezastavujem. Môj check-point sa nachádza ďalej. Ženie ma opačná potreba ako hlad. Zastavujem v novučičkých potravinách s veľmi vkusnou architektúrou. Vybavím čo treba, nakúpim a vraciam sa na svoju bielu čiaru. Do Rigy to je rovných 100 km. O niečo ďalej sa cesta dostáva až k moru. Dokonca je tu aj cyklochodník, tak je priestor na pár výhľadov. Potom sa stáčame mierne doľava, do nekonečných lotyšských lesov. Rovno, rovno, rovno. Asi 50 km pred Rigou naberá cesta na vážnosti a s pribúdajúcimi nadjazdmi a privádzačmi sa niekoľkokrát ocitám v strede cesty. Na čerpacej stanici stretávam partiu mladých Poliakov, ktorí smerujú do Nórska. Prehodíme len pár slov. Deň sa rozhodnem zakončiť pred Rigou. Pred obcou Baltezers odbáčam do milionárskej štvrti. Cestou do mňa skočí túlavý pes, prvý ktorého stretávam vôbec. Po zdĺhavom hľadaní miesta na spanie zaspávam s brechotom psa z domu neďaleko. S vetrom v chrbte to bolo pekných 360 km za dva dni.

Zobudím sa do ponurého rána. Jemný dážď mi komplikuje balenie. Vraciam sa na hlavnú cestu, ktorá vedie priamo do centra. V starom dobrom fast-foode vybavím nejaké maily a omrknem hostely. Možno aj kvôli počasiu pôsobí mesto ponuro, smutne. Chodníky rozbité, vodiči nervózni. Kam sa tak ponáhľajú? Ľudia čakajúci na zastávke, naopak, akoby zastali. Smutní a otrávení. Prvýkrát v živote sa ocitám pred stalinistickým mrakodrapom - Lotyšskou akadémiou prírodných vied. Zámer autorov vyšiel, cítim sa pri nej ako mravec. Neďaleko nej nachádzam svoj hostel. Tetuška na recepcii ma pozve aj s bicyklom dnu a keďže nerozpráva žiadnou rečou, ktorou rozprávam ja, dáva mi k telefónu majiteľa. O pár minút sa vybaľujem v peknej izbe a dávam vytúženú sprchu. Nasleduje pranie. Na izbe sa zoznamujem s Američanom. Máme spoločnú cestu do centra. V nákupnom stredisku pri stanici sa rozdelíme, idem si nakúpiť a potom sa vydám na dlhú prechádzku mestom. Tam je to veru už iná liga. Všetko je čisté, upravené, plné ľudí, turistov, krčiem, podnikov a reštaurácií. Na trhu si kúpim domáci chlieb a údenú slaninu. Lotyši by údili všetko: slaninu, klobásy, kuracie časti, dokonca aj celé kurence. Podvečer sa vraciam na hostel, navečeriam sa a do rána sa už z postele nepohnem.



Medus, internets, centrs


Riga sa so mnou rozlúči výhľadom na úžasnú stavbu televízneho vysielača. Naozaj sa oplatí vidieť! Na výpadovke sa znovu lakťujem s autami. Už si začínam zvykať. Tu odbočím doľava, tam zas doprava. Vyšliapem na prvý kopec ako som vstúpil na Pobaltie. Doma si taký ani nevšimneš. Občas ma na ceste preberie auto prebiehajúce mne do protismeru. To človek ochotne strhne bicykel do garátu. Ocitám sa asi 10 km pred afgánskymi, pardon, litovskými hranicami. Po asfaltovej cesty ani stopy, namiesto nej séria semaforov na rozostavanom úseku. Ponaháňam sa s postarším párom na volkswagene, za čo si vyslúžim uznanlivé pokývanie hlavou. V Skaistkalne si dám ešte menšiu obchádzku a o chvíľu prekračujem hranice. Privíta ma obrovský maco zo slamených kociek a partia chalanov, pri ktorých sa nechceš zastaviť. Občerstvujem sa teda až na ďalšej zastávke, obliehaný muchami s výhľadom na roľnícke družstvo. Táto časť Litvy je jedno veľké pole prerušované hlúčikmi stromov. Cestám vládnu násťroční vodiči v rovnako starých BMW. Nedopatrením sa mi vo vrecku zablokuje SIM karta, a tak prichádzam o kontakt s vonkajším svetom. V Biržai teda prioritne hľadám prístup na net. Nepochodím v pizzerii s nálepkou wifi-free, ani v kaviarni, ale až pri zatvorenom novinovom stánku. Po menšom zdržaní naberám smer Kupiškis. Na noc sa usadím na poli pri dedinke Vabalninkas.



Zobúdzam sa do chladného rána. Na vrchnej plachte stanu je námraza. Nafotím si to, aby mi verili. Doobeda prichádzam pred Kupiškis, ktorému dominujú veže miestnej katedrály. Zastavím sa na čerpacej stanici, ktorá s prehľadom vyhráva cenu najhoršieho WC. Uff. V meste nakúpim zásoby. Ako tak stojím pred obchodom, jem a skúmam pohľadom ľudí a ľudia skúmajú mňa. Znepokojivo si u starších ľudí všímam nedôverčivosť hraničiacu so strachom. Môj nesmelý úsmev veľmi nepomáha. Naberám smer Anykščiai. Na mape pozorujem, že cesta predo mnou sa začína kľukatiť. Na horizonte sa objavuje súvislý les. Polia sa menia na pasienky a lúky. Z tabule vyčítam, že sa blížim do chránenej krajinnej oblasti. Les sa razom privinie k ceste. Ocitám sa úplne osamotený, nikde ani živej duše. Vyruší ma iba srnka pri ceste. Pokoj narušia iba lesníci nakladajúci kamión drevom. Cesta vyústi na križovatke a ja som sklamaný, že je tomu koniec. Mýlim sa a popri krásnych tradičných obydliach, litovských lazoch, sa znovu zanáram do lesa. Celý ho mám iba pre seba. Pozerám sa hlboko medzi stromy. Zaberám do pedálov a vdychujem čerstvý vzduch. V týchto chvíľach zabúdam na váhu svojho nákladu a jazdím na tom najľahšom bicykli. Prechádzam krásnou dedinkou Andrioniškis, kde akoby zastal čas. V dobrom. Zabliká mi kontrolka a v parku pred kostolom natankujem. Za dedinou sa cesta krásne vlní. Tu spravím svoju najobľúbenejšiu fotografiu.



Tento nádherný kraj nechávam definitívne za sebou, keď prichádzam do Anykščiai. Mesto zakliesnené do doliny. Klesám až dolu, kde sa mi otvorí výhľad na vysoké veže katedrály. Miestni musia byť právom hrdí, veď ju navštívil aj pápež Ján Pavol II., ktorému tu na počesť postavili sochu. V tesnej blízkosti sa nachádza aj moderná bibliotéka. Super! Ľahko dolu, ťažšie hore, keď naberám výškové metre naspäť z doliny. Na vrchu sa cesta zredukuje na pás asfaltu v strede a rovnako široké, nespevnené krajnice po stranách. Týmto pozdravujem nešťastných slovenských vodičov. Cesta sa plazí lesom, lúkami a pasienkami. Doľava, doprava, hore, dolu, ako na húsenkovej dráhe. Občas prejde auto, traktor alebo dokonca autobus. Všetci sa bijú o ten kúsok asfaltu. Pokračujem smerom Molétai. Pri rybníku dávam prestávku. Tu si uvedomujem litovskú obľubu v rybníkoch, či už prírodných, alebo tých umelých vedľa domu. Obieha ma partia nemeckých motorkárov a na malú chvíľu zatúžim sa k nim pridať. V dedinke Alanta narazím na ďalší nádherný kostol. Snehobiely neoromantický svätostánok, pyšne stojaci na najvyššom vŕšku široko-ďaleko, akoby sem ani nepatril. Vilnius sa nezadržateľne približuje, preto v Molétai nakúpim nevyhnutné a nezdržujem sa. Cieľ bol dostať sa až pred hlavné mesto, no akosi cítim, že to dnes nedám. Každé menšie stúpanie zo mňa žmýka viac a viac energie. Začnem sa teda obzerať po mieste na prenocovanie. Po 15 km trápenia to vzdávam. Medzi bodliakmi a inou burinou sa ukladám na zaslúžený odpočinok.

Ráno trávim zbavovaním sa buriny z oblečenia. Rozbieham sa pomaly, ale pomáha mi, že dnes dorazím do Vilniusu. Mám to však ešte slušných 60 km. Zakrátko zistím, čo ma tak ťaží a zahnem teda za prvý kríček. Aspoň touto cestou sa chcem ospravedlniť miestnym obyvateľom . V Paberžé dopĺňam zásoby, ale musím si odpustiť obľúbené jogurtové mlieko, pretože sa mi začína nebezpečne zaťahovať hrdlo. Krajina nijak nenaznačuje blízkosť hlavného mesta. Nasleduje jeden z ďalších anticyklistických príjazdov plných polmetrových obrubníkov, rozbitých chodníkov a schodov. Narazím však aj na novovybudované cyklochodníky. No čo z toho, keď sú raz na jednej, raz na druhej strane cesty. Prechádzam ešte popri drevených domoch, no za nimi už vidieť sklenené fasády vysokých administratívnych budov. V centre si nájdem príjemnú reštauráciu, kde si dám po dlhej dobe poriadny obed. Prejdem sa popri známej vilniuskej katedrále a tvrdohlavo vydupem ku Gediminas tower, pričom si vyslúžim aj potlesk. Tam má človek celé mesto doslova na dlani. Prechádzam sa úzkymi staromestskými uličkami a nestíham počítať množstvo kostolov. Až na úplný koniec narazím na uličku Stikliy s útulnými krčmičkami a remeselnými obchodíkmi. Nocovať tu nejdem, pred večerom teda volím smer Trakai. Z výpadovky odbáčam na vedľajšiu cestu, no aj tak sa ocitám v dopravnej špičke. Zo zamyslenia ma preberá poriadna rana do prilby a vtedy som rád, že ju práve mám na hlave. Triafam konár, ktorý visel nad chodníkom. Podcenil som príjem energie, tak zastavujem a večeriam. Rozmýšľam, že to tu zapichnem na noc, no princeznej sa nepáči. Prejdem teda ešte ďalších 20 km a nocujem v poriadne tmavom lese za Trakaiom.



Soplík


Zobúdzam sa do hmlistého rána a ja sa cítim zle. Hrdlo mám zapálene, že ledva prehĺtam. Nahodím na seba celú garderóbu, pretože sa poriadne ochladilo. Štandardne trvá približne 15 minút, kým sa zahrejem. Neklesám na nálade, preto viem, že choroba ešte naplno neprepukla. Idem krásnym krajom v objatí hustého lesa a hmla tomu pridáva na atmosfére. V najbližšom obchode v Rudiškés nakupujem medus, cesnak, citróny a čaj. Vedľa na lavičke si spravím piknik a pripravím si medicínu. Lyžica medu zasypaná cesnakom a pokvapkaná citrónom. To ma nakopne, pričom postup opakujem na každej zastávke. Krajina sa otvára a les nahradia kríky a pasienky. Dvíha sa vietor. Prestávam sa cítiť dobre. Počítam každý kilometer. Živí ma iba myšlienka, že v najbližšom meste, Alytuse, si dám čaj v teple kaviarne. Prechádzam po ceste zaplátanej ako maliarske plátno. Stretám ľudí žijúcich zo dňa na deň, v očiach ktorých vidíš strach z neznámeho. Obrábajúcich svoj kúsok zeme na stroji starom pol storočia. Viem, že sem nepatrím, no tu, chorý ako pes, unavený, nachádzam niečo, čo som nenašiel v rušných nemeckých mestách, na pôsobivých dánskych mostoch, ani v nekonečných švédskych lesoch. Až tu začala moja cesta chutiť. Tu získavam pocit cestovateľa. Pocit objavovania, prekonávania samého seba. Nekonečné kilometre. Krásne, ale nekonečné. 5 km, 4, 3... cieľová rovinka akoby sa naťahovala a tabule klamali. Mierim do prvého podniku. Dávam vytúžený čaj. Potom druhý. Nechce sa mi veru von. Ako na potvoru začne hneď za mestom popŕchať.

Cestou stretávam bezdomovca - backpackera so psom. „Aspoň nemusím pešo“ pomyslím si. Asi 40 km pred hranicami ma zastavuje vyhrážajúce sa čierne mračno a silnejúci vietor. Ochotne zastavujem a rozkladám stan. Mám teplotu a všetkého plné zuby. Ráno mi nie je o nič lepšie. Dám sa však dokopy. Počasie odzrkadľuje moju náladu. Ponuré a smutné. Mám sa chuť na to vykašľať. V jednom zo stúpaní stretávam bezdomovca so psom. Buď išiel do noci alebo vstával skoro ráno. Vzdávam mu tichý obdiv a cítim sa hlúpo na bicykli s výbavou za niekoľko sto eur. „Môže byť horšie, oveľa horšie“ zamyslím sa. Striedajúce sa kopce si vyslúžia pár štipľavých slov. Aj vietor. Aj hlúpa veterná turbína. Prichádzam do hraničného mesta Lazdijai. Som hladný a potrebujem sa zahriať. Napriek odstrašujúcemu vzhľadu zastavujem v Kebabiné, miestnom kebabe. Prvý raz som vďačný, že mám upchané dutiny a necítim chuť jedla. O polhodinu konečne prekračujem hranice. Litva na mňa pripravila asi všetky nástrahy a ja som úprimne rád, že to mám za sebou.



Už len Poľsko


Na poľskej strane to okamžite ožije. Penzión, noclegy, sklep, reštaurácia. V kontraste s prázdnou litovskou krajinou. „Všetko je v hlave“ a nový impulz ma nakopáva. Hladký asfalt, rozsiahle lesné škôlky. Priama cesta zmení na 30 kilometroch smer asi iba 3-krát. V Augustove si dávam prestávku a dopĺňam zásoby. Mesto charakterizuje reklamný smog, ktorý začína tu a končí... vlastne nikde nekončí. Mesto opúšťam po slušnom cyklochodníku, no potom sa ocitám medzi autami a kamiónmi. Po mojich predchádzajúcich skúsenostiach som to na takejto ceste nečakal. Iný kraj, iný mrav. Barglow hlavná cesta obchádza, tak sa rozhodnem prenocovať v malom lesíku. Večer strávim plánovaním ako obísť cestu, ktorou som chcel obísť rušnú premávku. Ráno zatnem zuby a vyrazím do 20 km vzdialeného Grajewa. S bočným vetrom a kamiónmi na ramene balansujem na bielej čiare. V meste dám kamióňácky obed, ktorý mi dodá odvahy. Prejdem ďalších 15 km až do Szczuczyna, kde sa dá konečne odbočiť. Tu začína moja „krížová cesta“. Pracovný názov, ktorý som dal ceste medzi dedinami a poliami, posiatej krížikmi a krížmi. Na každej križovatke, pri poli, alebo len tak, ak už dlho žiaden nebol. Aj tu stretávam cisternu alebo autobus napriek tomu, že cesta miestami pripomínala príjazd na roľnícke družstvo. Na zastávke v Ławsku si pripadám ako smažka, keď si varím čaj na plynovom variči. Po cca 50 km prichádzam do Lomze. Mesto s veľmi slušnou cykloinfraštruktúrou. Dopĺňam zásoby a konečne si doprajem aj jogurtový nápoj. Pretože sa zdržím na pumpe, odchádzam so stmievaním. Na rušnej ceste je to už veľmi nepohodlné, preto nocujem na poli, aj keď som na očiach.



Po raňajších 40 km skoro priamej cesty prichádzam do Ostrow-Mazowiecka. Od choroby sa trošku viac híčkam a dám si kebab. Mesto pôsobí ako leták z lacného obchodného domu s nábytkom. Na prekvapivo prázdnej ceste sa konečne môžem kochať príjemným lesom, ktorý sa plynulo mení na niečo medzi pralesom a močiarom. Po príjemných vidieckych cestách pomedzi dedinky sa blížim k Varšave. Predo mnou sa zhlukujú dažďové mraky ako vzducholode. Zázrakom sa mi podarí sa pomedzi ne prešmyknúť bez výraznejšieho zmoknutia. Skoro 20 km pred hlavným mestom zakončujem deň a zložím sa v lese. Takom tom lese, kde zakopnete buď o mŕtvolu alebo o partiu feťákov. Ráno sa cez rušné a chaotické predmestie prebijem do Varšavy, po cyklochodníku až do samého centra. Tam netrvá ani 5 minút a ubytovávam sa v peknom hosteli. Nasleduje sprcha a všetko okolo. Potom sa vydávam do ulíc a dám si tú najlepšiu kačku v mojom živote. Nezvyčajne teplá noc vyženie do ulíc množstvo ľudí a pouličných umelcov. Varšava na mňa naozaj zapôsobila. Ľuďmi, atmosférou, architektúrou. A hlavne žiadna hnusná reklama!



Prší, prší, len sa leje


Včerajší večer bol definitívnou rozlúčkou s letom a ráno je zamračené a chladné. Hlavný bulvár Krakowskie Przdmeście ma plynulo zavedie až na koniec mesta. Občas trochu spŕchne. Prechádzam cez Gora Kalwaria, kde odbáčam na Warku. Tam sa spusti nekompromisný lejak. Mokrý zvrchu aj odspodu tak, že občasnú sprchu od kamiónu ani neregistrujem. Najhoršia je tá štipľavá voda stekajúca z prilby rovno do očí. Akoby som bez toho nevidel, už aj tak zle. Nekonečné jablčné sady sa tomu iba mlčky prizerajú. Pred Warkou zastavujem a suším sa pod strechou opustenej budovy. Dážď stále neutícha a mne začína byť zima, preto idem ešte nakúpiť. V obchode iba čvacht-klop, čvacht-klop. To sa počasie zľutuje a ja sa zvyšok cesty suším. Na krásnej vidieckej ceste sa ponaháňam so školským autobusom a do Radomu prichádzam v sprievode obrovskej teplovodnej rúry. V meste protestujú poľské ženy proti zákazu interupcie, 5 km za mestom rozkladám stan na poli a zjavne pršalo iba nado mnou, keď sa mi do suchej zeme nedarí ani zapichnúť kolíky.

Nové ráno, nový začiatok a ja nechávam zabudnúť na včerajšie nepohodlie napriek mokrým tretrám. Aj vietor pomáha a ja si užívam svižné tempo, keď po 18 km začnem cítiť stupňujúcu sa bolesť v ľavom lýtku. „Iba kŕč“, hovorím si. Bolesť sa pomaly zväčšuje. Zastavím teda a raňajkujem, zatiaľ čo si masírujem lýtko. Nasadnem na bike a idem ďalej. Prejdem však len pár desiatok metrov a bolesť je späť. Znovu zastavujem a začínam šípiť prúser. Chcem ísť ďalej, tak teda zatnem zuby. Nemôžem. Nedokážem ani pretočiť pedál. Do najbližšej dediny preto točím iba pravou nohou. Tam skúsim preštelovať klip na tretrách, čo však nepomáha. Od zastávky k zastávke postupne zastavujem po celej dedine. „Nakoniec ma zradí vlastné telo?“. Rozmýšľam ako pokračovať, ako sa dostať do Kielce, či ma zoberú do mikrobusu s toľkým nákladom. Skúsim ešte znížiť sedlo, aby som tak nevystieral nohu. To mi čiastočne pomáha a ja som schopný pokračovať. „If it looks stupid, but it works, it"s not stupid“. Popri E77 sa plazíme až do Kielce. Cesta stúpa a klesá, pravidelne ako sínusoida a mne sa paradoxne ide do kopca lepšie. Dokonca sa ukazuje aj Oskar. Teplo a čaj v kaviarni mi dodajú entuziazmus. Z mesta vedie cesta na juh priama ako pravítko. Len zapnúť autopilota. Až doma na mape zisťujem, že prechádzam popri dedinke Kokot. Pred Pinczowom menšie stúpanie, potom klesanie do dediny. Neďaleko rozkladám stan. V noci ma budí zase dážď a ja dúfam, že do rána prestane. Neprestalo. Do Krakowa to mám ešte 80 km. Na bike sadám s optimizmom, že sa počasie postupne umúdri. Neumúdrilo. Za chvíľku som kompletne mokrý. V prvom obchode robím prestávku a čakám na zázrak. Po polhodine konštatujem, že už som aj tak premočený a pokračujem ďalej. Dážď zosiluje. Začína mi byť poriadna zima.

Kilometre začínajú ubúdať akosi pomaly. A čím bližšie som, tým pomalšie. Musím byť najväčším bláznom na ceste. Nadávam si. Hecujem sa tak, aby som nezastal. Hnev mi pomáha krútiť pedálmi. „Pome, kurwa!“ (veď som v Poľsku). Komplikovaná je aj orientácia. Niektoré odbočky už ani nekontrolujem, je mi to jedno. Ak sa teraz stratím, tak sa rozrevem. Nezastavujem ani na jedlo, pretože by som sa už nerozhýbal. Zázrakom prichádzam na cestu, ktorá ma privedie rovno do Krakowa. To si už necítim ruky ani nohy. Čudujem sa, že nimi ešte vôbec dokážem hýbať. Siaham si na dno psychických síl. Vidím iba teplú sprchu a posteľ. Som hladný ako čert, keď zbadám vykúpenie v podobe Mc"Donaldu. Presedím tam hodinu a vôbec, ale vôbec sa mi nechce ísť preč. Premôžem sa a idem rovno na hostel. Nájdem ho našťastie jednoducho, ubytujem sa a mierim rovno do sprchy. Dlho sa oblievam horúcou vodou. Potom do postele, z ktorej sa až do rána nepohnem. Bol to s náskokom najťažší deň výletu. Ďalší deň trávim prechádzkou po meste, skočím na obed. Kvôli nepriaznivej predpovedi počasia bookujem ďalšiu noc, a tak môžem ísť večer s chalanmi z izby na drink. Podnik s lacným chľastom plný opitých študentov. „Už som
skoro doma“
, nostalgicky spomínam na svoje študentské časy.



Z Krakowa vedie cesta E77 a ja zisťujem, že po nej môžem aj na bicykli. Nešpekulujem teda, aj keď sa na štvorprúdovej ceste cítim čudne. Čím dlhšie po nej idem, pripomína našu R1. Postupne sa z nej stane úzka cesta, ktorá sa vinie do kopca. Som na čele kolóny, brzdím všetky kamióny. Zdolávam najväčší kopec počas výletu. Všade je sneh a ja sa bavím stavaním prvého snehuliaka v tomto roku. Cieľ sa už blíži. Prvé billboardy v slovenskom jazyku, slovenské ŠPZ. Až prechádzam cez hranice. Aj si zakričím, aj mi zvlhnú oči. Prebehnem cez Trstenú a na salaši pred Nižnou si naložím poctivé bryndzové halušky. V Podbieli sa nadchnem nad radom nádherných dreveníc. Čaká ma ešte posledný deň, posledné kilometre. Volám s rodinou. Otec však navrhuje, že po mňa príde. Ja som zo začiatku presvedčený prísť na bicykli až domov. Predstava pohodlného a rýchleho dopravného prostriedku však nakoniec víťazí. Stretávame sa v Dolnom Kubíne. Mojich posledných 140 km z Krakowa až sem.



Suma sumárum


Dokopy 3 729 tachometrových kilometrov, 2 bicykle, 2 lode, 2 vlaky, 10 krajín, 37 dní a nespočetne veľa zážitkov. Každý deň bol pre mňa iným, výnimočným. Všetko to zapôsobilo ako obrovské tlačidlo „PAUZA“. Napriek prejdenej vzdialenosti, prejazdených hodinách, akoby sa to udialo v sekunde a ja som sa iba prebudil po dlhom, krásnom sne.
Z Rotterdamu do Banskej Bystrice za 38 dní - 1. časť si môžete prečítať TU.
report_problem Našiel si v texte chybu?
Páči sa ti tento článok? thumb_up73thumb_down comments 10 komentárov report_problem
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

comment Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Tip na výlet: Cyklotrasou až k Slovenskému orloju

Tip na výlet: Cyklotrasou až k Slovenskému orloju

Chcete si na žiletke užiť pohodový výjazd bez starostí? Jednu takú mám vo svojom okolí a môžete kľudne vziať aj celú rodinku na výlet.
Slovenské Pyreneje – okruh, kde sa nebudete ani chvíľu nudiť

Slovenské Pyreneje – okruh, kde sa nebudete ani chvíľu nudiť

Poďte s nami na výjazd do oblasti, kde má cyklistika bohatú tradíciu a kde vás čakajú parádne stúpania, výhľady a cesty mimo veľkú premávku.
Tip na výlet: Okolie Banskej Štiavnice - ako jeden tím, a to doslova

Tip na výlet: Okolie Banskej Štiavnice - ako jeden tím, a to doslova

V tomto tipe na výlet vám priblížim náš cyklokemp tímu Beer Inside Team, ktorý možno niektorí z vás poznajú aj vďaka MTB podujatiu Jarný Šprint Bystrička.
keyboard_arrow_up