Romania, Roman a ja alebo päť dní v Maramureši

Romania, Roman a ja alebo päť dní v Maramureši

Keď sa mi po dlhšej dobe ozval Roman s ponukou, že má v práci dlhšie voľno a či by sme na pár dní niekam nevypadli, potešilo ma to.

"Nebezpečná" krajina


Predstava, že strávime pár dní niekde v ukrajinských Karpatoch, bola celkom príjemná.
Keď mi však poslal itinerár na schválenie a v ňom bolo Rumunsko, oblial ma studený pot. Moje predstavy o tejto krajine boli v rozsahu, že nás tam buď roztrhajú bezprízorné besné psy, okradnú cigáni a polonahých si nás na hraniciach ešte nakoniec podá rumunský policajt. Všetko však bolo úplne inak... Po práci si naložím pripravené veci a bicykel, rozlúčim sa doma (čo, ak by nás tam zjedli), vyzdvihnem Romana a presúvame sa do base campu, na našu chalupu, odkiaľ sa chystáme skoro ráno vyraziť - smer Rumunsko.

Vyrážame


Nemám vôbec vo zvyku skoro ráno vstávať, ale budím sa pred štvrtou plný energie na dnešný dlhý deň. Po rýchlych raňajkách vyrážame. Prechádzame ešte spiacimi maďarskými dedinkami a navigácia nás dovedie k Tise. Kompa je však na druhej strane a je dosť možné, že v sobotu nebude premávať od šiestej ráno, a tak v navigácii volím radšej iné prejazdné body a cez Kisvárdu a Matezsalku sa dostávame na maďarsko-rumunskú hranicu. Po viac-menej formálnej kontrole sme v Rumunsku a môžeme smerovať cez Satu Mare do Baia Mare (na večeru sme chceli Rio Mare, ale nepodarilo sa nám nikde kúpiť).

V Baia Mare som si ešte počas krátkej domácej prípravy vyhliadol miesto, kde zaparkujeme na pár dní auto a s vysokou pravdepodobnosťou ho tam aj nájdeme - na dvore policajnej stanice, mestskej polície, ako sme na mieste zistili. Službukonajúci nie je jazykovo zdatný, a tak pokus vysvetliť mu, o čo nám ide, musíme previesť do posunkovej reči. Pochopili sme sa a ukazuje nám na miesto, kam máme auto odstaviť. Skladáme bicykle zo strechy, vyberáme batohy, nasadzujeme prilby a chceme ešte prejaviť vďaku za ochotu nejakou drobnosťou. Policajt však ponúkanú eurobankovku rezolútne odmieta (obrovský šok pre nás) a ak by sme hádam ešte chvíľu naliehali, zatkol by nás pre podplácanie. Teda, aspoň sa tak tváril. Nedráždime a vyrážame. Prvým cieľom je centrum mesta a zaobstaranie si miestneho plativa, rozumej peňazí. Roman si mení keš v zmenárni a ja vyberám z bankomatu. Paradoxne má výmena hotovosti výhodnejší kurz ako výber z bankomatu.



Samé šoky


Po krátkej prehliadke centra, miestnej tržnice a krátkej návšteve infocentra, vyrážame ku skanzenu. Tu nás zbavujú prvých lei za vstupné. Prezrieme si zopár voľne prístupných vidieckych domov z rôznych oblastí Rumunska, niečo zjeme z vlastných zásob, dáme si kávu z miestneho automatu a vyrážame do hôr.



Cesta vedie rumunským vidiekom, je sobota, a tak sa väčšina domácich venuje práci okolo domu, alebo na malých políčkach. Smerujeme na sever do Sapanty a musíme zdolať jeden z karpatských chrbtov. Cesta vedie lesom, čo nás celkom teší, keďže pod stromami máme celkom príjemné a teplomer už ukazuje teploty nad 30-kou. Smerujeme k jazeru Firiza – Firiza lacul. Na jeho brehu prichádzame k turistickému komplexu Caprioara, čo v preklade znamená srnka. Trochu nám už vytrávilo a žiada sa doplniť aj nejaké tekutiny. Parkujeme biky vedľa pár miestnych bikerov a usádzame sa. Obsluha nevie identifikovať našu národnosť, a tak sa slušne pozdraví v miestnom jazyku a aj anglicky. Na otázku odkiaľ sme, odpovedáme, že zo Slovenska. Pani sa pousmeje a o pár sekúnd na našom stole pristávajú jedálne lístky v češtine. Zažili sme malý šok. Zastrčené rekreačné zariadenie v rumunských Karpatoch nás veľmi milo prekvapilo. Najeme sa, vypijeme nejaké to pivko, aby sme doplnili stratené tekutiny a minerály, doplňujeme vodu, platíme (ďalší príjemný šok) a vyrážame.



Čaká nás ešte vyše 600 výškových metrov. Cesta šotolinou neustále stúpa, miestami viac, inokedy menej. Cestou prechádzame okolo chovných nádrží na ryby. Míňajú nás autá v oboch smeroch. Mnohé z nich majú volant na pravej strane a rumunské značky. Ako je to možné, netušíme a ani neriešime. Okrem toho je takmer polovica áut na cudzích značkách (Fr, It, GB, Irl), ale sedia v nich evidentne domáci. Od Firizy po vrchol je to asi 15 kilometrov. Tempo nemáme bohvieaké. Predsa len, nejdeme úplne naľahko. Nenesieme síce stan, karimatku a spacák, ubytovanie máme vopred rezervované, ale aj s batohom na chrbte to ide do kopca o dosť pomalšie. Cesta má mnoho odbočiek, a tak je potrebné sledovať ten správny smer. Aj napriek tomu, že pomerne často kontrolujem, či sme na správnej ceste, potrebnú odbočku po dosiahnutí vrcholu prechádzame. Pár sto metrov sa musíme vrátiť a potom už nasleduje len zjazd. Na chvíľku síce opustíme správny smer, ale keď na ceste nájdeme prázdnu CO bombičku, vieme, že sme sa úplne nestratili. Doladíme smer a frčíme dole do Sapanty. Cesta sa miestami stáva súčasťou potoka, miestami potok súčasťou cesty…

Roman má môj veľký rešpekt, keďže na krossovom biku dal aj náročné pasáže v sedle. Ale keďže zozjazdoval na Ukrajine poloninu Runu s tým istým bikom, tak to až také prekvapko nie je. Pri vjazde do Sapanty nám cestu skrížia dva pomerne veľké psy. Tasím slzák, Roman sprej na medvede a necháme beštie trochu sa vybrechať. Keď zrejme pochopia, že my chceme iba prejsť a nemáme záujem o ich misky, nechávajú nás žiť a aj prejsť. Ubytovanie máme v centre obce, hneď oproti svetoznámemu (no možno svetoznámemu nie, ale známemu určite) cintorínu – cimitirul vesel. Penzión Ileana vedie mladý chalan Daniel. Ubytovanie je na slušnej úrovni a podľa miestneho zvyku k nemu prináleží aj kalištek domácej pálenky. My sa však rýchlo ubytujeme a chceme ešte v lúčoch zapadajúceho slnka stihnúť aspoň nahliadnuť na známy cintorín. Náhrobné kamene sú tu z dreva, vo veselých, prevážne bielo-modrých farbách a na doske je vyrytá krátka charakteristika pochovaného nebožtíka a aj jeho podobizeň.



Po nie veľmi chutnej večeri v miestnej „výsmažovni“ sa vraciame do penziónu. Daniela sa pýtam, kam si máme na noc bezpečne uskladniť bicykle. S úsmevom nám odpovedá, že kam si ich večer oprieme, tam si ich ráno nájdeme. Nemáme mať žiadne obavy. Nuž, poručeno Bohu. Ráno uvidíme, alebo aj nie...

Návrat v čase


Do altánku na dvore nám prináša kalištek domácej pálenky s džbánom chladivej vody. V altánku už sedí mladá dvojica z Poľska, a tak aj napriek tomu, že sme už takmer 16 hodín na nohách, poklábosíme a pri tom aj vyprázdnime kalištek od slivovice. Spali sme dobre a tvrdo. Bicykle sú tam, kde sme ich večer opreli, a tak môžeme kľudne poraňajkovať. Daniel je ochotný nám urobiť raňajky, ale dávame prednosť vlastným zásobám. Nechce sa nám to totiž vláčiť ďalej na chrbte. Rozložíme sa v altánku pri našich známych, keď sa na celú dedinu rozoznie niečo ako hlas muezína z mešity. Daniel zbadá naše nechápavé tváre, a tak sa hneď dá do vysvetľovania. Je nedeľa, jasné, sme druhý deň na cestách, a tak neriešime aký je deň a v nedostavanom kostole pri cintoríne začína pravoslávna omša. V rumunčine nám to znie veľmi exoticky, a tak celé raňajky máme okorenené takýmto zážitkom. Omša ani po hodine nekončí, a tak sa medzitým stihneme aj zbaliť. Bol to naozaj silný zážitok. V ešte nedostavanom kostole, s typickou „maramurešskou architektúrou“, tetky v čiernom, muži v čierno-bielom odeve, bolo to ako návrat v čase.

Keďže nás dnes čaká veľmi dlhá etapa, bezmála stovka, vyrážame. Cestou sa ešte chceme zastaviť podľa itinerára v miestnom monastire – kláštore. Míňame tú správnu odbočku, a tak sa inou uličkou dostávame do slepej ulice. Oproti sa vyrútia dva veľké psiská. Ale opäť nás nechávajú žiť, iba sa dosť hlasno dožadujú, aby sme sa odtiaľ pakovali. Sledujúc miestnych, odetých v krojoch, prichádzame do areálu hľadaného kláštora. Drevené stavby, ktoré sa v areáli nachádzajú, nám vyrážajú dych. V kostole, mimochodom tiež nedokončenom, sa takisto koná omša. Pre zmenu gréckokatolícka. Omša sa koná v priestoroch pripomínajúcich pivnicu, Nízke klenby z tehál a kamenia a nad nimi vysokánska drevená stavba. Potajme robím pár záberov, chvíľku postojíme, vychutnávajúc si túto zvláštnu atmosféru, náboženské spevy v neznámom jazyku, ľudia odetí v krojoch a my v kraťasoch, tričku, batoh na chrbte a prilba v ruke. Ťažko je to slovami opísať.



Musíme však pokračovať. Asfaltom to zvlnenou cestou dávame do Sighetu Marmatiei. Mestečko nás veľmi nezaujalo, ale na námestí si v bistre doplníme tekutiny. Prehodíme pár slov s domácimi, poväčšine rozumejú aj po slovensky, keďže je to mesto hraničiace s Ukrajinou. Ceny v bistre zhora atakujú métu „zadarmo“. Vydržali by sme tu dlho, ale naším cieľom nie je upiť sa kávy, alebo piva, ale trochu spoznať túto krajinu, a tak opäť vyrážame. Čaká nás dnes dlhý trip, bezmála sto kilometrov. Ďalšou zastávkou ma byť kláštorný komplex v Barsane. Teploty už prekračujú tridsať stupňov, a tak nám príde vhod nejaké osvieženie a dotankovanie tekutín. Zastavujeme pri staršom dome, kde na priedomí sedí skupina dobrosrdečne vyzerajúcich babičiek. Púšťajú nás do dvora k vodovodu, čo využívame aj na to, že na seba vylejeme po vedre vody. Babky sa nám snažia niečo povedať, ale rečová bariéra nepustí. Pochopili sme to však tak, že nerobíme dobre, keď na seba v takej horúčave lejeme vedro studenej vody. Robíme si ešte spoločné foto s babkami a opäť šliapeme do pedálov. Smer Barsana.



Barsana


Kláštorný komplex v Barsane je obliehaný turistami. Do areálu vstupujeme bez toho, aby sme platili vstupné (asi sa ani neplatilo). Po chvíľke však vychádza mníška v čiernom odeve a spusti na nás spŕšku slov v reči, ktorej nerozumieme. Z nasej mimiky pochopí, že jej nerozumieme, a tak svoju požiadavku prevedie do zrozumiteľnej angličtiny. Bicykle vraj majú vstup do areálu zakázaný. Nuž, nechať ich vonku nechceme, a tak areál opúšťame. Pred poslednou časťou dnešnej etapy sa žiada ešte doplniť energiu a tekutiny v miestnej reštaurácii. Čaká nás ešte takmer štyridsať kilometrov. Po zhruba desiatich kilometroch začína mat Roman problémy. Nejako mu to nešliape. Za dedinou Bogdan Voda začínajú serpentíny a posledné stúpanie dnešného dňa. Mame toho už obaja dosť, a tak využívame možnosť trochu si aj potlačiť. Romanov bicykel však pri tlačení po krajnici s kamienkami ma zablokované zadné koleso. A tak sme odhalili, dôvod prečo sa mu ťažko šliapalo.

Podozrenie padá na brzdu. Tá to však nie je. Ďalšie podozrenie padá na náboj. Servisovať bike na krajnici v zákrute nie je rozumný nápad. Na vrchol stúpania už nie je až tak ďaleko, a tak ja sadám na bike a Romana počkám hore. Po chvíľke čakania, keď si už začínam vyberať snop, za ktorý sa schovám, aby som si uľavil, na malom parkovisku zastane dodávka - servis Stihl a z auta vystúpia dvaja miestni bikeri a vykladajú biky.

Niekto nás má rád


To nemôže byt náhoda a niekto tam hore nás musí mať trošku rád. Vysvetľujem chalanom, že máme problém s bikom a či majú so sebou nejaké náradie. No čo by asi tak v servisnom aute mohli mať. Chvíľu si obzerajú môjho Gianta a nevidia na ňom žiaden problém. No, asi som im v tom vytržení zabudol povedať, že to nie je môj bike, čo potrebuje servis. V tom sa v zákrute vynára Roman. Spoločnými silami spojazdníme bike a čaká nás už len zjazd a pár kilometrov do Viseu de Sus. Miestni kolegovia sa s nami lúčia a ak by sme vraj mali problém, asi o hodinu sa budu vracať do Viseu de Sus. Spúšťame sa teda dole kopcom a hneď v prvej dedine sa problém so zadným nábojom zopakuje. Nemáme potrebné náradie, a tak sa pokúšame to spojazdniť tým, čo máme. Po chvíľke trápenia budíme pozornosť u miestnych obyvateľov. Prichádza k nám dedko a voľačo sústavne melie, nerozumieme mu však. Evidentne sa snaží poradiť, avšak rečová bariéra neumožňuje jeho určité dobré rady zúžitkovať.



Po chvíli odchádza a prináša hrdzavé kombinačky a potrebný kľúč. Pridáva sa k nemu ďalší radca, a tak by v tom musel byt čert, aby sme to s toľkými poradcami neopravili. Za neprestávajúcich rád našich ochotných a azda aj odborných poradcov, spojazdníme bike a už za šera vyrážame na posledných pár kilometrov do Viseu de Sus. S boľavým zadkom, špinavými rukami a unavenými nohami dorážame do penziónu Carpatia, ktorý je vlastne súprava dvoch lôžkových vozňov, jedného reštauračného a parnej lokomotívy. V párty stane stretávame našich známych Poliakov z predchádzajúceho dňa. Je už takmer tma, dávame rýchlu sprchu, rýchlu večeru a samozrejme tradičný kalíštek domácej pálenky. Na boľavom zadku sa mi nesedí veľmi pohodlne, a tak sa porúčam.

Penzión vedie pani zo Švajčiarska. A aj celú úzkokoľajku tu už vlastne spravujú Švajčiari. Ponúka nám samostatné izby, ak sa teda kupé dá nazvať izbou, s malým doplatkom. Za väčší komfort a súkromie ten zanedbateľný doplatok stoji.



Úzkokoľajka


Ráno sa neponáhľame, v kľude poraňajkujeme v reštauračnom vozni, ktorý sem pritiahli zo Slovenska. Po čase sa priestor pred penziónom začína plniť prichádzajúcimi autami turistov, ktorí si prišli pozrieť európsku raritu - poslednú úzkokoľajku, ktorá s krátkou prestávkou, vyše storočie slúži svojmu pôvodnému účelu, zvážaniu dreva z karpatských lesov. Parné rušne však vozia teraz hlavne turistov vo vyhliadkových vozňoch. Je ich tu hádam tridsať, v troch súpravách čakajúcich na odchod do karpatských dolín. Miestni lesní robotnici využívajú motoráčik, ktorý spolu s nákladným vlakom na zvoz dreva už dávno odišiel. Nás takýto karpatský Disneyland s parnými rušňami neláka, radšej by sme tu cestu absolvovali v motoráčiku s miestnymi. Snáď sa to podari na budúci rok. Balíme svoje tátoše a naša cesta vedie do mesta, do lekárne. Včera som si totiž v tej horúčave riadne zaparil zadok vďaka tomu, že sme sa u babičiek na dvore pooblievali vedrom vody a spolu s potom nasiakla aj vložka v gatiach, keďže slaná voda s vlhkou vložkou nie je dobrá kombinácia.

V lekárni si vyhliadnem mladého lekárnika, u ktorého predpokladám znalosť angličtiny a spúšťam: "Hello, I am on the bike trip and I have problem. I need any cream..."
"For skin?"
No nie, na ložiská, preto som v lekárni , ale s úsmevom odpovedám - "Yes, of course, baby cream for skin."
Vytúžený krém mám, prikupujem najdrahší magnéziový šumák v Rumunsku, čo som zistil až po pár minútach vonku, keď som si to prepočítal. Čo už, ďalší, kto by ho kúpil, tu už tak skoro nepríde. Rád som pomohol .

Ďalšou dôležitou úlohou je kúpiť potrebný vidlicový kľúč, ak by náhodou náboj opäť začal robiť problémy. V miestnom železiarstve máme šťastie na miestneho bikera, ktorý veľmi dobre vie, čo potrebujeme, avšak obyčajný vidlicový kľúč nebude pre nás to pravé a taký, ktorý potrebujeme, nemá. A tak sa rozhodujeme risknúť a vydať sa do neznáma bez kľúča, ktorý nám do včera tiež nebolo treba.



Za Viseu de Sus odbáčame do doliny a krajinou pripomínajúcou slovenské Kysuce pokračujeme na našej ceste do ďalšieho cieľa, Suiciu de Sus. Na obed sa zastavujeme v penzióne v Botize. Špecialitou miestneho stolovania je fakt, že na stôl nanosia oveľa viac, ako je pocestný schopný zjesť. Jedlo je veľmi chutné, predjedlo vo forme domácich pochutiek {syr, slaninka, údená šunka}, polievka, hlavné jedlo, dezert {fantastické domáce koláče}, káva... Najťažší bude však posledný chod - odchod. Od plného stola sa nám ťažko vstáva.

Spoločnosť nám pri vedľajšom stole robí Rumun s rodinkou z Bukurešti. Živo sa zaujíma o naše putovanie a je rád, že turisti objavujú tento kus sveta. Maramureš je vraj aj pre Rumunov tak trochu exotická časť ich krajiny. Ľudia tu žijú v inom tempe ako v rušnejších častiach poznamenaných civilizáciou. Aj tu je to už vraj z roka na rok cítiť viac a viac, a tak si to tu chodí ešte vychutnávať. Či sa nám to páči alebo nie, je čas odisť, ak chceme dodržať aspoň ako-tak plán. Ešte nakoniec nás veľmi milo prekvapí cena za takéto luculské hody. Približne 7 € za jedno plné brucho. Sem sa ešte chcem vrátiť.

Cesta nám pokračuje opäť do kopcov po celkom slušnom asfalte. V doline pri ceste sa pasu polodivoké kone, premávka je veľmi riedka, a tak si dávame úplne pohodové tempo. Ja si to občas preruším niekde v kríčkoch, kde si musím premazať "ložiská". Po dosiahnutí sedla si dávame dlhšiu prestávku pred záverečným zjazdom. Hore je citeľne chladnejšie ako v dolinách, kde už tretí deň panujú trópy.



Dievčina v kroji


Kúsok pod vrcholom nás pri zjazde poteší celkom nový asfalt, a tak si to dole kopcom púšťame, čo to dá. Toto by si užili žiletkári. Premávka skoro žiadna, suprový asfalt, okolo lesy... čo viac si priať. Po dlhšej dobe sme opäť v civilizácii. Dedinka Grosii Tiblesului je východiskovým bodom na vyše 1 700 metrov vysoký Tibles, ktorý sme si naplánovali na zajtrajší deň, a tak ho len z diaľky obdivujeme. Ubytovanie máme rezervované v ďalšej dedine, Suiciu de Sus. Dorážame v posledných lúčoch zapadajúceho slnka. Na dvore stretávame miestnu dievčinu v kroji, ktorá sa vôbec nebráni spoločnej fotografii.



Nakoniec sa z nej vykľuje recepčná, čašníčka aj príjemná spoločníčka. Ospravedlňuje sa, že nami objednaná izba je prenajatá, a tak nám v identickej cene prenajímajú apartmán. Luxusný aj na stredoeurópske pomery. S balkónom, na ktorom by sa dal hrať futbal 3+ brankár. Večer ešte trochu posedíme pri miestnej domácej pálenke a samozrejme aj tej spomínanej dievčine. Ráno sa nám veľmi vstávať nechce. Cítime únavu, a tak Tibles z plánu vypúšťame. Po raňajkách a káve, keď sa už pomaly zberáme na odchod, nám Simona otvori dvere do kuchyne, odkiaľ sa vyvalia fantastické vône. Varia tu pre robotníkov, ktorí rekonštruujú horskú cestu, ktorou sme včera prišli. Vôňa nás prilepí späť do kresiel a zostávame na obed. Dnes nemáme na pláne už nič, okrem toho, že sa máme dostať do neďalekého mestečka Targu Lapus, kde máme booknuté ubytko. Ale ani to nemusíme, môžme zostať aj tu. A to ešte meteostránky hlásia na popoludnie búrku. Ťažké rozhodovanie.



Poobede sa vydávame na necelých dvadsať kilometrov dlhý trip do Targu Lapus. V miestnom penzióne dnes neprišiel do práce kuchár, a tak nám nezostáva nič iné, ako využiť ponuku neďalekej pizzérie. Kým sa ubytujeme, osprchujeme, prezlečieme, je tu aj sľubovaná búrka. Z oblohy padajú kubíky vody. Keď šéf penziónu vidí naše moknúce bicykle vo dvore, káže nám ich ustajniť v kaviarni. Asi aby nám ich voda nevzala.



Záverečná etapa


Búrka, tak ako rýchlo prišla, tak sa aj pobrala ďalej. My ideme do do spomínanej pizzérie, v ktorej majú aj pivotéku. Neviem, ako ináč nazvať asi päť chladničiek s minimálne päťdesiatimi druhmi piva. Ráno, po raňajkách zo surovín z miestneho Lidlu, vyrážame na záverečnú etapu do Baia Mare. V meste sa ešte zastavíme v pravoslávnom chráme, kde sa akurát končí omša. Miestna tetka ma dobrosrdečne postrkuje smerom k oltáru, kde kňaz pomazáva zúčastnených olejom. Na cestách nie je od veci mať na svojej strane aj takýto typ ochrany. Roman odmieta a zle robí. Vydávame sa smerom na Borcut a Inau. V dedinke Inau nás očaril drevený kostolík z 18. storočia a ešte slnečník pred miestnym obchodíkom. S nápisom Staropramen .

Pokračujeme blatistou cestou, je riadne premočená po včerajšom daždi. Na konci dediny zisťujeme, ze ďalej to tadiaľ kvôli blatu nepôjde, a tak sa vraciame. Cestou späť sa Romanovi na biku dostáva konár medzi reťaz a prehadzovač. Ten končí zakliesnený v zadnom kolese. Pokrivená klietka s kladkami, ohnutá pätka... dosť na trampoty v meste a nie mimo civilizácie. Neandertálskou technikou, kameňmi opravujeme, čo sa dá. Aby sme to nemali jednoduché, z domu pribieha malé šteňa, ktoré chce využiť šancu s niekým sa pohrať. Znemožňuje akúkoľvek inú činnosť ako nechať si obhrýzať prsty. Nakoniec sa nám podarí ako-tak spojazdniť bike, aj keď s veľmi obmedzeným rozsahom prevodov. Vraciame sa do miestneho obchodíku, kde sme na dvore videli pickup v nádeji, že nás odvezie do Baia Mare a bude po výlete. Cez plot však vidíme, že pickup je bez predných svetiel, a to je aj na rumunské pomery auto nevhodné na cesty. Po krátkej porade nad mapou sa rozhodujeme pokračovať ležérnejším tempom pôvodným smerom. Za dedinou na lúke prichádzame k pastierskej útulni. V bandaskách pri útulni je skysnuté mlieko lákajúce hmyz. Netúžime po nejakej odrode rumunskej eboly, alebo podobnej pliagy, a tak aj napriek krásnym výhľadom pokračujeme ďalej do kopca.



Pokračujeme po nezalesnenom hrebeni s krásnymi výhľadmi. Na ceste objavujeme v čerstvom blate stopy vlka. Využívame toto miesto na dlhšiu prestávku a načerpanie síl na posledných pár desiatok kilometrov a zároveň aj rozlúčku s rumunskými Karpatmi. Po zjazde, ktorý bol znepríjemnený mazľavým ílovým blatom z včerajšej búrky, nás čaká už len asfalt do Baia Mare. Prichádzame do dedinky Finate. Tu si ešte robíme spoločnú fotku ako pamiatku na karpatské finále, netušiac, že príde skôr ako by sme chceli. Asi po sto metroch od cedule, Romanov bike končí. Definitívne. Zadný náboj už nejde vôbec pretočiť. To pomazanie by snáď pomohlo. Rýchlo zhodnotíme situáciu a delíme sa. Ja pokračujem do Baia Mare pre auto a Roman do najbližšej krčmy. Cesta do Baia Mare je pomerne frekventovaná. Vodiči sú tu ohľaduplnejší než u nás, a ak vás ide obiehať náklaďák, tak vám zo vzdialenosti asi 100 metrov zatrúbi, aby ste si necvrkli, keď okolo vás pôjde vo vedľajšom pruhu asi štyridsiatkou. Nie ako v rozvinutej Európe, čo to dá a pol metra vedľa ľavého lakťa. Aj osobáky obiehajú s úctivým odstupom. Buď sú tu všetci bikeri, alebo neviem. Do Baia Mare je to cez 30 kilometrov a je opäť horúco. Na poslednom stúpaní pred BM si ešte v cukrárničke dopĺňam tekutiny a cukry. Po príjazde do mesta zisťujem, že som si pri odchode z policajnej stanice, kde sme nechali auto, síce zapol Locus s nahrávaním trasy, ale nepočkal som na fix, a tak teraz len hmlisto tuším, kde máme auto. Romana medzitým miestni štamgasti lámu, aby si s nimi niečo dal a mňa láme zlosť na seba samého za takú hlúposť.



Na koniec ešte jedna záchrana


Nachádzam inú policajnú stanicu, štátnu, na ktorej spôsobím menší rozruch, keď sa im snažím vysvetliť, že hľadám stratené auto. Keď príde mladý policajt, ktorý pochopí o čo ide, do navigácie mi zadáva potrebnú adresu, ktorá je o dve ulice ďalej. Naložím bike, poďakujem službukonajúcemu mestskému policajtovi a idem zachrániť Romana. Ubránil sa sám. Nakladáme aj jeho nepojazdný bike a ešte nás čaká asi 350 kilometrov do Košíc a Romana ešte nočná jazda vlakom do našej metropoly. Nevyšlo nám všetko ako sme chceli, ale bolo to o to krajšie a ešte dlhú dobu nám pri spomienkach na zážitky, telo vyplavovalo endorfíny. Cesta nám však ukázala, že v tejto krajine je čo obdivovať, a tak sa už teraz tešíme na ďalšie leto a zdolanie výziev, ktoré sme putovaním po Rumunsku našli.

La revedere Romania, la revedere Maramures.
report_problem Našiel si v texte chybu?
Páči sa ti tento článok? thumb_up42thumb_down comments 5 komentárov report_problem
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

comment Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Tip na výlet: Spišská Magura v zime na biku - ďalšia lokalita, ktorú mám radšej v zime

Tip na výlet: Spišská Magura v zime na biku - ďalšia lokalita, ktorú mám radšej v zime

Spišská Magura je pomerne menej známe pohorie na severe Slovenska, neďaleko poľských hraníc. V zime tam je, na rozdiel od Tatier, tých možností o niečo menej, no pri dobrých podmienkach sa tam dá dobre pojazdiť.
Tip na výlet: Rumunsko - nie je to len o Drakulovi

Tip na výlet: Rumunsko - nie je to len o Drakulovi

Krajina grófa Drakulu vie poskytnúť bikerom nevšedné výlety spestrené nečakanými zážitkami. V minulom roku sme v rumunských Karpatoch strávili 4 dni, aby sme spoznali miestnu prírodu a krajinu.
Video: Ebike a jazdenie s deťmi - nové možnosti a zábava play_arrow

Video: Ebike a jazdenie s deťmi - nové možnosti a zábava

Ako šikovne využiť elektrobicykel pri jazdení s deťmi, aké výhody má jeho používanie oproti klasickému bicyklu?
keyboard_arrow_up