Ako som prežil svoj prvý cyklomaratón

Neviem kde sa v mojej hlave zobrala myšlienka skúsiť si cyklomaratón, ale stalo sa tak a ja som začal sledovať kalendár pretekov. Bola to len otázka času kedy sa na nejaký vyberiem. Voľba padla na akciu s názvom DEMA Banskoštiavnický maratón.

Neviem kde sa v mojej hlave zobrala myšlienka skúsiť si cyklomaratón, ale stalo sa tak a ja som začal sledovať kalendár pretekov. Bola to len otázka času kedy sa na nejaký vyberiem. Voľba padla na akciu s názvom DEMA Banskoštiavnický maratón. Výdatné dažde počas týždňa síce neveštili nič dobré ale keď sa už podaril vybaviť aj odvoz tak sa nedalo cúvnuť. Priznám sa že kvôli tým 60 km som v noci skoro ani nespal, dookola som si v hlave preberal čo všetko musím zobrať so sebou a na čo nemám zabudnúť

Prišlo ráno a veci nabrali rýchly spád. Ešte raz skontrolovať veci, rozrobiť ionťák do fľaše, naložiť bike a vyrazili sme na cestu. Dorazili sme akurát. Prezentácia prebehla rýchlo a bez problémov. Príjemným prekvapením bolo o 50 Sk nižšie štartovné ako bolo písané v propozíciách. Vravím si super, dnes to bude fajn akcia. Ťažké mraky sa síce prevaľovali po oblohe a vyzeralo že každú chvíľu začne pršať ale na myšlienky typu: Asi zmoknem. Už nebol čas.
Ani som sa nenazdal a ocitol som sa medzi tlačiacou sa stovkou cyklistov na štarte. Kapela na pódiu vyhrávala známe hity a ľudia sa bavili. Ja menej. Žalúdok začínal protestovať, ale bolo mi jasné že stým už nič nenarobím. Zrazu som len započul tri, dva, jedna, ŠTART. Celá masa sa začala pomaly dávať do pohybu a ja niekde uprostred som sa vydával na svoj krst ohňom. Prišlo prvé stúpanie a celý balík sa postupne začal trhať a had bikerov sa tiahol celou lúkou. Zrazu som zahliadol fotografa. Nasledoval úsmev do objektívu a myšlienka že ak pôjdem ďalej takýmto šialeným tempom tak to bude jediný úsmev počas tohto dňa. Po krátkom zjazde nasledoval výšlap lesom. Trochu blata, ale dalo sa šlapať takže pohoda. Síce ma každú chvíľu niekto predbehol, ale vravel som si kľúúd, však oni vykapú a natrieš im to. Ani som netušil ako som sa mýlil. Polar síce vravel spomaľ ale ja som sa aj tak snažil aspoň trochu držať tempo s ostatnými. Mierny zjazdík bol pre mňa vykúpením. Trochu som sa zotavil, aby som následne mohol zosadnúť z biku a tlačiť ho do kopca ktorý snáď nevyšlape nikto. Už keď som mal toho plné zuby a chcel som zastať obehol ma chlapík s kamerou na prilbe. Jeho slová „poď, zaber, to najhoršie už máš za sebou“ boli balzamom na moju dušu a tvrdnúce stehná. Navrchu sa mi síce začali všetcia strácať niekde v diaľke, ale mne to bolo úplne jedno a ako v tranze som šlapal peknou lúkou. Až takou peknou že som pri kochaní sa jej krásou zabudol brzdiť a zbadal sa až keď bolo pozde. Silné brzdenie a šotolina moc nejdú k sebe a nasledoval krásny tiger. Pristál som rukami pred sebou v štrku. Mierna odrenina na dlani, našťastie nič vážne. Chlapi za mňou zastali, ale keď videli že nič vážne tak „zagratulovali“ k peknému pádu a pokračovali ďalej. Už teraz viem že tie rukavice sa na bike nenosia pre parádu. No poviem Vám človek ešte aj srandu zažije na tých maratónoch. O necelých 200 metrov bola občerstvovačka. Fajn, aspoň si to prelepím leukoplastom. Banán s kúskom jablka ma znovu postavil trochu na nohy a ja som pokračoval v ústrety svojmu cieľu. Približne na 25 kilometri prišla na mňa kríza a mozog začal vymýšľať náhradný scenár dnešného dňa. Žiadne dva okruhy. Tento dôjdem a kašlem na to. Záver okruhu sa šiel po asfalte a ja som si myslel že šlapem svoje posledné metre. Už vidím koniec kola, konečne bude tomuto trápeniu koniec. Zrazu obrovský aplauz, kopec ľudí. V prvom momente som si myslel že do cieľa sa za mnou rúti nejaký borec ktorý ma práve dáva o kolo. Ale za mnou len prázdna cesta... Tí ľudia fandia mne, teraz predsa nemôžem len tak zosadnúť a skončiť. Počujem známy hlas „Mirec póóóóď“. V tele explodovala adrenalínová nálož a zrazu mám sily pomaly na rozdávanie. Rýchlo kúsok banánu a upaľujem do ďalšieho kola. Hodnú chvíľu som sa z toho šoku spamätával a ani som sa nenazdal a prvé stúpanie a zjazd som mal za sebou. V lesnom výjazde ma už chytali kŕče a mne bolo jasné že mať natrénované znamená niečo úplne iné ako som si myslel. Kŕče silneli ale extradávka soli na občerstvovačke a ponaťahovanie svalov aspoň trochu pomohlo. Síl ubúdalo a ukazovateľ rýchlosti ukazoval stále nižšie a nižšie číslo. Výjazdy ktoré som predošlé kolo suverénne išiel v sedle som teraz tlačil. Posledné kilometre som už len so skleneným pohľadom krútil pedálmi a nevnímal okolie. Posledný zjazd cez mesto som pustil naplno, len aby som nemusel už toľko šlapať. Oči mi zaliali slzy. Len neviem či to bolo tou rýchlosťou, alebo myšlienkou že som to dokázal. Zrazu som videl pred sebou nafukovačku a nevedel som či sa mám smiať, plakať, kričať alebo mlčať.
Do cieľa som dorazil úplne zničený s vedomím, že som do toho preteku dal úplne všetko. Na otázku „No ako?“ som len precedil pomedzi zuby „Nikdy viac.“ No s odstupom času mi je jasné že to nebol môj posledný cyklomaratón.
Bola to veľmi podarená akcia a jej organizácií sa nedá prakticky nič vytknúť. Ešte aj to počasie organizátorom vyšlo úplne super, lebo za celý deň nespadla ani kvapka. To by ráno nepovedal ani najväčší optimista. Klobúk dolu pred borcami ktorým sa 60 km zdalo málo tak si pokrúžili ešte ďalšie dve kolá. Klobúk dolu pred organizátormi ktorí pripravili super akciu. Klobúk dolu pred všetkými ktorí tam boli a spravili niečo pre seba a svoje zdravie. Som rád že sa v mojej hlave zrodila spočiatku bláznivá myšlienka absolvovať cyklomaratón. Rád sa znovu medzi vás vrátim.

Mirec

Foto:Ing. Oldřich Bažant

Výsledky: https://www.cyklo.sao-tatry.sk/merida/stiavnicky/

Fotky: https://www.cyklo.sao-tatry.sk/zobr_foto.php?ake=71