Kliknutím prejdeš na
www.mtbiker.sk
Reklama
Reportáž: Sella Ronda Hero – ďalší pokus o splnenie cieľa v najkrajšej prírodnej aréne

Reportáž: Sella Ronda Hero – ďalší pokus o splnenie cieľa v najkrajšej prírodnej aréne

23 komentárov

Imroman 22.06.2017 30 fotografií   Reportaz Taliansko Horska Cyklistika Maraton Preteky

Bolo by trochu naivné sem ísť s hlavným cieľom - obhájiť víťazstvo, navyše teraz v kategórii „licencovaných“. Motiváciou sa stala hranica 6 hod., ktorá mi pred rokom ušla a túžba vychutnať si naplno nádherné singláče a traily.

 

Do celej „arény“ v Dolomitoch prichádzam s Lenkou vo štvrtok, vybalím veci a vyrážam pre dobrý pocit aspoň do úvodného stúpania. Po tom cestovaní mám pocit, že čo tu vlastne idem robiť a pomaličky sa škriabem ledva krokom. Je už neskoro a chcem ísť ešte na registráciu do Selvy (alebo aj Selva di Val Gardena), tak nejdem až hore, ale otáčam skôr. V zjazde hneď po prvej zákrute zastavujem a sfukujem obidve kolesá, pretože tá presušená šotolina si robí s bikom skutočne čo chce. Registrácia prebehla v poriadku a už tradične nechýba pekný dres ako odmena za to, že sem človek vôbec ráčil dôjsť . Cestou naspäť ma ešte chytí letná búrka a Ortisei, kde máme ubytovanie, leží asi 6 km nižšie – mimochodom, práve tu finišovala horská etapa tohtoročného Gira, kde si borci tiež strihli zopár priesmykov okolo masívu. Medzičasom dorazil aj Slavo, s ktorým sa musíme vrátiť späť autom pre náš sprievod, keďže ten búrka „uväznila“ v kaviarni . Každopádne, už sme komplet a môžeme začať nasávať atmosféru...

Veget a nečakané stretnutie


No a ako inak ju nasávať ako piatkovým výletom smerom na Saltriu, kde nechýba fotenie, pózovanie a sedenie na kapučíne . Lenku a Slava na záver prevediem poslednými 10 km trate, ktorá nás „vypľuje“ do samotného centra Selvy.



Zrejme nemusím hovoriť, že tu už to poriadne žije a celé Hero podujatie doslova pobláznilo okolie – samozrejme mám na mysli v dobrom. Ako sedíme v „reštike“, vidím, že pri stánku Bianchi sa niečo deje. Čítal som o jednej autogramiáde, ktorá mala byť, ale až teraz mi docvaklo, že je to ono. Neváham a dávam si na pamiatku fotku s Marcom Aureliom Fontanom, ktorý keď spomeniem Slovensko, hneď vie, odkiaľ vietor fúka . Každopádne musím povedať, že vyzeral byť na fotkách väčší...



Watty na kg v Dolomitoch neoklameš


Zrejme nemusím hovoriť, že celé Hero je o kopcoch – a poriadnych. Cca 4 200 m na 86 km spadá do tzv. kategórie horolezectva a aj keď nemám zrovna ideálne „vrchárske“ parametre, rozhodol som sa poriadne „pripraviť“. V prvom rade som skvalitnil a upravil stravu, pretože nejaké to kilečko sa dalo bez problémov dať dole a navyše je to lacnejšie ako extra drahé karbónové komponenty . Nie, nejedol som vatu a pod. triky modeliek a ani nehladoval. Len som si pekne vyrátal, aký mám príjem/výdaj energie a tomu prispôsobil stravu. Zaradil som svoje obľúbené extra skoré ranné výjazdy a brúsil v nich kopce Malej Fatry, kedy to len bolo možné.

Aj keď sa mi tu minulý rok darilo, teda vyhral som svoju kategóriu hobby (Reportáž: Sella Ronda Hero - slnko, dážď, blato, krúpy, kosa a nečakané víťazstvo), bolo by naivné sem ísť s rovnakým cieľom, navyše teraz už v úplne inej kategórii Masters M1. Do tej spadám na základe licencie, ktorú tu má drvivá väčšina jazdcov, samozrejme vrátane tých najlepších. Ďaleko viac ma lákala hranica 6 hodín, ktorá bola hlavnou motiváciou a jej splnenie zaručovalo v konečnom dôsledku aj pekné umiestnenie. Na biku som nič špeciálne „netunil“, jedine si postrážil správne tlaky, reťaz namazal voskom a hlavne poriadne vyčistil bike – jazdiť totiž na Bianchi, ktoré patrí medzi hlavných sponzorov, je jednoducho čistá hrdosť aj keď to možno znie trochu nafúkane . Každopádne, najlepšie „ladil“ Slavo, ktorý štartuje na kratšej trase a na úplný záver prípravy svojho stroja zlomil objímku na sedlovke asi o 20:00 večer. Našťastie sme mali ešte jeden bike Bianchi pre Lenku v zálohe a všetko dobre dopadlo, no tesne pred štartom to naozaj nepridá na pohode . (Slavo: Týmto patrí veľká vďaka firme ProCycling - dovozcovi Bianchi na Slovensko, že som si mohol bike požičať na preteky).



Race day


Budík otravne zvoní už o 4:30, ale iná možnosť nie je. Moja skupina štartuje o 7:30 a s plným bruchom sa mi fučať veru nechce. Takže zalejem vločky proteínom, dávam v pohode kávičku a chystám si veci. Ráno je chladno, no neskôr má byť krásne, takže treba ísť na ľahko. Spodné ľahučké tričko Castelli Pro Issue, nohavice Endurance X2 a na to príznačný dres Sporful Dolomity Race v oranžovej, aby ma sprievod ľahko spoznal . Nakoniec beriem aj tenké rukávy, ktoré sa dajú ľahko zhrnúť, ale doobeda prídu vhod. Na ráme mám 24 g bombičku, 16 g ide do zálohy, nechýba mini náradie a tiež malý nitovač a samozrejme duša. Tyčinky a gély beriem tak, aby vydržali na bufet do Arraby a nechýba jeden kofeínový „shot“ pre prípad krízy .



Už o 6:15 sa poberám od „chalupy“, pretože ma čaká 300 výškových na rozjazdenie a navyše chcem dobrý flek. Už po príchode vidím ten rozdiel, minulý rok stepujem asi 3 km od štartu, teraz mám pred sebou nafukovačku skoro na dosah. Predo mnou sú len ženy na kratšej trase, ktoré idú tradične ako prvé, potom tzv. super elita, kde sú všetky hviezdy a následne už ja. A za mnou asi ďalších 4 000 bikerov . Pri čakaní je naozaj zima, v tieni je okolo 8°C a všetci sa už nevedia dočkať. V dave ma spoznáva aj môj support team v zložení Lenka, mama a jej kamoška Julka, ktorý má za úlohu morálnu podporu v prvom kopci . Inak zrejme nemusím hovoriť, že každý jeden štart je show, nechýbajú konfety a riadny rachot. Eurosport dáva opäť aj 2-hodinový priamy prenos a vrtuľník nám už krúži nad hlavami. Tretí štart v poradí a môžeme sa konečne začať driapať nahor...



Dantercepies a prvá odmena


Tým driapaním to myslím doslova, pretože asi po 200 m roviny točíme doľava a prvý kopec na Dantercepies môže začať. Ale ja osobne to mám rád, pretože nepomôže žiadna taktika, hákovanie ani nič podobné. Jednoducho tu máš stojku až hore a rob, čo vieš . Šotolina začína pri úvodnej stanici lanovky, kde počujem aj povzbudzovanie supportu. Na displeji hodiniek si nastavím údaj VAM (výškové metre za hodinu), ktorý spolu s tepom poskytuje výborný odhad v dlhom kopci – s výnimkou wattmetru zrejme najlepší. Stále sa držím na hodnote 1 100 m/h bez toho, aby mi šli oči z jamiek, takže to ide dobre. Nevädnem, obieham a postupne pred sebou vidím len pár jazdcov z mojej „vlny“. Sem-tam obieham ženy alebo jazdcov z top skupiny, ktorým to dnes nesadlo. Niektoré úseky sú dosť na hrane a treba „zobať“ do riadítok, no vrchol sa blíži.



Zrazu sa otvoria neskutočné pohľady na masív Selly a pred sebou vidím vrcholový hrebeň a stanicu lanovky. Toto je zrejme „najfotogenickejšie“ miesto, nechýba kopec ľudí a opäť počujem a vidím support team, ktorý využil služby lanovky . Kopec mi trval cca 38 min. a len pre zaujímavosť uvediem, že TOP svetová maratónska špička to dáva za 30, čo naozaj zaváňa motorom . A teraz si idem pre zaslúženú odmenu. Čo mám na mysli? Samozrejme zjazd, v ktorom sa stane niečo neuveriteľné – mám ho celý iba pre seba . Takže nádherný singel plný zákrut, klopeniek a pod. vychytávok si dokonale užívam celý vysmiaty. Akurát v úvode chvíľu trvá, než získam „sebavedemie“, pretože si stále hovorím: „Imro, toto je úplná bomba a nesmieš to pos...ť a niekde na štrku položiť“. Pri tom všetkom dole zisťujem, že flaša išla svojou vlastnou cestou, ale netreba robiť paniku. Pred bufetom len zakričím a už mám v ruke novú bez toho, aby som čo len spomalil.



Modrá obloha, Marmolada a „lahôdka“ na Sourasass


Druhým v poradí je stúpanie, ktoré nás vyvedenie na akési vrcholové plató. Zrejme nemusím hovoriť, že v ňom opäť brúsim tie najľahšie prevody, ale môj setup 32 vpredu a 10 – 42 vzadu mi postačuje. Človek zdvihne hlavu a skoro vybehne zo singla, keď vidí tie neuveriteľné panorámy, čomu nasadí korunu ľadovec Marmolada. V kombinácii s totálne modrou oblohou sa to veľmi ťažko opisuje. Nie nadarmo sa Reinhold Messner vyjadril, že krajšie hory ako Dolomity nevidel a že toho vo svojom živote videl veľa .



Zbehnem do lesa a motám sa v singláči po vrstevnici, kde je dôležité v prvom rade upokojiť telo, vydýchať predchádzajúci kopec a držať flow. Zbiehame do Passo Campolongo a odtiaľ krásnym technickým zjazdom po voľných kameňoch do Arabby. Na bufete dostávam novú fľašu a do vrecka si beriem žemličku so šunkou, druhú natlačím rovno do seba. Trochu strmých výšľapov v lese a spadneme na najnižšie položené miesto, odkiaľ začína šialená stojka rovno na miesto najvyššie – Sourasass (2 351 m). Najhoršia je stredná časť, ktorá mi nedáva inú možnosť, ako tlačiť. Po chvíli vidím, ako ma dobieha zopár jazdcov v sedle a nechápem. Celkovo si držím stále svoju pozíciu a skôr dobieham tých predo mnou. Po chvíli naskakujem do sedla, sedím na špičke a posilujem aj ja. Keď sa vynoríme z lesa, otvorí sa neuveriteľná panoráma hôr a vybiehame na zjazdovky nad Arabbou. Stále stúpame a musím povedať, že sa už teším na bufet s vodou na vrchole. Otočím hlavu na ešte vyššie položené Porta Vescovo, čo je úplný vrchol lanovky, kam sa ešte dá dostať a som zvedavý, kedy niekomu v ďalších ročníkoch „prepne“ a poženie nás až tam . Konečne zjazdovka Sourasass, nová fľaša a ďalšia odmena.



Mám na mysli krásny, mierne stúpavý singel vlniaci sa v úbočí ponad hlavnú cestu až do slávneho Passo Pordoi. Prepínam tlmič do režim trail a totálne si ho vychutnávam. Miestami treba aj poriadne šliapať, no opäť sa snažím v prvom rade dobre vydýchať a v rámci možností si oraziť. V Passo Pordoi míňam pamätník Fausta Coppiho aj bicykel Gilberta Simoniho a môžem začať zrejme najtechnickejší zjazd na trati. V ňom nechýbajú ani strmé pasáže, kde treba trochu odvahu a pustiť brzdy a kde sa mi podarí obehnúť aj zopár súperov. V polovici je bufet, beriem opäť fľašu, banán a 2 gély. To by malo stačiť na Passo Duron – chyba!

Hast du etwas zu essen?


Passo Duron je posledná veľká prekážka, ktorá vás delí od úspešného dokončenia, konkrétne 2 280 m vysoká . Začína ale celkom nevinne, pomerne dlhým údolím z Canazei. Stále je krásne a už aj poriadne pečie, čo práve teraz cítim na sebe asi najviac. Poriadny protivietor s tým pomôže, ale neviem, čo je horšie – či teplo alebo, že skoro zastanem na mieste . Trochu vyššie už to nie je také zlé, ale to už sa lámem v ďalšej stojke. Práve tu ma napadajú myšlienky na sadu SRAM Eagle a jej 50z kazetu, ktorá sa tu celkom úspešne rozšírila a na ktorej má práve obieha jeden borec.



Chytila ma kríza, nie síce obrovská (stále držím VAM tesne pod 1 000 m/h), ale čo spravíte, keď idete na najľahšom aj vtedy, keď žiadnu krízu nemáte . Dávam banán, gél a už mi zostal len jeden. Že som si nevzal ešte čosi na tom bufete... Gél nechávam v zálohe a skúsim plán B. Na rovinatejšom úseku vidím, ako sedí na lavičke staršia dvojica a spomeniem si na základnú frázu z nemčiny: „Hast du etwas zu essen, bitte?“ Ujo rýchlo vyťahuje čistú žemličku, polovicu si odlomím, poďakujem a šliapem ďalej. Lepšiu žemlu som v živote nemal, akurát je problém jesť a zároveň fučať v tej hroznej záverečnej stene . Zopár jazdcov ma obehne, ale zopár aj predbehnem, čo dodá trochu morál. Každopádne, minulý rok sa mi v tej kose a daždi šiel záver ďaleko lepšie. Na vrchole mám presne 4:59 hod., takže zapínam dres a valím do zjazdu.

Stihnem to, nestihnem to?


V hlave si prepočítavam čas a dedukujem, že stále mám šancu, takže o motiváciu mám postarané aj v poslednom kopci. Nemá žiadny honosný názov a končí pri akomsi statku, ale aj 300 výškových metrov dá zabrať . Pred sebou vidím skupinu, ku ktorej sa snažím dotiahnuť, ale už to nestihnem pred koncom. Posledných 10 km je v takom štýle hore-dole po širších šotolinových cestičkách, kde „rúbem“, čo mi sily stačia. V jednom stúpaní chcem zabrať a cítim, ako mi idú obidve zadné stehná (harmstringy) skoro okamžite do kŕčov. Ostáva mi jediná možnosť – kopce a tiež roviny už jedine na „stojáka“. Tých predo mnou sa mi už dobehnúť nepodarí, ale v poslednom singláči mám aj tak úsmev na tvári. Už počujem hukot a chodníček ma vypľuje v podstate priamo pred cieľovú čiaru. Neuveriteľná atmosféra doslova spôsobuje zimomriavky a navyše viem, že svoj cieľ splním, takže nechýba víťazné gesto . Vidím čas 5:50 hod. a môžem začať pózovať, keďže celý priestor cieľa mám len pre seba. Začínam vstrebávať všetky dnešné zážitky, ktorých bolo skutočne dosť. Ale až po tom, ako si doprajem skvelé nealko pivo, ktoré sa čapuje v podstate hneď za čiarou...



Výsledky zatiaľ neriešim a po zvítaní sa ideme posadiť do stanu Bianchi Café & Cycles,
ktorý je síce výhradne pre ženy, ale kde ma bez problémov pustili . Tam sa pozriem, ako som nakoniec zajazdil a trochu ma škrie, že som nedokázal stiahnuť ešte 2 min., pretože by z toho bola bedňa. Takto som skončil na 5. mieste medzi Masters M1 a na celkovom 68. mieste v rámci všetkých 1 831 jazdcov s licenciou. Keď k tomu prirátate cca ďalších 600 v rámci kategórie „hobby“, plus kategórie na kratšej trase, čo je ďalších 2 000 ľudí, naozaj nechápete ako sa sem všetci vôbec zmestia . Celkovo teda viac ako 4 000 bikerov z približne 40 krajín... Výsledky nájdete na tomto odkaze.

Koho by zaujímala mapa, profil a ďalšie zaujímavé údaje z jednotlivých úsekov trate, nájde ich na tomto odkaze.



Absolútnym víťazom na dlhej sa stal domáci Juri Ragnoli za neskutočných 4:29 hod. a porazil aj legendu tejto trate - Kolumbijčana Paeza. Neskôr dorazí do cieľa aj Slavo z kratšieho variantu, ktorý ale nie je žiadna oddychovka, pretože na 64 km čaká približne 3 200m „uphillu“. Najskôr sa obával, či prežije a nakoniec došiel vysmiaty a stihol nafotiť skoro celú trať . Na všetkých, ktorí sa dostanú úspešne do cieľa vidno neuveriteľnú radosť, podávajú sa ruky, nechýbajú objatia a uznanlivé gestá. Vtedy človek hneď vidí, prečo to vlastne robí...



Potom už nasleduje úplná pohodička, ja si po poriadnej sprche strihnem späť ďalších 300 výškových na „vyjazdenie“ a môžeme sa pustiť do ďalšieho vychutnávania atmosféry – pre mňa aj v podobe výborného jedla, ktoré vo mne doslova mizne . Teraz nebalíme hneď na ďalší deň, ale zostávame až do utorka, čo v kombinácii s dobrým počasím prináša ďalšie skvelé zážitky, výškové metre a poriadne opálenie, ale to už naťahujem tento román .



Asi by sa hodil nejaký „úderný“ záver, ale opäť nemôžem povedať nič iné ako, že toto sa musí zažiť. Ťažko budete hľadať podobné podujatie, po ktorom budete mať pocit, že horská cyklistika je jednoducho to, čo vás napĺňa a tvorí váš životný štýl ako celok. Ideálne sa sem hodí refrén z pesničky od Davida Bowieho, ktorý mi na trati neustále robil spoločnosť: „We can be heroes, just for one day“.
 

Fotogaléria k článku

 

Páči sa ti tento článok?

Článok je zle napísaný
V článku sú chyby
Nepáči sa mi obsah
Nepáčia sa mi predstavované produkty
Iné
Odoslať

Podobné články

HERO Bike Festival

17.06.2017
MTB - maratón
Selva di Val Gardena (Zbytok sveta)

Propozície, Reportáže, Foto, Výsledky
Zúčastnených bikerov (6)
kochhyLukyMpatooorudysim5877slavoSLR

Výber z produktov

Prejsť do shopu (Komponenty ~ Reťaze ~ 10-11-12 prevodov)

Komentáre

fofo050 22.06.2017 (18:45)

Perfektné, držím palce do ďalších závodov a hlavne budúci rok -2min a bedňa. .

 
PetrS 23.06.2017 (23:30)

Super výkon a reportáž!! A každý kdo to ujel je fakt HERO!!!
Můj fotoset z trasy 60km tady: https://goo.gl/photos/ygNBFjUj3cvh5JMo8

 
Wen 24.06.2017 (21:42)

Jako vždy epesní report a velká gratulace ke skvělému místu.

 
Imroman Wen 24.06.2017 (22:44)

diky

 
duggo 27.06.2017 (12:24)

paradny clanok, paradny zazitky, vo Val Gardene som zil, teda pracoval dva roky. Sella Rondu som mal doslova pod nosom, byval som par mesiacov aj hore na lanovke 2200 mnm. Vtedy som este nebajkoval, iba na motorke som sa tam vozil hore dole. Je to velmi pekna oblast, zelena trava, kravy, zvonce a kvety v oknach.

Vidim, ze ta to velmi bavi mam par znamych co trenuju a sutazia, ale z ich reportov je sem tam citit dost vyhovoriek, alebo teda ako to povedat ...vcera som spal o pol hodinu menej, mal som protivietor, rozviazala sa mi gumicka vo vlasoch ..
Taketo clanky a fotky su na nezaplatenie dik zan.

 
Imroman duggo 27.06.2017 (17:38)

vdaka, dobra motivacia na dalsie

 
lubo.ie 22.06.2017 (18:25)

Super report

 
lubo.ie lubo.ie 22.06.2017 (18:25)

A gratulujem

 
Imroman lubo.ie 22.06.2017 (18:41)

Vdaka

 
SLR 22.06.2017 (19:31)

Pekny report a gratulujem k času... ja som bol o takom čase este len niekde cca na 50km

 
Imroman SLR 22.06.2017 (19:36)

mozes dalsi rok stiahnut

 
SLR Imroman 22.06.2017 (19:39)

Planujem repete

 
janohalik 22.06.2017 (19:57)

Najvyssi cas ist skusit tento pretek aj ked ta masa na starte a prelietanie sa dopredu mi pripomena dolomiti superbike 2015 a to veru zobralo vsetku chut prerekat. Perfektny report

 
Imroman janohalik 22.06.2017 (20:30)

Ved preto aj ta licencia

 
Podkonican Imroman 23.06.2017 (08:15)

Prosím ta, aké jazdíš prevody? Myslím predný prevodník koľko zubov a kazetu. Menil si aj reťaz ak si menil z 30 zub na 32 za kus dlhšiu? Dik za tvoj čas.

 
Imroman Podkonican 23.06.2017 (08:17)

Mam 32 vpredu a 10/42 vzadu. Kedze to tak mam stale nemusim nic menit

 
Podkonican Imroman 23.06.2017 (09:33)

totožnú konfiguráciu mám aj ja, akurát sa mi zdá, že zetaz mohli dať dlhšiu. Kladka dosť natiahnutá pri najľahšom prevode.

 
LukeBikerider 22.06.2017 (20:13)

Parádny report... radosť čítať... samozrejme gratulácia

 
zarathustra 23.06.2017 (00:17)

...pekne napisane, mas talent!
Pozeral som, dávali prekvapivo na Eurosporte...

 
Imroman zarathustra 23.06.2017 (08:53)

Vdaka, som rad ze sa Vam to dobre cita

 
AlePeter 23.06.2017 (09:14)

Ako vzdy, perfektne citanie az do konca. Blahozelam k supervykonu.

 
islander 24.06.2017 (13:01)

Veľká gratulácia k skvelému výsledku Imro! A úžasný report, radosť čítať. Musel to byť neskutočný zážitok...

 
Imroman islander 24.06.2017 (22:44)

no veru je...to je taka krasna "elegantna" cyklistika

 
Pridaj komentár