Cica nežer! Skús cyklomaratón!

Pripadám si tučný. Žiadne plecia, veľká riť. Spoznáte ma ľahko: postava ako pivová fľaša, miesto štopľa plešina. Výzva Edity Šipeky „Cica nežer!“ ma dráždila stále viac. Bicykel by mi mohol pomôcť...

Dám si krycie meno Latanka. To bol indiánsky náčelník, ktorého tiež celý život bili po hlave, ale nikdy sa nevzdal. Až kým nevypustil dušu. Aj mňa bili, tiež držím.

Pripadám si tučný. Žiadne plecia, veľká riť. Spoznáte ma ľahko: postava ako pivová fľaša, miesto štopľa plešina. Výzva Edity Šipeky „Cica nežer!“ ma dráždila stále viac. Bicykel by mi mohol pomôcť...

Keď cyklomaratón, tak 120-ku -povedal som si. Nikdy som ho síce ešte nešiel, ale skúsim. Na Hornohradský som si pre horúčavy netrúfol, ale na Banskoštiavnický som sa tešil. Ani som nevedel večer zaspať. Po piatich hodinách som vstal a zjedol nie práve najvoňavejšiu tresku. V aute som cítil, že treska sa nepáči ani môjmu žalúdku.

Štart som ledva stihol, dofúkať predné koleso už nie. Aby som na trati nezablúdil, vydal som sa za posledným jazdcom. Nevedel som, ako to na cyklomaratónoch chodí, len kdesi na nete som čítal, že na občerstvovačkách v druhom kole pre tých slabších už neostalo nič. Tak som pred štartom vlial do seba vyfasovanú minerálku. V prvom kopci som zistil, že minerálka nie je pre pretekára to najlepšie a dupľom nie za starou treskou. Hoci som predbehol pár žien, v druhom kopci začali predbiehať oni mňa. Ale keď ma predbehla tá fešná Bystričanka s červeným rakom, držal som sa za ňou ako kliešť. Hoci som jej do tváre nevidel, aj od zadu bola veľmi pekná. Krútil som ako drak a v žalúdku mi to stále krútilo tiež. Aj keď fľašu nenosím, spravil som asi chybu, keď som sa na prvej občerstvovačke nasilu nalieval. Necítil som sa moc dobre. Druhý bufet som v tom zjazde prehliadol, ale keď som zbadal v najväčšom stúpaní pred sebou červeného raka, chytil som druhý dych.

Prvé kolo -prvých 30 km som prežil, tlačil som v len v najväčšom kopci. Tu tlačili asi skoro všetci. Do druhého som však šiel vyšťavený ako citrón. Tlačil som všade, kde nikto nebol. Nasadol som, len keď som zbadal kameru, alebo foťák. To by vyzeralo!

Po druhom kole mi bolo jasné, že na burizónoch to neprejdem. Odmietol som bufetové pochúťky a vytiahol salámu. Ruksak som zaniesol do auta a po 20 minútach som sa vydal na druhú polovicu. A hlavne svojim tempom. A zrazu som pocítil pohodu. Začal som vnímať i okolie, hoci dovtedy som vnímal maximálne raka.

Po treťom kole som mal čas necelých 7 hodín, práve vyhlasovali víťazov. Vypil som plechovku so špeciálnym elixírom a vyrazil do posledného kola. Neveril by som, čo taká plechovka dokáže, keby som nevyskúšal. Bol som sprostý, že som ju nevypil skôr. Možno by si rozumela aj s treskou. Išiel som ako šíp. Bolo mi akurát ľúto, že na križovatkách a v bufetoch čakali len na mňa. Ja som zvyknutý odmala, aj v škole som bol posledný. Ale veď som im v treťom kole hovoril, že potrafím a nemusia ma čakať. Všetci ma čakali! A nikto nereptal. Nielen naoko. Vyznám sa v ľuďoch, verte mi! Bol to môj najkrajší maratón v živote. Hoci prvý, ale určite nie posledný. No najväčšie prekvapenie ma čakalo na konci. Všetci tí regulovčíci a bufetári už boli v cieli a hlasno tlieskali a povzbudzovali. Obzeral som sa komu fandia, ale bol som na ceste sám. To som naozaj nečakal. Ba rozmýšľal som, či tam ešte niekto bude. Veď parkovisko sa už vypratávalo, keď som prešiel tretie kolo. Ľudia, všetci hodinu čakali na mňa! Prišiel som po 9 hodinách a 20 minútach. Únavu som už necítil, vážne by som zvládol ešte jedno kolo. Pustili mi v šlaufe vodu, ba aj na večeru ma pozvali. Asi to bolo v cene, ostatní to však mali ako obed. A toto mi nechceli veriť ani doma: vyhral som druhé miesto vo svojej kategórii. Dostal som veľkú sochu Kuba s bicyklom a šampus. Boli sme v senioroch totiž len traja, ale jeden asi nedošiel. Latanka sa však nikdy nevzdá. Radšej vypustí dušu (inak by som nevybral kolesá a nevošiel by mi bicykel do auta). Z tých niekoľko sto účastníkov nás na dlhej trati bolo len okolo 25.

Už som vytriezvel a píšem to s čistou hlavou. Ale dojmy sú rovnako silné. Výborná organizácia a vynikajúce značenie trate. Bufet aj v poslednom kole! Krásna trať bez rizika, hoci v noci lialo, bolo blato a mláky. Cyklisti v pohode, nervózneho som takmer nevidel. Navzájom si pomáhali, keď bolo treba. V cieli (na štarte) pripravený servisman i šlaufy s vodou. Bezpečné parkovanie, všade dobrá nálada, atď, atď. Zatiaľ nemám s čím porovnávať, ale chcel by som ísť aj ďalšie 120-ky a túto aj o rok, ak Boh dá. Najazdil som tohto roku len pár stovák kilometrov. Keby som ich ale nemal, nezvládol by som to. Keby som ich mal najazdených 2 krát viac, bol by som o hodinu rýchlejší. Splnil som si sen -došiel som do cieľa. Ďakujem organizátorom, vyzývam váhajúcich. Nemusí to byť 120-ka. Je to však veľký zážitok.
Latanka

{photo} Fotky od KPHC : www.danas.sk

A krátky report od KPHC : www.kphc.sk/stiavnica.htm