Cez Južnú Kóreu na bicykli

Cez Južnú Kóreu na bicykli

Kia a Samsung sú bezpochybne dve značky, ktoré  na Slovensku veľmi dobre poznáme. Neviem, či sa to týka iba nás, no nejakým spôsobom sa tá naša predstava o Južnej Kórei naviazala na lesklý displej smartphonu Samsung. To je však iba začiatok nášho príbehu...

Vďaka skvelému marketingu a detskej naivite boli naše očakávania jednoznačne predurčené. Privyknutí na vysoký štandard, ktorý nám Japonsko ponúkalo,viď. článok Cez Japonsko na bicykli, sme si nerobili žiadne starosti s tým, ako a kadiaľ povedie naša cesta Južnou Kóreou. Veď ideme len ku susedom, ktorí si budú predsa podobní.



Nalodení


Ochladenie našich vízií prišlo hneď pri pohľade na strmé, asi 20-metrové vysúvacie schody výletnej lode Eastern Dream, po ktorých sme sa aj s bicyklami (cca 60 kg) mali nalodiť na nočnú plavbu do juhokórejského prístavného mesta Donghae. Interiér lode značne pokrytý patinou pripomínal na prvý pohľad jej niekdajšiu zašlú slávu. Excentrický smiech juhokórejských žien ozývajúci sa niekde z podpalubia spolu s doposiaľ neznámou „vôňou“ šíriacou sa z lodnej kuchyne skôr vzbudzoval dojem dobrého amerického thrilleru než plavbu výletnou loďou. Zvyknutí na zdvorilosť, čistotu a ticho sme hneď na palube parníka pochopili, že Kórea asi nebude Japonsko č. 2.


 
Prvá „polhoďka“ bicyklovania iba potvrdila naše tušenie. Donghae je, dá sa povedať, typické kórejské mesto a tie veru na pohľad nevyzerajú veľmi lákavo a prívetivo. Kopa betónových budov postavených bez akéhokoľvek zmyslu pre architektúru alebo estetiku. Ulice nie v najlepšej kondícií a sem-tam rozsypaný odpad. Vzduch plný všakovakých pachov – od rozličných jedál kórejských domácností, až po surové ryby, ktoré sa predávajú na mestskom trhu. Sme predsa v prístavnom meste a teda ryby, kraby a všetko morské sú tu na dennom poriadku. To všetko je v silnom kontraste s moderne vyzerajúcimi Kórejčanmi. Skoro každý má na sebe drahú GoreTex bundu a Salomon topánky krikľavých farieb. Ženy nosia veľmi výrazný make-up a Oli okamžite zahlási, že sú zmaľované ako veľkonočné vajcia. Po priam klinicky čistom, skromnom japonskom svete, sa opäť cítime ako na inej planéte. Ľudia sa na nás zatiaľ príliš neusmievajú. Skôr sa tvária mrzuto a občas až nahnevane. Akosi sa nám zdá, že tu náš bicykel nebude až taký „ľadoborec“ ako inde. A naozaj, na prvý pohľad sú Kórejčania tvrdí, uzavretí ľudia, oblečení v super outdoor a lycra značkách. Dostať sa im pod kožu a pochopiť, prečo sa takto javia, sa nám, myslíme si, celkom podarilo počas jedného mesiaca bicyklovania cez túto krajinu.


 
Naša prvá cesta po 12-hodinovej plavbe vedia rovno do supermarketu. Ako obvykle, aj tu sa náš nákup stáva zážitkom a prvým stretom s kórejskou kultúrou. Po troch mesiacoch znova vidíme nákupný vozík (v Japonsku klasické vozíky nie sú). Treba však dodať, že je asi dvakrát taký veľký ako tie naše. Povieme si: „OK! Let"s go!” Takto sme už nenakupovali dlho. Supermarket je obrovský a je tu skutočne rušno. Ľudia tlačia tie obrovské vozíky plné až po vrch. Predavačky stoja v uličkách a nahlas ponúkajú rozličné ochutnávky. Môžete tu vyskúšať skoro všetko z kórejskej kuchyne. Ponúknu vám kórejský dumpling, ďalej noodles, rôzne kúsky pripraveného mäsa, sladkosti, či kávu a iné nápoje. Náš košík je po dvadsiatich minútach stále prázdny, pretože sa iba presúvame od jednej ochutnávky k druhej a skúšame, čo sa dá.



Po tomto chuťovom dobrodružstve sa začíname pozerať okolo seba. Spokojne vidíme, že tu sa zelenina a ovocie už predáva na kilá, ako u nás. Na policiach je však namiesto obyčajných menších balení tovar zabalený v megabaleniach, 2 kg a viac. To nie je pre nás najideálnejšie, veď kto to bude ťahať hore kopcom, a tak hľadáme menšie balenia. Úspešne sa nám podarí uloviť základné veci a prejdeme do sekcie už hotového jedla. Naše oči upúta pizza pult. Pizzu sme nemali už asi tak štyri, päť mesiacov a táto vyzerá fakt dobre. Začneme sa pýtať, aké sú veľkosti a koľko čo stojí a o chvíľu už s radosťou odchádzame s najväčšou pizzou, akú mali, a to iba za 6 dolárov. A je tak ako všetko ostatné – obrovská . Pri pokladniach už nikto nič neprekladá z košíka do košíka s matematickou presnosťou. Dokonca vám ani neponúknu mikroténovú igelitku. Za pokladňou sú pohádzané prázdne krabice a ľudia si sami vyberú veľkosť, ktorá sa im hodí a uložia do nej svoj nákup. Opäť novinka. Iný kraj, iný mrav. My sa vieme prispôsobiť celkom rýchlo.



Na hranici


Prvý úsek našej trate vedie východným pobrežím Južnej Kórey. Počas našej rok a pol dlhej cesty sa nám zatiaľ nestalo, že by sme sa ocitli blízko bojového poľa, ak nerátame to občasné medzi nami dvoma. Z prístavného mesta Donghae sme sa chceli dostať čo najbližšie, ako to bolo možné, k ich vychýreným severným susedom. Neviem, čo nás natoľko hnalo k tejto nie veľmi prívetivej destinácii, no takzvaný temný turizmus mal aj v našom prípade svoje základy v ľudskej zvedavosti. Áno, chceli sme na vlastné oči vidieť a zažiť, ako to vlastne vyzerá na hranici so Severnou Kóreou.
 
Napodiv prípravná fáza začala v podstate už v Donghae vzdialenom asi 600 km od DMZ (demarkačnej zóny). Farebne značená cyklotrasa, ktorá vedie pozdĺž pobrežia, nijakým spôsobom nepripomína príjemnú a na pohľad prívetivú cestu lemovanú morskými zátokami. Naopak, dojem celkovej trasy skôr ukazuje, že sila spočíva niekde inde, než vo všemocnej matke prírode. Medzi tiahlymi pieskovými plážami, ktoré by im mohla závidieť i Costa de Sol a vami, sa totiž týči nekonečne dlhý ostnatý plot s rovnomerne rozmiestnenými strážnymi vežami. K moru, ktoré je vzdialené iba pár sto metrov od cyklocesty, sa skrátka nedostanete. Kde tu pobehujú mladí vojaci v plnej zbroji a v noci celý priestor osvetľujú silné lampy. Miestami sa dostávame na turistické letoviská, tiež obohnané plotom. No keďže tunajšia letná sezóna už skončila, ostávajú aj tieto pláže uzavreté.


 
Čím sa naša vzdialenosť k DMZ zmenšuje, tým sa zintenzívňuje aj naše vnímanie danej situácie. Pribúdajú strážne veže, čoraz viac vidieť vojačikov v guľometných hniezdach, na mimomestských križovatkách patrolujú hliadky, všade na vás dozerajú bezpečnostné kamery, na cestách sú pripravené pohotovostné barikády a čoraz viac sa ozýva intenzívna a my dúfame, že cvičná streľba z ťažkých zbraní. Celkový obraz sa nám začína dostávať pod kožu – blížime sa k Severnej Kórei. Za hluku guľometnej paľby prichádzajúcej zo vzdialených lesov a ampliónov na míle šíriacich juhokórejské propagačné šoty smerujúce k severným susedom, strácame cyklotrasu vedúcu k DMZ. Takýto obraz sme si ani vo sne nepredstavovali. Na našej GPS navigácií chýba väčšina bočných ciest, Google Maps tu nefungujú a autoatlas taktiež v Kórei nedostanete. Sme teda odkázaní na navigačnú pomoc lokálov, s ktorými sa po anglicky nedohodnete a na prípadné cestné označenia v latinke. Po hodinke blúdenia sa dostávame bočnou cestou na diaľnicu smerujúcu na sever.


 
Nečakaná štvorprúdovka vzdialená takých 15 km od hraníc pôsobí v tejto časti krajiny celkom surreálne. Frekvencia premávky, asi tak jedno auto za 15 minút nám napovedá, že táto cesta zrejme nebude spájať priemyselné mestá. Nuž, nemáme na výber a vchádzame na autostrádu. Po krátkom a pre zmenu celkom príjemnom bicyklovaní sa dostávame k závorám s búdkami. Zastavujeme a čakáme, čo sa bude diať ďalej. Zrazu sa vyrojí asi tak pätnásť mladých vojakov a s úsmevom na tvári sa hneď jeden prihovára. Lámanou angličtinou sa nám snaží vysvetliť, že ďalej nemôžeme ísť. Pomocou textu preloženého už do angličtiny sa dozvedáme, že do DMZ sa dá dostať iba autom a so špeciálnym povolením. Po týždni bicyklovania nasleduje sklamanie z faktu, že táto cesta je pre nás neprechodná. Napíname preto všetky mozgové bunky a hľadáme možnosť, ako sa dostať za závoru bez guľky v chrbte. Snažíme sa dohodnúť, no je to márne. Cez Google Translate sa pýtame, ako dostať toto povolenie a prejsť k severokórejskej hranici. Pomocou prekladača prichádza aj nádej, že to ešte nie je stratené. Asi tak 6 km späť sa pri diaľnici nachádza informačné centrum, v ktorom sa dá za menší poplatok (cca 4 €) zakúpiť už spomínané povolenie. Na vybavenie vecí a chytenie stopa máme ešte tak 2 hodinky, a teda trielime späť. Ako na zavolanie hneď pri informačnom okienku stojí pán, ktorý to má namierené na to isté miesto. V priebehu pár minút sú už všetky formality vybavené. Sme oboznámení, čo robiť v prípade ostrej streľby, ako sa správať a kadiaľ utekať...
 
Za krátky čas prichádzame do pomerne rušného návštevníckeho centra postaveného na vrcholku kopca. Táto pozorovateľňa vyzbrojená turistickými ďalekohľadmi sa nachádza asi 2 km od Severnej Kórey a je miestom, kde sa pod dohľadom oboch strán raz za pár rokov stretávajú rozdelené kórejské rodiny. Stojí tu veľká socha Budhu a vedľa neho rovnako veľká socha Panny Márie. S očakávaním prikladáme oko k hľadáčiku ďalekohľadu, no okrem krásnych pláží a ostnatého plota nespozorujeme nič iné než doteraz.



Stvorená na cykloturistiku


Bicyklovanie cez Kóreu je jedinečné a má určite svoje čaro. Po prvom týždni sme boli síce trošku v šoku z ostnatých plotov, strážnych veží a pobehovania vojačikov po cyklotrase. No postupom času sme si aj na tieto nuansy zvykli a naša pozornosť sa začala upriamovať na krásy tejto krajiny. Dnes s odstupom času radi odporučíme Južnú Kóreu, ktorá je stvorená na cykloturistiku. Prečo? Kórea má vybudovanú rozsiahlu sieť kvalitných cyklotrás, ktoré križujú celú krajinu od severu po juh a od východu na západ. Tento fakt nás skutočne milo prekvapil a až sme sa divili, ako to tí Kórejci zvládli tak dôkladne premyslieť a zrealizovať za posledných 5 rokov. Tieto cyklocesty kopírujú štyri hlavné rieky krajiny o celkovej dĺžke viac ako 1 500 km. Spájajú hlavné mesto Seoul so západným, východným a južným pobrežím (mapku nájdete TU). Navyše, každým rokom pribúdajú nové trate.



Je teda možné vybrať sa na ktorúkoľvek stranu a užiť si pohodovú cyklistiku bez áut v krásnom prostredí, ako stvorenú pre rodiny s deťmi. Ako sme už spomenuli, my sme absolvovali cestu z prístavného mesta Donghae k severnej hranici a cca 600 km trasu zo Soulu do druhého najväčšieho mesta Busan, ktorá sa tiahne naprieč Kóreou. Niet divu, že hlavne cez víkendy sú tieto trasy vyhľadávané domácimi, ktorí pripomínajú pelotóny „disko“ cyklistov s výbavou vhodnou na Tour de France. Spozorovať takéto skupinky nie je žiadny problém. Už z diaľky k vám totiž doľahne echo hlasnej disko hudby, o ktorú sa delia so všetkými v okruhu pár sto metrov. Je tu totiž módou namiesto jednej fľaše nosiť v držiaku pomerne kvalitný reproduktor taktiež v tvare cyklofľaše a deliť sa o vlastný hudobný žáner so širokým okolím.


 
Rovnako ako v Japonsku, ani tu nebol problém so stanovaním, a to hlavne v parkoch, ktoré boli popri cyklotrasách vybudované aj na tento účel. Jedenkrát sme dokonca prespali aj na detskom ihrisku obklopenom panelákmi bez akýchkoľvek problémov. Kupodivu, s pitnou vodou je to v Kórei o niečo ťažšie. Oficiálne sa síce vraví, že aj voda z vodovodu je pitná, no my by sme povedali, že je to tak 50:50. Keďže voda z kohútikov môže byť vadná, neodporúča sa na konzumáciu. Preto domáci majú doma extra filtre a obyčajnú vodu len tak nepijú. Treba teda byť opatrnejší a radšej si vždy poprosiť o doplnenie fliaš. Zásoby jedla sa dajú ľahko zohnať v priľahlých mestách a dedinách. Ak by ste mali chuť ísť naľahko a nebrať so sebou stan, nájdu sa popri cyklotrasách mnohé motely, hotely, penzióniky, ponúkajúce lacné ubytovanie. Príroda v okolí riek je krásna, aj keď pre nás možno trošku jednotvárna.


 
Ako sme sa sami presvedčili, Kórea ponúka aj niečo pre náročnejších... Úprimne povedané, ak si chcete dať zaťažkávajúci vrchársky tréning, zájdite si do Kórey. Cyklistika v údolí riek je vhodná pre všetkých, no ak sa rozhodnete prejsť cez tunajšie pohoria, tak sa na to mentálne a fyzicky pripravte. Tiahle kopce síce nevyrástli do alpských výšok, no boli pre nás drsnejšie, než čokoľvek predtým. Mnohé cesty cez tieto hory nenájdete na googlemaps ani v automapách a skôr pripomínajú akési vojenské trasy bez akejkoľvek totožnosti. Prichádza teda na rad lokalizácia pomocou hŕstky miestnych farmárov, zmysel pre dobrodružstvo a test charakteru. Cesta cez takéto kopce vyzerá ako sínusoida s abnormálnym stúpaním (cca 15%) a klesaním, bez akejkoľvek prestávky. Človek je rád, že to vyšiel, teší sa na ten rýchly zjazd, no okamžite nasleduje ďalší a ďalší kopec. Po štyroch takýchto trápeniach s plne naloženým bicyklom si hovoríme, že už by toho aj bolo dosť a s túžbou spomíname na japonské skvelo vybudované tunely. A Janka zvažuje, kde nabrať silu na zdolanie nasledujúcich dvoch, troch kilometrov.


 
Príroda v kórejských horách je však prekrásna a cesty prázdne. Domáci len krútia hlavami a fotia si tých dvoch bláznov v slovenských dresoch, čo si sem trúfnu ísť na bicykloch. Veru neviem, či by sme sa sem vydali, ak by sme vedeli, čo nás čaká. „Ale v tom je práve čaro cykloturistiky“, povieme si v duchu. Nakoniec nás štyria mladí chalani pozvú k sebe na chatu a s tým spojenú sprchu, večeru a táborák. Ako vždy, úplne neočakávane sa z toho vykľuje najpríjemnejší večer nášho kórejského výletu. Nasledujúci deň, posilnení poriadnymi kórejskými raňajkami, pokračujeme ďalej. Kopce sú ešte strmšie, no jesenné lesy nám vyrážajú dych. Nevieme sa nabažiť tej farebnej nádhery a každých päť minút zastavujeme, aby sme spravili fotku a rovnako zakryli svoju únavu a vyčerpanie.
 
O bicyklovaní v septembri sme mali pochybnosti a skutočne nás v noci párkrát zastihol jesenný mráz. Ranné vstávanie bolo preto v znamení trojitej dávky posilňovača imunity, horúcej kávy a postupného rozbaľovania sa zo všetkých dostupných vrstiev oblečenia. No tie úžasné jesenné farby nám to všetko vynahradili.



JimJilBank


Našu skoro závislosť na japonských termálnych prameňoch (onsen) a s nimi spojenej relaxácii už asi poznáte. Boli sme teda nadšení, keď sme sa teda z internetu dočítali, že aj tu majú niečo podobné, tzv JimJilBanky, ktoré sú dokonca otvorené non-stop. Zakúpený lístok platí na 24 hodín, čo nám veľmi nedávalo zmysel. To sa pôjdeme vykúpať, potom zájdeme niekam na kávičku a opäť sa namočíme a takto to budeme točiť 24 hodín? Až neskôr sme zistili, že to je úplne inak a že v kórejských kúpeľoch sa skutočne môže ostať 24 hodín od zaplatenia lístka. V podstate slúžia ako najlacnejšie ubytovanie. A takto sme teda zažili jednu nezabudnuteľnú noc v kórejskom JimJilBanku.
 
Začalo sa to všetko jedným mrazivým ránom, keď sa vám veru nechce vystrčiť nos zo spacáku a na prebratie a rozprúdenie krvi treba niečo silnejšie než šálku horúcej kávy. Vedeli sme však, že nie veľmi ďaleko, niekde na našej trase, leží malé mestečko známe svojimi termálnymi prameňmi. Bol teda doslova ten najideálnejší čas vyskúšať JimJilBank na vlastnej koži. Na hlavnej promenáde juhokórejského kúpeľného mesta na vás svieti hneď niekoľko nápisov - 24 hodín. Dlho sme neotáľali, veď vidina horúcej vody a sauny bola už na dosah a vkĺzli sme do jednej z budov. Recepčná nás privítala milým úsmevom a lámanou angličtinou sme boli okamžite vystavení ponuke daného kúpeľného domu. Táto začínala samozrejme tým najdrahším, čiže vlastnou izbou a postupne klesala na samé dno, kde sme sa zastavili my. Spolu s 24-hodinovým lístkom, ktorý stojí v prepočte asi 10 €, vyfasujete aj uterák, tričko a šortky. Nechápavo sme teda prebrali naše nové uniformy: Oli mužskú modrú a Janka ženskú oranžovú verziu.


 
Namotivovaní niečím novým, sme sa okamžite vybrali na prieskum. Najskôr nás privítala akási prezuváreň, plná malých očíslovaných skriniek a rozdelená na mužskú a ženskú časť. Odtiaľ viedli schody nadol do šatní a samotných bazénov. Našu pozornosť však upútali dvere, cez ktoré sem-tam vychádzali ľudia v modrých a oranžových tričkách. Rozhodli sme sa teda nakuknúť dnu. Ako prvé nás ovalil ťažký teplý vzduch dlho nevetranej miestnosti, zmiešaný s pachom ľudského potu. „Toto je inkubátor na vírusy“, myslím si zhrozene. Pre nás, čo trávime väčšinu času na čerstvom vzduchu, je asi ten kontrast oveľa výraznejší. Na podlahe vo veľkosti menšej telocvične polihovalo na matracoch pár domácich v modrých a oranžových uniformách a z niektorého rohu hral televízor. Nesmelo sme vkročili dnu a všimli si dvoje ďalších dverí. Až neskôr zistíme, že tieto vedú do suchej sauny, v ktorej však ľudia sedia oblečení v „kraťasoch“ a tričkách a nie zabalení v plachtách. „No, to bude zaujímavé“, povieme si, pretože už sme pochopili, že v tejto miestnosti na rohožiach budeme spať aj my.
 
Pokračujeme dolu schodmi k bazénom. Aj tu, podobne ako v Japonsku, sa kúpele delia na mužskú a ženskú časť. Podobne ako v onsenoch aj tu sú umývacie stanice, no niečo nám tu nesedí. Kultúra kúpania je od tej japonskej na míle vzdialená. Voda je horúca ako sa patrí a do najteplejšieho bazéna sa mi ani nepodarí vojsť, pretože má viac ako 40°C. Čo sme však nečakali je, že Kórejčania budú ako veľká voda a namiesto ticha a relaxácie tu prevláda špľachot, hlasné konverzácie a pokrikovanie alebo výskanie deciek. Viackrát sa strhnem, keď vedľa mňa z ničoho nič zaznie prenikavý smiech. Nie je to teda to, na čo sme zvyknutí, ale po mrazivom dni je takýto kúpeľ úplnou polahodou. Rovnako zaujímavé je pozorovať všetky odlišnosti v správaní sa Kórejcov a opäť sa nám dotvára obraz toho, akí sú.


 
Po vykúpaní sa vraciame do „nocľahárne“ a pripravíme si rohože. Potichu sa rozprávame a snažíme nedýchať zhlboka. Oli to všetko pozitívne hodnotí vetou: „Nebude to tu až také zlé, nie je tu veľa ľudí.“ Jeho úsmev sa však stráca počas nasledujúcej hodinky, keď sa miestnosť postupne viac a viac zapĺňa. Okolo deviatej večer je pohyb po JimJilBanku pre počet nocujúcich značne obmedzený. Sú tu všetky vekové zastúpenia a začína nám to pripomínať evakuačné centrum. My dvaja sme jediní cudzinci. Okolo 11-tej sa zhasne svetlo. Snažíme sa zaspať, no začínajú sa nočné árie - mrnčanie detí, hlasné chrápanie a navyše k tomu smrad. Skrátka, ideálne podmienky na spanie. Nepomáhajú ani štuple do uší, či slúchadlá s hudbou. Okolo tretej v noci to vzdávame. Na recepcii už nikto nie je, tak neváhame a berieme rohože na nočnú akciu po hoteli. Nakoniec si nachádzame tmavé, chladné, ale hlavne dobre vetrateľné miesto na zemi v prezuvárni. O krátku chvíľu počujeme kroky a jedným okom pozorujeme, ako sa pár Kórejcov s rohožami presúva smerom ku nám...
 
Po mesiaci putovania Južnou Kóreou musíme skonštatovať, že tunajšie mestá nie sú veru „nič moc“ na pohľad, či nedeľnú prechádzku alebo relaxáciu. Vysoké desať až tridsaťposchodové paneláky na vás kričia už z diaľky a človek má pocit, že sa každú chvíľu blíži do mega Petržalky. Centrá miest väčšinou nemajú historickú časť, ako to poznáme u nás alebo vôbec nejakú pešiu zónu, kde by sa človek mohol trocha pokochať. Čakajú vás len ďalšie „škatule“, chodníky s kopou prekážok a nekonečné množstvo zovšadiaľ visiacich káblov. Ak natrafíte na mestský park, tak určite bude upravený a udržiavaný, no kopa betónových stavieb navôkol vo vás skôr vzbudí pocit klaustrofóbie než pôžitku zo zelenej oázy v centre mesta. Jedine brehy alebo ramená riek ponúkajú trochu prírody a priestor na oddych, šport, či relax.  

K hostiteľom


Pred príchodom do hlavného mesta, teda Soulu, sme boli patrične naladení na betónovú džungľu. Aj napriek tomu sme sa však tešili, keďže sme vedeli, že nás čakajú naši hostitelia – spriaznené cyklistické duše, ktoré sme objavili na portáli Warmshowers. Znamenalo to opäť po pár mesiacoch posteľ, teplú sprchu a príjemné konverzácie. Prekvapene sme zistili, že cyklotrasa vedie až k ich adrese. Soul je cyklisticky výborne prepojený. Riečne cyklocesty vás zoberú z jedného konca mesta na druhý bez väčších problémov. Rovnako sa dá dostať do centra a späť a každé obrovské sídlisko má tiež svoju vlastnú sieť, ktorá je vždy napojená na jednu z hlavnejších trás. Pri takom množstve ľudí, ktorí sa potrebujú presúvať, aj tieto malé veci istotne pomôžu.


 
Naši hostitelia, tak ako 99% ďalších obyvateľov Kórey, bývajú v paneláku. Oli vyrastal v Petržke, a teda sa skoro cíti ako doma. Až na to, že sa mu to tu zdá akési kultúrnejšie. Krásne upravené chodníky, zeleň, tráva, lavičky, detské a basketbalové ihriská. Nikde neparkuje žiadne auto. Očakávame, tak ako u nás, malý byt s menším balkónikom a už rozmýšľame, kam len dáme naše bicykle. Pani domáca nás už čaká pred vchodom s milým úsmevom a žasne nad množstvom batožiny, ktorú máme. Sme ich prví Warmshowers hostia. Vyvezieme sa spolu s bicyklami veľkým výťahom na sedemnáste poschodie. Pani otvorí dvere a my neveríme vlastným očiam. Byt s rozlohou malého domku. Priestranná hala vedie do veľkej obývačky spojenej s kuchyňou, k tomu ďalšie štyri izby, dve kúpeľne a dva obrovské balkóny. Celková rozloha takých 150 m2. Ohúrene sa iba pozeráme okolo seba a zrazu sa nám bývanie v paneláku nevidí až také hrozné.

Po prvých privítaniach a sprche sme pozvaní na večeru. Do reštaurácie odchádzame autom a máme možnosť pozorovať obrovské podzemné garáže nachádzajúce sa v útrobách paneláku. Aj keď je áut viac ako parkovacích miest, nikto neparkuje vonku. Ľudia, ktorí odchádzajú skoro ráno, smelo nechajú auto aj v uličke. Pýtame sa, či to funguje a naša hostiteľka vraví, že áno. Keď pred vami niekto parkuje, skrátka potlačíte auto ďalej, aby ste mohli vycúvať. Nikto nezaťahuje ručnú brzdu a stačí iba posunúť blokujúce auto. Potlačíme teda niečie auto a padáme z preplnenej garáže. Už po chvíľke jazdy sa ocitáme v kórejskej All you can eat reštaurácií a veru pre dvoch hladných cyklistov je to ten najlepší výber. Po riadnych troch až štyroch plných tanieroch skvelých kórejských jedál (až mám hlad, ako to tu píšem), začíname rozoberať naše plány na ďalšie dni. Vysvetľujeme, že by sme chceli vidieť niečo z histórie, nejaké trhy a porobiť dáke opravy. Ako vždy sme radi, že tu sedíme s „lokálom“ a už o pár minút máme hotový plán na najbližšie dva, tri dni.



Troška histórie


Ako prvé nás to ťahá do centra mesta. Sme radi, pretože konečne sa na chvíľu ukazuje slnko. Predpoveď už niekoľko dní hlásila slnečné počasie, no na oblohe vidno iba sivý nažltkastý opar, cez ktorý sa slnko javí len ako malý jasavý kruh. Smog prichádzajúci z Číny sedí nad Kóreou ako obrovský slnečník. Skoro nikdy nevidieť modrú oblohu a kvalita vzduchu, čo predovšetkým cítime na našich pľúcach, je prinajlepšom mizivá. Skoro všetci tu nosia masku na tvári a domácnosti sú okrem klimatizácie vybavené aj veľkými čističmi vzduchu. Dnes je to však inak a my sa vynárame z metra do krásneho slnečného predpoludnia.
 
Prekvapene sa opäť dívame okolo seba. Pocit klaustrofóbie, ktorý sme mali v iných juhokórejských mestách, sa kompletne stráca. Centrum nás víta širokými bulvármi a príjemnou kombináciou starej a modernej architektúry. Ľudia tiež nevyzerajú príliš v strese alebo uponáhľane. Idú si za svojím, ale nie londýnskym, či tokijským štýlom. Dokonca sa nám podarí nájsť si príjemný zelený park a spraviť si piknik. Z histórie nás privíta jeden z palácov a ako bonus výmena stráží v tradičných kórejských krojoch. Nasledujú úzke uličky plné pouličných predavačov. Večer sa rozhodneme, aj keď unavení, preskúmať známy Gangnam a veru sklamaní nie sme ani tu. Kopa barov, reštaurácií, klubov a ulice plné mladých ľudí. Vládne tu veľmi príjemná atmosféra. S radosťou zakončujeme náš super deň v Na zdraví (českej krčme) pri poriadnom pive.
 
Ďalší deň sa na odporúčanie našich domácich vyberáme na Pyounghwa, trh s oblečením a textilom. Na poriadnom trhu sme naposledy boli asi v Poľsku a sme zvedaví, čo nás čaká. Yongju (pán domáci) nám už povedal, že tu nájdeme aj turistické oblečenie a výbavu a tiež, že niektoré budovy trhu sú dokonca otvorené iba v noci. Tomu opäť veľmi nerozumieme. „To si akože ľudia môžu zájsť kúpiť sáčko o tretej ráno?“


 
Metrom sa dostávame do modernej časti mesta so širokým bulvárom, párom výškových budov a kongresovou halou. Nie je tu nič, čo by nám pripomínalo tržnicu. Pozerám, či náhodou z nejakého rohu netrčí stánok alias Miletička v Bratislave, no žiadny nebadám. Oproti nám sa na druhej strane veľkej križovatky rozprestiera niečo na chodníku. Na prvý pohľad sa to javí ako vešiaky s oblečením. Vôbec nechápeme, že sa takýto stánok nachádza hneď pred vstupom do výškovej administratívnej budovy.  Skrátka, nám to nedáva zmysel. Ideme to teda preskúmať. Na vešiakoch sú tu uložené značkové šaty zo svetových módnych salónov s cenami pohybujúcimi sa na úrovni 10-15 €. Pýtame sa predavačky, či toto je trh Pyounghwa. Ukazuje nám prstom na akúsi budovu, a tak sa plní očakávania vydávame na našu misiu. Po pár minútach chôdze prichádzame na iný bulvár už plný ľudí, kde po oboch stranách vidieť obrovské troj- až štvorposchodové hangáre tiahnuce sa niekde do diaľky. Pripadáme si ako v strede veľkého mraveniska. Ktorým smerom sa teraz pohnúť? Malá mapka vytlačená pre turistov nám prichádza vhod a už o chvíľu sa vydávame to útrob jedného z hangárov.
 
Tento je rozdelený na úzke a dlhé koridory s nespočítateľným množstvom stánkov po oboch stranách. Púšťame sa jedným z nich a v klaustrofobickom labyrinte objavujeme prekvapujúco zorganizovaný systém. Nikto z predavačov neponúka rozličný tovar. Zdá sa, že každý je svojím spôsobom odborník na daný druh. Nájdete tu stánky iba na kravaty, klobúky, gombíky, zipsy, rukavice, košele, pyžamá, látky, obrusy, uniformy, kroje, plavky, šortky, posteľnú bielizeň alebo hoci aj gumičky. Skrátka, textilný tovar všakovakého druhu a typu. Po hodine putovania jedným z koridorov vychádzame na prirodzené svetlo a čerstvý vzduch. Máme pocit, že opúšťame vzorkovňu ázijského textilného priemyslu.


 
Na druhej strane bulváru, kam teraz smerujeme, sa nám načrtáva o niečo iný pohľad. Popri obchodoch so značkovým turistickým vybavením a trhoch podobných tým našim, tu nájdete malé špecializované dielne zamerané na tovar vyrobený „na mieru“ – od dáždnikov cez matrace, spacáky, stany, markízy pre obchody, kufre, až po vozíky, či nosiče na autá. Je priam neuveriteľné vidieť v praxi ešte prekvitať remeslá, ktoré sa bohužiaľ v našich končinách pomaly vytrácajú. Nikdy by sme neverili, že je možné si dať ešte niekde na mieru vyrobiť napríklad taký dáždnik a hlavne nie tu v Ázii, ktorá je preplnená lacným tovarom z Číny.


 
Posledné prekvapenie nás čaká opäť vonku na ulici. Z ničoho nič sú tu zrazu desiatky pouličných predavačov jedla. Veď všetkých týchto ľudí, čo predávajú aj nakupujú treba predsa nakŕmiť.  A teda aj my končíme, čo je nepochybne jeden z najsilnejších zážitkov zo Soulu, v stánku s lokálnymi plackami a ryžovým alkoholickým nápojom soču.

Video z nášho cyklovýletu



 

Unikátna krajina


S odstupom času si začíname uvedomovať, že Kórea v nás určitým spôsobom niečo zanechala. Dnes to už nie je len krajina Kie či Samsungu. Pred očami stále máme kilometre dlhý ostnatý plot, neprestávajúce vojenské cvičenia, drsné, ale krásne lesy, skvelú kuchyňu, pestrofarebné trhy a hlavne excentrických a energických Kórejcov. Keby sa nás niekto opýtal, čo pre nás ako cestovateľov znamená táto krajina, automaticky by sme asi odpovedali, že Kórea určite nie je druhé Japonsko, ani krajina vhodná na oddychovú dovolenku. V jej ovzduší je cítiť určitý stupeň napätia a už spomenutej drsnosti. Možno aj práve preto je taká unikátna. My sme radi, že sme nahliadli aj do tohto súdku a obohatili sa o kultúru, ktorá nám bola dovtedy predostretá vo veľmi limitovanej podobe. Viac o nás nájdete na facebook.com/cycle2inspire.
report_problem Našiel si v texte chybu?
Páči sa ti tento článok? thumb_up42thumb_down report_problem
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

comment Komentáre

Momentálne sa tu nenachádza žiaden komentár. Môžeš však zanechať Tvoj komentár.

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Tip na výlet: Cyklotrasou až k Slovenskému orloju

Tip na výlet: Cyklotrasou až k Slovenskému orloju

Chcete si na žiletke užiť pohodový výjazd bez starostí? Jednu takú mám vo svojom okolí a môžete kľudne vziať aj celú rodinku na výlet.
Tip na výlet: Okolie Banskej Štiavnice - ako jeden tím, a to doslova

Tip na výlet: Okolie Banskej Štiavnice - ako jeden tím, a to doslova

V tomto tipe na výlet vám priblížim náš cyklokemp tímu Beer Inside Team, ktorý možno niektorí z vás poznajú aj vďaka MTB podujatiu Jarný Šprint Bystrička.
500 km výlet, ktorý nič negarantuje

500 km výlet, ktorý nič negarantuje

Keď sme ako partia študentov počas jedného jarného večera sedeli už pri treťom pive, jeden kamarát zahlásil: „Poďme cez prázdniny k Liptovskej Mare na babete.“ Ja som smelo odvetil: „Síce babetu nemám, ale pôjdem s vami na bicykli.“
keyboard_arrow_up