Reportáž: AUTHOR ŠKODA bikemaratón Súľovské skaly – malé deja-vu na parádnej trati

Tretie kolo ŠBOT hostil Súľov a upravené trate sľubovali ešte väčší zážitok, čo naozaj neboli len prázdne reči – vitajte na pravom MTB maratóne!

Ako inak, už opäť ma ráno víta veľká a slnkom zaliata lúka na parkovanie, kde som si už zvykol obriadiť všetky veci aj mierne nahnutý z kopca . Po čase autá pribúdajú a tuším, že tradičné prianie aspoň 1 000 účastníkov nebude žiadny problém. Poskladám bike, registrácia prebehne bez problémov a môžem sa chystať. Aj keď bývam kúsok odtiaľto, pri prehliadaní mapy sa musím naozaj sústrediť, kade to vlastne pôjdeme a kedy. Trať je skutočne namotaná a vidím množstvo zmien. Pre istotu si vypíšem na predstavec bufety, hlavne kvôli vode, ktorá dnes bude nedostatkový tovar .


Radšej si ešte strčím do vrecka malú 0,3 l plastovú fľašku na úvod, pretože zrejme na mňa nikto čakať nebude pri čapovaní. Nakoniec sa dostávam aj k naším ešte „voňavým“ novým dresom, Weja mi odstrihne visačku a môžem sa ísť trochu rozcvičiť (nový dres mal premiéru aj na "bedni", a to vďaka GaliPe54, ktorý skončil na 1. mieste a predbežne môžete rátať s tým, že do konca týždňa ich budeme mať naskladnené ). Kto ešte potreboval dušu alebo náhradnú bombičku (ako ja), mohol to nájsť v našom MTBIKER stánku, kde boli dostupné aj osobné odbery. Gate už nestíham vyskúšať a radšej zostávam verný tým dostatočne otestovaným . Čaká ma teda 87 km s prevýšením okolo 3 100 m, ale menu je skutočne bohaté – ďalej tu máme 60 km (2 300 m), 35 km (1 350 m) a 19 km (570 m). Nakoniec sa zišla aj pekná konkurencia a okrem tradičného „Káju“ prišli aj severní susedia z Poľska.

Celkom to ide

Mám také malé deja-vu. Stojím pod nafukovačkou, okolo kopec kamarátov, dobrá nálada a hlavne teplo. Ale aby to bolo „dokonalé“, chýba ešte minimálne 5°C navyše oproti minulému roku, čo ma aspoň trochu teší. Deviata hodina preč, môžeme vyraziť. A hneď prvá zmena, pretože netočíme doprava, ale opačne a za chvíľu znovu. Všetci „šaltrujeme“ do stojky, ktorá nás postupe privedie na úvodnú obrovskú lúku. O tom, že si dali s prípravou trate záležať, vidím už teraz, keď namiesto tlačenia priamo hore cez ňu „štrikujeme“ v serpentínach. Obtočíme sa cez Kamenný diel, menší zjazd na vydýchanie a začíname stúpať do sedla pod Bradou. To je ozajstná lahôdka a moje obľúbené stúpanie v Súľove plné koreňov a strmých úsekov, hlavne v závere. Ide sa mi výborne a postupne sa doťahujem dopredu – teda ak nerátam česko-poľskú skupinu .

Ešte krajší je samozrejme zjazd, kde opäť vidno úpravu stopy, aby všetko bolo jazditeľné a bezpečné bez konárov a lístia. Končíme na hlavnej ceste, kde je čas sa občerstviť z vlastných zásob aj keď o chvíľu míňame prvý bufet, kde beriem len pohárik vody. V stúpaní do sedla Čierny potok sa pomaličky doťahujem dopredu a na vrchole už som s chalanmi - Vladom Hojdíkom, Braňom Sivákom a Michalom Strakom, s ktorými vytvorím na pomerne dlhý čas skupinku. V zjazdoch im trochu odskakujem, predsa len, full je full a hlavne v Súľove podľa mňa skutočne výhoda. Umožní doslova letieť cez kamene a všetky „drncajúce“ úseky, ktorých tu je viac než dosť. Rovnako v kopci sa mi ide výborne a úprava „tréningu“ po Dohňanoch prišla vhod. A možno mi ešte zostalo v krvi trochu viac červených krviniek z tej nadmorskej výšky . Každopádne, celkom ma pobaví Michal Straka, ktorý telefonuje otcovi, kde má stáť pripravený s fľašou, takže sa ani v kopci nenudíme .

Dolomity vs. Súľov

Nedá mi také malé porovnanie s Talianskom, viď. reportáž Sella Ronda Hero – ďalší pokus o splnenie cieľa v najkrajšej prírodnej aréne, pretože tam človek nastúpa v podstate na rovnako dlhej trati ešte o 1 000 m viac, no Súľov mi osobne príde vždy ťažší – teda za posledné 2 roky tejto kombinácie. V Dolomitoch si viem chytiť super rytmus a výškové naskakujú jedna radosť, lenže tu nič také nehrozí. Stúpania sú krátke, je ich veľa, jedno strmšie ako druhé, všade kamene, korene a pod zábavky, ktoré sa „stavajú“ do cesty. Vydýchnuť si v podstate ani nie je kedy. No a posledné 2 roky tu ešte vždy pečie a na lúkach doslova stojí vzduch, že by sa dal krájať. Vždy sa len pousmejem keď mi niekto povie, že v Súľove to predsa musí isť v porovnaní s tým, tak ľahko .

Prejazd cez fun-zone

Poďme ale späť na Slovensko, pretože sa blížime v poriadne rýchlom zjazde späť k Súľovu, čo je vždy zážitok. Z vrchu vidím, ako už čakajú na štart jazdci na 35 km a hlavne poriadnu kopu ľudí. Takto prechádzam popred nich na nejakom 6. mieste a užívam si povzbudzovanie, čo vždy dodá energiu. Na asfalte sa zase „zlepíme“ dokopy a môžeme vyraziť do sedla Patúch. Možno si niektorí ešte pamätajú minulý rok ten krásny zjazd do Zbyňova po skalách a kamenných platniach. Nuž, ten tu bol dovtedy, kým sa nerozhodli z toho spraviť na jar cestu pre traktory a všetko „zarovnať“ so zemou... Opäť si vytvorím náskok, takže v kopci si trochu vydýchnem, než sa zase zlepíme, teraz už o jedného menej, pretože Mišo mal defekt. Priznám sa, že bufety som si vypísal podľa kilometrov, ale nepozrel na mape, kde sú, takže zisťujem, že v Kňazovej Lehote žiadny nečaká - aj keď sme na 38. kilometri.


Hlavne, že tesne pred tým kopnem do seba zvyšok bidonu . Trochu nemilé prekvapenie, ale aspoň môžem do ďalšieho kopca fučať o 0,5 kg ľahší . Kamarátovu priateľku na vrchole prosím o glg z fľaše a valím ďalej. Bufet je v neďalekom Babkove, kde si už beriem „plnú“. Stále to ide výborne, v kopcoch som na čele skupiny, a tak je tomu aj späť do sedla Patúch. Po krásnom zjazde a menšej motanici po lesíku nás vypľuje na úvodnú lúku. Ten pohľad ako sa hore vinie obrovský had jazdcov v serpentínach, stojí skutočne za to. Až teraz si uvedomujem, že tých cca 1 300 ľudí naozaj nie je prehnané číslo. Na bufete radšej beriem zase vodu, aj keď mi ešte zostalo pomerne dosť a moji kolegovia sa mi vzdialia. Doteraz sa mi šlo výborne, ale akonáhle naskočím do sedla, už to nie je ako predtým. Nejde to vyslovene zle, no malý kúsok tam chýba - a hlavne začínam cítiť, že je naozaj teplo. Do sedla Roháč teda obiehame množstvo jazdcov z kratších trás, ale musím poďakovať, že vždy sa našla cesta ak človek poprosil o stopu – alebo skôr teda zamrmlal .

Obľúbený singletrack na prebratie

Na cca 62. kilometri nás čaká ďalšia lahôdka. Krásny singletrack, ktorý musel potešiť naozaj každého, beh ohľadu na to, koľko mal „nakúpene“ . Ten nás doviedol do Hričovského Podhradia, kde čakala aj občerstvovačka. Na nej ma dobieha kamarát Dano Kučera, s ktorým pokračujem do skutočne hrozného stúpania na Rôsoviny. Práve v ňom sa mi ide totiž úplne najhoršie, navyše je dosť dlhé a v úvode vedie po krásne vypečenej a strmej lúke - teda ideálna kombinácia . Už si začínam liať vodu za krk a Dano sa mi pomaličky stráca. Miestami sa mi dokonca trochu zatvárajú oči, ale hovorím si, že to musím vybojovať hore. Dobieha ma Mišo Straka a spolu pokračujeme cez vrchol do krásneho singla. A opäť parádna práca organizátorov. Najstrmejšie miesta boli upravené do serpentín, aby sa všetko dalo šliapať, celý povrch bol krásne vyčistený – ešte na jar tu bol asi meter lístia a samé konáre. Singláč pokračuje do pekného zjazdu cez les, ktorý sa mení na zjazd rýchly a kamenistý – ten nás privádza na posledný bufet do Hlbokého nad Váhom.

Pár slov k trati

Ešte než prídeme do cieľa, nedá mi spraviť malé intermezzo k trati. Tá bola totiž skutočne parádna a podľa mňa v tejto podobe najkrajšia u nás. Mala totiž úplne všetko – náročné stúpania (dlhé, krátke), prírodné traily, kamene, lúky, korene, single také aj onaké. Navyše bola spravená a upravenéá tak, aby sa dala jazdiť a mala hlavne „flow“. Bola náročná a pritom skutočne zábavná a využila ponúknuté prostredie na maximum. Keďže zďaleka nie som jediný, kto mal tento názor, musím jedine zložiť poklonu za skvelú robotu...

Imroman na grile

Čaká už len posledný kopec – ešte šťastie, že Slavo Strečanský (hlavný organizátor) upravil záver oproti minulému roku do ľudskej podoby. Čaká nás síce znovu sedlo pod Bradou, ale z neho už len zjazd nadol. To mi dáva morálne sily, pretože, keď ma pália chodidlá, viem, že už to je naozaj zlé. Pred sebou ani za sebou nevidím nikoho z dlhej a len sa ťahám očami k vrcholu, ktorý nie a nie prísť . Konečne! Zjazd po koreňoch popod skaly je opäť odmena, aj keď treba mať trochu „rozum“ pri obiehaní pomalších z kratšieho variantu. Už ale žiadny kopec, len trochu asfaltu do cieľa, ktorým prejdem za 4:52 hod. na celkovom 11. mieste. Trochu ma škrie tá „kríza“ za polovicou, ale čo narobím . Každopádne, v cieli mám fakt dosť a lejem si vodu na hlavu, následne hľadám tieň v našom stánku ako pes a len sa zvalím na stoličku. Niektorí sa ma po dojazde aj niečo pýtali, ale ja naozaj nie som schopný dlhšej komunikácie. Z celkového víťazstva sa nakoniec radoval výborný Poliak Piotr Brzózka v čase 4:06 hod., ale tí, ktorí trochu sledujú maratónsku scénu dobre vedia, o koho sa jedná. Celkovo sa na všetkých tratiach zúčastnilo 1 292 štartujúcich a úspešne dokončilo 1 254, takže rekord bez problémov padol...

Výsledky nájdete na tomto odkaze a profil, mapu a detaily z mojej jazdy zase na tomto odkaze. Kompletnú fotogalériu si môžete pozrieť TU

Po nejakom čase už sa dám dokopy a prvé, čo mi udrie do očí, je množstvo ľudí všade naokolo ako na nejakej púti. Naozaj to žije rôznymi sprievodnými akciami a panuje výborná nálada. Všade sa niečo deje, podáva občerstvenie, debatuje. Mňa poteší obrovské umývacie centrum zo Stupavského maratónu, ktoré má dokopy 16 wapiek a kde si hneď môžem opláchnuť svoj stroj. Čakať vo fronte na slnku by sa mi vážne nechcelo . Vo švíkoch praská aj úschovňa bicyklov, ktorá sa naplnila úplne na max – teda 800 bicyklov. Vďaka tomu sa ľudia s nimi nemotajú a nemusia ich opierať kade-tade, ak idú na jedlo a nejaké to pivko. Potom už nechýba samozrejme vyhlásenie najlepších a tradične veľmi bohatá tombola.

Palec hore

Zrejme som už všetko podstatné povedal, no nedá mi ešte malé zrhnutie. Tento rok sa trať skutočne podarila a rovnako celé podujatie. Nehovorím to len ako „skoro“ domáci, ale podobný názor mal každý koho som stretol. Za mňa teda jednoznačne palec hore, sobotu som si užil skutočne naplno. A nezabudnite, že 29. júla sa koná 4. kolo ŠBOT v Stupave, kde sa tiež minulý rok dvíhal prach – uvidíme čo nás čaká teraz .