Reportáž: Beskyd tour 2017 aj s Jardom Kulhavým

Na svojich stránkach sa tento tradičný český maratón pýši superlatívmi ako najstarší, najtradičnejší, najmalebnejší a najťažší.

S prvými troma sa nedá inak, ako súhlasiť, v kolónke najťažší bude mať veľkú konkurenciu v Krušnotone. I keď tohto ročnou zmenenou trasou sa k nemu priblížil.

Beskyd Tour sa konal v sobotu 15. júla, tentokrát so štartom v obci Bíla, kde bol aj štart a cieľ pre všetky tri trate. Ja som sa zúčastnil na trase dlhej, ktorá mala gro spoločné s tou minuloročnou, akurát jednotlivé pasáže boli medzi sebou prehádzané a odpadol „rovinatý“ úvod z minulých ročníkov, ktorý bol nahradený novou trasou, ale k tomu sa postupne dostaneme.

Pichavý štart

Musím priznať, že tento maratón patrí medzi moje obľúbené aj preto, že ho mám relatívne blízko a aj kvôli malebnému prostrediu Beskýd. V týždni som ale zvažoval aj neísť, keďže predbežná predpoveď hlásila celodenný dážď. Tá sa našťastie deň pred pretekmi umiernia len na občasné pršanie, ale zasa prišla iná komplikácia v podobe môjho zablokovaného nervu niekde v oblasti lopatky. Tento problém som mierne pociťoval už v týždni, ale ako naschvál sa najviac prejavil piatok večer. Ale nevzdal som sa, nastavil budík na piatu s tým, že uvidím, čo ráno.. Nakoniec som budík ani nepotreboval, keďže vďaka ostrej, pichavej bolesti pri každom miernom pohybe som toho veľa nenaspal... Aj napriek tomu som sa rozhodol, že skúsim ísť pretekať, prvý problém bol už pri šoférovaní, kde som cez veľkú bolesť otáčal hlavu do križovatky .


Okolo pol ôsmej prichádzam na miesto činu, utekám si vybaviť prezentáciu, ktorá prebehne rýchlo a bezproblémovo, do štartu mám ešte dve hodiny, tak si vyťahujem doma pripravený slaninový chleba ako druhé raňajky . Aj ten zablokovaný krk sa zdá byť lepší a po vysadnutí na bicykel ešte lepší a s pribúdajúcimi kilometrami ho prestávam vnímať, keďže sa do krvného obehu vyplavil adrenalín a všetky iné látky .

Organizátor tento rok prišiel s novinkou, prví 50-ti v celkovom umiestnení z minulých dvoch ročníkov mali štartovať z čela z prvej vlny, dokonca bolo napísané, že budú mať svoj box na zemi so svojim štartovým číslom... Sklamanie ale nastáva, keď sa idem postaviť na štart, kde je len vyhradený sektor, ktorý je už zaplnený, tak viacerí štartujeme síce spredu, ale z boku od bariér, takže ešte horšie, ako keby som si šiel miesto na štart vystáť 20 min. dopredu.

Na trati

Dlhá a stredná trasa boli odštartované naraz presne o 9:30 h., hneď po štarte sa mieri na doposiaľ nejazdenú trasu. Bohužiaľ, je to len úzka lesná cesta na šírku jedného auta, takže sa to začína celkom „špuntovať“, obzvlášť vtedy, keď nám do protismeru vybehnú dve autá. Takže tí, čo boli lepšie pozične, získavajú výhodu a my vzadu môžeme započať stíhaciu jazdu. Nasleduje dosť technický zjazd, kde už vidím, ako sa aj pár ľudí zbiera zo zeme. Trasa smeruje následne na Slovensko, kde sa snažím dobehnúť stratené v spolupráci s menšou skupinkou, zozadu nás dobehne ďalšia skupinka hnaná Romanom Bronišom a Jurom Lajchom, ktorí tu robia domestikov pre svojho lídra Pavla Popioleka. Keďže už s nimi mám skúsenosti z predchádzajúcich maratónov, viem, že sa stačí hodiť do háku a držať sa zubami, nechtami, lebo zadarmo to nebude. A skutočne po pár km cez územie Slovenska sa nám podarí dobehnúť hlavný balík. To ale prichádza ďalšia novinka tohtoročnej trasy, a to krátka 20% stena plná veľkých výtlkov. Tu bolo kľúčové byť na čele, čo som samozrejme nebol, keďže som to nečakal, balík sa totálne zasekne, aj tí čo majú na to ísť dvakrát rýchlejšie ako tí pred nimi, nemajú kade prejsť, ide sa doslova tak pomaly, že niektorí odpadajú z bicyklov. V tomto momente si v duchu pochvaľujem svoju investíciu do 30z kazety .


Vykúpením mohol byť zjazd, ale bohužiaľ prišlo ďalšie peklo, zjazd je tiež rozbitý, zatočený a ako bonus je na ňom priečne X odvodňovacích kanálov a veľa štrku, smrdí to veľmi pádom, tak tí s pudom sebazáchovy to idú voľne. Medzi tým čelo zasa uniká. Záchrana je zasa „motorka“ značky Broniš, ktorá nás ťahá späť do hry, postupne sa vraciame cez miesto štartu na trasu, ktorá sa jazdila aj na starej trati, akurát vtedy ňou trasa končila. Hneď v začiatku stúpania na Smrček sa partia okolo Broniša rozhodla ísť na malú, tak skúšam ísť sólovú jazdu a chytiť si nejakú vyhovujúcu skupinu sám. Tu mi prichádza aj vhod, že trasu už poznám z minulého roka a mohol som si postrážiť niektoré technické úseky, kde treba ísť viac na brzdy ako sa zdá, na čo aj dopláca jeden borec krátko predo mnou, ktorý sa plazí zo škarpy po páde. To som ale netušil, že mám pred sebou 50 km sólo jazdu, postupne začínam dobiehať cyklistov po dvoj trojčlenných skupinkách alebo aj osamote, všetkých nechávam za sebou, lebo mi nevyhovuje ich tempo a ani im to moje .


Konečne som pod stúpaním na Pustevny a pred sebou vidím početnejšiu skupinu, dorazím ich a zisťujem, či sú čelo, vysmejú ma, že pred nimi je ešte tak 40 ľudí, nevzdávam sa a pokračujem v sólo jazde na čerstvo položenom asfaltovom povrchu, ktorý už bol potrebný ako soľ a ide sa po ňom neporovnateľne lepšie ako po tom ementále, čo tam bol minulé roky. V skoro 6 km stúpaní na Pustevny si pripadám trochu ako Pantani v tej pamätnej etape na Gire, kde za sebou nechával všetkých súperov , s tým rozdielom, že ja to teda idem v sedle a držím si konštantný výkon tesne pod 300 W, aby som sa „neuveril“. Na vrchole stúpania je aj bufet, chytám si fľašku a pokračujem sám v dlhom zjazde, ktorý je celý iba pre mňa. Až pri konci zbadám jedného cyklistu a ďalší pre zmenu dobehne mňa, za chvíľu prichádzame na križovatku, kde sa trasa delí na strednú a dlhú a obaja títo borci patria práve na strednú trasu, takže zasa ostávam sám, ale nie na dlho, zozadu ma dorazí jeden starší pán, s ktorým chvíľu aj pokecáme a presúvame sa pod ďalšie stúpanie, kde sa už rozdeľujeme, lebo nestíha môjmu tempu. Na tomto stúpaní na vrch Soláň sa v podstate opakuje situácia z predchádzajúceho stúpania na Pustevny, idem si svoje konštantné tempo a nechávam za sebou všetkých odpadlíkov z čela, až na jedného, ktorý sa mi hodí do háku a spoločne zdoláme stúpanie, ale aj následný zjazd a zrazu, kde sa vzal, tu sa vzal, vracia sa do hry Broniš a Lajcha aj s ich lídrom a začína sa opakovať situácia zo začiatku preteku, kedy im stačí byť v háku.

Na čele

Postupne sa dostávame na jedno z posledných epických stúpaní na trati, na Kasárne. Tam líder klasicky nestíha, tak ho domestici čakajú a tí, čo vládzu ísť rýchlejšie, sa trúsia hore sami, pridávam sa k teda k nim a tesne pod vrcholom, kde na nás čakal aj úsek s dlažobnými kockami, je zasa bufet, kde beriem ďalšiu fľašu a ocitám sa na čele, lebo ostatní sa tam zdržali, tak trochu zvoľním a spolu s jedným pokračujeme ďalej do zjazdu, na konci ktorého sa situácia zasa opakuje a Lajcha s Bronišom priťahujú všetkých a zasa je to pokope.


Nasleduje krátky rovinatý presun pod posledné stúpanie dnešného dňa, opäť sme na Slovensku a stúpame z Makova na Bumbalku, kde sa zakrátko zasa ocitám na čele s borcom, s ktorým sme šli predchádzajúce stúpanie a hovorím mu, že aj tak náš zasa v zjazde zarežú, on pritaká a vráti sa do skupinky, ja si to dávam znova sám, že aspoň si spravím náskok v zjazde, v ktorých moc neexcelujem. To sa mi nakoniec ani nepodarí, lebo stúpanie pred vrcholom dosť povolí a vďaka silnejúcemu vetru ma skupina tesne pred zjazdom pohltí.

Zjazd idem z chvosta skupinky, na čo doplatím pri odbočení z hlavnej cesty na vedľajšiu smerom do cieľa v Bílej. Tu mi skupinka na pár metrov odskočí a už som v tej známej cyklistickej situácii, kedy doskočiť späť je nemožné . Nevadí, držím sa sto metrov za nimi a už sa teším na cieľ, do ktorého dorážam presne po 5 h a na tachometri mi svieti 162 km a skoro 3 000 nastúpaných metrov, čo je cca o 600 m menej oproti propozíciám. Viac informácií z mojej Stravy nájdete na tomto odkaze.

Jaroslav Kulhavý na trati

V cieli práve vyhlasujú víťazov zo strednej trasy, ktorá mala 120 km a jej suverénnym víťazom sa stal biker Jaroslav Kulhavý s časom 3:25:38 (náskokom na druhého takmer 3 a pol minúty), odovzdávam čip a utekám do auta si zapiť regener a prezliecť sa. Cestou na obed pozerám priebežné výsledky a zisťujem, že som sa umiestnil na solídnom 19. mieste (7 v kategórii) so stratou 12 minút na víťaza Tomáša Čera.

Kompletné výsledky sa dajú pozrieť na tomto odkaze.


Výsledok hodnotím pozitívne, šlo sa mi dobre a nemal som ani žiadnu krízu alebo kŕče. Trať som absolvoval klasickým maratónskym spôsobom, že som sa spoliehal len na to, čo som si so sebou nabalil a nemal podporu z mech. vozidla. Klasicky treba ešte popracovať na pozičnej jazde a na zjazdoch a môže to byť lepšie . Nakoniec veľmi dobre vypálilo počasie, ktoré bolo ideálne na cyklistiku, keďže nebolo ani teplo ani zima a hlavne po daždi ani stopa . Cesta domov vedie o záverečnými kilometrami trate, na ktorej sa stále trápi veľa cyklistov, čo mi dodáva pocit zadosťučinenia.

Video z trasy

Ešte pár slov k organizácii

Jedným slovom by sa to dalo zhodnotiť ako: „za málo peňazí - veľa muziky“. Pretože štartovné platené na mieste štartu bolo len 400 KČ a pokrývalo štartovací balíček, teplé a najmä chutné jedlo v cieli, sprchy a bohaté bufety na trati. Obrovskou výhodou Beskyd Tour oproti konkurencii je prostredie, v ktorom je maratón situovaný a je vhodný aj na vytiahnutie celej rodinky, pretože tu sa určite nebudú nudiť aj nepretekejúci jedinci vrátane ratolestí. Taktiež je vhodný aj na turistické poňatie pretekov, na čo je aj húfne využívaný. Zmenu trasy hodnotím v konečnom dôsledku tiež pozitívne, len treba ešte dotiahnuť ten štart, ideálne by bolo, keby tých 50 najlepších odštartovalo v prvej vlne o 5 minút skôr ako zvyšok. Taktiež by možno stálo za zváženie, aby takéto vrchárske preteky mali cieľ na kopci a nie po zjazde do špurtu ako tomu bolo teraz. Chápem, že sa to organizačne zložitejšie robí, keď je štart a cieľ inde, ale tu by stačilo ten cieľ dať len o 10 km skôr a všetci by sa mohli rovno pekne vyjazdiť smerom do zázemia preteku.

(zdroj fotiek: facebook.com/beskydtour a jiri70.rajce.idnes.cz/Beskyd_Tour_2017)