Reportáž: Karpatský Pedál MTB maratón - akcia v slovensko-moravskom pohraničí

Lákavá akcia v slovensko-moravskom pohraničí, navyše na chodníkoch a cestičkách, z ktorých väčšinu mám prejazdenú a poznám, keďže tento kraj mám veľmi rád a chodím sem pomerne často.

Organizátor ponúkol dve trasy – 26 a 66 km. 26 km je málo, 66 km zase veľa, veď doteraz som jazdil len 40-tky, a to takmer na hranici mojich možností. Navyše, 66-tka má cez 1 900 výškových, čo je pre mňa už slušná výzva. Ale tak čo, kúpil si si bicykel, tak jazdi! A tak odkliknem dlhú, zaplatím štartovné v dostatočnom predstihu s nárokom na tričko a netrpezlivo čakám na deň D.

Deň D

V sobotu ráno sa budím rovnako ako v pracovný deň už o 5:30 hod., aby som stihol všetky ranné rituály, chvíľu po siedmej už vyrážame smer Javorník. Tam to už po našom príchode žije. Najprv registrácia na miestnom úrade – bez problémov a rýchlo, potom na parkovisko, čo to ešte zjesť, veď máme hodinu čas. Predné koleso mi akosi sfúklo, ale vedľa parkujúci bikeri mi ochotne požičajú servisnú pumpu a dofúkam. A ide sa na štart. Moje rozjazdenie vyzerá tak, že 5 minút pred štartom, kedy sa už všetci pre/namotivovaní tlačia v štartovacom priestore, sa vozíme po ihrisku na ľahkom prevode s vysokou kadenciou pomedzi deti na elektrických autíčkach. 5 minút pred štartom už teda idem aj ja do priestoru štartu. Obe trasy štartujú spolu a napriek tomu, že organizátor aj v pokynoch aj cez amplión vyhlasoval, že pretekári na dlhej sa radia dopredu, tak nemám šancu so svojim červeným číslom dostať sa ďalej ako na chvost celého štartovného poľa. Nevadí, nie som tam sám .

Štart! Ide sa chvíľu za vodiacim jednostopým historickým vozidlom. Trasa nás potom ťahá mierne hore kopcom. Balík je riadne veľký a keďže mladí, neskúsení „pretekári“ z krátkej (rozumej chlapci dochádzajúci na biku do školy, resp. po rožky) sa motajú pomedzi bikerov v balíku a snažia sa v stoji dupať do pedálov, aby sa udržali v skupine, čo má za následok rozkývanie riadidiel viac ako Mark Cavendish, pričom aj menia stopu ako Démare v záverečnom špurte v 4. etape na TdF, dochádza už na asfaltovom stúpaní k prvému (našťastie jedinému, ktorý som videl) pádu na tvrdý asfalt. Trasa nás ďalej vedie na lesnú cestu v príjemnom stúpaní do prvej slučky nad Javorníkom, ktorá končí pekný lúčnym zjazdom späť do obce.


V tejto slučke sa už pole pekne potrhalo, nikde sa už netvoria zápchy, ani si neskáčeme navzájom do lajny v zjazdoch. Z Javorníka ideme príjemnou lesnou cestou do Filipovského údolia, kde sa trasy 26 a 66 rozdelia, naša dlhá odbočí doprava a po chvíli zabočí doľava hore a začína dlhé stúpanie lesom. Tu sa to už všetko úplne roztrhalo, stúpanie je ale pekné. Čo však následne zamrzelo, bol dlhý zjazd späť k Megovke, ktorý bol celý po asfalte, miestami rozbitom, ale asfalte. A z Megovky cez Liščí boudu a ešte kus stále po asfalte dole kopcom, kým sa odbočilo doprava na lesnú cestu a trasy sa v tomto mieste znovu spojili. Toto je moja jediná výhrada k celému maratónu – príliš lacný, dlhý asfaltový zjazd, ktorý ma naozaj nebavil a za nastúpané metre by sme si zaslúžili niečo lepšie. V Novej Lhote nás čakala prvá občerstvovačka – perfektne zásobená – ovocie, koláče, soľ, hrozienka... výber taký, že som už po nasadnutí na bike znova zosadol a vrátil sa ešte aspoň po hrozienka . Nasleduje znovu rozdelenie trás a naša pokračuje opäť asfaltom cez Novú Lhotu, kde sa stáča na pole a potom nasleduje najzábavnejšia časť –pre divákov - brod. Ovlaženie nôh, skandovanie divákov, sranda musí byť.


Po krátkom stúpaní v lese prichádza mierne rozbitá stojka, kde bikeri predo mnou postupne zosadajú, ale ja sa nedám a tlačím do pedálov ďalej a vydupem to. Na vrchole tejto krátkej stojky však lapám po dychu a pekne si počkám, až sa mi ustáli rozmazané videnie a až potom sa spustím do zjazdu, ktorý nás privedie do obce Uherskohradištské Vápenky ku stúpaniu na najvyšší vrchol Bielych Karpát – Veľkú Javorinu. Čaká nás 10 km výhradne hore kopcom, a tak si dám prvý gél a idem na to. Priznám sa, že som mal veľký rešpekt a trochu obavy, lebo z tejto strany som na Javorinu ešte nešiel, ale vôbec to nebolo také hrozné. Stúpanie nie je strmé, je len dlhé. Pred koncom nás čaká ďalšia profesionálna občerstvovačka, fľašu držím už pár metrov pred ňou v ruke a pán mi ju hneď vezme a naplní vodou. Dám ešte ionťák a pokračujem v stúpaní až na vrchol. Odtiaľ sú naozaj nádherné výhľady hlavne na moravskú stranu, tu to už poznám a cestou po hrebeni si trochu oddýchnem. Nasleduje zjazd po lyžiarskom svahu poza Holubyho chatu.


Brzdy dostávajú v strmom zjazde poriadne nažrať, nové platničky „s plutvičkami“ odvádzajú skvelú prácu, i keď páčky ku koncu stvrdnú na kameň... ale stále brzdia. Zo zjazdu vyjdeme na zvážnicu, z nej na asfaltku smerom späť na Holubyho chatu, ale po chvíli nás vráti do lesa, napojíme sa na žltú TZT, po nej znova na asfaltku a potom príde jediný úsek na trati, ktorý som tlačil. Je strmý a šikmý, taký úvoz, tlačíme všetci. Kto to vyšľapal, ruku hore... a klobúk dole. Lesom si ešte užijeme suprový zjazd označený výkričníkmi a postavičkou s kosou (toto bolo TOP ) a vrátime sa znovu na Križovatku do Stráni k poslednej občerstvovačke, kde si už neberiem nič, len poďakujem a fičím po hrebeni a štátnej hranici smer cieľ, tu už takmer celú trasu poznám a je to už takmer celé dole kopcom. Viem, že pred Dibrovovým pomníkom je strmý zjazd, kde, ak mi niekto bude prekážať, neužijem si ho, a tak tesne pred ním ešte jedného predbehnem a pustím si to čo len HT dovolí, slušnou rýchlosťou dole. Moja hmotnosť atakujúca 90 kg živej hmoty má výhodu vo fantastickej zotrvačnosti, a tak ju naplno využívam a po konci zjazdu už v nasledujúcom miernom stúpaní obehnem trojicu rýchlosťou svetla. Ešte predtým som si dal druhý gél s kofeínom a ak teda aj ten prispel k tomu, ako som sa rozbehol v závere, tak už iné nechcem . Po hranici cez Kubíkov vrch a Krúžok už idem sám, len v diaľke stále vidím jedného modrého jazdca, ktorého nie a nie dobehnúť, vždy mi ujde. V zjazdoch sa mi stráca (nezvyklé) a v stúpaní sa mu pomaličky, ale predsa približujem a za Kamennými vrátami ho konečne dobehnem a ujdem. Posledný, lesno-lúčny a následný rozbitý zjazdík do Javorníka je už len čerešničkou na torte. Cieľ je opäť na štadióne, kde to už pekne žije.

Výsledky nájdete na tomto odkaze.

(autor: Jaro Jurček)

Jazdím pre radosť

Užil som si, 66 km trasa a 1 900 výškových boli nádherné, fantasticky natrasované s jednou malou výhradou k asfaltu, ktorý som spomenul. Môj výkon je na hranici mojich možností niekde tesne za stredom výsledkovej listiny. Jazdím pre radosť a potešenie. Na trati som stretol veľa pohodových ľudí, nikto nemal potrebu vrieskať a vynucovať si stopu, s niektorými sme si cestou pokecali, výborná partia ľudí. Vyhlasovanie víťazov a nasledujúca tombola už len vyšperkovali perfektne zvládnutú akciu. Pikoška – zažil som už nejaké tomboly, väčšinou je prvou cenou bicykel. Aj tu tak bolo. Ale medzi cenami boli napr. záhradné hadice, rýle, ale topkou boli dva poukazy na služby v erotických salónoch – jeden v Čechách, jeden na Slovensku. A ja som zase nič nevyhral....


Organizátori urobili perfektné preteky, zázemie, jedlo (rizoto), občerstvovačky, organizácia, úplne najkrajšie regulovčíčky zo všetkých maratónov, na ktorých som bol . A aj počasie vyšlo najlepšie, aké mohlo. Určite prídem znovu, veď tento región je mojou srdcovkou.

Zdroj fotiek: maniacpedals.cz/karpatsky-pedal