Chopiť sa možnosti alebo, ako som bicykloval v Nemecku počas služobky

Nestáva sa často, že služobná cesta poskytne čas na vaše hobby. Sám nie som výnimkou. Cestujem pomerne často - letecky aj autom a za posledné tri roky som na svoj koníček v rámci "služobky" (horská cyklistika) ani nepomyslel.

No dobre... pomyslel, keď som videl z auta, kancelárie, zasadačky alebo lietadla tie pohoria a kopce od Bulharska až po Portugalsko. Všetko sa však zmenilo vďaka dvom týždňom v Nemecku, kde som bol pozvaný na školenie v oblasti spracovania kompozitných materiálov. Technológie RTM, infúzia, filament winding, pultrúzia... ale to je zase do iného článku .

Čakalo ma 930 km, ktoré som absolvoval autom z domu až do mestečka Bad Urach v Nemeckej spolkovej republike Bádensko-Wurtenbergsko. V blízkosti je väčšie mesto Ulm, či Stuttgart, južne zase Albstadt s bikeparkom a XCO okruhmi, kde sa jazdili preteky XCO UCI len nedávno. Nakoľko som sa tu objavil aj pred rokom - na otočku, vedel som, že musí byť fantastické jazdiť po okolí. Mimo počtu cyklistov, ktorých som tu všade videl, to prezrádzali aj recenzie a rôzne videá na internete. Do mobilnej aplikácie Phone Maps som si zakúpil mapy tohto regiónu, ktoré sú však aj veľmi dobre značené. Okrem obligátnych vecí súvisiacich s mojou prácou, skončil v kufri auta aj môj bicykel a celá cyklovýbava. Prvých 5 dní boli hlavne pracovné záležitosti, avšak, čo ma tešilo, bicykel v hoteli mal vlastnú garáž s náradím, pumpou, sadou na opravu defektov a nabíjačkou - v prípade, že ste elektro-cyklista... čo je tu mimochodom postupne štandard a nikto to nerieši. Máš – nemáš... tvoja vec, jazdi na čom chceš, na čo máš, čo ti vyhovuje.

Zoznámenie s okolím

Prichádza piatok a s ním aj dilema - všetci išli domov, za rodinami, priateľmi, len ja na hotel do jednolôžkovej izby s 8 nemeckými kanálmi, drahým minibarom a prehriatými stenami od horúčav, ktoré tu posledné týždne panujú. Prišiel správny čas pre bike, a tak sa rýchlosťou blesku prevlečiem z pracovného do športového. Vonku sa odohráva peklo a teplomer hlási biednych 34°C o šiestej podvečer. Viem, že v okolí mestečka sú vodopády a nad mestom zrúcanina hradu - čo je ideál na podvečerný výjazd, keďže slnko tu zapadá o čosi neskôr ako u nás. Ruiny hradu Hohenurach nad mestom sú ľahko dostupné, ale ťažko šliapateľné, a tak v prvom lepšom kopčeku zo mňa tečú litre potu naraz. Avšak krátke, cca 20-minútové stúpanie ihneď pominie do zabudnutia, keď sa ocitnete nad mestom a vetrík vás príjemne ochladzuje.


Po fotkách a "selfíčkach" sa púšťam sa do zjazdu po širokej lesnej ceste. Odrazu zbadám na boku odbočku, úzky lesný chodník, ktorý smeruje takisto k vodopádom. Nádhera, kamene, korene a úzky chodník, prevažne smerujúci dole kopcom. Po chvíľke blaženého "bikerského banánového úsmevu" ma chodník vypľuje na štrkovú cestu smerujúcu priamo k väčšiemu z dvoch vodopádov - Uracher Wasserfall.



Pri vodopádoch je dokopy 6 ľudí, 2 psy a niekoľko havranov. Vzduch je tu citeľne chladnejší, a tak je to ideálna príležitosť schladiť sa v tak horúci deň. Po značenej cykloceste sa púšťam k susednému 4 km vzdialenému Gutensteiner Wasserfall. Ten však na moje sklamanie len tak kvapká. Darmo, dva týždne sucha mu dali zabrať. Našťastie nad vodopádom sa nachádza malé jazierko, kde sa dá tiež príjemne ochladiť a nakoľko tu nikto nie je, dovoľujem sa vyzuť a schladiť nohy. Greenpeace nechodí, a tak odchádzam po chvíľke, aby som neublížil vodnému enviromentu .

Sobota – takmer „pre-singlovaný“

Prichádza sobota, ráno zhltnem za tanier vločiek s jogurtom, zajem to jahodami, hroznom a kivi. Na to vypijem čiernu kávu a letím... na wc, potom do garáže a už o 8:30 šliapem krížom cez mesto k pravdepodobnému bodu výstupu na kopce - z aplikácie Trailforks vyčítam, že hrebeň je tzv. bikerské nebo, a tak sa už neviem dočkať. Aplikácia nesklamala a čakalo ma niekoľko kilometrov opusteného úzkeho chodníka (trialu po bikersky), cez les bez výrubu, bez stôp od traktorov, motorkárov, štvrkolkárov a iných "károv" . Podotýkam, že plášte so zosilnenou bočnicou sú nevyhnutnosť, nakoľko trčiace kamene sú ostré ako príspevky niektorých jedincov na tunajšom fóre. Traily sa vlnia, krútia, stúpajú, klesajú až ma po prudkej stojke vypľujú na cestu pri letisku v obci Holben. Na letisku je prevádzka asi ako na tom Bratislavskom počas Vianoc, tak to otáčam a trochu si oddýchnem po asfaltke, nakoľko idem po hlavnej ceste, kde je zákaz predbiehania a plná čiara, štyri autá idú za mnou a nikto netrúbi, neobieha, počkajú si na rovinku a potom slušne s odstupom, ako keď obchádzate predajcov voňaviek v obchodnom centre, obiehajú. Neuveriteľné, mám pocit, že keby som sa s bicyklom vysypal do jarku, tak tí šoféri to so súcitu strhnú za mnou.

Prichádzam do obce Grabenstetten - kde je takisto letisko a kde má lietať môj nemecký kolega, ktorý však nelieta a ani tam nie je. Beriem bike na plecia a idem ďalej. V diaľke vidím ďalšie zrúcaniny hradu Hohen Neuffen. Viem, že je tam aj krčma a „reštika“, tak je cieľ jasný - domáci koláč a Weissbier to istia a dodajú sily. Na hrade sa taktiež zrazím s miestnou partiou cyklistov rôzneho veku, pohlavia, vierovyznania a pohonu (normálne bicykle a aj elektro). Dáme sa do reči, a tak ma prehovoria previezť po hrebeni - od hradu až na opačnú stranu údolia na "vykapaný" vulkán menom Jusi. čakalo ma niekoľko km čistého trail mtb v náročnom teréne, a to dalo slušne zabrať hlavne technike. Ideálne na tréning rovnováhy a základných trialových prvkov.


Druhú polovicu tvorila klasika - padáky alebo otvorené switchbacky (po turisticky cik-cak) a hneď na to strmé stojky. Po dosiahnutí vrcholu mi kolegovia doporučili nefotiť, vraj je tam zakázané jazdiť . Tak aspoň jedna panoráma z približnej polovice trasy: V pravo vidieť hrad, v strede v pozadí zase kopček Jusi.


Cestou stretávame aj peších, ktorí čosi pofrflú po nemecky, vychádzame aj na hranu kopca, odkiaľ štartujú paraglajdisti. Z kopca sa púšťam do dediny Dettingen an der Erms a odtiaľ do Bad Urach-u na hotel. Po sprche a "šlofíku" si idem dať zaslúžený burger do mesta - mimochodom, s moc pekným centrom.

Nedeľná “chill ride“ na opačnej strane údolia

V nedeľu sa ranný rituál opakuje, ale s miernym posunom času. Vyrážam opačným smerom ako predošlé ráno. Cestou ma najprv dobehne partia dôchodcov na elektrobicykloch a s vetrom vo „vlasoch“ ma obehnú v najstrmšej časti, čo moju morálku úplne zdecimuje. Onedlho sa púšťam na cestu, keď ma dobehnú štyri ženy, zase na elektrobicykloch... chvíľu im stíham, ale keď sa mi začne zahmlievať pred očami, uberám plyn a oblievam sa vodou. Tetušku dobehnem na vrchu hrebeňa, kde mi lámanou nemčino-angličtinou ponúknu Kirchen Schnaps - ekvivalent našej čerešňovice.  Nič moc v tom teple, ale som rád, že slovenské tradície - s "ploskačkou" do lesa - sa vyskytujú aj na "civilizovanom západe" . Cesta po hrebeni je zase viac-menej rovinatá s peknými výhľadmi do dolín, na Bad Urach, zrúcaninu Hohenurach. Nachádza sa tu aj široká cesta pre bicykle s vozíkmi, takže je to len o preferenciách cyklistu. Stretávam tu aj „obchoďáka“ z firmy Magura, ktorá sídli tiež v Bad Urach-u, a tak prehodíme niekoľko slov. Prezrádza mi, že trialov je tu toľko, že by som ich nestihol pojazdiť ani za rok – všetko to sú bývalé aj stále funkčné poľovnícke chodníky. Kde sú tie časy, keď aj u nás chodili poľovníci pešo a nie na starom, hrdzavom, zaolejovanom džípe pomaly až na posed. Pokračujem ďalej po hrebeni s peknými výhľadmi a miestami na oddych.


Po pár kilometroch vybehnem takmer uprostred plachtárskeho letiska. Nakoľko tu je bufet, pozriem si s radlerom v ruke niekoľko štartov vetroňov a pokračujem smerom späť na Bad Urach po cykloceste - neodpustím si to, ale lepšej ako naše cesty 1. triedy. V nedeľu poobede sa opäť spojím s kolegom z tunajšieho letiska a po dlhom prehováraní, v trvaní cca 12 sekúnd, sadám do auta a mierim na letisko v Grabenstetten. Tu ma čaká motorový vetroň Dimona, a tak si vychutnávam zo vzduchu miesta, kde som ešte pred pár hodinami dral brzdové platničky a potil litre.

Pochopil som, že to, či máš 26-ky, 27,5, plusky, 29-ny, ht-čko či fulla, je len tvoja vec. Nepotrebuješ predsa okoliu dokazovať, že ty máš to najlepšie. Každý je jedinečný a vyhovuje mu to, čo inému menej. Preto je skvelé, že existuje toľko možností a kategórií bicyklov, aby si vedel každý vybrať ten svoj a hlavne ho jazdiť pre radosť. Na Slovensku však všetci všetko zvyčajne len ofrflú, zatratia skôr než spoznajú či skúsia, a tak tento odsek píšem s malou dušičkou...


Máme sa od našich západných susedov čo učiť, a to nielen technologicky, ale napríklad aj morálne, či vo vnímaní chodcov, cyklistov, prírody a jej ochrany. Nie všetci berú výjazd na biku ako tréning. Ľudia tu jazdia pre radosť, pre to, aby spoznali svoje okolie, užili si v prírode pred ďalším pracovným týždňom. Samozrejme, kto má ambície na preteky, nech sa páči. Ale na čo to porovnávanie a osočovanie na základe bicykla? Nevieš, čo má ten človek za sebou, čo má doma, v práci, nerieš, jazdi a teš sa!