Reportáž: Salzkammergut Trophy 2017 – Do pekla a späť

Reportáž: Salzkammergut Trophy 2017 – Do pekla a späť

Salzkammergut Trophy je pre mňa zďaleka najobľúbenejším podujatím celej cyklistickej sezóny. Nie, žeby ostatné maratóny neboli pekné alebo by za to nestáli, to rozhodne povedať nechcem, Trophy má však v sebe niečo špeciálne.

Niečo, na základe čoho ma snáď magicky priťahuje a teším sa na ňu v podstate po celý rok. Neviem, či je to tou atmosférou, ktorú tvorí viac ako 5 000 štartujúcich a početný doprovod, veľkým počtom výstavných stánkov a iných sprievodných atrakcií alebo jednoducho tým, že počas víkendu žije týmito pretekmi prakticky celý región okolo mestečka Bad Goisern, no pocity ako na Salzkammergut Trophy som zatiaľ nezažil na žiadnom inom MTB maratóne.

Salzkammergut Trophy je najväčšie rakúske MTB podujatie a vybrať si možno až z ôsmich rôznych tratí, pre mňa sa ale Trophy rovná A-Strecke alebo ak chcete, dvestovka. Na 210 km ponúka viac ako 7 000 metrov prevýšenia a čas víťaza býva nižší než 10 hodín len za optimálnych podmienok. Pri štarte o 5:00 to teda pre väčšinu účastníkov znamená v podstate celý deň v sedle biku a zážitok, na ktorý sa bude spomínať ešte veľa dní potom. Slogan tohtoročného jubilejného 20. ročníka - "Do pekla a späť", teda určite nebol neopodstatnený.



Príprava


Všeobecne sa ako príprava na dvestovku odporúča najazdiť čo najviac kilometrov, kľudne aj v nižšej intenzite, ideálne zúčastniť sa aj nejakého toho jarného sústredenia a podobne. Ja som na to však išiel z opačného konca, tzv. liberálnym prístupom. Jazdím podľa nálady – teda, kedy mám chuť a koľko mám chuť. Tachometer aj tepovku som z bicykla odmontoval, Strava a podobné aplikácie mi tiež nič nehovoria, no poviem vám, takto mám z jazdenia podstatne väčšiu radosť než vtedy, keď som sa naháňal za kilometrami a priemernými tepmi.

V tejto sezóne ma baví jazdiť krátke a intenzívne výjazdy v trvaní okolo jednej hodiny. Z jari som si síce cez víkendy dával aj o niečo dlhšie, zhruba 2,5-hodinové trasy, rozhodne sa ale nejednalo o nejaké masívne hltanie kilometrov. Plán bol začať zhruba mesiac pred štartom jazdiť trochu dlhšie trasy v kľudnejšom tempe, nech trochu natrénujem aj vytrvalosť. Ostalo žiaľ len pri plánoch a výjazdy dlhšie ako 3 hodiny som mal za sebou len dva – ŠKODA Svätojurský MTB maratón a AUTHOR ŠKODA Bikemaratón Súľovské sklay. Trochu som síce mal rešpekt, no paniku som zbytočne nerobil. Minulý rok totiž vyzerala moja príprava podobne a dvestovku som úplne bez problémov dokončil. Nebyť technických problémov, bolo by to aj v celkom slušnom čase.

Čo sa týka prípravy bicykla, tak tam som si minulý rok dal načas a bike som síce pripravil lepšie než na akékoľvek iné preteky, ale tým, že som všetko zmontoval až v piatok pred štartom, na pretekoch sa objavili určité veci, ktoré mi spôsobili značné problémy. Tomuto som sa chcel tento rok vyhnúť a mal som veľkolepé plány, ako s prípravou bicykla začnem už mesiac vopred, kúpim si poriadne bezdušové pneumatiky a všetko dám dokopy aspoň dva týždne pred štartom, nech si to stihne sadnúť. Ešte na začiatku sezóny som si kúpil úžasne ľahké NoTubes kolesá a tešil som sa, ako sa s nimi na Trophy postavím na štart. Ani tento plán mi však nevyšiel podľa predstáv a vo štvrtok pred pretekmi som mal pred sebou bicykel s nefungujúcou voľnobežkou, totálne tuhým hlavkom, slabo fungujúcimi (aj keď ľahkými) brzdami a ešte pár vecami, ktoré by sa pánom na technickej kontrole určite nepáčili a ani ja sám som nechcel riskovať, že ma tam bike niekde nechá visieť.

Asi dva týždne pred Trophy som si však veľmi výhodne kúpil nový tréningový stroj na 27,5-kolesách, pohone Deore/SLX s vidlicou RockShox XC30. Špecifikácia celkom solídna, akurát hmotnosť vyše 13 kg sa na pretekárske nasadenie až tak nehodí. Všetko však bolo nové, fungovalo spoľahlivo a na novom biku sa mi jazdilo super. V zjazdoch to dokonca išlo ešte lepšie než na mojom karbónovom 29eri. Iba prevody sa mi pri rovnakom počte zubov a menších kolesách zdali akosi ťažké. V piatok pri čistení reťaze mi ale pohľad padol na vnútornú časť kľuky, kde bolo napísané 170. Hovorím si, to je dosť blbé, doteraz som vždy jazdil so 175 mm kľukami a tých 10 mm páky naviac by sa v tých stojkách mohlo dosť hodiť, no ak Mark Cavendish (akokoľvek v poslednom čase na Slovensku nepopulárny) na takých kľukách vyhráva dojazdy svetových pretekov, musím na nich aj ja prejsť dvestovku, taký veľký rozdiel to predsa byť nemôže. Psychológovia tomu hovoria kognitívna dizonancia .

V piatok okolo 15:30 sme teda naložili biky a vyrazili smer Bad Goisern. Cestou sme sa ešte zastavili kúpiť tachometer. Do Bad Goisern sme dorazili okolo 19:00, technickou kontrolou som s prakticky úplne novým bicyklom bez problémov prešiel a na otázku, prečo idem dvestovku, mi nenapadla žiadna lepšia odpoveď ako jednoduché, prečo nie .

V deň štartu


Po vyzdvihnutí štartového balíčka (všetci účastníci A-Strecke museli k prezentačnému stolíku prejsť cez štylizovanú bránu do peka ) a zbežnej prehliadke stánkov, sme sa na ubytovanie v Bad Ischl dostali až okolo 21:00. Ešte sa bolo treba najesť, nasadiť na bike číslo a nový tachometer, pripevniť kapsičky s tyčinkami a náradím, potom som sa bol najesť ešte raz a do postele som si líhal tesne po údere polnoci. Aj keď už pred štartom vôbec nepociťujem nervozitu, nevedel som zaspať a keď sa mi to podarilo, často som sa budil – snívali sa mi totiž dosť bizarné veci z pracovno-cyklistického prostredia . Príliš dlho som teda nespal, no pri zazvonení budíka o 3:30 som sa cítil úplne v pohode a sviežo. Teda, až na to, že za oknami som počul bubnovať mierny dážď.

Ten sa však počas jedenia raňajok zmenil na totálny lejak – ako keď sa z krhly leje voda. Dvestovka je však len raz v roku, takže dážď-nedážď, poďho aj s Milanom, autom na štart. Len kým sme naložili bike na nosič, boli sme mokrí ako myši... Pred štartom sme stretli kamaráta Tomáša, ktorý vravel niečo o motivačnom počasí . Milanovi som sa ešte posťažoval, že okrem bundy do dažďa som si v takej kose (teplomer v aute cestou na štart neukazoval oveľa viac než nejakých 12°C) mohol dať pod kraťasy aj trenky – no a on na to vytiahol z kufra auta akési X-Bionic čiastočne vodeodolné vrchné kraťasy, prevlečníky. Síce veľkosť L, vyzeral som teda ako každý správny hip-hopper, ale poslúžili určite dobre. Vďaka Milan.

Medzitým takmer prestalo pršať a s číslami A99 a A100 sme sa pár minút pred štartom spolu s Tomášom postavili na koniec prvého štartového koridoru, na ktorý sme mali právo. Krátko po štarte začíname stúpať prvých 800 výškových metrov na vrchol Rauschberg. Najprv po asfalte, neskôr krátko po šotoline, potom ideme kratší úsek v lese po mokrých kameňoch a koreňoch, ktorý sa ale pri tom počte ľudí takmer celý tlačí. Po tomto úseku už nasleduje typický Trophy obrázok, teda široká šotolinová cesta, ktorá v serpentínach stúpa nahor. Vyzeralo to, že dážď konečne ustal, tak som si vyzliekol aj bundu do dažďa. Ani nie 5 minút na to sa však opäť rozpršalo, bunda teda išla naspäť a už som si ju až do konca pretekov nevyzliekol.



Z predchádzajúcich ročníkov viem, že na dvestovke je alfou a omegou neprepáliť tempo. Ísť tak, aby som ani v náznakoch necítil bolesť nôh a nenechal sa strhnúť. Nie vždy sa to ale dalo – prevody sa mi totiž zdali podstatne ťažšie než minulý rok. Počty zubov som mal úplne rovnaké ako na mojom 29eri, s ktorým som tu bol pred rokom a ľahší prevod som nepotreboval. Možno to bolo tými kratšími kľukami, kto vie. Išlo to však aj tak nejako pomaly, z minulého roku som bol zvyknutý, že úvodné stúpanie odsýpalo podstatne rýchlejšie.

Náročný terén


Po dlhšom zjazde nasledovala prvá občerstvovačka a ďalšie stúpanie – tentokrát na pasienok Hütteneck – veľmi pekné sedlo so salašom a hostincom, atraktívne aj pre divákov. Tých sem dokonca z centra Bad Goisern priváža aj vrtúľník, teraz ich tam však vzhľadom na počasie veľa nebolo. Zo sedla pokračujeme pekným zjazdom, po kameňoch však stekajú prúdy vody, do toho sa mieša blato a zjazd sa teda ide prakticky celý pešo. Po kratšej rovinatej vsuvke nasleduje kamenisté klesanie k miestnej atrakcii – chodníku vysekanom v skalnej stene známemu ako Ewige Wand. V zjazde som mal pocit, akoby som v rukách držal zbíjačku, bike tu strašne odskakoval, nedalo sa na ňom rozumne ísť. Myslel som si, že tlak v pneumatikách, ktorý som ešte aj ráno pred štartom znižoval, bude OK, no asi to bolo ešte stále príliš. Nakoľko bol tento istý zjazd dnes na programe ešte raz, po krásnej vsuvke úzkou uličkou, dole schodmi a po moste okolo vodnej elektrárne v dedine Lauffen (mimochodom, na spestrenie situácie sa dážď opäť zintenzívnil na úroveň vody z krhly) som na občerstvovačke vypustil vzduch z oboch kolies, nechcel som to však preháňať a riskovať seknutie duše.



Ďalej sme pokračovali úvodným úsekom, ktorý sme dnes už raz išli. Tentoraz sme však v dedine Rehkogl odbočili doprava a stúpali smerom k vrcholu Waldgraben. Tu ma chytila taká kríza, až som mal pochybnosti, či tie preteky vôbec dokončím. V asfaltovom úseku ma predbehlo snáď 30 ľudí a išlo sa mi naozaj veľmi zle. Bolo to nepríjemné, ale z krízy som sa po určitom, i keď pomerne dlhom čase dostal a v asfaltovom stúpaní z Altaussee smerom k miestnym soľným baniam som pre zmenu ja predbiehal ostatných a cítil sa znova super. Celkovo som mal počas pretekov kríz (či naopak super-stavov) viacero, ale táto bola zo všetkých najhoršia.

Zjazd dolu zjazdovkou som si patrične užil, no v nasledujúcom kratšom stúpaní to opäť nebolo úplne ono, takže v bufete pred dlhým a nepríjemným stúpaním údolím Rettenbachu som už išiel na istotu – dal som si dva poháre Coca Coly a k tomu pár kúskov syra a klobásy. Coca Colu síce zvyknem štandardne piť až niekde okolo 150. kilometra, tentokrát však bola potrebná už podstatne skôr. Stúpanie sa mi išlo fajn, stretol som v ňom kamaráta Fera, s ktorým sme sa na trati už dlhšie míňali, no ani jeden sme toho druhého nespoznali. Strážil som si však tempo a snažil som sa zbytočne „nevyskakovať,“ po tejto časti totiž nasledovalo druhé stúpanie na Hütteneckalm, čo je 700 výškových metrov s troma krátkymi oddychovými zjazdmi. Tento úsek je podľa mňa jeden z najťažších na celej trati a je dobré nechať si naň dostatok síl. Teraz sa mi však išiel vzhľadom na predchádzajúce krízy celkom obstojne a za zdolanie najstrmších pasáží v sedle som si vyslúžil uznanie od ostatných pretekárov.



Po druhom prejazde cez Hütteneckalm nasledoval opäť ten istý rozbitý zjazd, ktorý sme už raz absolvovali, tentokrát ho však už mali za sebou aj bikeri z iných tratí a bol v neporovnateľne horšom stave a zísť ho aj pešo vedľa bicykla si vyžadovalo značné úsilie. Po druhom prejazde cez Ewige Wand sme opäť absolvovali schody a most v Lauffene a vydali sme sa do slučky okolo priehrady Chorinskyklause, majúc za sebou už viac ako polovicu pretekov. Tento úsek mám celkom rád, stúpania tu nie sú až tak strmé a dajú sa ísť celkom na pohodu. Chytila ma však ďalšia väčšia kríza. Predsa len, po tej vyše stovke kilometrov som už toho mal celkom dosť, a preto bolo treba pristúpiť na vyššiu úroveň protikrízových opaterní, tzv. advanced level ?. Coca-Colu som už pil nie len na občerstvovačkách, ale aj počas jazdy z bidonu. Ten ich ionťák bol nejako málo výživný.

V rovinatom úseku okolo Hallstattského jazera sa mi stále išlo nanič a predbiehal ma jeden vláčik za druhým. Nenaháňal som sa však, potreboval som si odpočinúť pred nasledujúcimi dvoma kopcami. Stúpanie na Salzberg tvorí 13 serpentín s povrchom lesného charakteru. V niektorých častiach je dosť kameňov, nájde sa aj nejaký ten koreň a pre unaveného bikera sú dostatočnými prekážkami aj kovové odvodňovacie kanály krížom cez chodník. Tieto úvodné serpentíny sa mi zatiaľ vždy podarilo zdolať všetky v sedle, dnes však nie. Na dvoch miestach ma zastavili kamene a musel som zosadnúť.



Po skončení serpentín však predo mnou stála ďalšia výzva – zdolať v sedle biku najstrmší úsek na celej trati, betónové stúpanie od budovy Knappenhaus až k samotným soľným baniam na jeho vrchole. Sklon v najstrmšom mieste presahuje 30%, je to teda dosť slušná stojka. Veľmi som si síce neveril, ale bez väčších problémov som to celé vyšiel. To mi dodalo potrebný elán do ďalšej časti pretekov a po krátkom odpočinkovom zjazde som sa mohol s radosťou pustiť do stúpania do sedla Rossalm, ktoré vie byť tiež hodne nepríjemné. Pred jeho začiatkom bolo ešte treba v bufete doplniť zásoby Coca Coly, syr ani klobásky už žiaľ nemali, tak som do seba hodil len müsli tyčinku z vlastných zásob a pre istotu aj jeden energy gél.

Kľúčovým problémom stúpania na Rossalm nie je ani tak sklon, ten je v porovnaní s už absolvovanými stojkami skôr mierny, no celé stúpanie sa zdá byť nekonečné. Kto s tým nepočíta, toho to vie celkom slušne psychicky zlomiť. Na základe skúseností z minulých rokov len trpezlivo krútim pedálmi a po určitom (relatívne dlhom čase) sa do zjazdu prehupujem cez najvyšší bod na celej trati. Aj keď údaj v profile trate tvrdí niečo iné, podľa miestnych záchranárov sa nachádzame vo výške viac než 1 500 m n.m. Sme teda takmer o celý kilometer vyššie, než začiatok stúpania na Salzberg v Hallstatte.

Po bufete, v ktorom však opäť nemajú syr (škoda, mal som naň chuť prakticky počas celého predchádzajúceho stúpania) nasleduje krátke stúpanie a po ňom dlhý zjazd až k jazeru Gosau. Po krátkom asfaltovom zjazde sa na občerstvovačke konečne najem vytúženého syra a vydávam sa do posledného dlhšieho stúpania na trati a už to konečne môžem trochu osoliť aj v stúpaniach. S vidinou, že ma čaká posledných, zhruba 500 výškových metrov, sa ide podstatne ľahšie. Stále si však nechávam určitú rezervu, lebo aj posledné, i keď len krátke stúpania medzi Gosau Klaushof a cieľom vedia nepríjemne prekvapiť. S cieľovým časom 13:00 hod. som sa rozlúčil už niekedy v polovici pretekov, čas pod 14:00 hod. však ešte vyzerá reálne, budem sa ale musieť hodne posnažiť.



Posledných 20 km teda dupem čo to dá a do cieľa sa nakoniec dostávam v čase 13:54:37, takže 14-hodinovú métu sa mi podarilo prekonať. No poviem vám, bol som rád, že to už mám za sebou. Víťaz Konny Looser zo Švajčiarska to prešiel za 10:24:32 a prvá žena, domáca Sabine Sommer pokorila trať za 12:50:12. Stále teda mám priestor na zlepšovanie, no vzhľadom na charakter prípravy a najazdené kilometre som spokojný. A na rozdiel od minulého roka, po dojazde v cieli som ani nebol prehnane unavený, bez problémov som bol schopný bežných činností a chôdza ani jazda na biku mi nerobili problém. Únava sa dostavila až na druhý a tretí deň po pretekoch.



Neopísateľný zážitok


Kto váhate nad účasťou na tejto bohumilej akcii, určite si to skúste. Je to naozaj neopísateľný zážitok a na trati pravdepodobne zažijete naozaj širokú škálu rôznych pocitov. Ja sa do budúceho roka posnažím pripraviť trochu lepšie seba aj bicykel, nech sa vyhnem potenciálnym problémom a zajazdím to v o niečo lepšom čase. Len aby potom bolo o čom písať ? Tak teda dovidenia o rok!
report_problem Našiel si v texte chybu?

Salzkammergut Trophy

calendar_today 15.07.2017
format_list_numbered 5. kolo - INTER-MOUNTAIN-SERIES
label MTB - maratón
place Bad Goisern (Rakúsko)

Páči sa ti tento článok? thumb_up72thumb_down comments 11 komentárov report_problem
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

comment Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Video + fotoreport: Salzkammergut Trophy 210 km – keď to nevyjde podľa plánu play_arrow

Video + fotoreport: Salzkammergut Trophy 210 km – keď to nevyjde podľa plánu

Počasie si opäť raz išlo svoje a premenilo už tak náročné podujatia na skutočný "survival fest". Poďte sa pozrieť priamo na trať a ako to vyzerá, keď hlava povie jednoducho dosť...
Rozhovor: Zuzana Palúchová - hobby bikerka, ktorá má rada extrémy a mama na plný úväzok

Rozhovor: Zuzana Palúchová - hobby bikerka, ktorá má rada extrémy a mama na plný úväzok

Zuzku poznám osobne najmä z maratónov, kde som povzbudzovala popri trati, rovnako nás spája láska k Donovalom, odkiaľ Zuzka pochádza a my s Maťom tam trávime čas na chalupe jeho maminy.
Video: Ako funguje pretekanie na ebikoch - Majstrovstvá sveta elektrobicyklov play_arrow

Video: Ako funguje pretekanie na ebikoch - Majstrovstvá sveta elektrobicyklov

Čím sú preteky ebikov odlišné, čo rozhoduje o poradí a ako sa volia režimy pohonu počas jazdy, porozprával účastník Jakub Varhaňovský.
keyboard_arrow_up