Na dlhej v Košiciach

Po dvoch týždňoch od Horala mi na opasku pribudla ďalšia dierka a na hlave nová prilba. Nebolo jednoduché si nejakú vybrať. Skúšal som tie za pár stovák i tie za pár tisíc. Že drahšia je lepšia vždy neplatí. Prilba proste musí sedieť. Našiel som ju v Tescu za 700 korún –ako keby ju robili podľa mojej hlavy. Keď ju mám porovnať s tou koženou len poviem, že obidve rovnako neznášam.

Niekedy ma v kopcoch rozbolí koleno. Aj teraz sa tak stalo –za Veľkým Folkmarom, cestou na štart. Ibaže som nesedel na bicykli, ale v aute. Nechápem.
Parkovanie i prezentácia prebehla v pohode, hoci na poslednú chvíľu. To som celý ja. Najprv mám na všetko veľa času a potom sa plaším. A potom zmätkujem. Napríklad zubnú pastu nedám na kefku, ale na hrebeň a podobne. Dnes som si kúpil v Lídli okrem cyklistického oblečenia nanuk. Hneď som ho rozbalil. Medzi prstami som držal obal z nanuku i kľúče od auta. Pred obchodom, nad tým najväčším košom, som miesto obalu pustil kľúče. Doma to isté: zjedol som jogurt, príborovú lyžičku som hodil do koša a prázdny kelimok do chladničky. Myslím dopredu a nie na to, čo robím.

Na štart 90-ky som prišiel s 10 sekundovým predstihom. Chcel som vymeniť sandále za botasky, ale keďže boli opraté, nestihol som si navliecť šnúrky. Zato som mal špeciálne dema alto www.horal.sk ponožky. To že nie sú hocijaké, som zistil už ráno cestou do garáže. Mäkučké ako z molitánu. Majú jedinečné vlastnosti. Zistil som, že i vodu držia ako molitán.

Po štarte do mierneho kopca som sa cítil ako v Štiavnici. Keď som sa horko-ťažko odpútal od samého chvosta, prišiel zjazd a prudká odbočka z asfaltky na trávu. Tu som zistil, že brzdy hoci vyzerajú dobre, brzdia biedne. Dotiahol som ich šróbkami na páčkach a zase som bol posledný. Snažil som sa doťahovať asi 3 kilometre. Keď som už mal predposledného na dostrel, v ponožkách mi bolo tak teplo, že som musel zastať a zbaliť ich do kapsy. Dlhé kilometre som šiel sám. Pod tiahlym rovným stupákom som zdvihol hlavu a nikoho som pred sebou nevidel. Na konci tej dlhej rovinky som sa otočil a opäť nikto. Na lesných cestách pribúdalo blata. Moje biele tričko (najlepšieho pretekára) sa razom zmenilo na bodkované (najhoršieho vrchára). Neskôr som dvakrát ľahol, alebo ako hovoria DH bikeri –hodil papuliaka. Tričko už bolo neidentifikovateľné. Chcel som si ho obrátiť, ale i z vnútra bolo hnedé.

V zjazde som predbehol jedného, čo sa nechcel zašpiniť a vari hore kopcom šiel rýchlejšie. V následnom stúpaní ďalšieho -podľa spôsobu jazdy to bol asi jeho brat. Potom tretieho, čo opravoval defekt. Pýtam sa ho: „Máš všetko?“ „Sekol som plášť, nemáš niečo?“ Tak som mu z novej súpravy vybalil plastovú podložku do plášťa 5x5 cm. Zase som bol posledný. Ale pomáham rád. Raz sa mi stalo, že pri košíkoch pred hypermarketom stál človek a v ruke mal otočenú šilcovku. Nevravel nič, ani pohľad nezdvihol. Hoci častejšie stretávam žobrákov, ktorí používajú všelijaké finty aby vymámili od kupujúcich pár drobných na čučo, tento si už akosi neveril. Desaťkorunáčku z košíka som mu položil do šilcovky. Zdvihol hlavu a povedal: „Ďakujem, ale prosím Vás, nešli by ste mi kúpiť rožky? Mňa odtiaľ vyhadzujú.“ Tak ako ťažko chorý človek túži po zdraví, hladný túži po obyčajnom rožku. Vrátil som sa. Kúpil som mu 10 rožkov, pol grilovaného kurčaťa, veľkú coca-colu a ešte voľačo. Spolu za necelých 140 korún. Výdavok z dvestokorunáčky som hodil k rožkom do igelitky. On, ešte ani nevedel čo v taške je, keď ma uvidel sa rozplakal, niekoľkokrát povedal „ďakujem“ a zmizol za rohom. Pomáham rád. Najmä ak si to človek váži. Myslím, že všetko dobré či zlé sa človeku vráti. Toho zlého mám za nechtami oveľa viac, ale o tom dobrom ešte niečo. Asi pred šiestimi rokmi sme boli na rodinnej dovolenke autom po Slovensku, niekde medzi Handlovou a Prievidzou. Za nami nič, oproti len avia. Už sme ju skoro míňali, keď som si všimol, že spod nej vyletúvajú papieriky. Boli to peniaze. Zaflekoval som, vybehli sme z auta a asi minútu-dve sme všetci po ceste a priekopách zbierali. Spolu 9600 korún. Mohli sme si predĺžiť dovolenku. Otočil som auto a manželka vraví: „Kde tak letíš, veď sa pohlušíme!“. Asi po 15-tich kilometroch som ho dobehol, ale nebol som si istý či je to on. Blikám, trúbim a nič. Nakoniec odbočil do nejakého skladu ovocia. Otvoril som mu dvere, pozdravil a pýtam sa: „Nechýbajú Vám peniaze?“ Niekde sa pozrel, niečo nadvihol a pokojným tónom povedal: „Chýbajú.“ To určite, myslím si, to povie každý. Ale potom odklopil pootvorený kryt motora a ja som videl dole zaseknutú 500-korunáčku. Vracal sa z rozvozu a z 35 tisícovej tržby mu spolu s „mojimi“ neostalo ani 20. Mal som väčšiu radosť keď som ich vrátil, ako keby som si ich nechal. Prešiel rok a doma zazvonil telefón: Pán „Latanka“? Gratulujem vám, vraví ženský hlas, práve ste vyhrali dovolenku podľa vlastného výberu. Spýtal som sa –už zase? A ona –aké zase? Vravím jej: „Už dvakrát ste mi volali, že ak si zaplatím u vás cestu a stravu za 12 tisíc, budem mať týždeň pobytu na Malorke zadarmo.“ „To je omyl, to nebolo u nás, ja tu mám kupón s podpisom vašej manželky. Boli ste vyžrebovaní, získavate prvú cenu, dovolenku za 100 tisíc podľa vlastného výberu.“ A tak sme šli do Grécka celá moja rodina, môj brat s manželkou a pol dovolenky sme preplatili našim priateľom. Bola to zatiaľ naša jediná dovolenka pri mori. Všetko dobré sa človeku vráti. Aj svoje deti vedieme k čestnosti. Napríklad najradšej majú bicykle, internet a rubriku Predám. Chceli by mať bicykle ako niektorí kamaráti a v inzerátoch je dosť ponúk na rôzne súčiastky i biky bez dokladu o kúpe za fantastické ceny. Možno som divný, ale mňa zaujíma i to, odkiaľ to pochádza. Proste kradnutý by som nechcel ani zadarmo. Toto vravím i našim chlapcom –buďte trpezliví, nemusíte to mať hneď, došetrite si, také nekupujte.

Tak si to krútim hore cestou veselo, veď za mnou mládenec ešte opravuje defekt. Práve som našiel žlté okuliare so strieborným rámom, ale bez ušiek, majiteľ sa môže prihlásiť. Všímam si odtlačky v bahne, na čom jazdia moji rýchlejší súperi. Váčšinou hlboké, riedke vzory, zvolil som dobre. Vlastne ja voliť nemám z čoho, len ak či pôjdem, alebo nepôjdem. Voliť môžem medzi sandálami a botaskami. Ale nesťažujem sa. Bicykel slúži dobre a na moje široké laby hocičo neobujem.
Prvá občerstvovačka, prvé prekvapenie. V bufete olej. A nie stolový, o ktorý som prosil v minulom článku, ale pollitrový sprej na bicykle. Dokonca mi núkali aj cyklistickú fľašu, hoci dnes som si pribalil trojdecového Jupíka, do ktorého som čapoval ionťák.

Za Zlatou Idkou sa blížime k zlatému klincu –horskej prémii na Kojšovskej holi. Je to dlhé, ale nie strmé stúpanie s asfaltovým povrchom. Turisti sú jedineční, snažím sa ako pred fotografom. To už vidím pred sebou bikera krútiť gašparka, potom ďalšieho a ďalšieho. Niekoľkých som obišiel, ale horskú prémiu som už nevyhral. Chýbala mi k tomu len jedna jediná hodina. Niečo do brucha, niečo do fľaše, dole sedlo a krásny zjazd po strmom horskom chodníku. Potom na zvážnici po vrstevnici sme sa niekoľkí našli a hneď bolo veselšie. Ale len na chvíľu, Lebo prišiel ďalší zjazd. Ak by som mal stručne charakterizovať tento cyklomaratón, povedal by som –ak vieš, preskoč. A skákať veru bolo čo. Alebo pribrzdiť, alebo preskočiť. Lesné cesty sa od Horalových trochu líšili. Ak by usporiadatelia chceli vysprejovať budúci rok každú nebezpečnú skalu, mali by začať už teraz. Ale nie je to potrebné, vyžaduje si to však veľkú opatrnosť. Až sa divím čo tie plášte a ráfiky znesú. Zase som niečo zanedbal. Kolesá som necentroval asi rok, ale po dvoch maratónoch si to žiadali. Preto pod kopcom som si šróbky na brzdových páčkach musel trochu povoliť, na kopci dotiahnuť.

Niečo nezvyčajné: skoro v polovici trate dobieham v zjazde Jožka Orema -chlapa čo nenechá vychladnúť stupeň víťazov. Ale tak, ako po daždi vychádza slnko, po zjazde prišiel ďalší krásny stupák. Tuším toto má Jožko najradšej. Najprv ma obieha na bicykli, aby následne z neho zoskočil a rýchlym krokom sa mi vzdiaľuje, hoci ja stále krútim. Pred ním krúti mladý muž o polovicu od Jožka mladší, ale ako sa obzerá tak sa obzerá, vzdialenosť sa im skracuje. Klobúk dole pred týmto chlapom.

To sme už vari pri štvrtom bufete a kým som jedol, bufetár mi umyl a nasprejoval olejom, čo bolo treba. To som tiež zatiaľ nezažil a ešte raz mu ďakujem. Musím povedať, že vo všetkých bufetoch bola milá obsluha.

Už som za pol cestou a ešte som nevidel papierik, plechovku či tubu. Namýšľam si, že snáď si cyklisti zobrali moje slová k srdcu. Keď som našiel v hustom lese prvého redbula, natlačil som ho k Jupíkovi do ľadvinky. Ale čo som videl do cieľa, a bolo to čoraz častejšie, Horal je proti tomu čistý ako ľalia.

Stúpame lúkou i lesom a blatistá cesta je nad naše sily. Tlačíme všetci. Rozprávať sa nikomu nechce, rozostupy sa zväčšujú. Vyťahujem foťák a cvakám. Až doma prekvapený zistím, že tí dvaja za mnou sú z mojej kategórie -Peter Hošala z Košíc (skončil tretí) a Jaro Štrenger z Turčianskych Teplíc. Jara som poprosil o fotku. Bez slova odložil bicykel, hoci bojoval o prvé miesto. Ďakujem Jaro! Aký to rozdiel, keď si spomeniem na Horala: „Odfotíš?“ „Nemôžem, lebo keď zastanem mi stvrdnú nohy a už ich nerozbehnem!“ Jaro rozbehol. Až tak, že to vyhral. Ale foťák si asi nebudem brávať. Má štvrť kila a skoro som ho dvakrát rozpučil.


V prvej polovici trate sa mi bufety zdali byť v jednom mieste nahusto, zato v druhej polovici som ich čakal aj tam, kde neboli. Smädný a hladný som už nemal chuť brzdy stále doťahovať a povoľovať. Nechal som ich dotiahnuté a oni mi za odmenu vyhrávali aj hore kopcom. Rozpadla sa mi podrážka na sandáli a dostal som defekt. Zase z vnútra, od ráfika, ako vo Svite. Tušil som to, preto som si pribalil šál na ráfik (gumený pásik). Zalepil som, založil, nafúkal a sfúklo znovu. Zalepil som aj druhú dieru a už bolo dobre. Zdržalo ma to asi 20 minút. Nafúkať dušu bolo rovnako ťažké ako šľapať do kopca.


Pokračoval som sám. Dobehol ma jazdec starší od mňa, strávili sme spolu najbližšie kilometre. Vraj maratón pred týždňom v Rakúsku nebol taký ťažký, ako tento. Aj pre mňa bol tento ťažký. Možno preto, že som sa snažil už konečne závodiť. Nebyť poruchy, mohol som mať čas okolo 7 hodín. Už sa môžem porovnávať s niektorými starcami, ako si seniori a veteráni zvyknú hovoriť.

Úsek od poslednej občerstvovačky bol tiež veľmi zaujímavý. Vôbec mi nevadil dážď. Už som nevnímal skoro nič.

Aj v cieli čakali prekvapenia. Nevidel som vyhlasovanie výsledkov, lebo som bol ešte na trati. Asi sa to dalo zorganizovať i ináč. Veď vo Svite som šľapal o 90 minút dlhšie, umyl som si bicykel, osprchoval sa a šiel som na vyhlásenie. Neviem ani čo všetko som vyhral v tombole. Vlastne nič, lebo som ju tiež nestihol. Ale po dojazde som myslel na iné veci. Hlavne dať do poriadku bicykel i seba. Na umytie bicykla som čakal asi 15 minút. Keď sa rozpršalo ešte viac, začala mi byť zima. Rad sa skoro ani nepohol a aby som neochorel, rozhodol som sa najprv dať do poriadku seba. Krásne skrinky, handry dole. Idem ďalej –jedna sprcha vpravo, jedna sprcha vľavo. Kohútik vpravo, kohútik vľavo. Studená voda vpravo, studená voda vľavo. Naschvál som to vyskúšal: tri minúty červenú, tri minúty modrú. Žiaden rozdiel. Keď som vyšiel von, už mi nebola zima, ale príjemne teplo.

Aj ľudí pri wapke ubudlo. Miesto 21 už len 19. Wapka išla na plný výkon. Bola tam aj druhá hadica, ale na ňu nebol rozbočovač. Išiel som sa radšej najesť. Jedlo parádne, pitie tiež. Len na pitie sa čakalo podobne ako na wapku. Prísediaci mi poradil, že na Jahodnú si treba v aute nosiť okrem metličky aj vedro. Dobrý nápad. Ale ja mám lepší. V seriáli MTB cyklomaratónov by mal usporiadateľ garantovať určité veci. Medzi nimi aj šlaufy. Keď som sa tretí raz vrátil, odhadoval som to asi na hodinu. Nechcel som cestovať domov po tme, tak som poprosil pána domáceho o vedierko.

Wapka je len „maličkosť, ktorá poteší.“ Keď to zhrniem, bola to krásna akcia s dobrým zabezpečením. Náročná trať, nič pre fajnovky. Ak budem mať najazdené, prídem aj o rok.

Prajem vám veľa kilometrov bez nehody.
Latanka

Výsledky
http://www.vos-tpk.sk/kosice06.txt

Fotogaléria
Ak by mal niekto na zverejnenie fotky, napíšte mi na cervo@mtbiker.sk.

Diskusia
http://forum.mtbiker.sk/viewtopic.php?t=11622