Reportáž: Švajčiarsky Nationalpark Bike-Marathon – ako chutí trail vo výške 2 700 m.n.m?

Po štýlovej Sella Ronda Hero a nekonečnej Salzke, prišiel čas skúsiť opäť niečo nové a parametre tohto maratónu (137 km a 4 000 m) vyzerali na „papieri“ viac než dobre. Ale naživo, kde väčšina kopcov okolo siaha vysoko nad 3 000 m, som sa cítil doslova ako v inom svete...

Všetko začína vo švajčiarskom mestečku Scuol, ktorý leží kúsok od hranice s Rakúskom a Talianskom. Na doporučenie Katka, ktorý toto dobrodružstvo už absolvoval, bookujem ubytko v 30 min. vzdialenom rakúskom Nauders, kde sú predsa len ceny trochu miernejšie . Tam prichádzame vo štvrtok večer v zložení ja, Lenka, moja mama a kamarát Rado. Cieľom je aj neskoršia dovolenka v cyklistickom raji zvanom Livigno. Po príjazde vstúpime na recepciu v Nauders a čaká nás prvé prekvapenie: „Dobrý deň, ako vám pomôžem?“ V celom komplexe pracuje početná skupina Slovákov a svet je, ako sa hovorí, naozaj malý...

Pohodová aklimatizácia

Takmer celý maratón sa odohráva vo výškach nad 1 600 m, takže aspoň piatok treba využiť na pohodovú aklimatizáciu . Tým mám na mysli super výlet po okolitých kopcoch Scuolu, kam sa presúvam s Lenkou v piatok ráno. Tu už týždeň býva a jazdí kamarát Jano Halík s priateľkou Zuzkou a spravíme si parádny spoločný výlet. S Janom nakoniec vybehneme až takmer do 2 600 m a išlo by to ešte vyššie, no netreba to preháňať. Každopádne, okolité kopce a doliny sú jedným slovom, neuveriteľné. Dáme na oslavu radler na chate a potom skočíme na registráciu. Nakoniec v piatok zostávam „bývať“ u Jančiho a Zuzky, odkiaľ to je iba 5 min. na štart. Pomôžem im zbaviť sa nejakých zásob jedla, aby ho nemuseli niesť v nedeľu naspäť, takže už ani neviem, ako sa poďakovať . Večer samozrejme nechýba rozoberanie „taktiky“ a potom už len spať...

Taký švajčiarsky Horal

Teraz by som trochu rád priblížil samotnú trať. Tá kráľovská s názvom Vallader má dĺžku cca 137 km a prevýšenie 4 100 m. Začína vo Švajčiarsku, vedie do Talianska a zase späť. Je to v podstate jeden obrovský okruh, na ktorom samozrejme nechýba „zopár“ horských priesmykov – presnejšie štyri. Každopádne, práve ten posledný, Pass Chaschauna, stojí naozaj za to. Vedie do výšky takmer 2 700 m a hlavne už z profilu je jasné, že zadarmo to nebude – už dlho som v popise trasy nevidel slovo „pushing“ . Inak, celé mi to hrzone pripomína náš Horal, ktorý má takmer identické parametre trasy a tiež svoju dominantu v strede - Kráľovu Hoľu. Akurát tu je to trochu extrémnejšie stúpanie a celé posunuté cca o 1 000 m vyššie...

Ideálne podmienky a nekonečné doliny

Ráno sa budíme do krásneho dňa. Štart je naplánovaný na 7:15 a keďže sme v horách, je trochu chladno. Žiadne vrstvy navyše netreba, chce to len v úvode trochu vydržať a potom už bude ideálne. S Jančim sa poberáme cca o 6:40 na štart, ktorý je najskôr pro-forma v meste a na ostro sa začína až kúsok neskôr. Samozrejme, všade je plnka, navyše sa jedná aj o majstrovstvá Švajčiarska v maratóne. Stojíme ani nie vzadu, ani nie vpredu, takže to bude chcieť trochu štrikovania. No a samozrejme pritom dávať pozor a nespraviť nejakú somarinu v úvode, keďže sa ide cez poriadne úzke uličky. Tak poďme na to...


Samozrejme, trochu „tlačenka“, zbehneme z kopca, prejdeme ponad rieku a začína v podstate prvý kopec. Žiadne úzke cestičky, ale krásna široká asfaltová cesta, takže sa môžem začať posúvať. Jano zaradil ihneď iný rýchlostný stupeň a je mi jasné, že už ho neuvidím . Mojím hlavným cieľom je v prvom rade si dokonale užiť tento skvost a pritom sa dostať pod 7 hod., čo tvorí moju hlavnú motiváciu . Úvodné stúpanie tvorí takú vstupnú bránu do „iného“ sveta, ktorý sa postupne odhaľuje. Mám tým na mysli nekonečnú dolinu lemovanú kopcami nad 3 000 m, ktorá ani nemá koniec a stále sa dvíha vyššie a vyššie. Celé sa to veľmi ťažko opisuje, tá rozľahlosť vás skutočne dostane. Je to zase niečo iné v porovnaní so Sella Rondou, kde sú okolité kopce prudšie a obrovské steny doslova vyrážajú zo zeme z ničoho nič. Celý úvod má v podstate 20 km a stúpanie je mierne. Tvoria sa vláčiky a hákuje sa jedna radosť, čo mi osobne moc nesedí a celkovo na rovinách som riadne „čajový“ . Keď ale začneme znovu poriadne stúpať, posúvam sa hneď viac dopredu a takto to v podstate pokračuje. Asfalt sa už dávno zmenil na krásnu šotolinu, tá sa mení na chodníček, ktorý nás privedenie až na priesmyk Pass da Costainas vo výške 2 251 m. Ešte pred vrcholom trochu kopnem do vrtule, aby som mal priestor pred prvým zjazdom. Jeho úvod tvorí pekný chodníček aj so strmejšími pasážami, kde si to užívam a o chvíľu nasleduje prvý bufet. Pekne bidón von, dostávam plný do ruky, rovnako sa podávajú aj tyčinky a gély – no, jednoducho profi . Zjazd pokračuje potom šotolinou, kde sa to samozrejme dá pustiť, no stále treba myslieť na fakt, že „šotka“ vie byť v zákrutách skutočne zradná a vyletieť kdesi z cesty nemusí dopadnúť dobre...

Takto zbehneme do dedinky Fuldera a začíname opäť stúpať. Teraz už žiadne roviny, ale pekný kopec až na vrchol, kde opäť pomaly obieham. Idem si svoje tempíčko, ktoré viem, že mi nerobí problém udržať dlhú dobu – predsa len, stále mám v mysli ten 75. kilometer . Opäť stúpame vyššie a vyššie, dolina sa otvára a zase nechápem, no už sa nechcem dookola opakovať – na ilustráciu možno poslúži video nižšie . Vrcholom je priesmyk Döss Radond vo výške 2 234 m, kde opäť dostávam nový bidón, tiež beriem tyčinku a gél do zjazdu.


Nečaká nás veľký „zošup“, úvod klesania je skôr šliapavý, kde ma zase doráža veľká skupina. Takto spoločne nabehneme na skutočne nádherný, asi 5 km dlhý singletrack, ktorý sa vlní v úbočí. Prechádzame v ňom ponad jazerá, nechýbajú strmšie výšvihy a šliapavé úseky. Nie je technicky náročný, no stále treba dávať pozor, inak by som skončil o pár desiatok výškových nižšie . Zbiehame ku širokému korytu rieky, povrch trate tvorí stále štrkový podklad. Držíme sa vo výške cca 2 000 m, prechádzame okolo ďalšieho jazera a začíname stúpanie...

Známe miesta

Nabiehame do kopca a zase sa vzďaľujem celej skupine a dobieham tých pred sebou. Celkovo stúpania si skutočne užívam, najmä ten zvuk šotoliny pod kolesami a pocit, ako to pekne ide . Navyše, nejdem zatiaľ žiadnu „hranu“ a vnímam naplno okolité prostredie. A to je mi už pomerne známe, blíži sa totiž sedlo Alpisella vo výške 2 300 m. Odtiaľ vedie krásny, miestami kľukatý zjazd po širšom chodníčku a ten ma „vypľuje“ v raji cyklistiky – samozrejme mám na mysli jazero Lago Di Livigno, kde som už bol pred 3 rokmi na bikovej „dofči“.


To je vďaka svojej nadmorskej výške cca 1 800 m a okolitým možnostiam (či už cesta alebo MTB), tréningovým rajom mnohých profesionálov. No a nezostáva to len pri cyklistike, nájdete tu trénovať top bežcov na lyžiach, biatlonistov, atď. Stačí len prejsť cez slávny jednosmerný tunel Munt La Schera, ktorý vaše auto vypľuje doslova nad priehradným múrom. Inak, zrejme ste si všimli, že som sa zrazu zo Švajčiarska ocitol v Taliansku, na čo si tu človek celkom rýchlo zvykne .

Šialená stena

Prechádzam popri jazere a snažím sa trochu si oklepnúť, zatiaľ ma dobieha jazdec z Bolívie a vytvoríme dvojičku. Ten je rovnako celkom vysmiaty a vidno, že si to užíva naplno. Obtočíme jazero, prechádzame cez Livigno, kde je aj poriadna divácka kulisa a vchádzame do ďalšej doliny. Tá tvorí „intro“ k tomu, čo nás čaká. Už z diaľky vidno serpentíny zarezané v kopci, no človek všetko definitívne pochopí, až keď je tesne pod tým a takmer ho sekne v krku pri pohľade nahor. No nič, dám najľahší a mám na celý čas od radenia pokoj . Ale aj tak sedím úplne na špičke sedla a slušne posilňujem. Ten kopec je skutočne hrozný a v podstate na hrane toho, čo sa vôbec dá šliapať. Zrejme dobrým ukazovateľom je priemerný sklon 17 % na dĺžke 3.8 km, počas ktorej nastúpame 651 výškových metrov .


Väčšinu sa snažím ísť na biku, niektoré úseky tlačím. Opäť myslím na sadu SRAM Eeagle a jej 50z kazetu, ktorá sa tu teší veľkej popularite, čomu sa vôbec nečudujem. Síce posilňujem, tlačím a už aj teda funím, no posúvam sa stále dopredu. V tom kopci obehnem skutočne dosť jazdcov vrátane kamoša z Bolívie, ktorému tlačenie moc nevonia. Nemám problém ani s nadmorskou výškou a zatiaľ nepociťujem žiadne čudné stavy ak nerátam fakt, že zadarmo to rozhodne nie je Navyše sme už zmixovaní aj s jazdcami z kratšej trasy, tak je stále veselo. Voda mi došla, ale kúsok pod vrcholom je bufet, ktorý tvorí horská chata, kde dopĺňam zásoby. No ešte nie je vyhrané, čaká nás malý kúsok takého ľahkého VHT na vrchol . Takže, to je v skratke sedlo Pass Chaschauna vo výške 2 694 m. Predo mnou sa otvorila ďalšia mega-dolina, do ktorej začínam klesať, čoraz prudšie a prudšie...

Tak to bol zjazd!

V popise trasy som videl, že nás čaká smerom nadol singletrail, no tento prekonal všetky moje očakávania. Celý úvod je pekne strmý a tvoria ho utiahnuté serpentíny, podklad obstaral sypký štrk. Takže si treba rozmyslieť, ako rýchlo si to chcete pustiť, aby vás potom nemuseli dole zbierať, pretože zastať na metri je problém . Okolo seba mám priestor a tých pár ľudí, čo nesie bicykel, nemá problém uhnúť zo stopy, takže si celý úsek vychutnávam. Takéto časti mám rád a niečo podobné sa dá nájsť aj u nás vo Fatre (samozrejme v menšom), takže si výskam a zaľahnnutý čo najviac za sedlom mačkám opatrne páčky Hayesov. V switchbackoch si pomôžem trochu šmykom zadného kolesa a celý tento bonbónik ma dostáva do bikovej nirvány - veď dávať si takéto single vo výškach ako náš Gerlach, sa vám nepodarí každý deň...


Potom už pokračujeme po obrovskej lúke, kde si tlmič stále pekne odfukuje a pomáha mi držať vysokú rýchlosť, takže zase doskakujem zopár jazdcov. Pokračujeme dolinou, bufet, nový bidón, ďalšie gély a valím ďalej. Šotolinu miestami strieda pekný chodníček, a týmto štýlom pokračujem. Ono, keď sa pozriete na profil, tento kopec tvoril aj poslednú „viditeľnú“ prekážku – lenže zdanie klame .

Rýchlo a zbesilo

Záverečnú časť trate tvoria široké šotoliny, kde treba založiť, zaľahnúť a rúbať čo to ide po rovinách a v miernych stúpaniach. Výhodou je samozrejme skupina, na ktorú si chvíľu počkám a razom sme štyria. Spolupráca nie je úplne ideálna, no stále to je lepšie ako bojovať sám a kilometre hneď ubiehajú rýchlejšie. Lenže za chvíľu sa mi chce ísť na „malú“, ale vôbec sa mi nechce zastavovať - keď to tak pekne odsýpa. Ideme v miernom klesaní, nikde nikto, tak sa skúsim zahrať prvýkrát v živote na profíka a nenápadne sa zaradím na koniec. Dopadlo to viac než dobre, netrafil som seba ani bike (teda trochu tretru, ale tá bola aj tak poznačená od kráv) a o chvíľu som späť v skupinke .


Čo vám ale profil na riaditkách pri takto dlhej trase neprezradí, sú drobné stúpania a „hupíky“, ktoré tvoria celý záver, no pri celkovom pohľade jednoducho zaniknú. Už nie je na čo čakať a v závere idem naplno, pretože 7 hod. sa nemilosrdne približuje. Takto odskakujem celej skupine v jednom kopci s vidinou toho, že už to do záverečného zjazdu udržím. Lenže postupne tých kopcov prišlo ešte niekoľko, vrátate jedného dlhšieho s miernym sklonom. No ten ma vážne prekvapil a pomaly vidím, ako ma zase všetci dobiehajú. Takto sa medzi sebou „naťahujeme“ a musím povedať, že aj o to XX. miesto sa bojuje, čo má samozrejme svoje čaro . Konečne posledný zjazd, kde ich postupne zase dobieham, no opäť je tu aj dosť jazdcov z kratších trás a nechcem robiť zo seba nebezpečného idiota. Už to „nehrotím“ a užívam si finiš. Ale aký... ten totiž tvorí prejazd cez obrovský drevený most ponad rieku, ktorý ma privedie rovno do cieľa. Tam už ma čaká celý môj „support“ team a stíha aj cieľové foto. Celkový čas 6:53 hod. nie je žiadna diera do sveta, ale mám z neho radosť . No, a tak zaprášený ako dnes som veru už dlho nebol – ideál .

Na pódiu aj Slovensko

Celkovým víťazom sa stal Jochen Kaess z Nemecka v čase 5:33 hod., ale keďže sa jednalo o majstrovstvá Švajčiarska, nechýbalo ani slávnostné vyhlasovanie najlepších Švajčiarov, hymny a pod. - jednoducho slávnostná atmosféra, kde svoje zastúpenie malo aj Slovensko. Jano Halík totiž vyhral vo svojej kategórii v čase 6:08 hod. a nezostal nič dlžný nedávnemu titulu majstra Európy masters. Navyše, ani v celkovom poradí pred ním veľa jazdcov nezostalo, takže pred „starým pánom“ jedine klobúk dole .



Kompletné výsledky nájdete na tomto odkaze. Koho zaujímajú detaily z celého podujatia, vrátane trás a pod., nájde ich na tomto odkaze a kto by si zase rád pozrel profily stúpaní a detaily z celej mojej jazdy, nájde ich na tomto odkaze.

My ešte pokračujeme

Sobotný maratón bol len úvod do ďalších zážitkov, pretože len tak odtiaľto prchnúť, by bola skutočne škoda. Presunuli sme sa do Livigna, ktoré som síce už dnes navštívil, ale žiaľ som musel pokračovať ešte späť . Okolité kopce a prostredie ponúka takmer nekonečno možností, či už preferujete cestu alebo MTB. Ja osobne mám najradšej možnosť si vyšliapať do 2 800 m a pustiť sa dole niektorým nekonečným trailom. No a samozrejme nesmie chýbať výstup na Stelvio, taliansku modlu cestnej cyklistiky . Ale to už zase naťahujem, myslím, že zopár foto v galérii povie ďaleko viac...


Celé podujatie mi doslova učarovalo a myslím, že sa sem určite ešte vrátim. Je to charakterom zase niečo iné ako Sella Ronda Hero alebo Salzka, a pritom vlastne celkom známe a v mnohom podobné . Navyše, rezerva tam je dostatočná a o motiváciu rozhodne nie je núdza. Vlastne, už teraz sa neviem dočkať....