Reportáž: ŠKODA Slovenský raj – tak trochu iný report než tradične

Rýchla trať, výborné podmienky a organizácia ponúkajú možnosť si v Slovenskom raji skutočne z chuti zapretekať. Ale vždy je najdôležitejšie prísť v poriadku do cieľa...

Slovenský raj tvorí už tradične finále série ŠKODA BIKE OPEN TOUR a nebolo tomu inak ani tento rok. Štart dlhej trate s názvom Elite (96 km, 2 360 m) je naplánovaný na 9:00 a keďže ubytovanie som nijako neriešil, čaká ma skorý odchod zo Žiliny. Na odpočívadle pred Hybe si musím dať ešte 10 min. „šlofíka“, lebo cítim, že mi poriadne padajú oči. Do Hrabušíc prichádzam akurát, stihnem sa teda v pohode zaregistrovať a pripraviť. Chvíľu rozmýšľam, či nevezmem niečo teplejšie, ale nakoniec padla voľba len na rukávy. Inak to vyzerá, že budú v podstate ideálne podmienky, teda pekne sucho, trochu chladnejšie a bez dažďa, ktorý má prísť až neskôr poobede.

Všetko mám pripravené, akurát teraz moju tradičnú výbavu dopĺňajú aj papierové vreckovky. Po návrate z Livigna totiž už 2 dni bojujem so žalúdkom, každopádne uvidím, ako to nakoniec pôjde. Inak boli samozrejme na výber aj ďalšie trate: „Profi“ (48 km) a „Rekre“ (15 km), takže tú svoju si mohol nájsť skutočne každý a celkovo sa pretekov zúčastnilo cez 550 bikerov. Na štarte sa schádza tradičná maratónska partia, teda okrem Karla Hartla. Toho žiaľ pred pár dňami zrazilo pri tréningu auto, no našťastie to dopadlo relatívne dobre, ale túto sezónu už ukončil. Týmto prajem na diaľku aspoň skoré uzdravenie...

Uvidíme, ako to pôjde

V úvode nás čaká tradičný presun po asfalte za autom, odkiaľ sa po pár kilometroch odkloníme na štrkovú cestu. Rýchly zjazd, kde občas odstreľujú spod kolies malé kamienky ako projektily a môžeme odbočiť na poľnú cestu. Keďže bolo dlho sucho a včerajšie dažde túto oblasť minuli, tak sa na poliach poriadne práši. Ideme stále pokope a presúvame sa z jednej koľaje do druhej podľa toho, ako sa neustále zlieva a rozdeľuje skupina. Zatiaľ to ide celkom dobre, ale stále ideme v podstate po rovine, takže je skoro na veľké závery. Točíme doprava, doľava a začína prvé strmé stúpanie. Intenzita samozrejme rastie a hneď cítim, že to veru nepôjde. Predsa len, pri hlbšom dýchaní treba zapojiť aj brucho, a to mi veľmi nevonia, nehovoriac o tom, že nemám proste silu točiť prevody, aké by som si predstavoval.


No nič, dnes to jednoducho nebude deň na pretekanie a zvoľňujem na výletné tempo. Baliť sa mi ale nechce a keď už som tu, aspoň si pojazdím, navyše, keď tu je tak parádne sucho. Rýchly zjazd po lúke, pekný chodníček a vstupujeme do „raja“. Opäť musím zdôrazniť, že tie rebríky z pred pár rokov mi vôbec nechýbajú, hlavne v kombinácii mokro + karbón som len čakal, kedy si tam zlomím nohu. Teraz máme len jeden krátky cez potok a môžeme valiť ďalej už po asfalte, ktorý nás privedie pod najdlhšie stúpanie na trati. Celkovo trať v Slovenskom raji skutočne nie je technicky náročná, no variant otočenia (tak ako ako minulý rok) je ďaleko lepší. Predtým sme totiž v podstate stúpali po cestičkách a chodníčkoch a výškové metre strácali vo veľkej miere na tomto asfalte. Postupne ma teda dobiehajú ďalší, medzi nimi kopec kamarátov, ktorým už odpovedám s úsmevom...

Prvý defekt v sezóne

Postupne som na vrchole asfaltu, kde zastavujem a beriem si banán, ktorý je zrejme najlepšia možná strava v mojom prípade. Začínajú štrkové zvážnice charakteristické pre túto oblasť, vďaka ktorým sa tu dá jazdiť skutočne za každého počasia, viď. napr. Reportáž: ŠKODA Slovenský Raj 2015 - Rýchly pretek a pleťová maska ako bonus. Púšťam sa do kratšieho zjazdu, naberám rýchlosť. Vidím na ľavej strane ako sa dáva dokopy jeden jazdec, a tak sa presúvam na pravú stranu. Lenže to som nemal robiť... Chvíľu som sa nesústredil na trať a už vidím, ako sa veľmi rýchlo približuje hlboký dvojitý rigol cez cestu, lenže mám už malú rýchlosť na to, aby som ho celý preskočil a zase vysokú na to, aby som zastavil alebo ho obišiel. Takže sa snažím telom „odtlmiť“ ako sa len dá, pritom ide samozrejme vidlica aj tlmič úplne na doraz. Nakoniec z toho ako zázrakom nebola „držka“, ale už počujem, ako fučí zadné koleso a pri tej rane sa veru ani nečudujem. Trochu si samozrejme zanadávam, no nezostáva mi nič iné ako dať dušu, skúšať, či to bola len pätka plášťa, sa mi nechce. Mám so sebou bombičky a duša bola istota, navyše koleso pekne hádže. Ako som to pomaličky opravoval, minulo ma samozrejme kopec ďalších jazdcov...

Tragický záver

Samozrejme som trochu naštvaný, hlavne sám na seba, že som sa poriadne nepozeral a zvolil blbú stopu. Pomaly sa „ťapkám“ ďalej a potom peši tlačím klasickú stojku. Dneska veru nie je môj deň a pomaly vybieham z lesa na lúky pri hoteli Geravy. No a v tom míňam cestou partiu bikerov a myslím, že zle vidím. Lenže nie, skutočne sa snažia oživiť jedného bikera, a tak zastavujem. Chalani vedia, čo robia, dávajú mu masáž a umelé dýchanie, ďalší medzitým už komunikuje so záchranármi, no na tvárach každého vidno, že tu skutočne ide o život. Dobieha jeden pán, ktorý vraví, že už idú záchranári a nech niekto skočí k neďalekému hotelu naproti, tak aspoň takto pomôžem a idem tam počkať. O chvíľu sú tam, ukážem im smer a vraciam sa späť. Trochu neskôr prichádzajú ďalší záchranári na džípe, taktiež je na ceste vrtuľník. Ten pristáva hneď vedľa a stále sa pokračuje v oživovaní. Je poriadne chladno a nedá sa aj tak nič robiť, o chvíľu neskôr beriem bike a pomaly pokračujem dokončiť aspoň toto jedno kolo. Zatiaľ neviem, ako to dopadlo, no nemám z toho veľmi dobrý pocit, čo sa nakoniec aj potvrdilo...

Status horskej záchrannej služby nájdete na tomto odkaze.


Tento report bude mať trochu iný koniec ako väčšina. Človeka takýto zážitok núti premýšľať a hneď si uvedomí, čo je skutočne dôležité, aj keď to možno znie ako klišé. Zrejme sa pýtate, prečo som vlastne písal tie riadky vyššie, no ak by som nemal tie „problémy“, plus ten nešťastný defekt, zrejme by som sa o tom len dopočul alebo dočítal. Nakoniec ma všetky okolnosti priviedli priamo na miesto, kde skončil život jedného bikera, čo sa vryje do pamäti trochu hlbšie. Ladislav Mokrý bol pravidelný účastník maratónov a dalo by sa povedať, že už skutočne ostrieľaný harcovník. Robil to, čo mal rád aj vo vyššom veku a najlepšie bude, ak si z toho vezmeme to hlavné. Jednoducho si dávajte na seba pozor a majte na pamäti, že prvoradé je vždy prísť v poriadku do cieľa – to je základ, aby sme mohli robiť aj naďalej to, čo nás baví. Ak uvidíte, že má niekto problém, tak neváhajte zastaviť a aspoň sa spýtať, či je všetko v poriadku, prípadne pomôcť. Česť jeho pamiatke...

Výsledky z podujatia aj zhrnutie série vám prinesieme v inom článku.