Rozhovor: Jaroslav Drábik:„Honzovi Kopkovi odkazujem, že tie jeho rolničky proti medveďom pri bivakovaní vôbec nefungujú..."

Zážitky z 1000 Miles sa veľmi odlišujú od klasických „bikerských“ príhod, dôkazom čoho je aj rozhovor s úspešným účastníkom posledného ročníka. A to si človek myslí, že na bicykli už zažil všetko...

Jaroslav Drábik strávil na trati tohtoročného 1000 Miles viac ako 17 dní, než dorazil úspešne do cieľa. Že to rozhodne nie je „zadarmo“, si môžete prečítať v rozhovore, ktorý výborne popisuje celkové pocity a hlavne vystihuje celú myšlienku tejto, trochu bláznivej akcie. Možno poslúži aj ako motivácia pre tých, ktorí sa stále odhodlávajú, pretože Jaroslav oslávil priamo počas akcie svoje 62. narodeniny. Opäť jeden dôkaz, že sa to naozaj dá...

(pred štartom v Novej Sedlici)

Čo ťa viedlo k účasti na tomto, skutočne extrémnom podujatí?
Prvá otázka a hneď tá najťažšia. Na to sa musím trocha zamyslieť. Začnem najskôr o sebe. Som dobrodružnejšej povahy, rád objavujem nové cesty, zážitky, výzvy. Neužívam si nejak extra organizované zájazdy, radšej si veci sám naplánujem a zrealizujem. Viac ma to napĺňa. Pravda je taká, že od chvíle, ako som sa o tomto šialenom maratóne dozvedel, zobralo mi to kľud. Neustále som sa myšlienkami k nemu vracal. Ťahalo ma hlavne to dobrodružstvo, pocit, byť odkázaný sám na seba, zistiť, kde sú hranice, čo dokážem. A videl som tam aj kus romantiky dávnych cestovateľov. Túžba a strach sa ale prelínali. Bál som sa hlavne zdravotných problémov, často sa mi ohlasovali následky staršej autohavárie, pri ktorej som skončil s kompresívnou zlomeninou 2 stavcov. Túžba bola ale silnejšia. Míle som nevnímal ako preteky, ciel bol zažiť to a dať to až do konca. Takže asi tak.

(bežné prekážky na trase)

Bolo to v jeseni 2015, keď som sa definitívne rozhodol. Prihlasovací formulár sa zverejňuje s úderom hodín ohlasujúcich Nový rok. Ráno po Silvestri si teda privstanem, vyplním formulár a... chyba lávky. Bol som asi stý náhradník. Počet účastníkov okolo 150 bol naplnený už za necelých sedem minút po polnoci. Musel som čakať ďalší rok. V 2017 som už lepšie pripravený, odkladám novoročné gratulácie, sedím pri compe a už 2 minúty po polnoci odosielam vyplnenú prihlášku. Limit bol tentokrát naplnený asi za 3,5 minúty. Stihol som to, bol som šťastný.

(do brodu Laborca sa odvážil málokto)

Ako dlho sa venuješ cyklistike? Jazdíš len pre potešenie alebo si občas aj „zatrénuješ“?
Horským bicyklom som si zo začiatku iba obohacoval pešiu turistiku a lyžovanie, je tomu asi tak 15 rokov. Učarovala mi tá sloboda, vietor vo vlasoch, andrenalín... Dnes jazdím taký mix - XC, cykloturistika, občas dám aj niečo náročnejšie. Napríklad v Alpách, v Livigne a Lago di Garde mám pojazdené takmer všetky traily. V posledných rokoch som sa našiel v dlhších trasách, aj viacdenných. Vždy niečo iné, niečo nové. Všetko je to jazdenie tak viac pre radosť a dobrodružstvo. Oficiálne MTB maratóny moc nejazdím, 2x som si vyskúšal Púchovský MTB, ale iba tak na oživenie a porovnanie výkonnosti, tam sa moc nevidím.

(brodenie Ondavy)

Veľkým faktorom úspechu je príprava, ako prebiehala v tvojom prípade? Jazdil si trochu viac alebo si to, ako sa hovorí, „neriešil“?
Neviem si dosť dobre predstaviť pustiť sa do takto náročnej akcie bez dobrej prípravy. To by mi nedávalo zmysel. Drahé štartovné, drahá výbava, cestovanie, dovolenka... a potom len tak vyraziť, že “však uvidíme”. To nie je môj štýl. Začal som trénovať od začiatku februára a do štartu som dal asi 3 700 km. Spravidla to boli poľné cesty v Strážovských vrchoch, keď bolo blato, tak iba asfalt. Dnes po maratóne by som trénoval už trocha inak. Dával by som náročnejšie terény a zaradil by som aj tlačenie. Vtedy som ešte netušil, aké masakre nám Honzo Kopka pripraví. No ale ten tréning aký bol, taký bol, stejne pomohol, žiadne problémy s rozbitým zadkom, kĺby, šľachy, všetko vydržalo.

(po búrke)

A čo materiálna stránka? Predsa len si človek musí zhodnotiť, čo so sebou vziať a čo nie. Základom je predpísaná výbava, ale, mal si niečo navyše? S čím si vyrazil na trať?
Čo zobrať so sebou je celá veda. Fórá z minulých ročníkov míľ sú plné dobrých rád, aj protichodných. Je to veľmi subjektívne. Tí, ktorí šli tvrdo za umiestnením, mali iba minimum vecí mimo povinnú výbavu, riešili gramy. Ja som šiel za zážitkami, atmosférou, chcel som veľa fotografovať, filmovať, preto som to trocha prepískol. Môj Specialized 29" HT s komplet batožinou mi dal dohromady 27 kg, k tomu voda a 30 kg ako vyšitých, plus batoh. Stratégia bola asi takáto. Toto sú všetky brašne, čo mám povešané na biku, tu je ruksak, takže beriem toľko vecí, aby mi tam vošli. Aj tak som musel niečo oželieť. Nové veci som si zaobstarával z kategórie ultralight. Taký bol napríklad pérový spacák, nafukovacia karimatka, univerzálne pončo-prístrešok, bivakovacie vreco a iné. Najväčší problém s pridanou váhou mi spôsobovala energia pre stále hladné prístroje, ako navigácia, mobil, foťák, kamerka, 2 svetlá... Každú vec bolo treba 2x premyslieť. Napríklad, v povinnej výbave je obranný sprej proti medveďom. Mám vlastný, občas s ním chodím na kopce, keď fotografujem a vraciam sa po tme. Kto to pozná, vie, že je to takmer ako malý hasiaci prístroj do auta. V poslednej chvíli dávam do fóra dopyt a zisťujem, že niektorí v minulosti šli iba s malým kabelkovým sprejom a neboli kvôli tomu diskvalifikovaní. Veru, málo chýbalo a bol by som to monštrum ťahal zo sebou celých 1000 Miles.

(cez liptovské lúky)

Keď sa na to teraz pozeráš s odstupom, zvolil by si vo výbave niečo iné?
To teda určite. V prvom rade by som nebral toľko vecí na spomínané fotografovanie a filmovanie. Kamerka GoPro a foťák samotné neboli problém. Záťažou boli veci okolo. Náhradné batérie, nabíjačky, káble, popruh, powerbanka, malý statív... to všetko bol objem, váha a aj časové straty pri manipulácii. Na takejto akcii sa človek musí rozhodnúť, buď ide filmovať, fotiť alebo jazdiť. Ja som chcel všetko, a to bola chyba. Nakoniec som to ani zďaleka nevyužil, fotografoval som veľmi málo, viac som filmoval. Ďalej, vôbec som nepoužil pončo ani ako prístrešok, ani ako ochranu v daždi. Návleky na botasky boli efektívne iba veľmi krátko, pri slabučkom daždi a ľahkom teréne. Pri šliapaní mimo sedla sa hneď úplne rozbili. Miesto karimatky som mal nafukovačku Therm a Rest, pohodlná, ľahká, ale to rozkladanie a skladanie keď je tma, únava, mokro…, treba mať niečo, čo sa len hodí na zem, zalezie sa do spacáku a nerieši sa nič naviac. Na druhej strane, veľmi sa mi osvedčil páperový spacák Viking 300 v kombinácii so žďarákom. Bol som jedným z mála, čo nejazdili v tretrách. Možno aj tu by som mal zvážiť zmenu.

(na hrebeni Veľkej Fatry)

Vyskytli sa na trati nejaké technické problémy?
Myslím, že príprave bicykla som venoval dostatok pozornosti a odvďačilo sa mi to. Nič nezlyhalo. No nejaké problémy predsa vyskočili. Napríklad, zadná prehadzovačka dostala takú ranu, že si s tým neporadil ani technik v Turčianskych Tepliciach. A to som mal ešte obrovské šťastie, že servis bol otvorený do 18:00 a ja som ho míňal tak 17:50. Zlá správa bola, že jazdci predo mnou vykúpili úplne všetko, čo zlyhávalo, takže prehadzovačky a brzové doštičky boli beznádejne preč. Nakoniec mi ochotný technik odmontoval jedno Deorečko z nového bicykla a ja som mohol pokračovať. Za zmienku stojí, že počas celých pretekov som nemal jediný defekt, vlastne, ani len pumpu som nemusel použiť. Možno šťastie a možno vďaka plášťom Schwalbe s dvojitou ochranou proti prerazeniu. No a čo sa týka brzdových doštičiek, aj sa to hanbím povedať. Nahodil som pred štartom jedny fungl nové a zobral ďalšie dve sady náhradných. Pri prvej výmene ale šok, pán inžinier zabudol, že bicykel nemá jedno, ale dokonca dve kolesá, a teda bol som iba s jednou rezervnou sadou. S tým sa rozhodne nedalo dojazdiť. Na ďalší servis som už cestou šťastie nemal, a tak po CP-čkách zberám vyhodené, použité doštičky. Aj 0,5-1 mm obloženia bolo zrazu dobrých. Originál nové sa mi potom podarilo zohnať až v Peci pod Snežkou. Pre zaujímavosť, najkratšia životnosť nových značkových doštičiek, čo som kedy dosiahol, bola práve na tomto maratóne v jeho blatových oblastiach – 4 dni. A doma aj rok. Na záver možno rada, treba si dávať pozor pri výbere oleja na mazanie reťaze. Ja som bral teflónový a výsledok bol, že v mokrom teréne a kalužiach, bol dole po pár hodinách. Nakoniec som ho podaroval v servise a kúpil iný.

Ktorá časť trate bola pre teba najťažšia a naopak, kde sa ti najviac páčilo?
Toto je subjektívne, jazdci to vnímali dosť rozdielne. Na štarte v Novej Sedlici som mal predstavu, že Slovensko s jeho kopcami bude drina a zbytok brnkačka. Dnes hovorím opačne. Trasa na Slovensku bola viac čitateľná, viac jazditeľná. Síce veľké prevýšenia, ale takmer všade poľné cesty, alebo aspoň aké-také chodníky. Divokých úsekov nebolo tak veľa, dokonca aj brody sa ešte ako tak dali, hoci Laborec som obchádzal. Česká časť mi sedela menej. Vizovické vrchy boli suché, bez vody a ubíjajúci terén. Trasa českými pohoriami mala zase veľa úsekov, ktoré sa nedali jazdiť, mnohokrát ani tlačenie nie je ten správny výraz. Ťažký bicykel som musel vykladať a prekladať zo skaly na skalu, z koreňa na koreň, veľa pešieho brodenia v močaristých terénoch. To mi bralo najviac energie. Takže pre mňa bolo jednoznačne príjemnejšie na jazdu Slovensko. No nebolo to len o tom, kde sú aké pohoria, bolo to hlavne o tom, ako to Honzovi chlapci natrasovali.

(kto na CP1 potreboval motiváciu, mohol si siahnuť na cieľové tričko)

Zážitkových oblastí a nádherných scenérii sa dalo tiež užiť dosýta. Napríklad prechod hrebeňom Veľkej Fatry patril k tomu najkrajšiemu na Slovensku. Užíval som si aj exotický národný park Stolové hory, prechádzali sme ním v Poľsku, prvýkrát som videl Sudety, zvnútra a naživo... Jednoducho, každý kto chcel, mohol si odniesť more krásnych dojmov z miest, ktoré nebyť maratónu, by možno nikdy nevidel.

A čo počasie? Predpokladám, že ťa zastihol aj poriadny dážď alebo horúčavy.
V jednom z večerných reportov som písal, že ma chytili asi všetky búrky, čo sa v tom období prehnali našimi dvoma republikami. Prvá taká dosť zlá bola v Nizkych Tatrách. Začala sa ohlasovať pri zjazde z Ráztockého sedla pod Salatínom. Bol som už dosť nižšie na širokej poľane, keď sa zotmelo a začali padať prvé veľké kvapky sprevádzané bleskami. V prostriedku poľany vidím veľký osamotený košatý strom, vedel som, že tam v búrke nesmiem, všetky príručky tak vravia, no v tom reálnom momente človek rozmýšľa akosi inak. Keď sa potom vpredu odkiaľsi vynorili ďalší štyria jazdci a smerovali tiež k nemu, nemal som už zábrany. Takže, peklo sme prestáli pod tým stromom, stejne to nepomohlo, boli sme mokrí do nitky.

Keby som si mal spomenúť na ďalšie, iba tie najhoršie, tak jedna v noci v Strážovských vrchoch, druhá v Jesenníkoch, ďalšia tiež v noci na hrebeni Orlických horách, tá bola aj s víchrom a štvrtá pred Krkonošami, to ani búrka nebola, len dážď, ale aký... to spomeniem neskôr. Horúco bolo tiež, ale nie až tak príliš, ako sa na júl patrí, takže to nebol problém.

(bivak v autobusovej zastávke)

Jazdil si aj počas noci?
Keďže som príliš neriešil záverečné umiestnenie, ale skôr jazdu na istotu a dosiahnutie cieľa, tak celonočné jazdenie som vôbec neplánoval. Napriek tomu do takej jedenástej až polnoci som jazdil dosť často. Výraznejšie som si v noci zajazdil až v predposledný deň pred cieľom. Vtedy som si potreboval nechať na nasledujúci deň už iba takú dlhú trasu, čo isto dám. Takže vyrazili sme ráno pred siedmou a ťahali celý deň a noc až do tretej hodiny nad ránom. Potom 3 hodiny spánku a štart do záverečných 110 km.

Ako to bolo so spaním? Nebol problém nájsť si miesto? A čo pohodlie?
Miesto na prenocovanie je záležitosť, ktorá sa na trati rieši spravidla až krátko pred tým, ako sa to človek rozhodne zapichnúť. Keď je sucho, niet žiadneho problému, dá sa prespať kdekoľvek, hlavne v Čechách, kde sa nebolo treba obávať ani medveďov. Najhoršie je, keď sa stretne únava, tma, mokrý terén, človek je premočený, vtedy je nejaká horská chata, alebo penzión požehnanie. Párkrát som takto prespal na chatách a využil to aj na opranie vecí, nabitie bateriek alebo teplé jedlo. Bivakov na divoko bola ale väčšina, vždy sa v horách našlo čosi, čo malo nejakú striešku proti nočnej búrke. Iba raz som sa rozložil len tak na zemi v lese pod stromami. To bolo na česko-nemeckej hranici pri tzv. North Pointe. Inokedy dobre poslúžila autobusová zastávka a raz dokonca búdka na smetné koše. Tie samozrejme museli ísť von a ráno zase naspäť. Skutočne vážny problém nájsť miesto na spanie som mal iba raz vo Vraních horách, to tiež spomeniem neskôr. S pohodlím to bolo tak, čím do väčšieho komfortu si človek večer líhal, tým ťažšie sa mu ho potom ráno do zimy a nepohody opúšťalo. To som vnímal ako nevýhodu chát.

(ráno na peróne)

Riešil si nejako „špeciálne“ aj pranie vecí?
Mal som 2 sady cyklooblečenia. Obyčajne tak zo 3-4 dni som šiel v jednom a za ten čas sa mi vždy podarilo tú druhú niekde pomocou sprchového šampónu oprať a na bicykli osušiť. Mal som zo sebou aj spodné termoprádlo do spacáku, to som ale nepral vôbec.

Spomenieš si na najkrajší zážitok? Niečo, čo ťa skutočne prekvapilo?
Počas takej cesty toho človek zažije neúrekom a mnohokrát sa teší z takých jednoduchých, až banálne bežných vecí, že by sa tu niekto mohol čudovať, že prečo to vlastne píšem... No tie skutočne najkrajšie zážitky, čo ma postretli a na ktoré nikdy nezabudnem, vždy súviseli s ľuďmi, s ich pohostinnosťou a nezištnou pomocou. Napríklad, na kraji malej moravskej dedinky Popov ma chytil dážď. Pridávam do tempa a hľadám nejaký širší odkvap, kde by som to prestál. Okolo mňa sa zrazu rútia tri školopovinné deti a volajú – poďte k nám do dvora na terasu, nebojte sa, poďte.... Moc som ani nechcel, myslím, dostanú vyhubované oni a ešte aj ja. Omyl. Škoda, že dnes neviem priezvisko tej milej rodinky, ale poviem vám, ako ma usadili, tak od prvého momentu som sa tam cítil ako najváženejší hosť, akého kedy mali. To nebolo len tak nejaké formálne „tož schovejte se, vodkud jedete...“ a tak. To boli milé, ochotné tváre skúmajúce všetky moje želania, aby ich mohli okamžite plniť.

(v Krkonošiach)

Keď sa už inak nedalo, pýtam teda aspoň pohár vody. Prišla káva, prišlo pivo, domáce koláče, druhé pivo... zmrzlinu a ďalšie dobroty, ale už tvrdo odmietam. Domáci vôbec nečaká na moje odpovede, spýta sa a už dáva obsluhe príkazy. Rovnako manželka, rovnako babka a deti len kmitajú a nosia. Keď mi potom dáva k dispozícii aj rodinný bazén a posiela deti doniesť mi jeho plavky, začnem sa rýchlo dvíhať na odchod. Zareagujú a obratom sa mi nesie ešte balík koláčov na cestu... Nejde o to, čo som dostal, ale ako. Tí ľudia dávali všetko tak nezištne a s takou úprimnosťou, radosťou, žiarivými očami. Tam som videl, čo to znamená dávať srdcom. Toto bola lekcia pohostinnosti, akú som doteraz nezažil. Ešte dlho po odchode som mal na duši hrejivý pocit. A takéto milé príhody, kedy mi bolo dané omnoho viac, ako som pýtal, by som mohol vymenovať minimálne ďalšie štyri.

(v Jizerských horách)

Ale dám aj jednu úsmevnú – na jednej nemenovanej horskej chate, v nemenovanej krajine, mi ráno po siedmej odmietajú dať polievku, že jedlo sa podáva až od desiatej a stejne nič nemajú. Potom len tak akoby mimochodom spomeniem, že idem 1000 Miles a že rád by som.... Ako počujú o míľach, všetko sa v sekunde mení. Dostávam zohriatú polievku (zo včera z chladničky), dostávam pivo a som obratom informovaný, že už je zaplatené a mám to grátis. A aby toho nebolo dosť, nakláňa sa ku mne jeden týpek od obsluhy a potichu vraví – a hore mám aj nejaké Ukrajinky, môžem Ti jednu dohodnúť, tiež grátis...

No a samozrejme sa spýtam aj na ten najhorší.
Pri Margecanoch končím druhý deň jazdy a rozhodnem sa hodiť bivak na lúke pri vodnej nádrži. Zdá sa mi to pomerne dobré a bezpečné miesto, asi 100 metrov odo mňa priamo pri vode majú stan nejakí rybári, vedľa je zase maringotka s langošmi, skoro ako v kempe. Po jedenástej zaliezam v pohode do spacáka a za pár minút o sebe neviem. No netrvá to dlho. Nespím ani 2 hodiny, keď ma zmyká silné, hrozivé zabručanie. Nejakých 20-30 metrov odo mňa. V momente som totálne prebudený, chvejem sa a so strachom pozerám do tmy. Trasľavo rozopínam zips a šmátram po baterke, nič iné po ruke nemám. Medveď zacítil žrádlo, o tom niet pochýb. V tme ale nič nevidím. To sa už prebrali aj rybári, povyskakovali a osvecujú okolie, ja robím to isté, výhľad mám ale zakrytý, tak sa neviem zorientovať. Majú psíka, ten sa ide zblázniť. Bol som vtedy riadne rozklepaný. Z batohu vydolujem obranný sprej a strnulo čakám, z ktorej strany sa maco objaví. Keď po hodnej chvíli nič, tak vliezam späť do spacáka. V tú noc už ale nezaspím, ležím s rozopnutým zipsom, v jednej ruke sprej, v druhej baterka a načúvam. Ráno som viac unavený než večer, a tak nakrátko zaspávam až po rozvidnení. Honzovi Kopkovi, odkazujem, že tie jeho povinné rolničky proti medveďom v noci pri bivakovaní vôbec nefungujú...

(uprostred ničoho sa objavil stan a varičom a potravinami)

Iný nepríjemný zážitok bol v Nízkych Tatrách pri jednom salaši blízko dedinky Važec. V krátkom slede ma dobehli dve nehody. Podvečer po mne skočil veľký ovčiarsky pes a za jazdy sa mi zahryzol do nechráneného kotníka tesne nad botaskou. Tesáky sa mu zastavili až na nejakej väčšej kosti. Ráno po nepokojnom nocľahu prechádzam znova kúsok od toho istého miesta a nie a nie nájsť napojenie na včerajšiu trasu. Navigácia ukazuje úplné bludy. Odišla. Ale teda parádne. Body na displeji skáču vpravo, vľavo alebo úplne miznú. Bez navigácie sa pokračovať v maratóne prakticky nedá. A tak tam sedím so zapálenou opuchnutou nohou, rozbitou navigáciou a skúšam všetky svoje IT zručnosti. Po asi dvoch hodinách márnych pokusov sedím v tráve a je mi do plaču. Takýto koniec míľ som si teda nepredstavoval. Zvažujem, či poslať SMS o odstúpení alebo prerušiť trasu a vybrať sa do Mikuláša skúsiť zohnať novú navigáciu. Pred konečným rozhodnutím sa ale púšťam ešte do posledného pokusu a opakovane prechádzam celé menu prístroja, či mi čosi nenapadne... Roky mám v Garmine zapnuté oba satelitné systémy, americký GPS aj ruský Glonass. A všetko bez problémov. Teraz nejakým vnuknutím vypínam Glonass. A zázrak, navigácia sa rozbehne, akoby sa nič nedialo. Bol som ale už tak zdeptaný zo situácie, že ani tešiť sa nevládzem, iba tupo pozerám...

Prišla na teba kríza? Napadli ti v niektorom momente myšlienky, že to zabalíš?
Na tak dlhej trase si ani neviem predstaviť niekoho, čo by neprekonával občas krízy. Je to nezvyklé, ale prvá a vlastne aj najhoršia kríza ma dobehla ešte pár hodín pred samotným štartom maratónu. Celú noc som precestoval vo vlaku úplne bez spánku, musel som v tlačenici strážiť bicykel a batožinu. Naviac, doľahla na mňa jedna moc zlá a nečakaná súkromná udalosť. To bola čisto psychická kríza, stratila sa motivácia, rozmýšľal som, čo tam robím, či sa nevrátiť. Bol som vtedy dosť na dne. Nakoniec som si povedal, že nechať to predsa môžem kedykoľvek, a tak som sa akosi po biede zamotal do konca peletónu. Trvalo to dobrých pár desiatok kilometrov, kým sa mi ako tak podarilo preladiť na atmosféru pretekov. Prišli ale aj krízy také skutočné, z fyzického vyčerpania.

(ráno po bivaku)

Jedna bola vo Vraních horách, tesne pred Krkonošami. Klasická situácia, jazda v tme, dážď, únava a k tomu sa nečakane pridala aj prudká zmena počasia. Ochladilo sa. Ale teda mimoriadne, len okolo 6°C až 8°C, za jazdy to bolo určite ešte menej. Kto má skúsenosti v horách, vie, čo takáto súhra podmienok znamená. Už dávno sme chceli s Tomášom zabivakovať, ale stále nebolo kde, všetko mokré, nikde žiadny prístrešok, totálne opustené hory. Na takú zimu sme neboli vybavení. Prsty v cyklo rukaviciach som mal úplne skrehnuté. V akom-takom teple sme sa udržovali iba vlastným pohybom. Neostávalo nič iné, len pokračovať ďalej, až na miesto, kde trasa opúšťa hory a klesá ku malej osade Královec. Zjazd bol tiež zlý, prefukovalo a chlad sa dostával pod mokré handry. Keď sme vymrznutí a mokrí konečne pri prvých domoch, začneme v nádeji prehľadávať terén, nikde jediný altánok, jediná autobusové zastávka, nejaká krytá terasa alebo novostavba, jednoducho nič suché, kde by sa dalo zložiť. Obaja klepeme kosu a bezradne chodíme znova po tých istých miestach. To predsa nie je možné, aby tu nič nebolo. Vtedy som prežíval riadnu krízu a bezradnosť. Nebyť na to dvaja, tak neviem, neviem... Pozerám už aj do záhrad domov, reku, ak čosi zbadám, prelezieme aj plot... Museli sme hrozne pôsobiť, lebo čochvíľu nás zamerala miestna policajná hliadka. Čakali sme problémy, no nálepka na rajdoch s logom 1000 Miles znova zaúčinkovala. Boli nielen slušní, ale snažili sa aj pomôcť. Ponúkajú nám dokonca služobné roláky, tabuľku čokolády, snažia sa poradiť a nakoniec nás nasmerujú na roky nepoužívanú, burinou zarastenú železničnú stanicu. Tam aj s radosťou zostávame a na peróne dávame bivak. Do rána ešte klesne teplota na 4°C.

Nech už ale bolo počas trasy akokoľvek ťažko, myšlienku vzdať to, som si nechcel pripúšťať. Vždy som si v takých chvíľach povedal - teraz ti je zle a trpíš, lebo to práve prežívaš, keď ale vydržíš, zajtra to bude už len bežná spomienka a ďalšia skúsenosť. Pardon, raz pred CP2 mi to na chvíľku napadlo, ale iba preto, že CP2 je vlastne polovičný cieľ - Finish 500 a ten je pre mnohých vabank. Keď ho človek dosiahne a skončí, má biele tričko úspešného účastníka maratónu. Ak ale nahlási, že pokračuje ďalej a potom niekde odstúpi, už mu ani tú 500-vku neuznajú.

(North Pointe)

Nebol problém s orientáciou? Nepridal si si nejaké kilometre navyše?
Ono, samotná orientácia nie je na míľach problémová. Každý jazdec dostáva týždeň pred štartom pomerne presnú gpx trasu, ktorú si natiahne do navigácie a túto trasu musí sledovať. Dovolené sú len malé odchýlky súvisiace s nepresnosťou signálu, alebo samotnej zosnímanej trasy, tak 30 možno 50 metrov, zakázané sú skratky. Tak nejak to bolo pri štarte vysvetlené. V praxi je ale inde problém. Honza Kopka, asi aby dodal pretekom ešte extrémnejší charakter, nezabudol ani na sťaženie orientácie. Do trasy zaradil množstvo nečakaných a občas až akoby nelogických odbočiek, ktoré nováčika (teda mňa) priam iritujú. Jazdci, ktorí šli míle opakovane, to už poznali. Mne trvalo veľmi dlho, kým som si zvykol, že pohľad musím neustále v niekoľkosekundových intervaloch striedať medzi displejom navigácie a terénom. Poviem to asi takto, horko-ťažko sa vydriapeš na kopec, hore ťa navigácia navedie na pekný zjazd poľnou cestou, potešíš sa, spustíš sa, užívaš si eufóriu jazdy, po 2 minútach pozrieš na displej a si kus mimo trasy a o 100 m nižšie, tak tlačíš späť a hľadáš to nenápadné miesto, kde trasa odbočila do lesa alebo do trávy. Inokedy je zase odbočka pod takým jemným uhlom od správnej trasy, že navigácia ju medzi stromami nevie rozpoznať a kým sa rozdiel riadne nezväčší, tak nie je jasné, ktorý smer je správny, treba len skúšať. Nepočítal som to, ale hádam aj 50x som sa počas maratónu takto vracal a hľadal miesto, kde som to pokašľal. K tomu treba prirátať kilometre naviac pri obchádzaní brodu Laborca, hľadaní nocľahu, stravy... Takže pre mňa určite neplatilo, že 1000 Miles má oficiálnym prepočtom 1 610 km, môj vzorec dával cez 1 700 km.

Jazdil si väčšinou sám alebo si si našiel „parťáka“?
Ešte doma pred štartom som si postavil taktiku na tom, že pôjdem sám. Nechcel som nikomu prispôsobovať svoje tempo, prestávky, nocľahy, čas na jedlo... pokladal som to za čistú stratu. Tak to nakoniec doporučoval i Honza Kopka. Tento zámer som poctivo plnil celé Slovensko a vlastne aj polku Moravy. Krátke úseky spoločnej jazdy, kedy ma niekto dobehol, alebo opačne nepočítam. Pri Liptovskom Jáne sa napríklad pridal ku mne jeden pretekár, mali sme rovnaké tempo, vyhovovalo mi to, myslel som, dobre, aspoň potiahneme dvaja cez blížiacu sa dlhú zakázanú medvediu zónu. Súhlasil, dokonca chcel dôjsť ešte ďalej. No po pár kilometroch začínam byť nesvoj, počúvam raz „pohoďácke“, raz pesimistické reči. Začínam tušiť, že s ním to nebude ten správny ťah na bránku, bojím sa, aby ma nestiahol do jeho sveta. Preto, keď po jednej dohodnutej 5-minútovke na kofolu nečakane objednáva ešte makové šúlance, definitívne ho opúšťam. Z výsledkovej listiny potom zisťujem, ako dobre som spravil.
Iný príbeh je s Tomášom Szojkom, mojím parťákom na celej českej a časti moravskej trasy. To bol chlapík z Poľska, subtilný horolezec, ktorý mi padol do oka, keď som ho míňal pri výstupe do Herlianskeho sedla. Dole zo sedla si už klasicky užívam krásny zjazd, obieham kopu „opatrňákov“, až kým nezostávam celkom sám.


Po chvíľke letmý pohľad na displej a už aj hamujem. Jasné, znova som prešvihol odbočku, tentokrát až o pol kilometra a kopu výškových metrov. Trvá mi niekoľko ďalších hodín, kým sa znova dostávam Tomášovi za chrbát. Taký a podobný scenár sa opakuje aj v nasledujúcich dňoch, predbehnem ho, za 2 hodiny krátka zastávka na fotografovanie alebo telefonát a mám ho znova pred sebou. Keď už mi to neustále doťahovanie sa začalo byť trápne, tak vo Vizovických vrchoch si vravím dosť a oslovujem ho. Odvtedy sme to ťahali už spolu až do finišu. Malo to aj svoje výhody, Tomáš krútil míle už tretíkrát, 2x po finish 500, teraz bol pevne rozhodnutý dať 1000-ovku. To mi vyhovovalo, dobré bolo aj to, že mal kopu poznámok, kde je aká chata, aký prístrešok, mal horolezecký varič a hlavne on neblúdil, zradné Honzove odbočky chladnokrvne a včas odhaľoval. Ale, aby bolo ešte jasné, jazdiť vo dvojici neznamenalo ísť trvale plece pri pleci. To sme sa počas dňa občas aj celé hodiny nevideli.

A čo jedlo a pitný režim, ktoré pri takom výdaji energie tvoria zrejme dôležitú časť? Jedol a pil si, čo bolo „po ruke“ alebo si mal nejaký plán (čo, kedy, koľko)?
Na stravovanie som nemal žiadny špeciálny režim, zásoby som dopĺňal náhodne, vždy, keď prišla do cesty nejaká dedinka alebo horská chata. Z menu chát som uprednostňoval sacharidy a sladké veci. V batohu som sa ale snažil mať každé poobedie jedlo na dva chody. Aby bolo niečo na večer pred bivakom a ráno po štarte. Okrem bežného jedla som niesol chemickú zásobu na prípravu iontových nápojov, nejaké energetické tyčinky, aminokyseliny a proteíny. S vodou spravidla problém nebol, teda okrem Vizovických vrchov. Počas celej trasy som 2x použil aj malý prenosný filter, keď som musel piť z potoka.

(tri hodiny ráno, posledný bivak)

Ako to bolo s únavou? Či už priamo na trati ale aj po samotnom skončení, kedy opadne adrenalín a nadšenie? Človek sa zrejme veľmi dlho vracia do normálu, myslím fyzicky, no zrejme aj „hlavou“.
Kvôli veľkej váhe, čo som ťahal zo sebou, ma najviac ničili úseky, kde sa nedalo krútiť pedálmi. Odhadujem, že tak do 100 km z celej trasy bol terén buď tak prudký alebo nezjazdný a musel som tlačiť. To boli pre mňa tie najhoršie úseky, čo sa týkalo únavy. Tam som strácal najviac energie a času. Je zaujímavé, že každé ráno sa telo ešte zmobilizovalo a našlo toľko síl, že som mohol celkom dobre pokračovať ďalej. To ale neplatilo pre posledný deň. Ako som prešiel cieľom, ručičky mentálnej aj fyzickej kondície spadli takmer na nulu a ja som len sedel a sedel. Akoby telo vedelo, že zajtra už nič nemusí. Tak moc som napríklad potreboval sprchu, ale ani k tomu vyzliekaniu som sa nevedel prinútiť. Dokonca ani zavolať domov. Po návrate to už nebolo tak zlé, dokonca na tretí deň som si dal 60 km okolo Váhu, vychutnať si jazdu úplne naľahko s vyčistenou hlavou, s odľahčeným bicyklom, bez batožiny, bez ruksaku a bez helmy.

Na CP2 si oslávil svoje 62. narodeniny – dopriali ste si niečo špeciálne?
Na CP2 som skutočne zažil veľmi milé prekvapenie, dievčatá z tímu mi pripravili úžasnú tortu z naskladaných palaciniek a šľahačky. A štrngali aj poháriky. Že ďakujem.

Vo výsledkoch som čítal, že si schudol 3 kg . Je to pravda?
Tréning mi zobral asi 5 kg a samotný maratón ešte ďalšie 3 kg. Celý august som tie 3 kg potom dobiehal.

(príchod do cieľa)

Predsa len ubehol už nejaký čas od skončenia. Ako sa na celú vec dívaš s odstupom? Išiel by si do toho znovu?
Míle boli úžasná skúsenosť, premenil som si sen na skutočnosť, zažil úžasnú atmosféru, mimoriadne dobrodružstvo. Človek tam omnoho intenzívnejšie prežíval bežné ľudské pocity ako radosť, šťastie, strach, osamelosť, ale i apatiu a bolesť. Všetko bolo naplno a bez pretvárky, bol to akýsi emocionálny reset. Napríklad, od návratu sa mi nepodarilo ani raz sa rozčúliť, zato veci okolo seba vnímam teraz dosť citlivejšie než predtým. Či by som šiel do toho znova?

Počas maratónu by som bol jednoznačne odpovedal - nikdy. Dnes už rozmýšlam inak. Mám skúsenosti, mám výbavu, dokonca mám už i čas... Takže, ak nájdem ešte aj to najdôležitejšie –dobrú motiváciu - vedel by som sa znova postaviť na štart. No ale pre 2018-ty nie, to už mám naplánovanú 950 km pešiu púť do Santiaga de Compostela a dve takéto veľké akcie v jednom roku asi nemusím. Takže možno v 2019, ak zdravie dovolí. Nakoniec ešte ďakujem všetkým, ktorí ma počas maratónu sledovali a podporovali desiatkami SMS-iek. Aj keď som ich čítal veľmi nepravidelne a takmer nikomu neodpovedal, tak predsa každé pípnutie akoby mi povedalo, drž sa, niekto na teba myslí. Ďakujem.

Ďakujem za rozhovor a držím palce, nech sa podaria aj ďalšie plány do budúcna...