Rozhovor: Ján Kočis o svojom splnenom sne

Rozhovor: Ján Kočis o svojom splnenom sne

415 komentárov

Imroman 26.10.2017 10 fotografií   Rozhovor Slovensko Trial Cyklistika

Ak vás zaujíma, čo viedlo Jána Kočiša, aby si „pohopsal“ na zábradlí Lomničáku a čo to vlastne obnáša, čítajte ďalej.

 

Možno ste už na internete registrovali parádne fotky z tejto bláznivej akcie na Lomnickom štíte. Tam sa väčšinou nevyberiete s bicyklom, ale Ján Kočiš patrí do inej skupiny . Pre neho je totiž ďaleko prirodzenejšie „stáť“ na dvoch kolesách ako na vlastných, o čom ste sa mohli presvedčiť už v našom prvom rozhovore. Ako vlastne vznikla myšlienka vziať si bicykel na druhý najvyšší vrch Tatier?

Ahoj Janči, aká bola teda prvotná myšlienka celého projektu?
Prvotná myšlienka, “možno blbý nápad”, vznikol pred niekoľkými rokmi, kedy som bol prvýkrát v mojom živote na Lomnickom štíte s rodinou. Vyšiel som si s rešpektom na vysutú rampu, ktorú asi všetci veľmi dobre poznáme. Prvé, čo mi napadlo, nebolo “aký krásny výhľad”, ale “super zábradlie, tu by sa teoreticky dalo postaviť na biku” . Samozrejme, nikto okolo mňa ma vážne nebral, dokonca ani ja sám seba . Prešlo niekoľko rokov a asi minulý rok som sa začal pohrávať s touto myšlienkou. Pár ľuďom som sa s týmto splnením svojho sna zdôveril, ale samozrejme ma odhovárali, že je to veľmi nebezpečné, riskantné a pod. Približne pred dvoma mesiacmi som sa rozhodol, že to idem dať kvôli sebe a možno aj kvôli mojej tvrdohlavej povahe. Celý svoj život si dávam ciele, ktoré si zatiaľ do jedného plním, tak prečo by som mal spraviť teraz výnimku. Sprvoti to malo byť len o „mne a zábradlí“, no povedal som si, že keď už idem na to, tak si to odfotím. Neskôr mi napadlo, že máme v Poprade naozaj uznávaného fotografa (Martin Krystýnek), ktorý povyhrával veľa cien aj v zahraničí. S malou dušičkou som ho oslovil, no bez váhania povedal, že ide do toho. Plánovali sme fotenie približne mesiac, počkali si na stabilnejšie počasie a vydali sme sa v 5-člennom tíme hore na Lomničák.



Takže, toto bol vlastne začiatok spolupráce?
Čo sa Lomničáku týka, určite neplánujem naväzovať. Ide skôr o to, že Maťovi sa fotenie so mnou páčilo, preto sme si povedali, že určite vymyslíme ešte nejaký zaujímavý projekt. Keďže milujem Tatry, trávim v nich dosť času, tak nevylučujeme ďalšie fotenie ani tam...

Ako prebiehalo samotné fotenie, resp., čo bolo potrebné pripraviť?
Príprava nebola veľmi náročná, skôr šlo o tú psychickú, aby som nazbieral odvahu a necúvol. Potrebné však bolo pripraviť plošinu, ktorá mi slúžila ako pomôcka na nastúpenie, resp. navyknutie si na veterné podmienky a na pohľad dole. Samozrejme, musel som „zmenežovať“ tím ľudí, a to fotografa, kameramana, bezpečnostného technika a najdôležitejšie - vybaviť povolenie a vývoz hore. Chcem sa touto cestou poďakovať človeku, ktorý nám to schválil a celému môjmu tímu. Oni stáli pri mne hore a museli sa so strachom o mňa pozerať a ešte aj pracovať. Fotenie prebehlo veľmi dobre a rýchlo. Šli sme hore hneď prvou lanovkou, takže sme sa nemuseli tlačiť s inými ľuďmi v kabínke. Keď sme vyšli hore, bol tam personál a ubytovaní hostia, ktorí, keď videli chalana s prilbou, bicyklom a za ním niekoľko členný tím ľudí s technikou, lanami na krku, si okamžite obliekli bundy a vybehli von.



Prišli sme k spomínanému zábradliu, hneď som si ho zmeral bicyklom, ako mi to vychádza na kolesá a začal som inštalovať pomocnú dosku. Rozhodol som sa, že idem hneď na prvý pokus bez lana, lebo druhýkrát by som sa hore nemusel postaviť. Fotograf ma odmietol fotiť a kričali aj ľudia, ktorí pozerali. Ja som sa vyzliekol do trička, zobral bike a už nebolo cesty späť. Fotograf nemal inú možnosť, ako fotiť . Vystúpil som si na dosku najprv na nohách, vietor sa do mňa opieral z rôznych strán, a tak som nevedel ani len predvídať, kde sa mám viac nakláňať, aby som „vybalansoval“ správne. Podali mi bike, postavil som sa do pedálov a spravil najťažší “krok”. Predné koleso som odhodil na zábradlie a po chvíľke aj zadné, na ktoré som sa ani len nepozrel, lebo som sa nevedel odlepiť očami od prednej hrany. Šiel som doslova na pocit. Vyšlo to, trafil som a zobrali mi dosku. Vetru som odolával 70 sekúnd, fotograf mi zakričal, že mám už zliezť, tak som s radosťou zoskočil 90-tkou dole a v tom prepukla eufória. Moji kamaráti prišli za mnou a radovali sa. Všetkým ľuďom odľahlo, spravil som si s nimi fotky a s Maťom sme „nacvakali“ ešte pár fotiek, ale už nie na zábradlí .

Máš nejaký zážitok, ktorý ti utkvel v pamäti? Napríklad, ako sa tvárili prevádzkari lanovky alebo ľudia na stanici, keď si im to predostrel?
Zážitok bolo samotné balansovanie na hranách v takej výške a bez istenia. Pohľad, ktorý som mal, je nezabudnuteľný! Mal som aj vtipný zážitok, keď ma všetci hore chválili, že parádna robota, že som frajer a pod. No keď som šiel vo vnútri dole po schodoch na bicykli, tak ma jedná pani vykričala, že teraz dovysávala koberec a že nemám čisté gumy . Myslela to úplne vážne. My sme sa začali silno smiať, samozrejme, nie z nej, len skôr z tej situácie, lebo v ten moment by mi na Lomničáku prešlo asi všetko...



Čo bol najväčší problém?
Najväčší problém bol silný nárazový vietor, ktorý nebol z jednej strany, a teda som nevedel predvídať, odkiaľ sa bude do mňa opierať.

Osobne mam rad lezenie a tiež Tatry, neraz som bol na Lomničáku po vlastných, takže celkom poznám ten pocit, keď sa pozrieš dole a vieš, že na nesmieš spraviť chybu . Ako si to vnímal ty?
Vedel som, že nie je priestor ani na malilinkú chybu, lebo by ma mohla stáť život. Samozrejme som sa trošku modlil, aby všetko fungovalo aj na bicykli (brzdy. reťaz,…) Veď vieme “bikeri”, čo sa môže všetko stať . Veril som si, odhodlane som vyliezol hore a všetky myšlienky a starosti odišli preč.. Mal som absolútne čistú hlavu, nepozeral som sa na to, čo sa môže stať. Užíval som si daný moment, sústredil sa len na zábradlie a vietor.

Reakcie ľudí boli predpokladám rôzne... pozitívne, ale aj negatívne. Ako to vnímaš?
Priznám sa, že som ani len netušil, ako to berú “normálni” ľudia. Samozrejme, moje okolie veľmi dobre, fotký majú veľký ohlas, veľa portálov ich zdieľa, má to 10-tisíce „lajkov“ a dostali sa dokonca aj do zahraničia, čo naozaj nebol plán a cieľ. Skôr to malo poslúžiť viac-menej len mne. Našli sa však aj takí, ktorí to považujú za hazard so životom, veľmi riskantné a pod. Prvý deň som to vnímal, po reportáži v TV a časopisoch som si sem-tam pozrel reakcie ľudí nižšie v komentároch. Niektorí mi aj nadávali, urážali ma a v tých lepších prípadoch hovorili o mne ako o bláznovi, ktorý nemá ako zaujať . Ja to vnímam úplne inak. Pre mňa to bol splnený sen, sen ktorý som pretavil v skutočnosť a vedel som, že to vyjde.



Celý môj život žijem na hrane, robím šport, pri ktorom sa môže stať hocičo. Preto si užívam každý moment, žijem život naplno a naozaj ho mám rád! Páčil sa mi jeden komentár medzi negativistami. Zhruba išlo o to, že pre mňa ako trialistu, je stáť na dvoch kolesách rovnaké, ako pre normálnych ľudí stáť na dvoch nohách. Tento chalan si ma viac-menej zastal, lebo niektorým ľuďom to naozaj ani len nenapadlo. Mal pravdu, mal som v tom veľkú istotu, preto odkazujem všetkým, ktorí sa s tým nestotožnili, že nechcem byť zlým príkladom, človekom ktorý si neváži svoj život. Ale v samotnej podstate som to robil hlavne pre seba, ja som maximálne spokojný a šťastný. Neplánoval som mediálne zaujať, ale fotky sa naozaj vydarili, čo sme veľmi radi. Tak sme sa rozhodli ich ukázať aj našim priateľom, ktorí nás sledujú na facebooku a instagrame. Ďakujeme všetkým...

Môžeš prezradiť, aký máš ďalší cieľ alebo sa máme nechať prekvapiť?
Teraz mám cieľ dokončiť dom , lebo už vyše roka sa popri mojich aktivitách musím obliekať do montérok a makať. Berie mi to veľa síl a energie, ako fyzickej, tak psychickej. Keď uzavriem túto etapu, potom možno niečím prekvapím. Samozrejme, stále platí, že hlavným cieľom je robiť a živiť sa tým, čo ma najviac baví . A to je bike...



Ďakujem za rozhovor a samozrejme želám aj za MTBIKER hlavne pevné nervy pri ďalších podobných akciách .

(zdroj fotiek: Martin Krystýnek)
 

Fotogaléria k článku

 

Páči sa ti tento článok?

Článok je zle napísaný
V článku sú chyby
Nepáči sa mi obsah
Nepáčia sa mi predstavované produkty
Iné
Odoslať

Podobné články

Výber z produktov

Prejsť do shopu (Oblečenie a batohy ~ Dresy ~ Krátky rukáv)

Komentáre

tchebe 27.10.2017 (10:12)

4


na jednej strane chápem pána s parádnym citom pre rovnováhu, na druhej ak sa po prečítaní článku nejaký mladík zosype už len z výšky 6m z nejakého zábradlia, lebo však "aj to dokážem", tak budú na chybe jeho rodičia. Dá sa toto ustrážiť? je to dobrá reklama?
Podľa mňa ste si v hlave vyriešili aj nejaký problém o otázke smrti (tela), nebojíte sa a to je zrejme viac dobre ako zle. A ak bezpečná cyklistika začína na asfaltovej cyklotrase pri rýchlosti 10 kmh, tak možno končí na Lomničáku na zábradlí pri väčšom závane vetra...

 
Panamera 26.10.2017 (20:59)

0


Klobučik😀

 
Adrum 27.10.2017 (11:39)

0


palec hore...si macher!

 
JanaM 27.10.2017 (13:12)

0


Ja ho zase obdivujem. Fascinuje ma niečo nové a cyklistika obzvlášť. Horská je najúúúúžasnejšia. Keby som mala viac odvahy, lepší bike a kopec skúsenosti ........... nie, až tak by som nezašla (bojím sa výšok :P), vážim si život, ale tie emócie, no skrátka ....... to je zážitok s veľkým Z. Blahoželám k úspešnému splneniu sna.

 
chose_666 27.10.2017 (15:27)

0


Veľa ľudí má problém sa postaviť aj "k" zábradliu, nie ešte "na" a na bajku...
Bol to veľký risk a obdivujem Tvoju odvahu. Snáď Ťa to posunulo ďalej v tom, čo robíš.

 
Pridaj komentár