Spomienky bikera - od esky, cez favorit, po dnešné karbónové hi-tech

Dovoľujem si osloviť čitateľov portálu MTBIKER so svojimi spomienkami na to, ako sa kedysi žilo, ako sme športovali, ako sme sa bicyklovali a aké je to iné dnes.

Predpokladám, že väčšina čitateľov je mladá generácia. Avšak našu (som ročník 1965) a vašu generáciu spája láska k športu a k bicyklom. Pre tú našu generáciu športovcov môže byť článok spomienkovým, pre tú vašu mladú zase historickou retrospektívou do sveta, v ktorom žili vaši rodičia. Samozrejme, článok sa opiera o moje subjektívne skúsenosti a niektorí čitatelia môžu veci vnímať inak.

Začiatky

S bicyklovaním som začal asi ako 6-ročný v Nitre, kde sme vtedy žili. Dostal som vtedy bicykel pionier. Pre objasnenie – my sme vtedy vždy išli „bicyklovať sa“, nie „bikovať“. Nuž, používali sme slovenčinu, angličtina bola výsadou elity (pár filológov, prekladateľov a štbákov so zameraním na kapitalistickú cudzinu), v škole dominovala ruština, nemčina – na gymnáziu som sa dokonca stretol ešte s latinčinou. A propos, bike je čisto anglosaský tvar, Nemci používajú Fahrad (teda cestovné koleso), Poliaci rower, Taliani bicicletta (dve kolesá), Francúzi vélo (koleso), Česi kolo.... Život na sídliskách – teda nás detí – bol plný pohybu a hier. Po škole sme prišli domov, odhodili tašky a šli s priateľmi „na dvor“. Okrem futbalu, hokeja a tiež alternatívnych nápadov, napríklad vzájomného ostreľovania sa pomocou domácky vyrobených šlajdrov, lukov a kuší (zázrak, že sme si nevystrelili oči), sme hojne jazdili na našich dvojkolesových strojoch. Sídliskám dominovali „singlespeedy“ – pioniere, skladacie esky, liberty a ukrajiny. Nemali nič, len reťaz, jeden (dosť ťažký na decko) prevod a dokonca na väčšine sa brzdilo len pomocou prudkého spätného pohybu pedálov. To nám však veľmi vyhovovalo, lebo bicykel sa ľahko dostával do šmyku a mohli sme sa navzájom predvádzať. Bežnou výbavou takýchto bicyklov boli hliníkové blatníky, kryty reťaze, dynamo so svetlami a samozrejme klasický zvonček. Na bicykloch sme sa navyvádzali dosť. Nie každý však takýto stroj vlastnil, a tak sme si ich vzájomne požičiavali.

Vrcholným strojom bol v tých časoch samozrejme favorit. Túto značku síce pozná dnes skoro každý na Slovensku či v Česku, mladší asi nevedia, že v 70-tych a 80-tych rokoch minulého storočia šlo o exkluzívny tovar. Jednak sa nedal len tak zohnať, aj vo veľkých mestách sa predával len na kusy a jednak jeho cena bola v podstate astronomická. Ja som dostal favorit až po asi ročnom vyplakávaní a prosení okolo r. 1978. Ak si dobre spomínam, stál 1 100 korún československých. Vtedy sme sa dali dokopy so spolužiakom, tiež športovcom a začali sme jazdiť podľa vzoru z televízie – dávali Preteky Mieru (s hviezdami ako Ludwig, Abdužaparov, Szurkowski, Jurčo, etc). Jazdili sme okruhy na ceste okolo Nitry – po hlavných cestách. Z televízie sme odpozorovali, že rýchla jazda sa dá dosiahnuť v tesnom závese za jazdcom a zaľahnutý na športových riadidlách. Tak sme to robili. Samozrejme neexistovali GPS, počítače, ani nič podobné. Kilometre sme preto rátali orientačne podľa návestných tabúľ a rýchlosť sme si rátali tak, že na jazdu sme si brali „digitálky“, teda digitálne náramkové hodinky. Ja som mal také kovové quartzky aj s funkciou stopiek, a tak sme po prepočítaní kilometrov a času vedeli, ako rýchlo ideme.

(Takto som jazdil v r. 1978 – archív autora)

Jazdu sme brali ako dobrodružstvo a šport. Naša rodina mala vinohrad v Čajkove v Levickom okrese. Občas som vyrazil z Nitry do vinohradu na svojom favorite. Okrem absencie elektroniky (výzbroj), sme nemali ani adekvátnu výstroj. Oblečené som mal bavlnené tričko, bavlnené šortky, používal som tenisky a na hlave bola ľahká šiltovka. Neskôr sme od pretekárov odpozorovali aj košíky pripevnené na pedáloch, tak sme ich používali. Boli to predchocovia dnešných nášľapných pedálov. Netušili sme o prilbe, ochranných okuliaroch, rukavičkách, funkčnom prádle, či vestách na ochranu pred vetrom. Ja som nosil plátenú kapsu s náradím cez plece a na ráme som mal veľkú hliníkovú pumpu. No a v máji som sa tešil na čerešňové aleje. Dnešní mladí jazdci si už nespomenú, že vo väčších mestách boli často cesty vyložené žulovými kockami, ktoré dnes vzdialene pripomínajú tzv. pavé. Boli aj v Nitre, Leviciach, v okolí Vrábieľ a inde. Kvalitu týchto ciest sme na bicykli vôbec neriešili, len sme jazdili. Tam sa liezlo po stromoch a miesto „proteínových tyčiniek“ sa jedli čerešne. Banány sa jedli akurát na veľké sviatky – inak v obchodoch v podstate neboli.

Na gymnáziu ma podchytili atléti a roky som trénoval stredné trate. Bicykel však vždy zostal súčasťou môjho športovania. Pamätám si na postreh, kedy sme v novembri skupina bežcov trénovali na Nitrianskom nábreží a pridali sa k nám akýsi cudzí chalani. Denne nabehali 15 km. Ukázalo sa, že sú to pretekári – cyklisti. V tých dobách sa ešte nejazdilo celoročne. Po r. 1990 sa objavili prvé horské bicykle. Poznáte to. Najprv sme žasli nad pružinovými vidlicami, neskôr sme kupovali prvé bicykle s pneumatickým pružením a hydraulickými brzdami. No a napokon sa objavili fully. No a pred dvoma rokmi som vymenil svoj horský stroj (full, mal len tri roky) za 29-palcový full, lebo 29-tkové kolesá sú trendom a etalónom doby. Dnes dominuje technika a technická inovácia aj v športe. Kto by v časoch, keď som na vysokej študoval telesnú výchovu – geografiu povedal, že sa dá vyrobiť bicykel s polovičnou váhou favorita a že dôležité budú areodynamické diely, či elektronické vybavenie. Kto by sníval o cyklotrasách slovenských miest, či dokonca o trende sigletrackov aj v našich Karpatoch. Kto by vtedy tipoval, že cyklistika bude dominovať nielen na ceste, ale aj v otvorenej krajine, či vysokých pohoriach. Kto by vtedy sníval, že výjazdy do Álp či na Malorku budú bežným štandartom života slovenského bikera.....

(A takto jazdím dnes – Lago di Garda 2014 - archív autora)

Je jedno, či máte 18, 50, alebo 75 rokov. Cyklistika je šport multigenerácií, šport, ktorý milujeme, štýl života, ktorý spája ľudí s krajinou.

(Spiško – Šarišské medzihorie - archív autora)

Symptomatický bol nápis na „Mur de Snežnica“ kde po 52 km MTB maratóne s prevýšením 1 650 m na asfalte v cieľovej rovinke a propos so sklonom 22 % bol nápis: „CYKLISTIKA JE KRÁSNA“. Milí cyklisti, bikeri, prajem vám dobrý švih!