Sám na dvoch kolesách a stúpanie na Mt. Ventoux

Sám na dvoch kolesách a stúpanie na Mt. Ventoux

56 komentárov

Laco77 06.12.2017 15 fotografií   Francuzsko Taliansko Cestny Bike Cestna Cyklistika Vylet

Ahojte. Tak si sedím doma pri pohári vína a dostal som chuť spísať moju letnú cestu na bicykli...

 

Po minuloročnom teste do slovinskej Ljubljane som chcel tento rok niečo dlhšie a náročnejšie, aby som všetkým rakúskym cykloturistom, dôchodcom, ukázal, kto je tu najväčší šéf. Pôjdem na Mt. Ventoux. Tá hora ma fascinovala od momentu, kedy som ju prvýkrát videl na obrázku v reportáži z Tour de France. Holý skalnatý vrchol podobný mesačnej krajine. Legenda v stúpaniach na Tour, vysoká horúčava a nastúpaných cca 1 600 výškových metrov na 22 km. Ideálny cieľ pre výlet.

Začal som študovať mapu intenzívnejšie ako blondína svoj vlastný odraz v spätnom zrkadle SUVčka a naplánoval som si cestu cez Maďarsko, Slovinsko - Ljubljanu, ďalej cez Triest, ponad Benátsky záliv, cez mestá Verona, Miláno a Torino, až do juhovýchodného Francúzska do mestečka Bédoin, k samotnému Mt. Ventoux. A keďže sa nerád vraciam po tej istej trase, spiatočná cesta mala viesť cez Marseille, po francúzskej riviére a mestá Cannes, Monaco a Nice až do Janova. Odtiaľ som mal v pláne zamieriť na sever, opäť cez Miláno až k Alpám a cez švajčiarsky St. Moritz do Mníchova a Passau. Posledná fáza mala viesť po Dunajskej cykloceste späť do Bratislavy. Celková dĺžka okolo 3 500 km za 18 dní + 6 dní rezerva pre prípad neočakávaných zdržaní. Denne skoro na 200 km. Sám sebe som neveril, že to dám. Nikdy som také tempo tak dlho neudržiaval. Sex sa nepočíta . Áno viem, tento rok už nejaký týpek z Oravy dal 5 000 km za 17 dní, ale ja som nemal v pláne úplne si zodrať riť a chcel som aj čo to vidieť. A degustovať miestne pivo.

Aby som to stihol a zvládol aj kopce, rozhodol som sa ísť naľahko na cesťáku. Jediná batožina, ktorú som bral, bol stojan na sedlovku a malá taška naň. Plus letný spacák a pre prípad dažďa bivak. Zachovám si rýchlosť cesťáku a budem mať to nutné na prežitie. Cestu som si naplánoval na august. Je stabilné počasie, už nehrozia silné vetry (atmosférické, nie tie z fazule) a ešte sú dlhé a teplé dni. Bývanie. Keďže som chudobný a všetky peniaze vrážam do piva, povedal som si, že budem šetriť a pôjdem späť pod širák.

Cesta z Bratislavy do Triestu


Z Bratislavy som vyrazil v piatok po práci, 28.7.2017. Prvá etapa viedla cez Maďarsko, Slovinsko a mesto Ljubljana, k Jadranu do mesta Triest. Cesta ubiehala svižne a napriek vysokým horúčavám som napredoval okolo 30 km/h. Stávka na ľahký cesťák sa oplatila. Prvú noc som strávil za mestom Szombathely v Maďarsku, zakempený pod dvomi mohutnými vŕbami. V spánku ma vyrušil len roháč, ktorý, keď mi vyliezol na karimatku, v nočnom tichu to znelo ako stádo bizónov.

Na druhý deň som stretol skupinku desiatich slovenských cyklistov mieriacich do Chorvátska. Keďže som mal v ten deň naplánovanú najdlhšiu etapu, okolo 260 km až do Ljubljane, po pár vetách som sa s nimi rozlúčil a nechal ich za sebou. Nekonečné maďarské roviny vystriedali krátke, no strmé slovinské kopce a ja som si užíval krásnu krajinu, ktorú som navyše dobre poznal z mojej minuloročnej cesty do Ljubljane. Krajina bola kopcovitá a v mnohých prípadoch som bol vďačný za 28-čku na kazete vzadu. Síl bolo zatiaľ dostatok a motivácie ešte viac. Maďarské a slovinské cesty nie sú frekventované a jazdí sa na nich pohodlne. V každej dedine je obchod, kde sa dajú za naše ceny nakúpiť zásoby. Najťažšie stúpanie na ceste bol priesmyk Trojane, asi 40 km pred slovinským hlavným mestom. 7 km a 5% som v slnečnom počasí prekonal omnoho ľahšie ako minulý rok za tmy a dažďa. Z Trojane som sa spustil až takmer k Ljubljani. Nepotreboval som na noc dôjsť do veľkého mesta, takže kempiť na dostrel mi stačilo. Miešané litrové pivo Lukovica v lokálnej pizzerke a pizza padli veľmi vhod. Pri druhom litráku bol už čašník prekvapený, ale však nech vidí, ako sa u nás papá . Zakempil som na lúčke za dedinou. Musel som 3x zmeniť miesto, lebo miestne mravce boli proti a štípali. Pozeral som pred spaním na hviezdy a videl som jednu padnúť. Čo som si želal, neprezradím.



Hlavné mesto Slovinska dosiahnuté


Tretí deň výletu začal slaninou. Vyrazil som smer Ljubljana. Zažíval som pocit šťastia z voľnosti, bicyklovania a pekného počasia. Ešte pred mestom som konečne po troch dňoch spravil nevyhnutné a zažíval tak ešte väčší pocit šťastia a voľnosti. Po troche blúdenia v Ljublani ma čakali výdatné kopce smerom na Triest. Krajina bola plná lesov, hornatá, výdatné kopce striedali dlhé zjazdy a okolité horské dedinky pomaly získavali taliansky štýl. Narazil som aj na prvý technicky problém, a to dosť vážny. Rozkývanú prednú pílu. Neviem, z čoho to vzniklo, keďže stred som menil nedávno. Ak sa to bude zhoršovať, tak som dojazdil. Vzdať sa takto skoro som nebol ochotný. Odhodlane som si povedal, že aj keby som mal celý bicykel zahodiť, cestu dokončím. Aké prorocké! V tejto fáze mi došla aj voda a v miniatúrnych horských dedinkách ju nebolo kde doplniť. Bol som vďačný, keď som sa v tej horúčave konečne dosmolil v kopcoch k talianskym hraniciam. Ešte kilometer od mora som stále stúpal do výdatného kopca a nechápal som, kde ten zjazd do úrovne 0 m n.m. bude. Nakoniec sa mi v mestečku Opicina otvoril krásny výhľad z výšky na celý Triest a priľahlý záliv. A čo bolo najlepšie, hneď vedľa bola fontánka na vodu. Potom prišiel šialený zjazd. Snáď 500 výškových metrov na 2 km, serpentíny a uličky Triestu. Neobťažoval som sa hľadať centrum. Zaujímalo ma len more. Za betónové pláže, ktoré miestni používali na kúpanie, by sa nehanbili ani vybraní socialistickí architekti. Ale dojem z kúpania sa v mori a z toho, že som sám po vlastných kolesách dorazil do Triestu, bol na nezaplatenie. Trvalo to dva dní – od piatku poobedia do nedele poobedia. Ďalšia cesta viedla krásnymi scenériami. Klasické gýčové tunely pod skalami a cesta na útese ponad more. Na jednej strane výhľad na vzďaľujúci sa Triest a na druhej Grado a Lignano a more. Tyrkysové, posiate loďkami s bielymi plachtami a v diaľke obrovské nákladné lode.

Celková bilancia: 608 km



Z Triestu do Milána


Štvrtý deň výletu sa niesol v duchu nekonečnej talianskej roviny. V diaľke na severe sa črtali Alpy, ale moja cesta bola rovná ako stôl a preplnená kamiónmi, ktoré obchádzali paralelnú diaľnicu. Krajina okolo bola plná polí a sem-tam polia narušovala nejaká luxusná vila, ako vystrihnutá z antických čias starého Ríma. Teploty sa šplhali k 38°C, no našťastie fúkal jemný vetrík do chrbta. Darilo sa mi držať slušnú rýchlosť a miestami som to rozpumpovával až do tréningového tempa okolo 35 km/h. Hoci som si vravel, že by som sa mal šetriť, nohy si išli svoje. Preletel som po obchvate mesta Treviso. Obchvat ma prekvapil, pretože bežná cesta zrazu bez označenia získala charakter diaľnice. Cítil som sa tam na biku nepatrične. Aj sa pristavilo policajné auto a policajt vnútri mi vravel, že po tejto ceste by som nemal ísť. Povedal som mu, že idem dole pri najbližšej príležitosti. Ale kým som to stihol zrealizovať, cesta sa zmenila z diaľnice na obyčajnú okresku.

Je to celkovo špecifikom talianskych ciest. Bežná okreska sa zrazu bez označenia rozšíri, pridajú sa stredové zvodidlá a kým sa človek zbadá, už je to diaľnica a autá fičia 130. A nie je kde odbočiť. O pár kilometrov sa rovnako nenápadne pruhy stratia, zvodidlá aj krajnica zmiznú a z ničoho nič sa cesta zmení opäť na obyčajnú okresku. Nehovoriac o vzdialenostiach udávaných na tabuliach v Taliansku. Neviem, podľa čoho ich udávajú, ale maximálny rozptyl som našiel 30 km, keď na jednej tabuli boli Benátky 62 km a o kilometer ďalej už boli na inej 95 km .

Pred Veronou prišiel najhorší úsek výletu. Opäť sa cesta, ktorá bola obyčajnou okreskou, náhle zmenila na diaľnicu. Viedla paralelne hneď vedľa oficiálnej diaľnice. Takže to vlastne boli akoby dve diaľnice vedľa seba. Samozrejme, bez šance odbočiť a bez označenia diaľnica. Tu už sa nedalo inak, len rozdupať to na čo najviac. Verona bola na dohľad. Posledných 10 km som prefičal s adrenalínom po diaľnici asi 45 km/h, nech to mám čím skôr za sebou. Odmenou mi aspoň bola večerná prehliadka mesta. Po troch dňoch pod širákom som potreboval refresh a oprať si veci. Vzal som ubytko na noc cez booking. Zbaštil som pizzu a víno a obzeral starovekú arénu a rozmýšľal, ako tu kedysi behali Rimania a stavali ju. Vedľa na námestí hrali maďarskí hudobníci.



V spleti dialníc


Piaty deň pokračoval v duchu predchádzajúceho dňa. Opäť sa mi podarilo vybehnúť na diaľnicu a dokonca som sa tak zamotal, že som sa po 15 km vrátil okľukou nechtiac do Verony. Už som mal toho plné zuby. Našťastie potom sa to zlepšilo. Krajina sa začala vlniť a všade sa rozkladali olivové háje. Doprava sa upokojila a cesta chytila vidiecky raz. Najkrajšou scenériou dňa bol súbor historických rybárskych domčekov a mlynov stojacich uprostred rieky pod hradom.

Na večer som sa priblížil pár kilometrov k Milánu. Keďže sa cesta opäť zmenila a začali sa objavovať samé obchvaty a diaľničné výjazdy, rozhodol som sa zakempiť pri najbližšej dedine a počkať s hľadaním cesty do rána. Cieľ dňa bol viac-menej splnený. Za lúkou bol ohradený areál. Až keď som sa rozložil, zistil som, že je to cintorín. Aspoň ma nebude rušiť živá duša . Čo ma ale rušiť začalo, boli komáre. Ako zašlo slnko, spustili sa na mňa. Nepomáhalo prechádzať sa, nepomáhalo obliecť sa, nepomáhalo nič. Tak som sa za chôdze rýchlo najedol a vliezol do spacáku a musel navliecť aj bivak. Zazipsoval som sa a bol vnútri ako v malom stane. Počas tohto manévru dnu vletelo asi 5 komárov, ktoré mi bzučali okolo hlavy a v tom teple sa v bivaku nedalo dýchať. Vyliezol som ešte raz. Vyprášil bivak od komárov a tentokrát už bleskovo doňho vliezol. Podarilo sa. Vnútri nebol žiadny. Zato zvonka to bolo ako v horore. Počul som ako roje komárov bzučia okolo. Bola to zlá, nepohodlná noc. Navyše, stále som okolo počul nejaké kroky. Asi len pracovala fantázia.

Celková bilancia: 996 km

Z Milána do Bédoinu k Mt. Ventoux


Šiesty deň bol plán jednoduchý. Dopoludnia obzrieť Miláno a poobede dobicyklovať do Torina vzdialeného asi 170 km. Za dňa sa mi úspešne darilo vyhýbať diaľniciam a pomaly som došiel na predmestie Milana. Orientácia bola jednoduchá. 5 km dlhá rovná ulica viedla až do centra. Bola dosť frekventovaná, ale keďže autá stali na križovatkách a v zápchach, tak ja na bicykli som si to užíval, fičal medzi nimi a robil myšičky. Blízko centra som musel zastať na križovatke. Vtedy sa ku mne prirútil nejaký, do cyklistického oblečený Talian vo veku asi 90 rokov a začal nafičane vyzvedať kam idem a odkiaľ. Keď som mu povedal, natešený mi podal ruku a odišiel. Zvláštna scénka, najmä preto, že o 5 metrov ďalej niekoho oživovali na chodníku. Na Piazza del Duomo som dorazil asi o 10-tej s veľkou chuťou na pivo. Našťastie som mal hneď dve v zásobe, keďže komáre mi minulú noc zabránili ich v kľude vypiť. Urobil som povinné fotky mňa, bicykla, mňa a bicykla spolu a katedrály, a potom som našiel za katedrálou strom. Na tom strome nebolo nič zvláštne, ale v spleti betónu a budou vyzeral krásne zelený a osviežujúci. Tak som sa pod neho posadil, otvoril si pivo a spotený a špinavý pozoroval toto snobské mesto. Už som si zvykol tváriť sa dosť sebavedome na to, aby nikto neriešil, prečo sedím opretý o katedrálu, s nožom na opasku a chlastám plecháča . Miláno bol asi prvý významný míľnik. Čosi málo nad 1 000 km. Tretina za mnou. Bicykel fungoval, fungovali aj detaily ako upevnenie batožiny, fungovalo spanie pod širákom, fungovalo zásobovanie jedlom a vodou a fungovali aj nohy. Všetky teoretické plány sa v praxi ukázali správne. Navyše, po 5 dňoch som už bol zvyknutý na život vonku a prestal som sa obávať toho, kde budem späť a čo jesť.



Vlakom z Milána


Snažil som sa vymotať z Milána, ale po pol hodine blúdenia s GPS v ruke a kľučkujúc medzi autami a električkovými koľajami po mačacích hlavách, som to vzdal. Vyriešil som to vlakom. Tým som sa previezol do mestečka Pavia, asi 30 km za Miláno. Vyhol som sa tak blúdeniu a riziku diaľníc a ocitol sa až za touto obrovskou aglomeráciou. Vo vlaku som stihol edukovať taliansku rodinku, kde majú vystúpiť. Neviem prečo domáci dospeli k názoru, že ak nevedia ako fungujú ich železnice, tak ja im v tom pomôžem, ale skúsili sa opýtať.

Zvyšok cesty do Torina bol pomerne nudný. Opäť nekonečné, slnkom spálené roviny, ale aspoň som spoznal, aké to je, keď vám osa narazí v plnej rýchlosti do nosa . Zásoboval som sa v lidloch, ktoré boli v každom väčšom mestečku a pri každej takejto zastávke som v tej horúčave dokázal vypiť bez problémov 3 litre vody. Cestou som sa aj okúpal v rieke. Prúd bol silný a hlboký, ale osviežujúci. Deň som skončil asi 10 km pred Torinom. A potom to prišlo. Poznanie najtragickejšie. Ja nemám vývrtku. Ale nie, nadarmo som ja zamestnancom korporácie. Vymyslel som riešenie a vývrtku som si vystrúhal nožíkom z dreva. Noc bola príjemné teplá, konečne ma nič nežralo, ani mravce, ani komáre. Iba jeden ježko ma prišiel pozrieť. A opäť padali hviezdy.



Konečne Francúzsko


Siedmy deň začal umrnčanou Taliankou, ktorej sa nepáčilo, že spím na jej políčku. Našťastie sa jej to nepáčilo až vo chvíli, keď som odchádzal. Dopoludňajší rýchly okuk mesta Torino som zakončil v bike servise za mestom, kde som dotlakoval gumy a premazal reťaz. Za Torinom už začali kopce. Pozvoľne sa dvíhajúce údolie obklopovali alpskí velikáni so snežnými splazmi na vrcholkoch. Čoskoro som tie kopce pocítil na vlastnej koži. Na prvom kilometri stúpania som nabehol snáď 100 výškových metrov. Po troch dňoch absolútnej roviny ma tento kopec okamžite zavaril. S vyplazeným jazykom som sa vyšplhal do nejakej dedinky, kde som našiel žľab s vodou. A praskol som sa celý, ako som bol doňho. Až potom som sa zamyslel, odkiaľ tá voda tečie .

Predieral som sa už naozajstným alpským terénom a zdolal niekoľko vysokých priesmykov. Odmenou mi boli krásne výhľady na okolitú prírodu. Špeciálne za zmienku stojí dedina Exilles aj s netradičným hradom. Taliansko francúzske hranice vo výške 1 800 m n. m. som prekonal v mestečku Montgenévre a dali poriadne zabrať, ale následný zjazd bol dokonalý. Krásne serpentíny, dokonale hladké francúzske cesty. Švihal som si to dole zarovno s motorkármi. Za chvíľu som dobehol starý volkswagen. Pri jeho predbiehaní som tesne minul oproti idúci ružový Peugeot. V 60-tke by to bola rana a epitaf by znel "Zabil ho ružový Peugeot". Bike ale poslúchal každé ťuknutie do riadítok a držal pekne stopu. Ten deň som zakempil v krásnom údolí riečky La Durance, ktoré by sa oplatilo navštíviť aj ako pešia turista. Na kuse trávnatej plochy pri rieke som našiel zaparkované auto. Starší nemeckí manželia so psíkom tam kempili v aute. Opýtal som sa ich, či im nebude vadiť, ak sa zložím vedľa. Ponúkli mi fľašku nejakého aperitívu a ja ich vínom. Dlho som hľadel do hviezd a rozmýšľal nad tým, aké je to neuveriteľné, že som vlastne vo Francúzsku. A, že keď už som došiel sem, tak už dôjdem kamkoľvek. Hlavne, ešte som vydrúľal fľašu vína.



Etapa Tour de France


Ôsmy deň mi chýbalo ešte 180 km do Bédoinu k Mt. Ventoux. Tento deň bol vlastne už navyše. Keďže realita sa ukázala asi o 100 km dlhšia ako bol plán a svoje spravilo aj blúdenie, cesta k hore mi trvala o jeden deň dlhšie. Preto som dnes musel za každú cenu dôjsť do Bédoinu, aby som meškanie nenaťahoval. Ráno ma zobudil divoký štekot malého jack russela. Poobiehal ma, oňuchal a potom sa chcel hrať. Cestou som minul typické alpské modré jazero Poncon s priezračnou vodou, aj niekoľko francúzskych dediniek. Pred mesiacom tadiaľ viedla etapa Tour a v dedinách to ešte bolo cítiť. Celkový profil trasy sa znižoval, a tak sa bicyklovalo veľmi dobre. Nebol problém ani s vodou, lebo v každej dedine bola studnička. Stretával som veľa cyklistov.

Pri jednej pauze, keď som unavený jedol poslednú čokoládu v tieni stromov, som stretol Francúzku. Spúšťala sa dole kopcom na asi na 40 kg plne naloženom bicykli. Pristavila sa a dali sme sa do reči. Holka pochádzala z Lyonu a sama putovala po miestnych Alpách a kopčekoch. Tiež mala trojtýždňovú tour ako ja. Na bicykli mala všetko. Od hojdacej siete, cez večerné šaty, viac párov topánok, až po jedlo na týždeň dopredu. Úplný kontrast so mnou, čo som mal vždy len vodu vo fľaške, dáku žemľu v kapsičke a na oblečenie prakticky len to, čo som mal práve na sebe. Nasledovala cesta asi najkrajším údolím aké som kedy videl. Riečka La Méouge tu vytvára členitý, hlboký kaňon so zvislými skalnými stenami, ako vystrihnutý z Mayoviek. V riečke sa kúpali domáci a ponad ňu sa vinuli serpentíny úzkej cesty.



Kopec


Podvečer, keď už dochádzali sily, ma povzbudili dvaja cyklisti. Keď videli ako tlačím sardinky a pivo, s porozumením sme sa zasmiali a dali do reči. Ich trip mal len nejakých 400 km a tiež mierili na Mt. Ventoux. Keď som im povedal, že hneď za dedinou ich čaká ešte jedno stúpanie, asi 300 výškových metrov, zostali skleslí. Vtedy som si povedal, že nemôžem klesať na duchu. Títo dvaja majú toho v nohách oveľa menej ako ja a sú oveľa zničenejší. Aj vďaka tejto myšlienke som spomínané stúpanie prekonal úplne s prehľadom. Na jeho vrchole som prvýkrát zbadal kopec. Mt. Ventoux s typickým profilom a vysielačom na vrchole. Síce bol vzdialený ešte 40 km, ale bol tu, na dohľad. Obor, ktorý vysoko prečnieval všetky okolité kopce a akoby sem vôbec nepatril.

Večer v Bédoine som si dal najväčšiu pizzu akú tam mali. K tomu Martini a džbán rose. A potom opäť Martini a ďalší džbán rose. Užíval som si, že som to dokázal a po 1 500 km som dorazil do cieľa. Vybavil som s čašníkom, že mi cez noc nabijú powerbank. Nocľah som našiel ľahko. Proste som prešiel asi 200 m za reštauráciu do bočnej uličky na voľnú trávnatú plochu, ktorá ležala v tme, mimo pouličného osvetlenia, a keďže bola teplá noc a hrialo ma víno, len som rozložil hliníkovú fóliu, prikryl sa ľahko spacákom a zaspal.

Celková bilancia: 1 522 km

Mt. Ventoux - sobota, 5. augusta


Zobudilo ma slnko o 7 hod. ráno. Keďže som spal uprostred dediny, rýchlo som zbalil spacák a karimatku a tváril sa, že len oddychujem. Zjedol som konzervu fazule a o pol 8 som sa už spúšťal dole dedinou do Carrefouru. Potreboval som sa pred výstupom najesť výdatnejšie. Kúpil som si čokoládu, syr a pivo. Pivo aj do zásoby, pretože som vedel, že hore budem smädný.

Presne o 9.29 som zahájil výstup od kruháču v strede Bédoinu. Cestou som stretával cyklistov, ktorí sa už spúšťali dolu a mal trochu výčitky, že vyrážam neskoro do najväčšej páľavy. Prvý kilometer mala cesta len mierny sklon a predbehol som dvoch cyklistov. Za zákrutou začalo stúpanie pritvrdzovať, ale stále to boli pohodlné 3%. Takto to pokračovalo prvých pár kilometrov. Bolo horúco a cítil som v nohách únavu predošlého týždňa, no bol som motivovaný a chcel som dať stúpanie pod 2 hodiny. Profíci tento kopec dávajú za hodinu aj niečo, amatéri okolo 2 hodín.

Po asi 5 km sa kopec ukázal v plnej kráse. Sklon sa zmenil na serióznych 8% a v tomto profile pokračoval až na vrchol. Cesta viedla lesom. Ak by ste čakali serpentíny, ktoré si ľahko odrátavate a v otočke si odpočiniete, ste na omyle. Cesta sa len zvoľna zatáčala a bolo deprimujúce stúpať po nekončiacej rovinke a za každou jemnou zákrutou zbadať ďalších pár sto metrov rovného stúpania. Navyše, v tom teple, bez výhľadov, všade naokolo len les. K tomu všetkému popri ceste boli míľniky, ktoré akoby sa chceli človeku vysmiať: 17 km k vrcholu... o ťažkých 20 minút neskôr ďalší míľnik - 14 km a takto to šlo ďalej. Fučať hore bez šance na odpočinok, s naloženým bikom, batohom na chrbte a v teplote 35°C a do toho vidieť, že vám chyba už len 17 km, je veľmi povzbudzujúce. Najmä, keď si to v hlave prepočítate, že pri aktuálnej rýchlosti 9 km/h sú to ešte takmer dve hodiny neutíchajúcej driny. Neveril som, že ten kopec dám bez odpočinku. Ak by som bol čerstvý, tak by som ho vybehol s radosťou a dal do toho všetko. Ale po ceste zo Slovenska a s vidinou rovnako dlhej cesty späť som sa snažil nezavariť hneď na začiatku a stúpať kľudným, rozvážnym tempom tak, aby som ešte dokázal bikovať aj v najbližších dňoch.

V stúpaní na Mt. Ventoux


Časom prišlo to, na čo som sa spoliehal od začiatku. Zapol sa vrchársky mód. Poznám sa a viem, že začiatky všetkých kopcov sú pre mňa ťažké, ale časom telo pochopí, že to myslím s tým stúpaním vážne a naladí sa. Tak to bolo aj teraz. Prišlo to asi 11 km pred vrcholom. Na ceste začali pribúdať cyklisti. Netvrdím, že ma dvaja, traja borci na ľahučkých karbónoch nepredbehli, drvivú väčšinu som však začal predbiehať ja. A to ma vždy baví. Obiehať fučiacich spolubojovníkov s vedomím, že mám za sebou pol Európy, je povznášajúci pocit. Stále som držal rýchlosť okolo 9 - 10 km/h, ale psychika už bola na mojej strane. Odpočívať som nepotreboval, nohy sa stíhali regenerovať a dych sa spomalil. Teplo s nadmorskou výškou klesalo. Vedel som, že hoci nejdem rýchlo, dokážem ísť týmto tempom až na vrchol a je to tempo rýchlejšie, ako majú ostatní popri mne. Navyše som zistil, že jeden borec, ktorý ma dole predbehol, už stojí pri zaparkovanom karavane a nakladá bicykel na nosič. Od tohto momentu som vedel, že ten kopec dám a šlo už len o to stihnúť to za dve hodiny. Začalo ma to baviť, a tak som pridal. Cyklistov pribúdalo a na asfalte boli povzbudzujúce nápisy s menami cyklistov od fanúšikov Tour. Jeden patril aj Peťovi Saganovi. Niektorí sa ešte trápili, iní už odpočívali pri kraji, ďalší tam mali aj povzbudzujúci fanklub z odparkovaných karavanov. Hoci väčšina šla na cesťáku naľahko, našli sa aj tety na ťažkých crosákoch alebo jeden chlapík na mestskej skladačke. Vyzeral, že zomrie každú minútu. Každopádne, najnaloženejší bike som mal ja. A jediný som hore trepal ešte v ruksaku liter piva.

8 km od vrcholu les začal ustupovať a miestami bolo cez stromy už vidno typický mesačný vrchol s vysielačom. Navyše, cesta sa začala príjemné kľukatiť. Asi 5 km pred vrcholom bola nejaká budova a v nej reštaurácia, obchod so suvenírmi a pod. Tu som videl oddychovať ďalšieho borca, ktorý ma pred chvíľou hrdo predbehol. Za týmto miestom už to šlo ľahko. Okolo boli len samé skaly. Krajina presne ako z obrázkov. Serpentíny síce neprišli, ale cesta bola dosť kľukatá, aby to neubíjalo psychiku. Už som si dovolil trochu zatlačiť a zrýchliť na 13 – 14 km/h. Míľniky už odrátavali každý kilometer a v hlave som si prepočítaval čas. Mal som ho dobrý a stíhal som to pri aktuálnej rýchlosti za dve hodiny. Štyri kilometre, tri kilometre a ďalších pár obehnutých cyklistov. Asi som ich dosť iritoval, že ich obieham s naloženým bikom a ruksakom.

2 km pred vrcholom sa začali objavovať fotografi. Týpek sedel na stoličke pri ceste s nachystanou zrkadlovkou a cvakal fučiacich stúpajúcich. Ďalší potom podal do ruky vizitku s webom, na ktorom sa dajú fotky stiahnuť. Kilometer pred koncom sa na mňa začal doťahovať nejaký chrt na cesťáku. Snažil som sa odolať čo najdlhšie, ale asi 500 m pred vrcholom ma dohnal. Zjavne išiel tiež nadoraz, lebo akonáhle ma predbehol, tak spomalil a opäť zaostal. Nakoniec som ho nechal za sebou. Hore som dorazil za 1 h 58 minút. Prekľučkoval som sa medzi ľuďmi, na vrchole ich bolo veľa, peších aj cyklistov, oprel bike o neďaleké zábradlie a otvoril si pivo .

Na vrchole som strávil celkovo tri hodiny. Jednoducho preto, že keď som už bol hore, nechcelo sa mi ísť dole. Bolo tam príjemných 24°C a neopakovateľné výhľady. Spravil som si povinnú fotku pri tabuli Mt. Ventoux a potom som sedel opretý o múrik a vychutnával si ten pocit víťazstva. A výhľad. Ten bol úplne dokonalý. Z jednej strany sa do nekonečná rozprestierali Alpy, v diaľke zasnežené končiare. Z druhej strany sa krajina strácala v opare nekonečnej roviny a miernych kopčekov a niekde za nimi sa dalo tušiť more. Bolo vidieť drobných cyklistov, ako zdolávajú meter za metrom cestu na vrchol. Už som sa vedel vžiť do ich pocitov. Pil som pivo a jedol čokoládu. Takto som sedel, kochal sa výhľadom a popíjal asi hodinu. Potom som sa pobral do neďalekého suvenírového obchodu. Kúpil som si multifunkčný nožík s otváracom, vývrtkou a vidličkou. Veľmi praktické na fazule v konzerve a víno . Môj nosič na sedlovke si vyslúžil pár pohľadov a jeden chlapík sa ma začal vypytovať, kde som taký zohnal. Ďalší starší manželia sa ma začali vypytovať, odkiaľ a kam idem a napokon zhodnotili, že som veľmi odvážny. Celý nás rozhovor tlmočil do holandčiny ďalší cyklista. Ale nakoniec som sa zakecal na pol hodinu s Holanďanom, ktorý tiež prešiel celé Francúzsko na bicykli, až sem na kopec. Pôvodne si ma všimol už dole pri Carrefoure, tiež kvôli netradičnému stojanu, ale do reči sme sa dali až teraz. Mali sme veľa spoločných poznatkov z cesty, ktoré sme si povymieňali. O pol tretej som sa rozhodol, že pivo už prestalo účinkovať a je možné zjazdiť dole. Asfalt bol hladký a maximálka sa vyšplhala na 68 km/h. S každým metrom zjazdu bolo cítiť ako stúpa teplota. Za 20 minút som bol opäť dole v Bédoine. Vyrazil som na ďalšiu cestu smer Marseille. Na noc som si našiel pekne nenápadne miesto pri bude, ktorú cez deň používajú na predaj ovocia, v mestečku Mallemort. Vo vzduchu som cítil dážď. V noci, keď sa spustil lejak, som prístrešok ocenil a presunul sa z trávy na síce tvrdý betón, ale zato v suchu. Pršalo zvyšok noci.

Celková bilancia: 1 637 km



Francúzska riviéra (Marseille-Janov)


Po týždni makania, keď sa moje denné objemy pohybovali okolo 200 km, mi začínal týždeň oddychu. Čakalo ma asi 500 km popri pobreží z Marseille do Janova, ale mal som na to dostatok času. Cieľom tohto týždňa nebol rýchly presun a športový výkon, ale užívanie si pláží, mora a piva. Počasie bolo po rannom daždi opäť slnečné a ja som sa nevedel dočkať momentu, keď sa vyvalím niekam na peknú piesočnú pláž. Krajina bola rovinatá, len s miernymi kopcami. Väčšie kopce našťastie cesta šikovne obchádzala. Tempo som nemusel siliť. Desiaty deň mojej cesty som na obed dorazil do Marseille. Ako prvé ma privítalo obrovské námestie, komplet zmenené na trhovisko typu Káhira. Proste jeden veľký arabský trh. Milión ľudí na meter štvorcový, zo štyroch jazdných pruhov spravených osem, trúbenie, odpadky, tovar rozhádzaný na zemi, políciou prehľadávaný autobus MHD a čistý chaos. Dopravu skomplikoval najmä ten odstavený autobus, lebo blokoval najužšie miesto dopravy. Miesta bolo tak málo, že sa nedalo preštrikovať ani bikom. Bol som rád, keď som z tohto chaosu odišiel. A hneď som si skontroloval, či mi nič nechýba. Potom sa situácia ukľudnila a mesto opäť dostalo výzor Európy. Odporúčam navštíviť Basilique Notre-Dame de la Garde.

Výhľad z katedrály na celé mesto stojí za to stúpanie k nej. Pri vychutnávaní pivka pri katedrále si ma zase vytypovala jedna Španielka, nech jej poradím zorientovať sa v mape. Neviem prečo majú ľudia pocit, že vandrák, ktorý očividne nie je domáci, sa v danom mieste vyzná. Ale poradil som. Stačilo jej to len otočiť správnym smerom. Zvyšok popoludnia som strávil pri mori. Prezliekol som si plienkové gate za normálne kraťase a hodil sa do vĺn. Ono sa to nezdá, ale na takej preplnenej pláži si vás fakt nikto nevšimne, ak si prehodíte za sekundu nohavice . More bolo perfektné. Po týždni v horúčavách a náročnom bicyklovaní to bol balzam na dušu.



Oddych začína


Ešte pred zakempením za mestom prišla na rád akcia „Hajzlák“, keďže som si zabudol kúpiť vreckovky. Spočívala v rýchlom zastavení pri terase nejakej reštaurácie, šlohnutí servítok zo stolovania pri prázdnom nachystanom stole a rýchlom zdrhnutí . Ale vedel som, že ráno to ocením. Horšie je to v týchto miestach s kempením. Francúzska riviéra je krásna, ale beznádejne preplnená ľuďmi, stavbami a bez kúsku voľného priestoru. Nakoniec som zakempil za Carrefourom. V noci ma vyrušila rodinka diviakov z neďalekého lesíka. Krochkala a šušťala neďaleko, ale keď som vstal, odcupitala preč. Navyše ma celú noc budili kamióny. Bežne to človek nevníma, ale k takému obchodu v noci aj 5x pristaví kamión a začne vykladať tovar.

Jedenásty deň bol úplne oddychový. Kotúľal som sa pomaly a hľadal cestičky čo najbližšie k pobrežiu, aby mi neunikli žiadne scenérie. Nešlo mi o to, aby bola cesta najkratšia, ale aby bola čo najzaujímavejšia. Často som odpočíval na pláži s pivom v ruke a kúpal sa v mori.

Najkrajší zážitok dňa a možno aj celého výletu prišiel po vystúpaní na vrchol malého pohoria Massif du Mai, ktoré sa vypínalo hneď nad morom. V nadmorskej výške 356 m n. m. sa tu nachádza kostolík Notre Dame du Mai. Tento výstup predčil všetky očakávania. Ten výhľad sa ťažko opisuje. Proste, vrchol sveta. Bod, z ktorého je 360-stupňový nerušený výhľad. Na jednej strane bolo vidieť celé pobrežie až skoro do Marseille, na druhej strane zas pobrežie, ktoré ma ešte len čakalo smerom na St. Tropez. V pozadí hory. Ale najkrajší výhľad bol smerom na more. Pokrývalo väčšinu obzoru. Nekonečná modrá, sem-tam posiata drobnými bielymi plachtami, v hĺbke podo mnou. Obzor splýval s oblohou, modrá s modrou, až sa z toho točila hlava. Ak vás niekedy zaveje do týchto končín, odporúčam zájsť na toto miesto. Až tu je vidieť, aký je človek a všetko čo vybudoval maličké oproti nekonečnému moru.



Spálený les


Úsmevný moment prišiel na pláži v meste Toulone. Ležal som na skalách, opaľoval sa a pozoroval vojenskú loď strážiacu prístup do zátoky. Pár metrov ďalej sa jeden párik, asi 12-ročných, vášnivo olizoval. Zábavka skončila, keď prišla francúzska mamička, zdrbala dcérku v miestnej reči a odviedla ju preč.

Do večera som ešte stihol prejsť cez mŕtvy spálený les v blízkosti hradu Brégnancon. Stromy na okolitých kopcoch boli ohorené a čierne, zem spálená bez rastlín, žiadna zeleň. Pochmúrna atmosféra. A nebol som rád, že sem idem na večer. Našťastie som našiel pod hradom na skale vyčnievajúcej do mora, pieskovú pláž. Bol som pri mori, a tak som chcel pri ňom aj späť. Pozoroval som západ slnka. Od mora vial ľahký vánok a v zátoke sa pohupovalo pár vŕzgajúcich lodí. V diaľke som videl svetlá pobrežia, ktoré som dnes prešiel. Výhľad bol prakticky až k Massif du Mai. V tejto idylke som zaspal. Napriek pokojnému tempu som sa dnes posunul o 110 km.

Ráno, dvanásty deň, som musel riešiť problém s pieskom, ktorý bol všade. Kým som vyrazil na cestu, strávil som veľa času čistením biku. Slnko pálilo, ale to mi nevadilo. Chvíľu som sa nenápadne pretekal s partiou cyklistov na cesťákoch. Bol som rýchlejší. Cesta sa vinula ponad more a bola plná stúpaní, klesaní a krásnych výhľadov. Chcel som dôjsť do obeda do St. Tropez. Mestečko pre našinca známe hlavne svojim žandárom nebolo veľké. Pár starých uličiek a už som bol v centre v prístave, kde kotvili luxusné jachty. Bolo tu veľa turistov posedávajúcich na terasách, v kaviarňach a reštauráciách. A možno aj vďaka notoricky opozeraným filmom to tu bolo akési povedomé. Toto mesto bolo ďalším miľníkom na mojej ceste. Centrum francúzskej riviéry. Rozhodol som sa nájsť Funesovu žandáreň. Našťastie, mesto žije čiastočne aj touto filmovou históriou, a tak som podľa navigačných tabúľ našiel povestnú budovu.

Z mesta som šiel stále popri pobreží na Cannes. V zvlnenom teréne sa išlo vynikajúco a rýchlosť sa pohybovala okolo 35 – 40 km/h. Za mnou sa snažil udržať jeden cyklista, ale ja som mal plno síl a vždy do kopca som pridal, aby to mal ťažšie. Neskúšal ma predbehnúť, iba visel za mnou a počul som, ako horúčkovito preraďuje vždy, keď si myslel, že v kopci spomalím, ale ja som naopak zrýchlil. A popri tom som sa kochal výhľadmi na červené rozoklané pobrežie plné skalnatých zátok.



Výmena bicykla


V tom momente prestala poslúchať technika. Odtrhnuté lanko na prehadzovačke ma vyradilo. Ďalší postup bol ťažký, keďže som vzadu nemohol zaradiť nič iné ako najmenšiu 11-tku. Do kopca som radil 34-11 a z kopca 50-11. A v takejto kombinácii ten vlnitý terén dával riadne zabrať. Navyše, celá prehadzovačka rapkala ako o život v tomto neprirodzenom nastavení. Cannes sa črtalo v diaľke necelých 20 km. Videl som líniu pobrežia a malé domčeky. Podľa Googlu bol však servis až v meste Antibes, nejakých 15 km za Cannes. Preto som sa v meste nezdržal na plánovanú prehliadku, aj tak som doňho dorazil s oneskorením, až keď sa stmievalo. Rovno som sa vybral do Antibes. Pomaly mi dochádzala energia v powerbanku a ja som mal bike v stave, ktorý som nedokázal opraviť. Klesal som na duchu a dúfal, že mi zajtra v tom jedinom vygooglenom servise budú vedieť pomôcť na počkanie. Navyše som bol bez jedla, pretože kvôli tomuto zdržaniu som nestihol žiadny obchod. Cestou som narazil na malú pekárničku, ktorá bola akoby zázrakom ešte otvorená. V nej predával arabský vyzerajúci chlapík. Keď som od neho zobral posledných 5 čokoládových taštičiek, tak mi prihodil ešte dve lekvárové buchty grátis. To ma veľmi povzbudilo a vlialo mi to novú nádej do žíl. V tú noc som zostal v miestnom kempe. Potreboval som dobiť powerbank a premyslieť si ďalší postup a nie hľadať miesto na kempenie. Po vyše týždni, čo som kempil vonku sám, to bol divný pocit byť na noc medzi ľuďmi. Ako som po troch dňoch vo Verone potreboval strechu nad hlavou, tak som si za posledný týždeň zvykol na samotu a voľnosť a zrazu som mal z okolitých ľudí, ktorí boli v kempe pocit, že mi každý vadí. Priveľa ľudí, priveľa hluku, rečí, kašľania, chrápania, šuchotania v stanoch, zvuky krokov, zipsov na spacákoch. Proste, sociálna fóbia. A chýbala mi samota vonku.

Trináste ráno ma čakalo nepríjemné prekvapenie. Asi 10 cm od sedlovej trubky bola naprieč rámovou trubkou prasklina. Skoro po celom obvode. Bolo mi jasné, že toto skôr či neskôr praskne definitívne. Bolo riskantné na tom jazdiť. Určite som nechcel riskovať 1 500 km cestu domov. Chvíľu som veril, že moja cesta naozaj skončila. To som si ale odmietal pripustiť. Jediná možnosť, ktorá sa mi núkala, bola skúsiť ten servis. Aj keď už nie kvôli výmene bowdenov, ale výmene celého bicykla. Mal som stále 5 dní rezervu, a tak som si vravel, že nech sa deje čokoľvek, mám deň, dva na to, aby som viazol na mieste a snažil sa vyriešiť moju situáciu. Keď som dorazil do spomínaného servisu, hneď mi bolo jasné, že tu nový bike nezoženiem. Najlacnejšie biky začínali od 2 000 €. Predsa som však neobišiel naprázdno. Majiteľ mi odporučil kamaráta v Nice, 15 km ďalej po pobreží, ktorý ma obchod s väčším výberom. Prišlo posledných 15 opatrných kilometrov môjho CTM. V obchode som našiel vhodnú náhradu. Starší Scott za 199 € bol dostatočne zachovalý a vyzeral, že dokáže zvládnuť cestu domov. Každopádne, bol lacnejšou alternatívou ako vlak na Slovensko.

Oholil som starý bike o všetko. Brzdové páky, brzdy komplet aj s čeľusťami, SPDčka, prešmykač a zadná prehadzovačka aj s kazetou, sedlo, sedlovka, predná karbónová vidla, predstavec, všetko šlo dole. Dokonca som vycvakal aj stredy kolies zo špicov. Z CTMka ostal len na kompletku oholený rám s prednou pílou, kľukami a baranmi, čo sa kvôli rozmerom nedalo zobrať. Musel som pôsobiť komicky pre ostatných zákazníkov. Pred obchodom na kolene rozoberať bike do posledného šróbika. Po 25 000 km teda skončilo moje hliníkové CTM blade 1.0 z roku 2015 v kontajneri v Nice. Bez nostalgie. Ale len jeho rám. Polovicu jeho hodnoty som v odmontovaných komponentoch nabalil do nového, na tento účel kúpeného ruksaku. Nový bike ma už čakal pred dverami obchodu a prvé kilometre ma presvedčili, že mi bude dobre slúžiť. Krízu s bikom som úspešne vyriešil.



Zvyšok dňa už vzhľadom na prežitý stres prebehol veľmi nevýrazne. Pomaly som sa prekotúľal po promenáde v Nice a okúpal som sa v mori. A hoci som išiel tak pomaly, ako som len vládal smerom k Monacu a hľadal som už podvečer miesto na kempenie, v tejto preplnenej oblasti to nebolo možné. Chtiac nechtiac som tak večer dorazil do Monaca. Nechcel som ísť do Monaca na večer, pretože mi bolo jasné, že tam nikde nezakempím a keď som sa tu teraz ocitol, napadlo ma len: "Čo teraz? Kde tu prespím?" Tak som otvoril pivo a chvíľu pozoroval ten luxus okolo mňa. Najväčšia atrakcia celého Monaca bol však aj tak bager, ktorý s naberačkou veľkou ako auto nakladal z dna mora štrk do nákladnej lode. Darmo, jachty a autá sú pre ľudí bez fantázie. Správny pracháč, čo ma fantáziu, by si mal kúpiť mega bager, a hrať sa na ňom každý deň.

Nakoniec som ten deň ukončil v 20 km vzdialenom meste Menton. V kempe vo vedľajšej dodávke bol český párik. Chvíľu som sa obzeral, či nehrozia lavíny, ale zdalo sa, že príroda nechce zabiť kvôli dvom Čechom ďalších pár desiatok Francúzov, Talianov a mňa. Takže konečne prišiel čas na čokoládu, fľašu vína a relax. Výhľad bol kráľovský. Z kopca bolo vidieť na mestečko dolu pri mori, odkiaľ znela latino hudba nejakej tanečnej akcie a na samotné more. Nad morom sa vznášala veľká guľa mesiaca a jeho matné svetlo sa odrážalo na morskej hladine. Za takýto pohľad sa oplatilo oželieť aj Monaco a prebolela aj únava z technických problémov. Presne toto sú tie scenérie, ktoré treba vychytať a ktoré sa nestávajú každý deň.

Ráno v kempe, štrnásteho dňa, bolo príjemné a neskoré. Nemal som sa kam ponáhľať. Janov bol necelých 200 km a mne stačilo dôjsť tam do nedele a dnes bol ešte iba štvrtok. Prekročil som francúzsko–taliansku hranicu. Hneď za hranicou som si všimol kontrast. Luxus ustúpil obyčajnému životu a Taliansko mi oproti nablýskanej francúzskej riviére prišlo priam chudobné. V San Remo som dobehol skupinku cyklistov. Obehol som ich a hneď som počul, ako cvakajú prehadzovačky. Chlapíci sa na mňa zavesili. Bavilo ma ťahať špicu domácim oddýchnutým cyklistom po 2 000 km vlastnej púte. Svišťali sme asi štyridsiatkou, ale nohy som mal po posledných nenáročných etapách oddýchnuté. Po zhruba 10 km ma ten za mnou vystriedal a ukázal palec hore. Zaradil som sa hneď zaňho. Nechcel som riskovať pád v nezohratej skupine a ísť hlbšie do balíka. O kilometer prišiel mierny kopček a tempo sa znížilo. Tak som sa rozhodol ich opäť popreháňať a vyrazil som dopredu. Znova som začul cvakanie prehadzovačiek a fučanie, ako sa snažili udržať. Zjavne toto moje tempo nečakali. Po ďalších 3 km všetci odbočili na iný smer a ja som osamel. Razom ma prešla energia. Cyklistika je prevažne o psychike. Keď máte za sebou niekoho, komu chcete ukázať ako sa bikuje na Slovensku, tak je energia ísť v pohode 40 km/h. Akonáhle táto motivácia odpadla, zrazu som spomalil a musel sa nútiť ísť aspoň 30 km/h. V noci som zakempil asi 30 km pred Janovom na pláži. Okrem pár rybárov tam nikto nebol. V diaľke nad morom sa blýskalo. Ďalej v ohybe pobrežia sa črtal vysvietený Janov. Dnes bolo aj kúpanie, aj pretekanie, aj pivo a všetko pekne zakončené spaním na pláži. Dokopy asi 150 km a Scott sa osvedčoval. Vlastne som si ani neuvedomoval, že mám iný bike.

Celková bilancia: 2 254 km



Prechod Álp


Pätnásty deň som sa prebudil na pláži pri rozbúrenom mori. Počasie bolo pod mrakom, ale nepršalo. Dopoludnie som strávil prehliadkou Janova, ktorý ma vôbec nezaujal. Žiadna pekná pešia zóna alebo centrum. Všade len autami prepchaté ulice. Navyše ma začala chytať kríza a cítil som sa unavený. Sladké nápoje ani sladkosti nepomáhali. Zlepšilo sa to až keď som opustil pobrežie a zamieril do vnútrozemia cez Passo della Bocchetta. Konečne voľné priestranstvo, lúky a lesy. Výhľady boli krásne. Okolo boli hory a v diaľke, ako sa rozostupovali smerom do údolia, sa črtalo more. Za horami sa začínala opäť nekonečná talianska rovina až k Milánu. Celý deň hrozili búrky a všade naokolo sa kopili oblaky, ale dážď ma obchádzal. Vietor fúkal premenlivý a skôr škodil ako pomáhal.

V meste Tortona mali zaujímavý kostol. Na veži sa čnela niekoľko metrová pozlátená socha svätca. Trochu megalomanské a gýčové, niečo také by som skôr čakal v Rusku plnom pozlátených cibuliek na kostoloch. Ale svätec zjavne prinášal šťastie černochovi pri košíkoch. Pri každom lidli v Taliansku existuje jeden černoch. Stojí pri košíkoch, hrá sa s mobilom, vyzerá otrhane a čumí na ľudí. Neviem či tento biznis case vychádza a či je to nejako organizované, keďže všade bol vždy len jeden černoch a práve jeden černoch. Ale spomedzi snáď 20 lidlov, ktoré som cestou navštívil, len v tomto som videl, že by mu ľudia nechali drobné z košíka. Dnešných 170 km som prekonal prekvapivo rýchlo. Večer som bol ubytovaný cez booking v meste Pavia. Keďže hrozili búrky, urobil som po 12 dňoch výnimku a ubytoval sa pod strechou.

Pohľad na more z hôr nad Janovom – more je v strede medzi kopcami ten sotva viditeľný horizont .



Šestnásty deň ma čakal vlakový presun z Pavie do mestečka Como pri rovnomennom jazere pod Alpami. Chcel som sa vyhnúť Milánu s jeho spleťou diaľnic. Zistil som, že aj v Taliansku jazdia na niektorých linkách vlaky, ktoré si ešte pamätajú Mussoliniho. Do vozňa fúkalo z každej strany. Pri poslednej ceste do Pavie som asi náhodou našiel nejaké osamelé nástupište stanice Miláno Centrale. Teraz som dostal kultúrny šok. Vystúpil som na obrovskej stanici. Viedenská Hauptbanhof alebo Pražské Hlavní Nádraží, prípadne aj Victoria v Londýne sa môžu pokojne schovať. Toto bol čistý chaos. Tri podlažia nástupíšť, milión eskalátorov, davy ľudí a vôbec som netušil kam mám ísť a ako sa v tom zorientovať. V Taliansku majú dva typy vlakov. Niečo ako naše IC a EC, ktoré sú 3x drahšie a potom ostatné vlaky. A práve preto, že som chcel ušetriť a nešiel som priamym vlakom, trvalo mi dlho, kým som sa v tom systéme zorientoval. Akurát ma zaskočila kontrola pri vchode na nástupištia. Niečo ako letisková kontrola. Dúfal som, že nemajú podobne divné predpisy. Predsa len som mal jeden nôž na páse, druhý v batohu . Našťastie to nikto neriešil. Pri kontrole vo vlaku som zistil, že vlastne cestujem na čierno. Lebo lístok si treba pred nastúpením do vlaku v nejakom neznámom automate cvaknúť. Našťastie ani toto sprievodca neriešil.



Alpy v plnej sile


Mesto Como bol už úplne iný svet. Prímorskú krajinu vystriedali Alpy. Malebné upravené domčeky, tmavomodrá hladina jazera, loďky, veľa motorkárov a na pozadí alpské štíty. Skôr Rakúsko alebo Nemecko než Taliansko. Rovinatú cestu údolím jazera s kryštálovo čistou vodou vystriedalo po pár hodinách stúpanie na už švajčiarsky priesmyk Majola. Priemerné stúpanie 5% v dĺžke 30 km unaví. Navyše som tam šiel na večer do zimy. Toto stúpanie bolo v konečnom dôsledku ťažšie ako Mt. Ventoux. Dobehol som dvoch cyklistov. Mali biky hodné rozmaznaných bohatých Švajčiarov. Drahé karbóny, tiché elektronické radenie, kukal som na to ako puk, keď to predo mnou preraďovali. No aj tak ostali za mojím naloženým hliníkom s manuálnou Sorou. Na záverečných serpentínach som bol vďačný za 30-kolečko na kazete. Keď konečne prišla Majola, bol už večer a teplota 7°C. Po letných teplotách pri mori to bol šok. Zlá logistika. Skončiť hore bola blbosť. Bolo mi jasné, že kým neuberiem z nadmorskej výšky, v letnom spacáku nevydržím. Nakoniec som prešiel ešte asi 50 km, kým som našiel kemp. V lesoch v zime som späť nechcel. V mestečku Zernez mali aspoň horúcu sprchu. Po sprche som na seba navliekol všetko, čo som mal. Doslovne. Trenky, kraťase, oboje plienkové gate, tri páry ponožiek, tričko, cyklistickú bundu, dres a ešte cyklistickú šuštiačku aj cyklistické rukavice. Nech kryjem čo najviac tela. Vliezol som do spacáku a ten som navliekol do bivaku. Noc bola chladná, najmä na nohy, no ďakoval som sa to kilo, ktoré som investoval do zdanlivo za tú cenu nehodného bivaku. V tomto prípade ma úplne zachránil. Síce je to len tenký kondóm na spacák, ale drží teplo, najmä, ak si človek dovnútra nadýcha. Teplota do rána klesla na 4°C. Spacák bol do 13°C.

Sedemnásty deň pripadol na nedeľu. Cieľom tohto dňa bolo jediné. Ujsť z Álp čo najrýchlejšie, aby som nemusel zažiť ďalšiu takú chladnú noc. Už od St. Moritzu cesta viedla pomaly sa zvažujúcim údolím rieky Inn. Táto rieka ma sprevádzala od sedla Majola, keď bola obyčajným horským potokom až do Passau. Okolitá krajina bola ako z turistického sprievodcu. Aj tráva rástla rovno. Pekné, ale na môj vkus trochu sterilné, akoby na udržiavanom trávniku kdesi za domom. Bola nedeľa, to znamená, všetko zavreté. A vo Švajčiarsku všetko, znamená všetko. V Taliansku a Francúzsku som vždy dokázal nájsť nejaký otvorený obchod aj v nedeľu. Ale tu v malých horských dedinkách, cez ktoré som prechádzal, bolo mŕtvo. Preto som si hneď po prekročení hranice s Rakúskom doprial na obed schnitzell a čapované pivo. V penzióne bola kopa cyklistov, zväčša starší páni a tety, ktorí na bicykloch rôznych kategórii putovali cez Alpy. Na jednotných tričkách mali nápis Trans Alp 2017.

V Rakúsku, aj keď jeho najvzdialenejšom kúte, som sa cítil skoro ako doma. Prebehol som mesto Landeck. Mesto však bolo úplne mŕtve. Ako keď prídete na divokom západe do zapadnutého mestečka, kde sa po prašnej ceste prevaľujú tie slamené trávové gule. Všetko beznádejne zavreté. Až za mestom som našiel billu na pumpe. Nič moc, ale pečivo, syr, čokoládu, pivo a klobásky tam mali. Na večer som opäť začínal stúpať do sedla Fernpass. Proste, plánovanie mi išlo. Našťastie však tento priesmyk mal iba 1 200 m n. m. a nebol taký dlhý ani strmý ako Majola. Za ním nasledoval hneď strmý zjazd do 600 m n. m. do lyžiarskeho strediska Garmisch – Partenkirchen. Okolo ôsmej som prekročil hranicu Nemecka. Naokolo boli hory a husté lesy. Hneď za nemeckou hranicou, kdesi za stromami, zapískal vlak. Kombinácia hustých bavorských lesov, Nemecka a pískajúceho vlaku vo mne hneď vyvolala asociáciu na lager transport. Darmo, Nemci sa tohto nikdy nezbavia. Cesta viedla po pohodlnom cyklochodníku miernym zjazdom až do Garmischu. Za ním sa zjavila diaľnica na Mníchov a keďže už bola tma, nechal som hľadanie cesty na ráno. Zakempil som za futbalovým ihriskom. Nebolo už tak chladno ako minulú noc, ale stále bola cítiť blízkosť hôr.



Nemecko


Rozhodol som sa, že cestu dokončím za 20 dní. Chýbalo mi ešte 700 km a mal som na to 3 dni. Tiež som sa rozhodol, že vynechám Mníchov. Nemal som chuť opäť kľučkovať popri obchvatoch a po frekventovaných cestách. Osemnásty deň som sa teda vybral rovno na Passau, vzdialené 260 km. Keď som sa vynoril spoza búdky s traktorom, za ktorou som spal, čumelo na mňa asi 30 Kórejcov, ktorí nastupovali do autobusu pri neďalekom hoteli. Dopoludnia sa cesta vlnila naprieč poslednými výbežkami alpského predhoria. Niečo ako, keď loď križuje naprieč vlnami. Stále hore a dolu a nie a nie zísť do roviny. Takýto charakter mala cesta až do Bad Tolzu a ďalej do Miesbachu. Navyše, neďalekú diaľnicu opravovali, a tak bola okreska neuveriteľné prepchatá kamiónmi a autami. Išlo sa zle. Stúpania boli mierne, ale nekonečné. Prišlo mi, že stále idem len do kopca. Okrem toho ma po pár dňoch s batohom na chrbte, v ktorom som mal komponenty zo starého bicykla, začal veľmi bolieť chrbát. Dospelo to až do stavu, že som si povedal dosť. Chrbát ma ubíjal viac ako nohy. Zastavil som a rozhodol sa, že buď to nejako preskupím alebo to celé zahodím. Nakoniec sa mi všetky súčiastky podarilo prehádzať do malého cyklovaku a ten upevniť na riadítka. Síce mi to ubralo na vrtkostí a aerodynamike, ale na rovinaté etapy, ktoré ma čakali, to bolo použiteľné. Bola to úľava a hneď sa vrátili aj sily. Navyše som o pár kilometrov ďalej natrafil na Getränke Markt. Skvelý model obchodu, v ktorom majú len nápoje a prevažne pivo . Neskôr za Rosenheimom už začala rovina údolím rieky Inn. Alpy som definitívne nechal za sebou. Tento deň sa mi osvedčila metóda dve hodiny šliapať, prejsť 40 – 50 km, a potom 15 minút pauza na čokoládu a pivo a kolu. Takto som dokázal napredovať rovnomerným, stabilným tempom a neunaviť sa a ani nedostať kriticky hlaďák. Nakoniec som ten deň zakempil po 224 km pod majestátnym dubom na futbalovom ihrisku v zapadnutej nemeckej dedinke. Ešte stále 50 km do Passau. Čo bolo horšie, z ničoho nič mi skratoval powerbank a vybil sa. Takže som zostal na posledné dni len s pár percentami nabitého telefónu. Aspoň že noc bola konečne opäť teplá, letná.

Celková bilancia: 3 003 km



Dunajská cyklocesta Passau - Bratislava


Devätnásteho dňa začala posledná fáza mojej cesty. Dunajská cyklocesta z Passau do Bratislavy. Ale kým sa tak stalo, musel som ešte prejsť zdĺhavých a únavných 50 km do Passau. Keďže ma stále posielalo na diaľnicu, zapojil som GPS a vybúchal už aj tak polovybitú batériu telefónu. O desiatej som konečne dorazil do centra Passau k sútoku oboch riek, Dunaju a Innu. Bol to krásny pocit. Po celej tej dlhej ceste som došiel až sem. 400 km od Bratislavy, k Dunaju, ktorý ma povedie až domov. Už len rovina, žiadne frekventované cesty a luxusný cyklochodník. Celkovo na mňa Passau pôsobilo veľmi útulnou atmosférou. A určite sa tam chcem ešte vrátiť.



Dunaj


Opustil som Nemecko a prešiel do Rakúska. Na cyklochodníku bolo veľa cyklistov, ktorých som spokojne obiehal v rýchlosti cez 30 km/h. Po ľavej strane som sledoval Dunaj. O trase z Passau do Bratislavy som si čítal na internete viacero blogov, a tak ma neprekvapila vodná elektráreň s priehradou nejakých 20 km za Passau. Rovnako som po 40 km očakával povestný Schlögen – miesto, kde Dunaj mení smer o 180 stupňov. Začal sa však ozývať stále intenzívnejšie hlad. Raňajky boli ako obvykle, skromné. Nenosil som veľa jedla so sebou, pretože na nosič sa nevošlo a všetko by som to musel niesť na chrbte. Počas pracovných dní, keď som si bol istý, že narazím na nejaký obchod, som bral minimálne zásoby. Niekedy som v záchvate hladu večer zjedol aj časť raňajok. Tak tomu bolo aj dnes, bol utorok. Scenérie boli pekné, cyklochodník pohodlný, rovina príjemná, no chýbali dediny s obchodmi. Keď som dorazil do jednej z dedín, čakalo ma sklamanie. Čašník v pizzerke mi oznámil, že kuchyňa je zatvorená. Rovnako ako miestny Spar. Lebo sviatok. Na parádu. V Rakúsku proste oslavujú dáku blbosť a kvôli tomu tam človek musí žrať trávu lebo k potravinám sa nedostane. Píšem to expresívne, ale tak som to vtedy vnímal. Čo mňa je po ich sviatku, keď sa v celej krajine nedá zohnať jedlo. Neostalo iné ako zapnúť takmer vybitý telefón a hľadať, či niekde nejaký Spar predsa len nie je otvorený. Baterka ukazovala 20%. Otvorený Spar bol až v Linzi.

Dunaj zmenil svoj horský charakter svižnej rieky a začal sa rozlievať do širokého údolia. Miestami som si prišiel ako na hrádzi pri Bratislave. Tempo som nemal zlé, napriek hlaďáku som držal okolo 30 km/h a o tretej som bol v Linzi. S jediným cieľom - nájsť otvorený Spar v tejto sviatočnej krajine, kde ľudia žijú bez jedla a cez víkend sa všetci predavači môžu pokojne venovať rodine a svojim dcérkam zavretým roky v pivniciach. A podarilo sa. Síce som musel znova použiť GPS a vytĺcť trochu baterky, ale na železničnej stanici som našiel obchod. A keďže to bol jediný otvorený obchod v Rakúsku, nahrnuli sa tam všetci Rakúšania, ktorí nemajú pivnice, resp. dcérky.

V ten deň som sa nakoniec dokotúľal 250 km až do mesta Ybbs. Po posledných dlhých etapách ma výdatne bolel zadok, a preto posledné kilometre už boli utrpením. Ale nechcel som si na posledný deň nechať viac ako 200 km. Poslednú noc vonku som si užíval. Ako to zbehlo. Nechcelo sa mi veriť, že som na ceste už tri týždne. Zajtra budem späť opäť medzi štyrmi stenami a vrátim sa do reálneho života. Ale táto noc je ešte na slobode a iba moja. Za tú dobu som si na voľnosť spania pod hviezdami zvykol. Zaspal som pri pozorovaní Dunaja a vysvietených lodí na ňom.

Posledný, dvadsiaty deň môjho výletu a posledných 200 km. Na ceste som sa naučil presne odhadnúť čas, ktorý mi zaberie prekonanie určitej vzdialenosti. Osvedčil sa mi odhad 20 km/h. Zdá sa to málo, ale dlhodobo mi to presne vychádzalo. Ak som mal dnes v pláne prekonať 200 km, potreboval som na to presne 10 hodín. Samozrejme, to nie je čistý čas jazdy, ale sú v tom zarátané prestávky, jedlo, hľadanie trasy a ďalšie zdržania. Ak vyrazím o 7 ráno, tak o 17 som v Bratislave.

Melk - všimnite si sochu v strede, ktorej za podstavec slúži stará audina .



Smeroval som na mesto Krems. Hneď ako som vyrazil, ma povzbudila tabuľa “Melk 16 km”. Melk a Krems boli pomyselnou polovicou Dunajskej cyklocesty a ďalším miľníkom za nimi bola už Viedeň. Obe mestá som prešiel bez obhliadky. Na okolitých kopcoch sa rozkladali nekonečné vinice a jablkové sady. Na oboch stranách Dunaja sa v pravidelných intervaloch objavovali zrúcaniny hradov. Práve, keď som rozmýšľal, že by som si dal nejaké ovocie, narazil som na predaj jabĺk. Bola to iba miska položená na parapete. Nechal som tam požadovaný peniaz a vzal si jedno jablko. Cesta sa už úplne ponášala na bratislavskú hrádzu. Široká rieka tiekla rovinatou nekonečnou krajinou, lemovaná lužnými lesmi a záplavovými oblasťami. Keby fúkal protivietor, bolo by to zlé, ale našťastie fúkal do chrbta, a tak som nemal problém valiť 33 km/h. Navyše ma motivovalo obiehať cykloturistov, ktorých tu bolo naozaj veľa. Tu niekde začína neutíchajúci bratislavský vietor. O 12-tej som prešiel mestom Tulln, kde som si poslednýkrát doplnil zásoby jedla. Mesto je maličké, ale útulne a atmosféru na hlavnom námestí spríjemňovala živá hudba.

Keď som sa vrátil na hrádzu a zabral do pedálov, aby som unikol oblakom, ktoré sa zbierali zo západu za mnou a hrozili dažďom, bicyklom seklo. Rýchly pohľad a vedel som, kde je problém. Zhrdzavené špice na zadnom kolese povolili. Jeden praskol úplne, ďalší bol uvoľnený. Výsledkom bola obrovská osmička, ktorá bránila krúteniu kolesa. Do prdele! Toto vyzeralo na definitívny koniec cesty. Ešte, že z Tullnu chodia vlaky a nestalo sa mi to skôr. Ale ja som nechcel takto hlúpo skončiť cestu doslova pár kilometrov pred koncom. Technika na tomto výlete fakt neposlúchala. Koleso drhlo najmä o brzdy a zľahka sa trelo aj o zadný rám. Odmontoval som zadné brzdové gumičky a zistil som, že sa krúti. Síce som išiel ako na automatickej práčke pri žmýkaní, ale dalo sa. Rozhodol som sa, že teraz to už nezabalím. S malým srdcom som šiel ďalej a čakal, či sa to koleso nerozpadne úplne. Do Viedne ostávalo už len 20 km okolo Klosterneuburgu a bol som rozhodnutý prísť aspoň tam. Bol som prekvapený, že aj s takýmto vyoseným kolesom dokážem ísť celkom slušne, okolo 28 km/h. Takáto rýchlosť úplne stačila. Ak budem o druhej poobede vo Viedni, do piatej som s prehľadom v Bratislave. Nemal som sa kam ponáhľať, stačilo dôjsť. Razom prestal bolieť aj zadok a hlavu zamestnávalo len modlenie sa, aby bike vydržal. O druhej som sa slávnostne dohrkal do Viedne. Prejsť Viedeň je ako za trest. Cyklochodník síce vedie luxusne cez celé mesto popri Dunaji, ale je to 20 km, kým sa človek dostane za mesto. Pod jedným z mostov som si kúpil predraženú plechovku piva za tri eurá a dojedol posledný chlieb. A nechal som sa ešte poštípať osou.

Cesta z Viedne už bola v pohode. Čas bol výborný, cestu som dôkladne poznal a cítil som sa ako doma. Z posledných percent baterky v mobile som mal dohodnutý backup, kolegu s autom v prípade, že to bike nevydrží. Posledná skúška výdrže prišla okolo Orth an der Donau. Cesta tu ide lužnými lesmi. Asfalt je veľmi hrubý, na cesťáku z vás vytrasie dušu. O to viac, že vidíte 10 km pred seba, keďže tam neexistujú prakticky žiadne zákruty. Je to ubíjajúce na psychiku, zadok aj ramená.

Hainburg. Pôvodne som premýšľal, že ešte vybehnem na Braunsberg, nepríjemný tréningový kopec nad Hainburgom, aby som mal nejaký vrchol dňa. Ale s týmto kolesom to už neprichádzalo do úvahy. Preto som len prešiel mestom a pokračoval po cyklochodníku smerom na Bratislavu. Za Hainburgom som už začal stretávať Slovákov na bicykloch, autá s bratislavskou ŠPZ a dokonca aj nejaké z videnia známe cyklistické tváre, ktoré trénovali na cesťákoch. Opäť zvláštny pocit. Po troch týždňoch ďaleko od domova som si nejako nevedel zvyknúť na to, že som doma. Ťažko ten pocit opísať. Čakal som, že budem zažívať radosť z úspešnej cesty a ohurujúce pocity, že som doma, ale namiesto toho som mal pocit, akoby som prichádzal do cudzieho prostredia, ktoré len náhodou poznám. Akoby som len prechádzal ďalším mestom na ceste. Tento pocit ma neopustil, ani keď som prekročil hranicu Slovenska, ani keď som dobicykloval popod most Lafranconi do Bratislavy. Na petržalskej strane som sa zastavil v bufete pod Starým mostom na čapovaného štvorsladového Corgoňa. Konečne čapák za euro. Zapil som cestu takmer na ex. Akonáhle som zapol mobil, volal kamarát Andrej, že či idem na pivo. 4% baterky dlho nevydržali a vyplo ma definitívne. Tu to už ale bolo jedno. Posledné 3 km po hrádzi popod bratislavské mosty boli vo víťaznej a neohrozenej nálade pomedzi miestnych športujúcich. Keď som zosadol pred šiestou večer pred panelákom z bicykla, mal som pocit, že som sa bol len na pár hodín previezť po okolí. Stále mi nedochádzalo, že som prešiel pol Európy a bol 3 týždne preč. Zato doma ma čakalo špeciálne privítanie .

Celková bilancia: 3 473 km



Najdlhšia cesta v mojom doterajšom živote


Táto cesta bola najdlhším výletom v mojom živote. Celkovo som prekonal 3 500 km za 20 dní a odbicykloval 140 hodín čistého času. Prešiel som 8 krajín. Zažil som letné horúčavy a nekonečné roviny v Taliansku, ťažké stúpania na alpské sedlá a krásne výhľady na okolité zasnežené štíty vo Francúzsku, luxus, more a piesok na francúzskej riviére, zimu a takmer mráz v Alpách, vo Švajčiarsku krajinu ako z billboardov, veľkomestá Miláno, Marseille, alpské dedinky a jazerá v Taliansku, hlboké lesy v Nemecku a nakoniec lužnú riečnu krajinu popri Dunaji v Rakúsku. Prešiel som pozdĺž celého toku rieky Inn od prameňa pod St. Moritzom až do Passau. Prešiel som 500 km po morskom pobreží. Prešiel som Alpy. Zažil som slnko, zimu, dážď, komáre, kopce, roviny, rieky, jazerá, lesy, polia, more, technické problémy, hlad, smäd a únavu, ale aj pretekanie sa s miestnymi cyklistami, pivo, oddych a opaľovanie na pláži. A čo je najkrajšie, bol som sám sebe pánom celé 3 týždne a mal som úplnú slobodu, kedy a kam ísť. Preto táto cesta určite nebola posledná ani najdlhšia a myslím, že príde čas, keď ju budem opäť chápať len ako testovaciu skúšku pred oveľa väčšou výzvou. Zatiaľ neviem akou, ale na niečo prídem.

Čo nesmelo chýbať v mojej výbave: pumpa, defektová súprava, montpáky na plášť, 5 ks náhradných duší, 1 ks náhradného plášťa, univerzálny imbusový kľúč, náhradné kufre na tretry, veľký nôž, malý skladací nôž, otvárač na konzervy, nožničky na nechty, bivak, letný spacák, hliníková fólia ako karimatka, zámok, dve ľahké cyklistické bundy, 1 ks náhradných plienkových gatí, 3 ks náhradných ponožiek, 1 ks náhradných treniek, kraťase, tričko, sandále, opaľovací krém, papierové vreckovky, malý batôžtek, ktorý sa v prípade nákupu zásob dá niesť dočasne na chrbte, repelent, zápalky, 1 ks náhradnej baterky do tachometra, vodotesnú ľadvinku na drobnosti, zubnú kefku, pastu, mydlo, 30 000 mAh powerbank, 2 ks nabíjačka na mobil, kompaktný foťák a dve SD karty, mobil, doklady, slnečné okuliare.

Veci, ktoré mi chýbali: vývrtka, vidlička, mazanie na bicykel, náhradný dres, nepremokavý vak na spacák v prípade väčšieho dažďa, náradie na výmenu reťaze, náhradná powerbank aspoň 4 000 mAh.

Pivo: zo všetkých krajín bolo najlepšie v Slovinsku .

Na záver len toľko – netreba sa báť. Stačí len vyraziť a vyskúšať si to.
 

Fotogaléria k článku

 

Páči sa ti tento článok?

Zďieľaj ho:
Buď naším fanúšikom:
Článok je zle napísaný
V článku sú chyby
Nepáči sa mi obsah
Nepáčia sa mi predstavované produkty
Iné
Odoslať

Podobné články

MTBIKER shop (Výber z produktov v kategórii Bicykle ~ Cestné bicykle):

Prejsť do shopu (Bicykle ~ Cestné bicykle)

Komentáre

zlobor 06.12.2017 (20:29)

Neskutočný výkon, obrovský rešpekt. Keď som videl fotku bajku na začiatku, tušil som že to nedopadne dobre pre ten rám, len som to nečakal tak skoro. Najlepšia časť: “V kempe vo vedľajšej dodávke bol český párik. Chvíľu som sa obzeral, či nehrozia lavíny, ale zdalo sa, že príroda nechce zabiť kvôli dvom Čechom ďalších pár desiatok Francúzov, Talianov a mňa.” : D

 
zlobor zlobor 06.12.2017 (20:33)

PS: to niesú “slamené trávové guľe” ale rastlina Tumbleweed

 
Laco77 zlobor 07.12.2017 (10:57)

Ono to na fotke vyzera desivo, ale ja som mal v tej bagazi len lahke oblecenie a lahky stan a sandale a pod. Dokopy vaha max 8 kg. Cize som tomu ramu veril. Uz som pouceny a do buducna zvazujem ramove tasky na hornu tyc, aby som este viac odlahcil sedlovku.

 
zlobor Laco77 07.12.2017 (15:16)

Ono 8kg je, si myslím, dosť keďže čím ďalej od sedlovky, tým väčšia páka nanu pôsobí.

 
iron.hide zlobor 07.12.2017 (09:34)

alebo: "...v tejto sviatočnej krajine, kde ľudia žijú bez jedla a cez víkend sa všetci predavači môžu pokojne venovať rodine a svojim dcérkam zavretým roky v pivniciach"

 
zlobor iron.hide 07.12.2017 (15:17)

A potom : “...nahrnuli sa tam všetci Rakúšania, ktorí nemajú pivnice, resp. dcérky.”

 
petersa 07.12.2017 (13:48)

Výkon je to parádny. Osobne niesom priaznivcom osamoteného cestovania, lebo ked človek narazí na krásne miesta a nemá sa o to kúzlo okamžiku s kým podělit, je to také nijaké, depresívne. Ale každý to má inak, to uznávam.

 
Nicolla 07.12.2017 (22:23)

Článok roka 2017.👍

 
Jaiub 06.12.2017 (22:28)

Neviem či si blázon alebo “hrdina”, ale každopádne obdiv. Za tu polhodinu čítania, miestami so zatajeným dychom, postojačky pri zástrčke s mobilom na nabíjacke to rozhodne stalo.
P.S. To bola veru dobrá pivná cesta

 
Laco77 Jaiub 07.12.2017 (10:58)

Jednoznacne blazon to zistis pri dalsom clanku, ktory chystam

 
GREGORKA 07.12.2017 (12:31)

Výborné, atmosférou dýchajúce rozprávanie a parádny výkon.
(CTM-ko by ti za tento test mohlo podarovať ďaľší testovací bicykel )

 
Gabovtak GREGORKA 07.12.2017 (13:03)

No aspon ram ked uz nie cely bicykel..

 
andrevs84 GREGORKA 07.12.2017 (14:55)

no neviem ci urobil CTM az taku reklamu

 
Laco77 andrevs84 07.12.2017 (17:46)

Ako sa to vezme. Na lacny hlinik za 800 eur vydrzal ten bike dost. Bol som s nim spokojny aj po jazdnej stranke a zvazujem tuto znacku aj dalej. Vydrzal 25000 km za dva roky a cestu do Francuzska. Da sa povedat ze som ho proste zodral Navyse mam este crossak CTM a na nom som dal tiez uz nejake cesty a bez problemov.

 
profingprofing 08.12.2017 (18:29)

ja nevychádzam z úžasu, naozaj som nečakal, že v de facto reklamnom maile od MTBikerovcov nájdem takúto story a k tomu tak bravúrne napísanú štylisticky i gramaticky. To ma nadchýna snáď ešte viac, ako tá tour.

Laci, veľká gratulácia k obom, veľký "rešpekt" a vďaka, že si sa o to tak krásne podelil.

Musíš mať aj kusisko šťastia, že ťa na takej štreke nezramovalo nejaké auto (ja len keď zídem z hrádze na cestu po Čunovskej priehrade zažijem 2-3 takmer incidenty. A už nehovorím o prespávaní osamelo, len tak v mestách plných všelijakých živlov, bezdomovcov a dnes už aj imigrantov... brrr, nech pri tebe tvoj strážny anjel vydrží!

Mal by som plno všelijakých otázok, technických aj iných, ale hlavne by som rád videl, čo si za človeka, tak v lete pozývam na pivo niekde na hrádzi.

A ja som nevybadal vôbec žiadne "ego", veď bajk je predsa o tom, o tej pasii, že si môžeš z chuti kedykoľvek s "kolegami" zazávodiť a vytešiť sa.

Lacibajk

 
Laco77 profingprofing 08.12.2017 (18:48)

Ahoj, vdaka a jasne pivo mozme dat kedykolvek dohodneme cez spravy.

 
rasfo 06.12.2017 (20:10)

Fakt paradna cesta, palec hore. Raz ked bude cas snad sa aj mne postasti nieco podobne.

 
GZA 07.12.2017 (07:00)

Sam by som sa na to nikdy nedal.... A piť teplé pivo fuj

 
johnnySVK GZA 07.12.2017 (09:24)

no ja by som to toho naopak siel iba sam...keby sa dalo...momentalne sa neda ...Zavidim, velmi pekny trip...palec hore..BTW..ja hentie konzolove nosice na sedlovku moc nemusim, radsej tie zavesne od everbiku...a pod...

 
desertfremen johnnySVK 08.12.2017 (12:35)

prečo sám? na tak dlhej ceste ti je samému otupno. A keď sa ti niečo náhodou stane ďaleko od domova, tak mať niekoho zo sebou kto ti pomôže je "zicher"

 
Laco77 desertfremen 08.12.2017 (19:10)

Hlavny dovod je ten, ze zvacsa nikoho nezozeniem, kto by sa pridal na tak dlhy cas, resp. bol ochotny ist denne okolo 200km. A druha vec, ja som skor samotar a vyhovuje mi ked sa nemusim nikomu prisposobovat Riziko tam samozrejme je, ale, myslim, aspon v zapadnej Europe zatial nie je az tak vysoke, aby ma to odradilo

 
pipistabeno Laco77 09.12.2017 (00:45)

Mne sa tiez islo vyborne samemu, vlastnym tempom. Isiel som z BA k moru do Chorvatska. Obavy som mal iba prvu noc, kedze som nikdy a nikde nestanoval sam. Z ineho som strach nemal, vsak som tahal za sebou vozik natrieskany 25 kilami bars coho. Jedlom, oblecenim, nahradnymi dielmi, naradim. Po ceste prekvapili dva defekty na voziku, tak po navrate domov som tam vlozil nejake protidefektove pasky do buducna. A favorit? Tomu stacil olej po dazdi. V Maribore som uz kupoval dalsiu flasticku. Zrazu sa tam objavil
taky strasi pan, asi majitel, ze uz davno nevidel taky bycikel, ze fav bol jeho prvy nike, ked bol mlady chlapec. Kukal, tesil sa, ja s nim, aj hned vedel co nie je original
Ale to uz je iny pribeh... Ten tvoj je za 100 bodov!
Len tak medzi nami, na taketo dovolenky ma inspiroval tvoj clanok o vyprave do Ljubljany.
Dakujem

 
Laco77 pipistabeno 09.12.2017 (08:42)

Som rad, ze som inspiroval k cykloturistike Napis pripadne aj ty nejaky sumar z cesty, rad si precitam

 
hogermajster 07.12.2017 (08:21)

KLOBUK DOLE. Super vykon, isto paradne dobrodruzstvo a peckovo napisane. Vdaka.

 
marianspes 07.12.2017 (08:49)

si borec velky respekt pred tebov...nasiel som ale jednu vec v ktorej by sme si dokonale rozumeli...v chlastani piva...drz sa

 
Laco77 marianspes 07.12.2017 (10:50)

Bicykel bez piva nemoze existovat

 
Stuler 07.12.2017 (09:23)

Toto som dal na jeden dych, paradne a inspirujuce citanie.

 
marekmm20 07.12.2017 (09:49)

paradne citanie a velky palec hore za odvahu a uskutocnenu cestu. raz sa aj ja pokusim o nieco podobne

 
zwARO 07.12.2017 (10:46)

wow. paradny vykon! vela stastia pri daslom

 
marekmurin1744 07.12.2017 (12:13)

Super trip, parádny výkon a veľmi dobre napísané. Vďaka, hneď mi dnešný tréning na trenazeri ubehol rýchlejšie.

 
MirecS 07.12.2017 (12:51)

Klobúk dole, palec hore. A chceš mi povedať že tích 3473km si dal bez defektu ?

 
Laco77 MirecS 07.12.2017 (14:47)

Bez defektu

 
andrevs84 07.12.2017 (14:53)

Nechapem ako si tam mohol nechat este dobre stredove zlozenie a kluky.

 
Laco77 andrevs84 07.12.2017 (16:20)

Ako nic kedze som to nemal ako niest 1500km 😁

 
vaja 07.12.2017 (19:19)

Vaja-krasny vykon;nadherne citanie,,, proste super....

 
roman.uvacik 07.12.2017 (19:28)

Super čítanie,Super výkon ,patrí Ti desať palcov hore

 
desertfremen 08.12.2017 (09:12)

Je to super výlet, závidím ti ho, ja by som si ho z časových dôvodov určite dovoliť nemohol (Zobrať si dovolenku na tri týždne vkuse je v mojej robote sci-fi) A perfektne napísané. Ale trochu pokory by nezaškodilo. Máš moc veľké ego na môj vkus. A ešte technická poznámka: Ten rám ti praskol možno pre to že si mal ten konzolový nosič ktorý sa upína len na sedlovú trubku v jednom bode a v tom mieste je to dosť namáhané ten rám. (cesťáky nie sú na to stavané nosiť batožinu pokiaľ to nieje nejaký odolnejší gravel s oceľovým rámom).

 
desertfremen desertfremen 08.12.2017 (09:18)

a ešte dodám že keď už nosič tak určite taký klasický, ktorý sa upína v štyroch bodoch (nie len v jednom - tam ti vzniká páka a neprirodzené bodové namáhanie rámu)) aj dole na ráme aj hore pri sedlovej trubke. a 2 klasické nepremokavé cyklobrašne na to, každá z jednej strany.

 
johnnySVK desertfremen 08.12.2017 (11:48)

hej...EGO....aj ja som si to vsimol v pár poznámkach typu "predbehol som niekoho, atd...dalsich som predbehol aj ked som mal bicykel nalozeny...atd "...Ak to Laco77 myslel ako vtip,tak v pohode...ale pri citani mi to trochu vadilo, resp. Prislo mi to take "vystatovačné". Aj mna vzdy potesi, ked niekoho dobehnem, predbehnem. Taktiez pouzival ludi v dialke pred sebou ako "motor" ktory ma pohana vpred s umyslom ich dobehnut.....Mozno stacilo dat smajliky na konci vety.. Ale to je detail....Akciu hodnotim vysoko pozitivne.

 
Laco77 johnnySVK 08.12.2017 (12:56)

Dam si pozor na to ego Staci mi tu v okoli BA si zajazdit nejaky hromadny trening na cestakoch a ego ide rychlo dolu ked nestiham za borcami Tak sa aspon vytesujem, ked niekoho predbehnem na ceste

 
exot Laco77 08.12.2017 (22:48)

Laco77 mňa tiež hneď na začiatku zarazilo to ukazovanie, že kto je tu šéf. Ale potom (aj keď som už starší ufrflanec) som pochopil, ako to vlastne myslíš a bavilo ma to. Umrnčaná talianka, chrt na cestnom, cvakanie prehadzovačiek... Chechtal som sa parádne . Do článku si dal kus seba. Buď aj naďalej sám sebou a neprispôsobuj sa obrazu na aký ťa chcú iní .

 
Gusto0 08.12.2017 (11:08)

pises nieco o bivaku - myslis bivakovacie vreco? ktore si mal? spokojnost?

 
Laco77 Gusto0 08.12.2017 (11:28)

Ano, bivakovaci vak, kupil som to asi za kilo v Hudy sport v BA. Spokojnost. Zatial som ho sice v realnom dazdi neotestoval, ale pomohlo mi na ceste viac krat.

 
johnnySVK Laco77 08.12.2017 (11:36)

ja tomu nerozumiem..sak si pisal v zavere clanku ze "veci, ktore ti chybali "...si vymenoval "nepremokavý vak na spacák v prípade väčšieho dažďa,".....To nie je bivakovaci vak, resp. po česky tzv. "žďárák" ???

 
Laco77 johnnySVK 08.12.2017 (12:48)

To som myslel nepremokavy vak, ktory by som navliekol na zbaleny spacak, aby mi nezmokol pocas jazdy. Napriklad aj igelitka

 
johnnySVK Laco77 08.12.2017 (13:14)

aha...btw..na to su dobre tie brasne od everbiku..aj selijaki ini vyrobcovia to robia...pozri si http://www.everbike.cz/eshop#shop
Ta zadna zavesna podsedlova je uplne super...Mal som ju na 1000miles a neviem vynachvalit..Aj spacak som v nej nosil...Nejaky dazd nema sancu...A este sluzi aj ako blatnik ..A podla mna menej namaha sedlovku.:Samozrejme, je len na lahke veci ako oblecenie,spacak..... Tazsie veci by som vozil v ramovej brasni....

 
Laco77 johnnySVK 08.12.2017 (13:26)

Vdaka, na jar ked budem znova nieco vymyslat tak sa necham inspirovat

 
johnnySVK Laco77 08.12.2017 (13:39)

ale vzhladom na to, ze ty urcite s vysokou pravdepodobnostou hodlas robit nejake super dlhe tripy,tak budes asi potrebovat tu batozinu riesit asi inak....Asi tie nosice, na to brasne, resp brasne dopredu na vidlu po stranach a tak....Pre teba asi bike typu Author Ronin...a tak..tam brasni chytis kolko potrebujes..

 
Coffey32 08.12.2017 (11:56)

chýbalo-mazanie na bicykel
to si myslel mazanie retaze?

 
Laco77 Coffey32 08.12.2017 (12:48)

Ano

 
exot Laco77 11.12.2017 (00:36)

Ale seba si nezabudol "premazávať" pravidelne

 
palo14 08.12.2017 (12:24)

Ked si isiel do obchodu alebo spal, mal si bicykel nejak zabezpeceny proti kradezi?

 
Laco77 palo14 08.12.2017 (12:52)

Mal som jeden hrubi valcekovy zamok. Na tej fotke rozobrateho bicykla ho vidno vpravo dole omotany okolo tasky. Do obchodov som chodil len na skok. Vbehnut dnu, rychlo nabrat zasoby a hned von. Alebo najst obchod, ktory je dost malinky a vidis cez sklo na bike. V noci som sa nebal. Ak by niekto majstroval s kliestami vedla mna tak by som sa zobudil.

 
johnnySVK Laco77 08.12.2017 (13:18)

no neviem...unava vie byt svina..zaspis tvrdo ani nevies ako...Pre tieto pripady je najlepsie spat niekde v lese, resp zasity v krovi jak diviak.., kde bezne nechodia ludia...V civilizacii sa kradne

 
Laco77 johnnySVK 08.12.2017 (13:29)

Tak by som to robil na Ukrajine napriklad Ale FRA a ITA, tam az tak nehrozi kradez biku. Najma ked tam na hliniku nejazdi nikto. Vsetci na karbonoch. A pripadny zlodej by sa musel velmi odvazit, lebo som obvykle spal asi meter od bicykla.

 
JACUB 10.12.2017 (23:34)

Ja teda bezne toho moc nenacitam, ale toto som zhltol. Super clanok a super vykon

 
Pridaj komentár