Tip na výlet: Jadran 2017 alebo, 770 km do mesta Šibeník

Prichádzame k moru a poviem vám, je to úžasný pocit, po toľkých km strávených na bicykli... Vráťme sa však pekne na začiatok. Čo tomu predchádzalo a ako dlho sme šli?

Sedím pri počítači a čítam jeden zaujímavý článok, ako prešiel chalanisko na biku z Bratislavy až na Mt. Ventoux. A tak si vravím, že mám tiež cyklo skúsenosť, o ktorú by som sa chcel s vami podeliť. Cez leto sme absolvovali cyklotúru k Jadranskému moru, konkrétne do chorvátskeho mesta Šibeník.

Nič prielomové, ale v podstate by som chcel oživiť spomienky chalanom aj prostredníctvom týchto slov a inšpirovať ostatných dobrodruhov, aby sa nebáli vyraziť do sveta na bicykli. Takže, na začiatok by som vám predstavil členov výpravy - Juraj, Lacike a Samo (to som ja). Poznáme sa pár rokov, a to, čo nás spája, sú práve turistické, resp. cyklovýlety, ktorých sme absolvovali slušný počet.

zľava Samo, Juraj, Lacike

Príprava

Nápad ísť k moru na bicykli cez Maďarsko, Slovinsko až do Chorvátska, sa zrodil už si ani nespomeniem kde a kedy, ale podstatné bolo, že chalani s tým súhlasili, pretože nie všade nájdete podobných odvážlivcov, ktorí sú ochotní vystúpiť zo svojej komfortnej zóny a absolvovať takýto náročný "trip". Pred odchodom sme sa snažili aj trocha trénovať. Posledná veľká príprava bola etapa do Bojníc a späť do Horoviec, odkiaľ pochádzame, čo činilo cca 170 km. Túto predprípravu sme absolvovali aj s Jurajom G. ktorý sa bohužiaľ zo súkromných dôvodov nezúčastnil nášho výletu, čo sa mu aj vypomstilo na horoveckej diskotéke.

K samotnému výletu sme potrebovali hlavne bicykle (my sme vlastnili trekingové) s cestovnými taškami, do ktorých sme zbalili len nevyhnutné veci ako defektovú súpravu, montpáky na plášť, nejakú tu dušu naviac, letný spacák, karimatku, jednu veľkú nepremokavú plachtu, ak by náhodou pršalo, cyklistickú bundu, náhradné spodné prádlo, opaľovací krém, zubnú kefku, samozrejme powerbanku, nejaký ten foťák, mobil, doklady, glukózu a iné drobnosti.

1. deň - začiatok výletu - 170 km

Budíček ráno o 5:00, vstávam z postele, všetko potrebné mám zbalené, tak len vykonám základné potreby a vyrážam na bicykli zbalený s pocitom, že som na niečo zabudol. S chalanmi sa stretávame v Horovciach pri obecnom úrade, kde doznieva ešte turistická zábava, tak sme sa ešte rozlúčili s našimi kamarátmi, dávame poslednú foto a vyrážame do Púchova, kde nás zoberie vlak až do Bratislavy. Pre túto možnosť sme sa rozhodli kvôli tomu, že cestu po Slovensku už poznáme a chceli sme skôr bicyklovať v neznámych vodách.


Vo vlaku plní entuziazmu a očakávania preberáme cestu, akou by sme sa mali uberať. Po príchode do Bratislavy začína naša bicyklová púť. Vyrážame z vlakovej stanice, prechádzame známe miesta nášho hlavného mesta a vydávame sa smer Rakúsko. Prechádzame hranicou a už vidíme obrovské veterné turbíny, ktoré nás uisťujú, že ideme správnym smerom.


Pofukuje nepríjemný bočný vietor, ale pravidelným striedaním na špici šetríme sily a chytáme potrebné tempo. Čochvíľa prechádzame hranice a ocitáme sa v Maďarsku, čo znamená, že už nerozumieme ani pol slova. Krajina je celkom rovinatá, nerobí nám väčšie problémy a náš cieľ pre dnešok je mesto Körmend, kde by sme chceli aj prespať. Na ceste stretávame odvážneho Slovinca, ktorý si kúpil v Gdansku (sever Poľska) cestný bicykel a snažil sa doraziť domov do Slovinska. Mal už pekný kus cesty za sebou, prechádzal aj cez Slovensko, a tak našu spoločnosť privítal a spoločne sme potiahli do mesta Szombathely.

Keď sme sa pýtali, kde spal, tak povedal, že len popri ceste v spacáku a nemal ani žiadne tašky na bicykel, iba veľký batoh na chrbte a sedanu mal obalenú uterákom, keďže už si necítil zadnú časť tela. Párkrát sme sa oddelili, no potom nás zase dobehol, resp. my jeho, ale v meste sme ho videli naposledy. Po dorazení do nášho cieľového mesta Körmend, hľadáme vhodné „miesto“ na prespanie. Keďže nemáme záujem o hotel alebo platené ubytovanie, nachádzame jazero na konci dediny, pri ktorom sa ťaží štrk a volíme práve toto miesto ako náš nocľah. Asi by sme nezistili, že sa dopravník na štrk dá využiť na zavesenie hamaky, ak by to náš parťák Laci osobne nevyskúšal. Tak zaspávame pri jazere a neďaleko počujeme nejakú maďarskú kapelu, ktorej nie sme vyslovení fanúšikovia a ťažko sa nám zaspáva. V noci bolo dosť chladno, pár stupňov nad nulou a každú chvíľu som bol hore, pretože mi bola buď zima alebo ma budil štekajúci srnec.

2. deň - Záhreb - 180 km

Na ďalší deň sa zobúdzame do chladného rána, ktoré nás prinúti na malú rozcvičku a po rannej rose máme väčšinu našich vecí mokrých. Opúšťame náš prvý a posledný nocľah v Maďarsku a vyrážame s cieľom prejsť cez Slovinsko až do Záhrebu. Začíname cítiť zadnú časť nášho tela, ale bolesť musíme potlačiť a šliapať ďalej. Cesta je priam ideálna, vietor nám fúka do chrbta, a tak ideme slušným tempom cca 35 km/h pri krásnom letnom počasí. Ani sme sa nenazdali a prechádzame maďarsko-slovinskú a o chvíľu slovinsko-chorvátskú hranicu.

Robíme krátke pivné zastávky na doplnenie tekutín, plus nejaký ten melón na osvieženie. V popoludňajších hodinách prichádzame vyčerpaní do Záhrebu, kde navštívime centrum mesta a porobíme pár fotiek na pamiatku, zájdeme na nejaké to občerstvenie a hľadáme vhodné miesto na prespanie. Pri prejazde Záhrebom mal Juraj menší incident, kde sa dostal do koľají od električky a spadol. Bol to dosť nepríjemný pád a keďže bola rušná premávka, mal šťastie, že ho nezrazilo auto.


Chvalabohu vyviazol s menšími škrabancami a bez ujmy bol aj jeho fotoaparát. Takže všetko v poriadku a ideme k miestu, kde Záhrebčania trávia svoj voľný čas - umelo vybudované jazero s plážami. Okolo jazera je cesta, na ktorej trénujú bežci, cyklisti alebo sa prechádzajú turisti. Našli sme si vhodné miesto v parku, kde by sme mohli prespať. Pri teslovej veži (viď. obrázok) sme sa rozložili pod stromami a dúfali, že nás nikto nevyženie, pretože sme boli v areáli voľného času v hlavnom meste Chorvátska. V noci nás skoro zožrali komáre, ale čo iné človek môže čakať pri jazere v lete. Ale po tej celodennej únave človek zaspí, aj keby bol vedľa letiska.

3. deň - začíname stúpať - 150 km

Ráno sme sa prebudili do krásneho počasia, chalani sa umyli v jazere, pri ktorom sme spali a mohli sme konečne pokračovať v našej ceste. Aj pomocou navigácie na mobile sme sa vymotali z hlavného mesta Chorvátska a mali sme namierené k Plitvickým jazerám, kde sme chceli samozrejme aj absolvovať prehliadku miesta, kde sa natáčal všetkým známy Vinnetou. Naplno sme teda šliapli do pedálov, ale nečakane nás zastavili prvé väčšie kopce, ktoré začali pomaly narastať a z doterajšej roviny stála pred nami výzva, ktorá má jedinú výhodu oproti rovine, že sa človek z kopca aspoň zvezie.

Pre mňa to bola nekonečná etapa a už som chcel doraziť do cieľa, pretože kopce sú jednoducho kopce a ja nie som Froome. Nakoniec sme dorazili do kempingového miesta, kde nám majiteľ kempingu ponúkol výhodný "woodhouse", za ktorý sme platili necelé 5 € za noc, a to bola pre nás lákavá ponuka, keďže sme posledné noci prespávali vonku a v cene bola aj teplá sprcha, takže sme neodolali a keď nájomca zistil, že sme zo Slovenska, tak nám hneď ulial aj slivovicu, ktorú sme nemohli odmietnuť. Nemecký turista, ktorý stanoval vedľa nás, nám vyjadril poklonu a veľký rešpekt, že sme sa na niečo takéto dali. Tak sme si užívali ten chvíľkový pocit slávy. Konečne sme mali aspoň aké-také ubytko, kde sme sa vyspali doružova.

4. deň - Plitvické jazerá - 70 km

Štvrtý deň sme mali na pláne prejsť známe Plitvické jazerá, ktoré sa nachádzali neďaleko nás. Tak sme sa odhlásili z nášho "woodhousu", poďakovali za slivovicu aj ubytovanie a kúsok pred nami čakali už jazerá, ktoré sme mohli vidieť aj z cesty, po ktorej sme prechádzali na bicykloch.


Po príjazde na miesto, kde sa kupujú vstupenky, nás čakal dlhý rad turistov. I keď nemáme radi veľa turistov a platené atrakcie, toto sme si nechceli nechať ujsť. Bola to príjemná zmena chodiť pešo, hlavne pre naše nohy. Plitvické jazerá sú naozaj nádherné, také ako aj vo filme, voda je číra, kde je vidieť až na dno, len škoda, že sa tam nedalo osviežiť. Jedine, čo nás hnevalo, boli nespočetné davy turistov, ale prežili sme. Párkrát sme sa previezli loďkou, porobili zábery na krásnu prírodu, dali niečo do úst a vracali sme sa naspäť ku bicyklom, keďže sme chceli v ten deň ešte spraviť nejaké kilometre.


Pri šliapaní sme si uvedomili, že sa pomaly ale určite približujeme k moru. Už nás delil iba jeden deň, aspoň taká bola naša predpoveď. V tento deň sme prešli cca 70 km, keďže nás prehliadka jazier stála veľa času. Pomaly sa už zotmievalo a my sme rozmýšľali, kde budeme spať. Balíky sena popri ceste boli dobrou inšpiráciou ako si postaviť menšie obydlie a spať na mäkkom, ale pichľavom gauči. Noc bola príjemná, najmä, keď človek zaspáva s pohľadom na hviezdy, tak to je neopísateľný pocit najmä na mieste, kde je minimálny svetelný smog. Juraj ešte stihol porobiť zopár "časozberných" záberov.

5. deň - cez kopce až k Jadranu - 100 km

Tak a je to tu, dnes by sme sa mali dostať konečne k nášmu vytúženému Jadranu, ale predtým nás čakajú ešte kopce. Prvý zdolávame v pomerne slušnom tempe a keďže sme sa dostali celkom vysoko, čaká nás dlhý zjazd. Spravíme si malú prestávku, pretože máme veľký výhľad na okolitú krajinu a chceme si spraviť foto. Lacike hlási prvý defekt, tak sa chopíme náradia a meníme dušu. Šťastie, že ho nedostal počas zjazdu, ale počas fotenia. Tak sa ešte pokocháme a z nadmorskej výšky 700 m n.m., klesáme skoro až na nulu, a to ešte nie sme pri mori, akoby sa mohlo zdať, ale pred ďalším kopcom, ktorý nás od neho delí.

Pociťujeme veľké prílevy tepla, a to značí jediné, že sa blížime k nášmu cieľu. Po ceste do kopca celkom dehydrovaní sa zastavujeme pri dome, kde sa „maká“ na stavbe a osviežime sa vodou z hadice, ktorú používajú do betónu. Voda nie je príliš kvalitná, ale smäd je smäd, zaďakujeme a šliapeme ďalej do kopca. Okolo cesty počuť cikády (malý blanokrídly hmyz vydávajúci charakteristický cvrkavý zvuk) a začíname sa cítiť, akoby sme išli po púšti. Popri ceste sa zastavujeme pri stánku s ovocím a dopĺňame energiu.


Absolvujeme výstup na posledný kopec, z ktorého nás čaká zjazd až dole k moru. Ešte pár kilometrov a prichádzame do mesta Biograd na Moru. Akonáhle tam vojdeme, hľadáme najbližšiu pláž, aby sme dosiahli náš ciel.


Prichádzame k moru a poviem vám, je to úžasný pocit, po toľkých km strávených na bicykli, nie je také ako keď sa autom, autobusom, vlakom alebo lietadlom dopravíte na dovolenku odpočinutí, plní energie a s pocitom, že sa budete vyvaľovať pri mori (samozrejme, nechcem nikoho uraziť). My sme boli fyzicky zničení, ale na psychike nám to neubralo. Okamžite sme zaparkovali bicykle a skočili do mora, aby sme zo seba dostali niekoľkodňový pot na tele a okúsili Jadranské more. Voda bola príjemná, a tak sme oddychovali celé popoludnie a večer sme hľadali vhodné miesto na prespanie.

6. deň - Vodice - 40 km

Na ďalší deň sa vydávame do mesta Vodice, ktoré je vzdialené cca 35 km, čiže oddychová cyklistika. Našim konečným cieľom je vlastne mesto Šibeník, odkiaľ máme zarezervovaný autobus naspäť do Bratislavy. Máme ešte pár dní čas, tak sa presúvame pomalším tempom popri pobreží. Okolo cesty vidieť následky po požiaroch, ktoré vtedy sužovali hlavne juh Chorvátska. Po príchode do Vodíc hľadáme miesto, kde budeme leňošiť celý zbytok dňa. Bicyklovania sme mali už dosť, a tak sme oddychovali pri pláži. Na noc sa ukladáme na lehátkach pri pláži, kde dúfame, že nás nikto nebude rušiť.

7. deň - pokus o Národný park Krka - 60 km

Po prebudení na lehátkach sa rozhodujeme, či nezájdeme ešte do Národného parku Krka. Tak sme si ešte naplánovali poslednú etapu s tým, že sa vrátime späť do Šibeníka. Cesty boli viac-menej rýchlostné, prechádzali sme aj cez pár tunelov, kde nás vodiči upozorňovali klaksónom (kto vie prečo). Túto etapu by som zaradil medzi mierne zvlnenú, vstup do Národného parku Krka bol v údolí, takže sme museli klesať s vedomím, že to budeme musieť naspäť vyšliapať. Pri vrátnici nám pracovník oznámil cenu za vstup, ktorá nás veľmi nelákala, tak sme sa presunuli kúsok ďalej do mesta Skradin, kde sme zaľahli do tieňa pod stromami a na chvíľu sme si pospali a odpočinuli od slnka, ktorého sme mali naozaj dosť. Bola tam aj možnosť okúpať sa v rieke Krka, cez ktorú premávali aj lode prevážajúce turistov do národného parku. Strávili sme tam pár hodín, odpočinuli si a vrátili sa naspäť trasou, ktorou sme už išli, čiže vyšliapať kopec cez pár tunelov, ale s odbočkou na Šibeník.


Cestou sme sa zastavili v Lidli, ktorý bol náš hlavný sponzor jedla po cestách a hneď vedľa vchodu sme si „prestreli stôl“. Po občerstvení sme zašli dole k centru s tým, že nájdeme pláž, na ktorej sa vyvalíme a už budeme len oddychovať. Šibeník je naozaj nádherné mesto s historickými pamiatkami, najmä hradom, odkiaľ je pekný výhľad na mesto.

8. deň - nečakaný turista v Šibeníku

Posledný deň sme strávili návštevou mesta, predovšetkým jej historickej časti. Boli sme pri hradných vežiach, odkiaľ je krásny výhľad na celé mesto. Najväčším prekvapením dňa bolo, keď sme išli na bicykli a niekto zakričal: „Juro, si to ty?“ Najskôr sa Juraj tváril, že nepočul, kto by ho tam asi poznal, ale potom sme spozorovali, že to bol náš rodák z obce, ktorého prezývame „béčko“, aj s kamarátmi. Tak sme sa dali do reči, že akou náhodou sme sa stretli v Šibeníku. Chvíľu sme pokecali a dohodli, že večer môžeme skočiť na pivo. Tak sme samozrejme súhlasili, na rozdiel od nás mali aj slušné ubytovanie v blízkosti centra. Večer sme sa teda stretli a dostal som správu, že nám bude meškať autobus, ktorý sme mali zarezervovaný cca 4 hodiny, a to kvôli veľkým návalom turistov cestujúcich do Chorvátska.


Po pár pivách kamarát navrhol, aby sme zašli k nemu na ubytovňu, mal celkom slušné zásoby domácej slivovice (keďže tu bol prvý deň) a my sme vlastne aj tak nemali kde ísť, teda okrem autobusovej zastávky . Súhlasili sme a zašli k nim, bol to kúsok od stanice, takže v pohode sme mohli vyraziť odtiaľ cca 15 min. pred odjazdom autobusu. Ako sme im rozprávali, kde sme bicyklovali a spali, tak len neverili a nalievali. Zrazu sme sa spamätali, že sa blíži odchod autobusu, a to sme už mali, ako sa vraví „nakúpené“. To vám poviem nebola sranda, dojsť na bicykli ten kúsok na stanicu . Ale všetko sme nakoniec zvládli, rozmontovali predné kolesá, aby sme bicykle naložili do autobusu. Sme vďační českému šoférovi autobusu, že nás vôbec zobral, pretože nakladanie bicyklov bolo viac-menej na ňom. Tak a tu sa končí náš úspešný výlet, s názvom „Jadran 2017“.

Bilancia

Spolu sme prešli 770 km. Na tomto výlete človek naozaj spozná, čoho všetkého je schopný. Bola to veľká výzva prejsť na bicykli k moru. Človek sa musí spoliehať sám na seba (aj na kamarátov), prekonať rôzne druhy bolesti.

Za celý čas sme nemali v podstate žiadne väčšie problémy (okrem 2 defektov), takže priatelia, niekedy stačí len vyraziť a dobrodružstvo je pred vami, netreba sa hlavne báť, či ma zrazí auto, lebo zraziť ma môže, aj keď pôjdem peší do obchodu. Takže dúfam, že budú čitatelia tohto, nie veľmi dobre štylisticky publikovaného článku povzbudení a inšpirovaní a najmä mať chuť isť na podobné výlety, pri ktorých spoznáte krajinu a ľudí ako nikdy predtým, takže dobrodruhom zdar!