Fantastický rok 2017 - dobrodružstvá na kolesách

Len nedávno som písal memoáre roku 2016 a už je čas na opis ďalšieho fantastického športového roka. Rok 2017 som mal ešte „vypeckovanejší“ ako ten predchádzajúci, s neutíchajúcou a neukojiteľnou túžbou a potrebou jazdiť a jazdiť.

V predchádzajúcom článku ste sa mohli dočítať o tom, ako sa mi podarilo vytýčených 5 000 km zvýšiť na 8 000 km. Bez zbytočného čakania sa však teraz vrhám na opis zážitkov roku 2017, mesiac po mesiaci, ktoré priniesli dohromady 9 400 km s prevýšením takmer 160 km, prekonaním minulého roka o 1 400 km, a to napriek mesačnej zdravotnej pauze.

Január – 444 km

Tuhá zima aj na juhozápade dopriala kopec zážitkov na prašane, kedy okrem jedného 70 km výjazdu na asfalte, ktorý som si vo vetre a kose vôbec neužil, to bolo všetko absolvované na mojom fullíku, a.k.a. tanku (často aj skupinové výjazdy s počtom 3 – 4 maniakov). Bola ale aj jedna veľká skupinová jazda, a to zimný maratón STUPAVA WINTER TROPHY. Keďže som sa dostavil asi 3 minúty pred štartom, tak som sa počas týchto krátkych pretekov stihol predriapať z úplného chvosta až niekde do polovice v závere. Veru, takúto zábavu na snehu by bolo dobré natiahnuť aspoň na 40 km, alebo do nej začleniť viacero kategórií.

Február – 605 km

Historický mesiac v mojom cyklokonzervatívnom zmýšľaní. Po desiatkach rokoch na dvoch kolesách som si kúpil SPD-čka, a to rovno nielen na trekáč, ale aj na horák. Ani to veľmi nebolelo, odniesli si to len nové MTB-čkové gate Endura, no nakoniec sa to zašilo. Inak stále ľad a sneh, opatrné jazdenie, kedy oprášil svojho tátoša aj „Mini Me“, teda syn.

Marec – 953 km

Konečne to vonku uschlo a po práci sa dala stíhať rýchla „hoďka“ za svetla po Devínskej Kobyle, ktorú mám hneď za panelákom. Okrem toho 2 x 100 km po asfalte, no žiadne roviny, ktoré nie sú kompatibilné s mojím vkusom. Niekedy v polke marca sa začala aj moja neplánovaná, no motivačná šnúra jazdiť po 200 km týždenne, kvôli ktorej som potom často jazdil aj to, na čo som zrovna nemal chuť. Moje chuťové bunky majú radšej terénny ako asfaltový kokteil. Súčasne bol splnený aj iný cieľ, najazdiť 2 000 km do konca marca.

Apríl – 920 km

Apríl bol obrátený naruby. Zo začiatku sa dalo jazdiť v kraťasoch, no koncom mesiaca nestačili už ani zimné rukavice. Hneď na začiatku sa hecol “Mini Me” a dal dovtedy 1x nonstop jednu dvadsiatku, z toho 17 km vkuse do kopca, a to so samými osobákmi. Tú istú vzdialenosť, ale za odmenu terénom, samozrejme, aj naspäť. Zvládol som aj 2. maratón tento rok, KRÁĽ ZÁHORIA MTB MARATÓN 2017, kde som sa v 2. daždivom kole tak “zaíloval”, že som musel každých 300 – 500 metrov stáť a zhadzovať kilá blata z biku, aby sa vôbec mohli kolesá točiť. Akú výhodu mali tí namakanejší borci, ktorí už boli v cieli, keď sa stred poľa dostal do tej kaše!

Máj – 1 018 km

V máji sa mi usadil v hlave chrobák, ktorý z nej nevylezie, kým si nekúpim ďalší stroj. Požičal som si na víkend z jedného bike-shopu žiletku, a zrazu dlho vysnívané segmenty, kde som sa chcel zlepšiť, išli samé, aj vylepšenie dva dni po sebe. A to som mal ťažké nohy, keďže slovo regenerácia v mojom slovníku chýba. MTB jazdenie do sýtosti po 2K, t.j. Karpatoch a Kobyle.

Jún – 1 034 km

V júni sa mi splnil sen, odjazdiť prvý raz preteky na domácej pôde po Devínskej Kobyle, a to na MTB-čku, po dvoch pokusoch na trekových bikoch. Dokonalý pocit pretekárskej jazdy po miestach, kde sa jazdí pravidelne. No ani poznanie každého kameňa a každej zákruty ma nedostalo do najlepšej štvrtiny pretekárov, čo bol môj cieľ. Niečo som stratil konárom v kolese, kde to po vylámaní dvoch špicov vyzeralo dosť beznádejne, no rozchodil som to a na vlastné oči som videl borcov, či už úmyselne alebo nie, skracovať si trať pod vrcholom Kobyly. Nevadí, preteky sa, verím, budú konať aj ďalší rok.

Júl – 1 205 km

Presne v polovici roka, 1. júla, som sa dotiahol na 5 000 km hranicu, no už vtedy som vedel, že 10 k nehrozí, keďže som mal termín operácie na október. Tým pádom mesiac vynútenej pauzy + prekvapenie na koniec roka, viď. december. Veľa jazdenia, terén, asfalt, s borcami sólo a aj s „Mini Me“. Desať dní na požičanom 26-kovom horáku, asi o 3 čísla menšom ako trebalo na Sardínii, no bolo to to najväčšie, čo mali. Poslednou jazdou som chcel aj doraziť na Strave distance challenge, ale nejak som sa zle pozrel, malo to byť totiž 1 250 a nie 1 200 km, no climbing challenges boli prekonávané pravidelne aj dvojnásobne.

August – 1 090 km

Augustový highlight bol týždeň s „Mini me“ na bikoch. Aby sme mu vykryli jeho prázdiny, tak sme si prestriedali s manželkou voľno aspoň po týždni, a ten môj týždeň sme využili spoznávaním nových trás. Najskôr do Viedne, cestou naspäť vlakom, potom sme šli pozrieť mojich rodičov do Bardejova, kde sme cestou pojazdili po nádhernej a ľudoprázdnej Silickej planine. Kto má rád pokoj a vyhýba sa masovkám, nech tam rýchlo beží. Niečo sme dali aj po Bardejove, cestou naspäť cyklochodník zo Spišskej Belej smerom k Belianskej jaskyni a zavŕšili sme to doma, v Karpatoch. Maxík natiahol v ten týždeň 200 km, keďže si to chcel tiež skúsiť, sledujúc moju už vtedy slušnú šnúru, 200 km za týždeň. Občasné jazdy do práce s obligátnými “skratkami” dopomohli ďalšiemu mesiacu nad 1 000 km.

September – 908 km

Koncom augusta som zaostril zrak na nenápadný MTB maratón po rovinatých pieskoch v okoli Gajár. Skúsil som to a z hŕstky borcov v mojej kategórii som skončil štvrtý. Škoda, že som na vynikajúco značenej trati chvíľu nedával pozor a stratil zo 2 minútky. Týždeň nato môj obľúbený MTB maratón v Topoľčiankach so zázemím u blízko bývajúcich svokrovcov. Žiadne reggae predtým, žiaden posun vo výkonnosti oproti minulému roku. Zopár zaujímavých večerných výjazdov s „Mini Me“, kde sa dá všeličo vidieť, napríklad aj líška v odpadkovom koši v Karpatoch alebo srna na autobusovej zastávke. Na konci mesiaca vynútené ukončenie mojej dvestovkovej šnúry na čísle 31 týždňov.

Október – 63 km

Kvôli plánovanej údržbe tela v nemocnici som zrealizoval len 2 jazdy, jednu rozlúčkovú začiatkom mesiaca, druhú reštartovú koncom októbra. Medzitým veľa chôdze, od polovice mesiaca aj nejaký ten beh.

November – 700 km

Snaha o vyliečenie cykloabsťáku . Niekoľko skupinových nočných jázd aj po teréne v Karpatoch, veľa sólo večerných jázd po objave 28-kilometrového kolieska, z ktorého je cca 25 pod lampami, kde aj 3 neosvetlené kiláky sú bezpečné po širokánskej krajnici, konkrétne asfaltom okolo Kobyly. Čitateľom bikerom z West Endu BA vysoko odporúčam na zimné tréningy, špeciálne v časoch, keď sú Karpaty nezjazdné. Je to síce prevažne na „placke“, ale pre vyvetranie je to lepšie, ako by si sa mal nechať doma zožrať mrľami.

December – 454 km

„Veľký mesiac pre mňa – malý pre ľudstvo“, ale ktovie, čo z neho vyrastie? 15. decembra prišiel na svet nový človiečik, „Mikro Me“. Dovtedy ešte opatrné výjazdy po najbližšiom okolí so splneným cieľom 9 000 km už na začiatku mesiaca. Potom už len jazdy pre radosť a od polovice decembra prispôsobovanie sa novým podmienkam. Ešte počas pobytu manželky v pôrodnici vybavené babysittingy za asistencie empatického cyklo-suseda s priateľkou pre „Mini Me“, keď sa mu práve nechcelo na bike, počas ktorých som sa za hodinku vyvetral na spomínanom osvetlenom koliesku. Keďže “Mini Me” počas roka chytili iné športy ako ping-pong, baseball, futbal plus nešportové koníčky ako napr. skladanie rubíkovej kocky (čo skúšal aj za jazdy), nedal biku ani zďaleka to, čo pred rokom. Vtedy vo svojich 8 rokoch dal cca 1 800 km. Preto som ho namotivoval kúpou detského cyklokrosáka na 26-kových kolesách, čo mu urobilo neskutočnú radosť, a tak sme počas spánku “Mikro Me” dorazili medzi Vianocami a Silvestrom jeho aspoň tisícku za minulý rok. Bike ho zatiaľ drží a už má k dnešnému dňu (8. januára), kedy končím tento text, 3 slušné výjazdy.

Malé zamyslenie sa

V úvode záveru malé zamyslenie sa nad zladením dvoch detí so svojím hobby, resp. potrebou. Niekto možno bude nad tým krútiť hlavou, ale vzdať jazdenia (ak budeme všetci zdraví) sa nehodlám, samozrejme, už nie v takých objemoch.

Ak sa chce, všetko sa dá. Pohyb na biku bude síce čiastočne nahradený prechádzkami a behom za kočíkom, no neskôr pribudne cyklovozík a vďaka neskutočnej dobrote a chápavosti mojej manželky sa nejaká hodina raz za dva dni pre mňa nájde. Rád si kvôli tomu aj privstanem o 4:30, len nech sa vyvenčím . Istotne dám vedieť začiatkom budúceho roka, ako som dopadol.

Váham, či si kúpiť cesťák už tento rok, alebo počkať o rok – dva, keďže tohtoročné výjazdy budú krátke. Oplatí sa mi na max. 2-hodinové víkendové výjazdy cesťák alebo mám ešte dodrať trekáč, ktorý sa neskôr stane mojím asfaltovým zimákom? Špeciálne, keď preferujem jazdu mojou srdcovkou, tankom v teréne. Kandidáti na cesťák už sú, tak si dávam čas do mája. Musím sa najskôr rozhodnúť medzi dvoma strojmi a potom, či do toho vôbec teraz ísť.

Prajem všetkým veľa šťastných hodín strávených pohybom, veď to robíme pre zdravie, či už fyzické alebo psychické.