Jarné kilometre v chorvátskej Baške Vode - tu sa vážne nejazdia roviny

Pobyt v "tréningovom" raji tak trochu mimo realitu bežných dní opäť priniesol množstvo zážitkov. Vietor, dážď, slnko, dobrá partia okolo, dostatok výškových metrov a tiež výjazd na kopec, ktorý doslova vyrazí dych. A to zďaleka nie je všetko...

Jarné kilometre pod hlavičkou Sporttour sú naozaj návyková vec. Po minulom roku sme sa už nevedeli dočkať, kedy opäť vyrazíme 1 000 km na juh v tímovom zložení – Slavo, Cervo, ja a na pár dní sa pridal aj Boo_boo. Výsledkom je tento, pomerne bohatý sumár zážitkov, ktoré som sa snažil dať aspoň trochu ucelene dohromady.

Hmm, Chorvátsko a ešte poriadne na juhu... tam bude asi pekne a teplo, takže mi stačí dres a krátke nohavice. To si môže niekto myslieť pri prvotnom rozmýšľaní, čo vlastne so sebou. No pri pohľade na môj kufor a výbavu je jasné, že toho mám ďaleko viac. Zážitky s Chorvátskom sa takmer vždy spájajú s vetrom a neraz aj dažďom, takže si beriem oblečenie asi na všetky podmienky, vrátane špecialít ako sú nepremokavé gate, či neoprénové rukavice. Sú to veci, ktoré tak často nepoužívam, no práve na takýchto akciách sa mi už neraz osvedčilo vziať si ich. Teda, ak máte v prvom rade záujem čo najviac najazdiť. Na druhej strane som mal iba jednu klasickú mikinu a topánky, takže ubudlo zo „štýlovej“ garderóby.

Piatková cesta prebehla bez problémov a so Slavom sme si ju sprestrili menším výjazdom v okolí mestečka Ogulin a jeho pekného jazera. Aspoň si oddýchla moja noha na plyne, kedže mi chýba tempomat. Prišli sme podľa plánu rovno na výbornú večeru do hotelu Slavia.

Deň 1. – keď som obetoval raňajky

Hneď prvý deň, teda v sobotu, dulo, bolo chladno a hlásili aj búrky. Dokonca som obetoval aj raňajky (rovnako aj Slavo) a vyrazil skoro ráno vzhľadom na predpoveď. Vietor v stúpaní ponad Makarskú ma miestami zastavil na mieste, ale na to si človek celkom zvykne. Vyrazil som nakoniec sám, nech sa tu hneď na úvod trochu oťukám vo svojom tempe a hlavne asi nikomu by sa nechcelo tak skoro. Prvý deň po dlhom cestovaní mám vždy pocit, že všetko ide akosi tažko. Nakoniec sa výjazd ale podaril, odmenou bol krásny zjazd do Podgory a ani to počasie sa nechcelo akosi pokaziť... Aspoň bolo viac času poobede trochu pokecať, niečo nakúpiť a nastaviť sa na nový režim. Mapu a ďalšie fotky z aplikácie Strava nájdete na tomto odkaze.

Deň 2. – ideálny parťák

Druhý deň už pršalo o niečo viac, resp. sa to stále menilo, takže padol výber na niečo rýchlejšie a nie ďaleko od „domu“. Na to sa ideálne hodil Jano Halík, ktorý zmýšľal podobne a dali sme krásny výjazd cez Omiš a popri rieke Cetina sme sa vrátili do sedla Brela.


Inak sme prechádzali aj cez dedinu s názvom Slime, tak by ma zaujímalo, či práve tu vymysleli ten zelený tmel . Zo sedla viedla krásna cesta nahor, kde mal Janči vyhliadnuté stúpanie a útok na KOM, pretože včera ho v tom kopci odfúklo. Ako správny „hunter“ ešte nadbehol do kopca, ja som až takú hranu zatiaľ ísť nechcel, ale nohy dostali zabrať. Škoda, že mi Janči nepovedal, že to končí nižšie a nie pri tom bilboarde na vrchu, kam som sa očami ťahal Každopádne, to stúpanie bolo jedným slovom nádherné – strmé serpentíny zarezané v skale s krásnym výhľadom. A ešte sa spravilo nakoniec pekne...


Oproti včerajšku sa mi už jazdilo ďaleko lepšie, vždy potrebujem aspoň jeden výjazd na „zabehnutie“, a potom už som vo svojej koži. Snáď sa mi podarí udržať tento trend a nezakopať sa ako minulý rok...Detaily výjazdu z aplikácie Strava nájdete na tomto odkaze.

Deň 3. – skupina opustená

Snažil som sa nájsť si nejaký denný režim, aby to celé fungovalo a myslím, že ho už mám. Hneď po prebudení si zacvičím cca 15 min „zostavu“ na stred tela – čím viac jazdím, tým viac cítim, ako mi to pomáha a snáď ani raz som nemal pocit stuhnutého chrbta alebo iné problémy. Potom raňajky, trochu relaxu, pozrieť predpoveď a šup na výjazd. Druhou dôležitou súčasťou je rituál potom - teda strečing a valec. Po naozaj náročných kilometroch, resp. vyššej intenzite, som ešte nasadol pred večerou do sedla a šiel „vytočiť“ nohy na západ slnka. No a rovnako som sa snažil chodiť skôr spávať a dával chalanom v hoteli dobrú noc o niečo skôr . S odstupom času môžem povedať, že tento režim mi naozaj vyhovoval a podarilo sa mi ho úspešne udržať. Navyše sa mi jazdilo pocito výborne aj pri takých vysokých porciách kilometrov a výškových metrov.


Čaká nás skutočne krásne ráno, ale pri pohľade hore vidno, že kopce nad nami pekne pocukrovalo. Dohodol som sa, že začnem s väčšou skupinou „racerov“, ktorá sa schádzala pred hotelom Horizont cca o 10. Lenže opäť som zistil, že charakter výjazdu v takejto väčšej skupine, kde má každý trochu iné „ciele“, vždy skončí rovnako. Teda, na začiatku sa ide rýchlo, resp. sa stále „cuká“, aj keď sa každý tvári, že vlastne sa ide na pohodu. V prvých brdkoch sa zbytočne tlačí do pedálov a z kopca ešte viac. Prečo sa nemože začať na pohodu aspoň prvých 20 min, kým sa telo rozbehne? Po nejakom čase stojíme na červenej pre opravu cesty, a tak skočím na malú. Nabehne zelená a skupina letí ďalej, navyše mňa zastavil ďalší semafor kúsok neskôr. Takže, buď si dám slušnú časovku, alebo kašlem na to a pôjdem si svoje – nakoniec padla druhá možnosť a pokračujem s kamošom „wattmetrom“ smerom na Ploče. Nakoniec dobieham borcov na káve vo Vrgoraci na cca 90. kilometri, ale len doberiem vodu a pokračujem. Na rovinách si držím rovnomerné tempo a v kopoch si vždy pridávam - ale nie tak, aby bola hrana. Celkovo mi tu sedí štýl o niečo kratších trás s intenzívnejšími kopcami bez prestojov, ako extra dlhé trasy v štýle 180 km a pod. Prechádzam cez obľúbený vrch Kozice s nádhernou cestou (hore aj dole) a zjazdujem do Makarskej. Akurát ovce mali podobný plán...


Nejdem úplne dole, ale odbočujem doprava na úzku cestu okolo búdky – áno, presne tá, ktorá vedia na vrchol Sv. Jure. Mám chuť si pozrieť úvodnú časť kopca, pretože som tu ešte nikdy nebol (min. rok to akosi nevyšlo). Jure mám totiž v pláne ako čerešničku na záver a hlavne som stretol pod Kozicou Jančiho s kamošom, ktorý sa odtiaľ vrátili celkom vymrznutí. Minulé dni totiž hore pripadol sneh, čo cestu nadol dosť spomalí – hlavne, ak máte žiletku. Chce to ešte počkať...Detaily výjazdu z aplikácie Strava nájdete na tomto odkaze.


Dnes som už vyrazil v letnom (teda presnejšie v novej „slávnostnej“ letnej kombinéze), ale opäť sa ukázalo, že ľahká vesta a návleky na kolená + ruky sú povinná výbava. V kopcoch a na slnku je teplo, no v tieni sa drží chlad, plus nekonečný vietor sú nástrahy, ktoré sa neoplatí podceniť. Navyše, vesta aj návleky sa dajú ľahko odložiť, rukávy zhrnúť alebo vyhrnúť - len potom vzniká trochu čudné opálenie .

Deň 4. - MTBIKER team ride

Ráno je opäť krásne počasie a včera som navrhol chalanom, že si dáme tímový výjazd. Ja so Slavom sme už jeden dali cestou do Bašky, ale teraz sa pridá aj Tomáš a kúsok na začiatku aj Maťo, ktorý neskôr cestuje domov. Ako vždy, úvod na hlavnej magistrále je trochu boj s premávkou, ale stačí sa prehupnúť do vnútrozemia (samozrejme cez kopec) a hneď ste na ceste úplne sami. Takto v trojici už stúpame ponad Makarskú po naozaj krásnej širokej ceste zarezanej v skalách.


Je to tá istá cesta, odkiaľ sa dá odbočiť na Sv. Jure, či neskôr na Kozicu. Výhľady sú famózne, kecáme, fotíme sa... proste pohodička. Trochu nevýhodou tejto oblasti je, že sa sem neoplatí doraziť s minimom kilometrov na konte, - rovina tu proste neexistuje. Všade, kam chcete ísť, vás čakajú kopce a takmer vždy končí výjazd nad 100 km s cifrou vysoko nad 1000 m výškových. Tak trochu naivne sme si mysleli, že pred záverečným stúpaním na Kozicu zo severu sa niekde občerstvíme, ale márne.


Vnútrozemie, okrem skutočne väčších miest, je ako mesto duchov. Keď prechádzam cez dediny, nevidím ani živú dušu. Akoby tu len pred pár dňami skončila vojna. Našli sme domček, kde nám jeden pán doplnil vodu, dali sme oddych a hurá na kopec. Obrovskou výhodou Kozice je, že potom sa už len spustíte nadol, čo je zároveň výborná motivácia pre chalanov. Pridali sme ako bonus parádny zjazd do Podgory a tam to zapichli na hodoch. Tých pár km do Bašky som mal následne pocit, akoby ma niekto držal sa sedlovku . Nechápem, ako môže niekto bežne počas výjazdov takto obedovať... Detaily výjazdu z aplikácie Strava nájdete na tomto odkaze.

Deň 5. - dobrí ľudia sú všade

Zistil som, že klasické výjazdy vo väčšej skupine nie sú veľmi pre mňa, a tak sa opäť dohadujem s Jánom Halíkom, že si dáme niečo svižne vo dvojici. Janči sa zo začiatku nikam neplaší a pekne mi vychádza, že striedam intenzívnejšie dni s tými ľahšími aby sa telo vedelo spamätať. Výber padol na jazerá Imotski a naspäť klasika cez vnútrozemie. Trasa je to naozaj nádherná, či už zjazd do Šestanovacu, alebo stúpanie okolo veterných mlynov.


Navyše sme sa dohodli, že si pôjdeme každý za svoje ako správni tvrďáci . No a v tom vetre sa jednalo v skutku o kvalitný tréning. Vôbec mi nevadilo, že musím stále tlačiť na pedál a rýchlosť je nízka (výhoda wattmetra), ako skôr neustály hukot, že človek nepočul ani vlastné slovo. Tak tomu bolo v podstate non-stop - ideme tesne pri sebe a musíme kričať jeden po druhom. V Imotski omrkneme tie hlboké diery s vodou a padne rozhodnutie na kávu. Ako "správni" turisti máme len karty a tie v podstate v žiadnej kaviarni neberú. Už to chceme zabaliť a roztočiť nohy, keď tu vybehne jeden majiteľ baru, že či chceme teda kávu. Vravím, že máme len kartu a nie peniaze, ale on je neodbytný. Vraj nás pozýva, jeho kamarát je tiež vášnivý cyklistika. Najlepšie, že tá káva, ktorú nám spravil, bola asi najlepšia akú som v Chorvátsku mal. Opäť sa potvrdilo, že netreba dať na prvý dojem, pretože náš hostiteľ vôbec nepôsobil ako fanúšik cyklistiky - ak viete, čo tým myslím. Takéto gesto vie naozaj spríjemniť deň...


Každopádne, karma za kávu zadarmo ma onedlho dobehla. Prerábajú cestu a dávame si také malé Paríž-Roubaix. Keď vylezieme zase na normálny asfalt, cítim mäkké predné koleso – pomalý defekt. Plášte, ktoré vozím sú naozaj poriadne odolné a už viac ako rok som nemal žiadny, no ten tenučký ostrý tŕň, čo vyťahujem, bol naozaj smrteľný. Hlavne sa modlím, aby tá duša, čo mám na sedlovke večnosť a ktorá zažila výkyvy teplôt v rozsahu snáď 50°C, bola vôbec použiteľná. Opatrne ju rozbaľujem a ešte opatrnejšie nasadzujem . Janči má totiž plášťovky, takže vozí iba tmel. Bombička spraví robotu za mňa a nakoniec všetko drží, ako má. Čaká nás vnútrozemie a máme pred nosom krásny pohľad na masív s dominantou Sv. Jure – stále čaká, ale hore je pekná snehová čapica. Ďalej už klasický boj s vetrom a na záver v slušnom tempe obľúbená Kozica – ten kopec jednoducho milujem... Detaily výjazdu plus nejaké fotečky nájdete na tomto odkaze.

Deň 6. – naproti vode a vetru v dobrých „handrách“

Momentálne sú v Baške asi len cyklisti a že ich tu je ako hadov. O tom svedčia odstavené slovenské autá kade-tade, pretože kapacita hotelov Horizont a Slavia je zrejme na max. Tým pádom je všade množstvo kamarátov a známych, ale ťažko sa stretnúť s každým, čo pri tom množstve jazdenia ani nejde. Každopádne, ráno leje a vyrážam do Horizontu pokecať s kamarátom Janom Gálikom a Jurajom Prágerom. Títo dvaja borci totiž jazdia na tandeme a chcú sa kvalifikovať na paraolympijké hry do Tokia 2020. Jano ako vodič už absolvoval Rio a teraz má podobný cieľ s Ďurim. Ono, samotná debata o špecifikách tandemu, jazdenia na ňom, pretekania a tréningu je naozaj zaujímavá. Páči sa mi prístup chalanov a hlavne Ďuriho, ktorý ako takmer úplne nevidiaci má výborný zmysel pre humor a „pohľad“ na svet. Obaja sú nohami na zemi, majú jasný cieľ a chcú ho splniť. Baška je ich ďalší krok v príprave a na podrobný rozhovor s nimi sa môžete tešiť trochu neskôr... ale prezradím, že to bude naozaj zaujímavé čítanie a trochu iný pohľad na cyklistiku.


Ešte prší, pozerám predpoveď a okolo 14°C bude pršať stále, no o niečo menej . Mám celkom chuť, navyše aj plný kufor dobrej výbavy, tak o druhej vyrážam. Nepremokavé 3/4 nohavice a nepremokavé návleky Castelli Tempesta, neoprénové rukavice, Gabba a na to ešte tenká bunda Karpos do zálohy. Možno si poviete, že mi šibe, ale takéto výjazdy ma bavia a hlavne ma zaujíma skúšať, čo všetko sa dá komfortne zvládnuť a kde sú hranice materiálov. Do Omišu leje a duje, takže treba dávať bacha na poryv vetra pri bralách, neskôr už sa to lepší. Cesta je samozrejme stále mokrá, do toho občas zleje, ale jazda parádna.


Nakoniec sa počasie začína lepšiť a už len trochu mrholí, vietor pomaly ustáva. Idem popri rieke Cetine, ale neodbočujem na Slime ako druhý deň, no smerom na Šestanovac. Tieto lokálne úzke cesty sú úžasné a na Infinite s 28 mm gumami je po nich radosť jazdiť. V stúpaní späť na Brelu si robím taký malý vlog a akurát mi priletia do záberu kamaráti zo žilinského Fatra Teamu, ktorí na podvečer vyrazili.


Teraz sa už naozaj vyčasilo a padne výber na známe strmé stúpanie, kde si pre zmenu vezmem na pamiatku jeden KOM aj ja... ale v zjazde Keď letím dole cez úzku kľukatú a miestami rozbitý cestu zarezanú v stromom kopci, hovorím si, či mi už nešibe. No po tých dňoch si človek na serpentíny a ich rýchly (pritom bezpečný) prejazd zvykne. Po ceste do Bašky stretávam kamaráta a keďže sa mi nechce ešte domov a je krásne, ukážem mu tento kopec a idem znovu s ním. Deň sa vydaril na jednotku a detaily z výjazdu nájdete na tomto odkaze.

Deň 7. - najlepšie na koniec

Predpoveď hlásila ideálne počasie a mojím cieľom bolo dať nejaký dobrý výjazd a celé to „zapichnúť“ cestou na Sv. Jure. Ráno je síce krásne, no duje tak, že cyklistov doslova zhadzuje z bicyklov a jeden, čo vyrazil, sa aj rýchlo vrátil. Študujem predpovede a volím vyčkávaciu taktiku, pretože poobede má vietor trochu ustať.


Tak sa aj stalo, no od mora stále prichádzajú silné poryvy. Je už poobede a rozhodnem sa, že pôjdem rovno na Sv. Jure a skryjem sa v skalách. A keďže je to záver, prečo len raz? Treba sa trochu vybaviť, pretože dlhá cesta nahor, znamená aj dlhú cestu nadol. Samotný kopec má od rampy 23 km a šplhá sa do výšky cca 1 700 m. Keďže idete skoro od mora, je to slušná porcia. Aby som nemal všetko natlačené vo vreckách a spravil miesto na ďalšie dôležité veci (napr. lepenie a ďalšia bombička), využívam rám a lepím si tam 2 kofeínové gély OTE do záveru. Jeden bidon obetujem a natlačím do prepravného obalu ľahučkú bundu LOT na dlhý zjazd. Vodu si snáď doberiem niekde v zjazde...


Vestu nechávam stále na sebe, rovnako ako návleky na ruky, kolená a tretry. Aby bola správna motivácia, vyhliadnem si asi 8,5 km dlhý segment, kde si odtrénujem a potom už to bude taký „freestyle“ podľa chuti. Príprava ako na etapu Tour, no a musím povedať, že všetko nakoniec vyšlo dokonale a našlo svoje použitie Vietor pod stúpaním utíchol a držal sa úplne v norme, bolo azúro a slnko poobede začalo vytvárať neuveriteľnú atmosféru. Tá sa ešte prehlbovala, ako som naberal nadmorskú výšku. Ono, tento kopec nie je len nekonečná cesta nahor... skôr sa tvoria akési stupne, ktoré pretne po čase rovnejšie plató. Miestami nechápem, kade sa bude pokračovať ďalej a len sa nechávam viesť kľukatou cestou. Fotím samozrejme za jazdy aby som si nekazil "feeling" z kopca - grif už mám celkom "zmáknutý" a telefón tasím ako pištoľník.


Kilometre pomaly naskakujú, no charakter kopca človeka vôbec neubíja. Najlepšie na tom, že som široko ďaleko úplne sám – ak nerátam asi trojicu peších turistov z Ázie . Stále sa motám v obrovskom masíve a zrazu na mňa v diaľke vykukne vysielač a vidím, že ešte ma čaká slušná „štreka“. Sám som zvedavý, pokiaľ ma tento kopec pustí, pretože vrcholové pasáže majú ešte bielu perinu. Stúpam ďalej, krátky zjazd a zrazu som na tienistej severnej strane, o čom svedčí aj okolitá teplota a množstvo snehu okolo. Kopec zároveň naberá na sklone.


Cesta je suchá, prekračujem zavretú rampu v sedle a som v úplne poslednom úseku. Ten tvoria nádherné strmé serpentíny, nad hlavou vidím vysielač. Snehové bariéry pomaly narástli, pokračujem. Po vlastných prebieham cez malú snehovú lavínku a za ňou svieti na ceste nápis – 700 m. No a práve za ním zisťujem, že cesta zmizla . Vysielač mám kúsok nad sebou... Ale vôbec mi to nevadí, celé stúpanie bol obrovský zážitok a presne ako z tých promo videí, kde vidíte osamelého jazdca, ako si razí cestu nahor v úzkych serpentínach pričom počuť len jeho "fuňanie". Navyše aj keď sa jedná o posledný deň, stále bola chuť sa oprieť do pedálov takže sa mi podarilo sa tu neodpáliť ako pred rokom


Oblečiem sa a spúšťam sa nadol, po 23 km sa otáčam a začínam znovu. Buchnem si znovu „tréningovo“ úvodných 8,5 km a potom idem, pokiaľ ma pustí svetlo, čo je cca do výšky 1 450 m a a vysielač mám znovu nadohľad (aj keď teraz je menší). Chcem mať ešte rezervu, no do Bašky nakoniec dorážam úplne presne. Už niet čo dodať... Detaily, segmenty a ďalšie fotky nájdete na tomto odkaze.

Záverom plus trochu čísel

Sobotnú rannú jazdu pre magnetky do Makarskej už opisovať nebudem a dúfam, že tento text vás veľmi nenudil. Celý pobyt ubehol doslova ako voda a opäť sa potvrdilo, že čas v Baške beží úplne inak – relatívne – takže Einstein mal naozaj pravdu . Mám pocit, akoby som tu bol ďaleko viac než tých pár dní, a pritom všetko beží neuveriteľne rýchlo. Ak rozmýšľate nad niečím podobným a neviete sa odhodlať, možno vás tento text trochu nalomí. V tom množstve ľudí si nájdete niekoho s podobnou výkonnosťou a keď neviete kam, vždy sa organizuje tzv. kapúčino skupina, kde sa ide pohodovo. Tuším aj tá sa ešte člení podľa potreby takže žiadny strach.


Navyše, nemusíte len drtiť kilometre - možností je viacero a môžete to poňať ako jarnú dovolenku vrátane dlhých večerných debát s prímorským nádychom. Ja pridám nakoniec ešte trochu čísel pretože samého ma zaujímalo, koľko km a hlavne výškových som vlastne nazbieral. Vychádza mi, že 7 dní dalo 788 km a 15 790 m. Čiže priemer 112 km na deň s porciou 2 250 m...tu sa vážne nejazdia roviny . Tak zase o rok.