No tak sme sa vrátili z Važca. Na
biky som sa dostala iba v pondelok a utorok. V pondelok som sa zamotala pri značení, tak som si bicyklovala kade tade, proste kam som sa dostala(periférne som zahliadla vysokú a širšiu osobu ale radšej som sa neobzerala a vozíkala som sa ďalej). V utorok som odhalila značenie a išla som pekne po zelenej. A už si šlapem asi 1km pred Čiernym Váhom(to bol môj cieľ iba, lebo večer trebalo odstraňovať starý náter z plota) a zrazu kukám na zem, že idem asi už 1km po medvedích stopách(nejak som ich neštudovala a tak som nevedela, ktorým smerom šli). No tak mi dosť zalepilo. Hluk som robila, sem tam som zapískala, ale aj tak som sa vracala. Potom keď tam bola jedna veľmi zreteľná laba(ak nemala min. 25cm tak ani 10), zistila som, že ide smerom do Važca. O to viac mi zalepilo. Potom som si všimla, že tam boli laby rôznych veľkostí. Vtedy mi stúpol adrenalín, nohy začali makať ako nikdy a ani neviem ako, ale strašne rýchlo som sa dostala na chatu(do kopca som si slapala cca 25km/h tak si viete predstaviť čo som mala asi pred očami). Prišla som na chatu, na chvíľku som zdochla a išla pracovať. Pri večeri som potom kukala spravy a čo nehlásia? Že v okolí Važca pobehuje nervózna medvedica s mladými. Ach zlaté Karpaty.